Zo Skalice ku vodnej nádrži Kunov
V sobotu sme o pol šiestej ráno v Lamači nastúpili na osobák do Kútov, odkiaľ nám išiel prípoj do Skalice. Prichniapnutý cigáň, ležiaci na lavičke na stanici, stále zapáral do mladého futbalistu, ktorý taktiež čakal na rovnakú lokálku ako aj my. Ktohovie, či sa práve vrátil z dovolenky z Chorvátska, ale jeho každé piate slovo bolo more. Prišiel prípoj, nastúpili sme a ani sme nestihli poriadne upevniť bicykle, objavil sa futbalista a za ním ukecaný cigáň. "Teba něco trápí, já som cigáň, já ti to vidím v očách" vravel cigáň a nedal mu pokoj. Inak nebol zlý, akurát bol otravný a trošičku vulgárny a upravený ako typický talian s nagelovanými vlasmi idúci na diskotéku žuvajúci ružového Pedra s Marskou v papuli. Našťastie vystúpil v Gbeloch a vo vlaku nastalo príjemné ticho, futbalista si vydýchol a v tvárach ostatných cestujúcich zažiaril pokoj. Do Skalice sme dorazili o pol ôsmej ráno. Prvý smerovník Záhoráckej magistrály, teda úvod našej trasy, bol rovno pri stanici. Vyrazili sme po červenej a po pár metroch sme dorazili k malým potravinám, ktoré boli zhodou okolnosti priamo na značke, kde sme si nakúpili zásoby jedla na celý víkend ..
Po pár metroch za potravinami sme sa ocitli pri rotunde sv. Juraja, pochádzajúcej z 12. storočia, ktorá je symbolom a zároveň najstaršou historicko-architektonickou pamiatkou mesta. Pred ňou sa nachádza severná brána - súčasť mestského opevnenia - vybudovaná po roku 1372. Ako sme sa tak motali po hradbách, obloha sa začala zaťahovať a husté tmavé mraky sa blížili ku Skalici. V diaľke bolo dokonca vidieť dažďové závesy ..
Keď vyscrollujete túto stránku o päť fotiek hore, nájdete prvý smerovník udávajúci čas 7:10 do Vrboviec a 14 minút na námestie. Zaujímavosťou je, že smerovník na námestí neuberá do Vrboviec cca 15 minút, ale pridáva rovno hodinu a pol. Skaličania majú navskutku zaujímavé značenie. Ktohovie, koľko vlastne teda trvá celá magistrála na peši ..
Skalicu sme opustili cez vinné pivnice v Novosadoch a pokračovali sme cez Stračinský mlyn smerom ku osade Salaš.
Cez kukuričné polia sme sa dostali ku lesu, ktorý bol západnou hranicou Bielych Karpát odkiaľ bol výhľad v rámci možnosti na Skalicu. Keď sme tento úsek dávali s Vladom minulý rok, naše kolesá sa prestávali točiť pod nánosom blata v ktorom sme sa zabárali. Chvalabohu tentokrát boli polia suché, akurát tie mraky od Skalice boli strašidelné ..
Po spevnenej lesnej ceste sme sa dostali ku horárni Krížnica, od ktorej vedie žltá trasa do obce Radošovce. Tam sa práve tento deň odohral krvavý incident, pri ktorom traja turci dobodali mladého brankára Skalice. Pokračovali sme cez vrch Čupy (574m) na Koválovské lúky, z ktorých bol výhľad na vrchy Králiček, Dubový vrch, Richtárku a okolité lazy. Keďže bolo dosť zamračené a výhľad stál za hovno, pokračovali sme ďalej po hrebeni Bielych Karpát ..
V Žalostinskej vrchovine sa až po Bukovinu hrebeň Bielych Karpát z Českej strany vyznačuje nekonečným plotom obrovskej obory Pusté. Turistický chodník vedie popri tomto plote a častokrát je blatový a rozjazdený traktormi. Toto bolo už štvrtý krát, čo som sa tu vyskytol, no ešte ani raz som tento úsek nevychytal suchý alebo nerozrytý. Po hrebeni sme sa dostali až ku Kňazským horám, kde sa nachádzal prechod do obory a s ním aj zelená turistická značka vedúca na Mlýnky do Čiech. Na plote obory nájdete napríklad aj takúto značku zákazu jazdy na bicykli. Smutné ..
){kind=link}
Pri Kňazských horách sme začuli v lese nejaký šuchot a o malú chvíľu sme zbadali mladého daniela, kúsok od nás bez toho, aby si nás všimol. Niekto ho zhora plašil a ja som si myslel, že je to buď pytliak, alebo poľovník, ktorý sa ho snaží zahnať ku plotu obory, aby ho dal jednou ranou dole. Keď sa dostal do našej blízkosti a zbadal nás, chudák spanikáril a snažil sa dostať do lesa. Lenže mu v tom bránil plot obory a chvíľami som mal pocit, že si naozaj ublíži.
