Cyklotúra Zakarpatskou Ukrajinou

.. alebo z Rakhiva do Sniny po hrebeňoch i dedinách
"Poriadne sa najedzte, vyzeráte unaveno .." (Daniela Fridrichová v Snine)

Hurá Snina!

(Poľana, Pavlovo, Poroškovo, Turja Pasika, Rakovo, Perečín, Zaričevo, Mirča, Malé Berezné, Ubľa, Ladomírov, Kolonica, Stakčín, Snina)

  Nocľah v tomto hoteli by sa dala prirovnať k melódii vášnivého tanga s výbornými argentínskymi šťavnatýmy stejkami. Pri pohľade na plachetnicu na obraze nad posteľou sa však ihneď vrátila realita a odpočinuté telá na príjemných postieliach mohli dnes dostať poriadny zaberák. Dohodli sme sa totižto, že prídeme až do Sniny. Pozreli sme mapu, naplánovali trasu cez rôzne menšie dedinky a vyštartovali z hotela ďalej na západ. Po opustení bohatšie vyzerajúcej Poľany sme boli opäť konfrontovaní typickou chudobnou Ukrajinou ..

.. výhľad na obraz nad posteľou ..
..kostolík v Pavlove ..
.. ukrajinský vidiek ..
.. typický domček na ukrajinskom vidieku ..
.. Perečínský rajón ..

V strede poľnej cesty v oblasti ničoho nás prekvapila hranica Perečínského rajónu a hneď za ňou štyri malé deti so starým tranzisotorom na pleci. Rádio im viac chrčalo ako hralo a jeho zvuky pripomínali pľúca tuhého fajčiara niekde v Hostoviciach. Chlapci naťahovali ruky a pýtali hrivny. Dal som im nejaké drobáky a napadlo mi, že veď v ruksaku mám ešte jednu horalku. Síce vyzerala jak keby ju prešiel valec stavajúci diaľnicu pri Považskej v kombinácii so stisknutou rukou Sylvestra Stalloneho v čase jeho najväčšej slávy, ale hovorím si, že aspoň si nevylámu zuby. Podal som im horalku, na ktorú chvíľu pozerali s veľkou dávkou neistoty. Zrejme po prvý krát videli písmená, ktoré im nič nehovorili. "Dajte si chlapci, je to naša domáca dobrotka, síce nevyzerá najlepšie, ale bude vám určite chutiť .." vravím im jazykom, ktorý azda nikdy nepočuli. Najmenší borec v červenom tričku roztrhol obal trošičku nešikovne a skoro celá horalka skončila na zemi. Čupli si k nej a jak holuby na eSeNPéčku začali pomaličky vyjedať túto našu delikatesu a vôbec si pri tom nevšimli, že rádiu zrejme došli baterky. Bolo mi ľúto, že nemám viac horaliek, avšak pri jedenástom dni na cestách bola aj táto jedna veľkým ternom. Zložil som batoh, vyhľadal peňaženku a dal im všetky hrivny, ktoré mi zostali dúfajúc, že keď budem nejaké potrebovať, tak ma parťáci založia. Ešte aj jedno čisté tričko s Lumpym z Happy Tree Friends, čo som si šanoval do vlaku, akurát bolo také veľké, že by sa do neho traja zmestili. Chlapci neverili vlastným očiam a ani vlastnému hmatu, toľkokrát si bankovky prezerali. Jeden schmatol tričko, druhý peniaze a rozutekali sa jak boľaví dôchodcovia za prázdnymi sedadlami v električke ..

.. žobrajúce deti ..

Po pár metroch sme dorazili do dedinky, v ktorej sa obchodík nachádzal rovno pri ceste. Nakukol som dnu a zostal som zarazený jak vrták v paneli. Spomenul som si na naše preplnené supermarkety tovarom, ktorý sa fyzicky nedá predať, na nekonečné plytvanie potravinami, len pokrútil hlavou a spravil tento jeden záber na obchod, ktorý slúži celej dedinke.

.. obchodík na ukrajinskom vidieku, porovnajte si to s našimi supermarketmi ..
.. kravy opäť hocikde ..

Rôznymi malými cestičkami a dedinkami sme sa dostali až do Perečínu. V tomto meste som sa už raz ocitol na inej bajkovačke, tak som zamachroval, že tu to už poznám. Perečín leží na hlavnom ťahu z Užhorodu na Malé Berezné a odtiaľ cez Ubľu na Slovensko. V týchto končinách sme sa už príliš ani nezastavovali a keďže bolo akurát okolo obeda, povedali sme si, že udrieme do pedálov, nech sme čím skôr na hranici, lebo ktohovie ako dlho nás tam zdržia colníci.