Z pytliaka sa nakoniec vykľul divný cyklista, ktorý neviem načo tohto daniela konštantne plašil a keď sme ho zbadali tak sa tváril, že hľadá hríby. Fakt čistý magor. Nasledoval krátky, no strmý výšľap popri plote, kedy začalo jemne pršať a pršalo asi 3 minúty. Bol to jediný dážď, ktorý nás po celý víkend zasiahol. Dostali sme sa na Bukovinu (588m) a odtiaľ zarasteným singláčom, ktorý ľudia vychodili vedľa pôvodnej zarastenej zvážnice na Žalostinú U Chalupov (590m), čo bol zároveň najvyšší bod celej trasy.
U Chalupovcov bola veselá partia v strednom veku rozprávajúca česko-slovensko-moravsko-kopaničiarsky. Popýtal som sa ich či by mi nedali do fľaše trochu vody, ale rovno ma poslali do prdele, že tu sa pije slivovica a skôr než som stihol čokoľvek povedať, pristál mi v ruke pohárik. Zavolal som Heppy, že vodu síce nemajú, ale že som nafasoval dačo lepšie. Medzitým vyšla z domu ďalšia pani v tričku Metallica, pozrela na mňa a zahlásila: "Já keď vidím kolo, porád mám husí kúži .." a kopla do seba hneď dva poldecáky. No bodaj by husí kúži nemala ..
Rozlúčili sme sa s Chalupovcami a pokračovali cez pole s výhľadom na Veľkú Javorinu a lesík opäť na hrebeň k Bielej studni, z ktorej boli výhľady do Čiech. Chvíľami to vyzeralo, že sa ešte spustí dážď, ale chvalabohu to vydržalo, takže sme si na hrebeni aj chvíľu posedeli a vychutnávali si celkom pekné výhľady.
Pri Bielej studni sme stretli troch českých turistov, ktorí mali namierené na Tri kopce, kam sme sa pomaličky poberali aj my. Heppy si na sene vyskúšala cviky z jogy, ktoré nám nedávno na Kačíne predviedla Andrea Galbová.
Po hrebeni sme prišli do sedla Tri kamene, po česky nazývanom "U tří kamenů" (460m), kde sa v jednom z kameňov nachádzal vytesaný latinský nápis Salvis Regni Limitibus, čo vo voľnom preklade znamená "kameň osadený k označeniu neporušených hraníc Uhorského kráľovstva". Akurát, že jeden z pôvodných kameňov bol nahradený dočasným. Pri kameňoch bolo zároveň aj posedenie pre viac ľudí a informačná tabuľa.
Od Troch kameňov cesta pokračuje cez územie slovenska, ide kúsok cez polia a vchádza cez džungľu opäť do lesa na české územie, čo je úplna blbosť, pretože sa dá ísť priamo po českej strane, popri peknom novom altánku. Chcel som ísť po pôvodnej červenej značke, takže sme sa predierali cez totálnu húštinu a krovie, aby sme vyliezli opäť na peknom hrebeni. Nasledovné fotky sú z tohto úseku.
Pokračovali sme po ceste Marie Kudeříkovej, dcéry zamestnanca železníc, mladej vlastenky a hrdej bojovníčky proti fašizmu, ktorá bola popravená v marci roku 1943. Smutné je, že tento chodník bol dosť zničený ťažkou technikou a chodníčky na značke boli zámerne pokryté popílenými konármi. Pri jednom krmelci to bolo až také zlé, že sme museli dosť dlho prenášať bicykle na ramenách. Škoda hovoriť, lesníci sú fakt zmrdi ..
Vyšli sme neďaleko železničnej stanice Vrbovce a pobrali sa ďalej po červenej cez kopce ku Zimovcom. Tu by som chcel spomenúť, že v tomto kraji sú miesta pomenované podľa rodín, ktoré tieto lazy a kopanice obývajú alebo obývali. Príkladom sú takí Zimovci v nadmorskej výške 508m, cez ktorých ide značka ..
Od Zimovcov sme šľapali cez lúky k Sukupovcom. Chvíľu cez lúku, neskôr po spevnenej poľnej ceste ..
Nasledoval asi najkrajší úsek celej magistrály, kedy sa nám naskytli krásne výhľady na okolité polia a lúky ..
Nasledujúca časť bola trošičku vtipná, keďže trasa viedla pomedzi domy a ľuďom cez dvory. Jedna pani zbierala orechy, druhá jablká a len sa prekvapene pozerali, kamže to ideme. Za záhradami sme vliezli do lesa a cez zarastený úsek plný pŕhľavy sme križovali zvážnicu za ktorou nasledoval zjazd zakončený výhľadom na hrad Branč.
Nasledoval výborný zjazd do Sobotišťa, v ktorom sme sa opäť stretli so Silviou, Stanom, Marekom a Jankou. Chvíľu sme sa zdržali v miestnej vinárni a za tmy sme vyrazili k vodnej nádrži Kunov. Zložili sme sa pri požičovni vodných bicyklov, rovno pri vode. Postavenie celty po tme bez kolíkov o plot bolo celkom komické, ale zvládli sme to. Zo spacáku som mal dobrý výhľad na oblohu, za ktorú by sa v Mordore potešil nejeden vlk. Sobota bola za nami a my sme sa začali venovať zaslúženému spánku .. (pokračovanie)