.. víta nás mesto Perečín ..
.. "večná sláva hrdinom ktorí padli v bojoch za slobodu a nezávislosť našej vlasti" ..
.. obchodík ..
.. fabrika ..
.. bábuška ..
.. staré družstvo ..
.. zastávka v Dubriniči ..
.. kravy v Mirči ..
.. sváko v Mirči ..
.. krásne Karpaty ..
.. výhľady ..
.. výhľady ..
.. jeden z posledných kostolíkov pred našou hranicou ..

Dorazili sme úspešne k hraničnému prechodu Ubľa a postavili sa vedľa áut, ktoré práve kontrolovali colníci. Nikto z nás nepašoval ani cigarety ani alkohol, tak sme dúfali v rýchle vybavenie. Na nosičoch spakované karimatky a spacáky, na chrbtoch plné ruksaky a pred nami vidina domoviny. Ukrajinská strana si len vyžiadala pasy, pozreli na nás a mávli rukou v štýle "tak teda choďte". Na Slovenskej strane sme chvíľu čakali, kým si nás všimnú no colníci sa netvárili, že by sme ich príliš zaujímali a skôr sa venovali autám. Podišiel k nám celkom milý colník a spýtal sa odkiaľ takí nabalení jak Cirkus Humberto ideme. Porozprávali sme mu zážitky, opísali hory a dedinky, vykreslili veselé príhody a na záver dodali, že sa tam skutočne oplatí vybrať na výlet. Aj som mu chcel spomenúť uchyláka z lesa, ale povedal som si, že o ňom vedieť nemusí. Colník, očividne turista a milovník prírody, nás pozorne počúval, súhlasne pokyvkával hlavou a na záver poprial šťastnú cestu. Keď som ukázal rukou smerom na ruksaky, len kývol hlavou, usmial sa a povedal "Choďte", pokojne, milo a viacmenej veľmi kamarátsky. Takýto hladký priechod sme veru neočakávali, čo nás len utvrdilo v tom, že netreba mať očakávania. Ocitli sme sa na naspäť na Slovensku ..

.. doma! ..

V tom som si spomenul na ubytovanie v Snine u Daniely Fridrichovej, ktorej číslo som mal uložené z minulosti. Počas posledného cyklovýletu na východ som u nej jednu noc prespal a vtedy sa o mňa priam kráľovsky postarala. Zavolal som jej dúfajúc, že bude mať voľne pre 5 ľudí. "Kto by si teba nepamätal!" bola prvá odpoveď na moju otázku a vzápätí doplnila "Jasné príďte, urobím vám aj večeru". Maťo hneď ako počul slovo "večeru", oči sa mu rozžiarili jak vrany nad Černobylom pár sekúnd po tragédii a okamžite chcel byť v Snine. Vravím mu, že ešte to máme cez 27 kilometrov, ale môžeme udrieť do pedálov, nech sme tam čím skôr. Monotónna cesta ubiehala pomaly a my sme celkom výrazne pociťovali únavu. Po celom dni sme toho mali naozaj dosť a miestami keď sme zavreli oči sa nám zdalo o rezňoch a zemiakovom šaláte. Smäd nám tieto predstavy prerušil jak Ukrajinci prietok plynu tak sme si ešte dopriali malú pauzu v Stakčíne. Možno viete / možno nie - v meste Stakčín, ktoré je najvýchodnejším železnicou dostupným miestom na Slovensku, končia železničné koľaje. Ak sa niekedy rozhodnete cestovať po Slovensku vlakom tak majte na vedomí, že tu proste skončíte. Akurát my sme ešte potrebovali pokračovať popri posledných koľajniciach do Sniny ..

.. koláč u Daniely ..

Dorazili sme k pani Fridrichovej, ktorá nás privítala veľkým hrncom gulášu, koláčom a dobrotkami z jej záhrady. Perfektné voľačo! Po guláši sa len tak zaprášilo podobne ako po banánoch v '85-tom. Posedeli sme na záhrade, podojedali aj koláč a na záver sa presunuli ku nej do pracovne, kde sme si púšťali videá na YouTube a tešili sa z toho, kto pustí väčšiu kravinu. Už si presne nepamätám čo to vyhralo, no nechýbal Markus Alexander a jeho Papaya s viac ako 15 miliónov videní ..

.. posedenie na záhrade ..
.. celý hrniec gulášu je k nezaplateniu ..
.. u Daniely v pracovni ..

A tak sme sa zabávali pri YouTube až nám z toho preplo a išli sme radšej spať že zajtra niečo vymyslíme .. (pokračovanie)