Cyklotúra Zakarpatskou Ukrajinou

.. alebo z Rakhiva do Sniny po hrebeňoch i dedinách
"Tak toto bude brutálny hotel, keď už zvonček vyzerá takto .." (Manik v Mižhirji)

Prietrž mračien vo Volovci

(Mižhirja, Sojmy, Kelečin, Izky, Pilipec, Podobovec, Huklievo, Volovec)

  Noc v hoteli Kooperator stála za prd makový. Chalaňom síce prestali vŕzgať črevá, no vystriedali ich po celú noc okná a postele. Oči, zalepené jak obálka z daňového úradu, som ledva otvoril a nadobudol dojem, že postele v tomto hoteli boli z rovnakého dátumu ako základy stavby poprípade ešte staršie. Vybrali sme bicykle a radšej sa pobrali obzrieť Mižhirju. Ulice vyzerali ako po bombardovaní a ani autobusová stanica oproti hotelu na tom nebola o nič lepšia. Dokonca ešte aj autobusári tu vydrbávajú so systémom a fungujú na vlastnú päsť. "Vraciame sa na avtovokzal a oslovuje nás ďalší šofér a vraj nás odvezie na jazero za jedenásť hrivien na osobu. Máme si ísť sadnúť do autobusu - chodí tam len jeden denne a to je práve ten jeho. On ide vybaviť potrebné formality. Keď ideme okolo staničnej budovy, z okna na nás začne kričať pracovníčka, ako si predstavujeme nastupovať do autobusu bez lístka. Toto je tu veľmi rozšírený jav, ale my sme v tom nevinne. Šofér naberie na stanici ľudí s lístkami a pracovníčka pred odchodom autobus skontroluje. Potom autobus zastane o kúsok ďalej a naberie ďalších cestujúcich, ktorých peniaze už idú priamo do vodičovho vrecka." opisuje situáciu v Mižhirji Blanka Ulaherová vo svojom blogu.

.. hotel Kooperator ..
.. autobusová stanica ..
.. aj kaviareň má svoju ceduľu ..
.. ulica Mižhirje ..
.. ulica Mižhirje ..
.. pamätník a v pozadí kostol ..
.. asi na predaj ..

Opustili sme Mižhirju a kúsok za ňou nás šokoval obrovský hotel v dedinke Sojmy, postavený na kopci jak päsť na oko so strechou svietiacou jak červené trenky na spartakiáde. Ubytovaní hostia v tomto hoteli (alebo turbáze) sa chodia kúpať do riečky Repinka, ktorá je kúsok pod hotelom. Je im jedno či si niekto zopár metrov vyššie umýva auto saponátmi, alebo do nej ústia rôzne odtoky. Ľudia neriešia, ale to ma až tak neprekvapilo. Čo ma však prekvapilo bolo, že v obchode kde som si išiel kúpiť pivo mali staré klasické ruské počítadlo nazývané sčot. Keď som ho zbadal tak som sa obzrel, či som neprešiel omylom nejakým časovým teleportom od Mezenskej, lebo kalkulačky existujú už pomerne dlho a dokonca aj kasy vedia počítať, ale toto som tu fakt nečakal. Čumel som na to jak Eskimák na Rubikovu kocku a fakt mi nešlo do hlavy, že toto sa dodnes niekde používa ..

.. hotel v mestečku Sojmy ..
.. hotel v mestečku Sojmy ..
.. ľudia z hotela sa kúpu hneď dolu v riečke Repinka ..
.. riečka Repinka ..
.. klasická dedinka ..
.. kone s vozom tu boli na dennom poriadku ..
.. bábuška v obchode ..
.. babička s vedúcou obchodu v mestečku Sojmy ..
.. neverím, že ešte aj v tejto dobe majú v obchode sčot ..

Pokračovali sme po pomerne kvalitnej ceste smerom na Kelečin, pred ktorým sme našli veľkú betónovú mapu okolia, ktorá nám ale bola hovno platná, lebo jej kvalita bola priamo úmerná kvalite ulíc Mižhirje.

.. autobusová zastávka ..
.. typický domček ..
.. stále obývaný ..
.. kostolík ..
.. rieka pod lesom ..
.. kravy majú na háku ..
.. odpočinok ..
.. kvalitné cesty ..
.. vôbec nefúkalo ..
.. perfektná mapa ..

Dostali sme sa do ďalšej dedinky Kelečin. Hneď na úvod nás privítal starý hrdzavý ťahač, zelená maringotka v ktorej som si všimol dve pivá ako pekne vykúkajú spoza okna. Ďalší smutný pohľad bol na úplne zničené družstvo, pri ktorého ruinách sa pásli kone. Obďaleč stojaci bar s herňou Karambol bol zatvorený a celkovo nebolo nikde nikoho. Zvláštna dedinka vravím si a pokračoval som ďalej do dedinky Izky, kde som sa priblížil ku starému malému drevenému kostolíku, pri ktorom bola ešte menšia malá drevená kaplnka a v jej okolí kopec babičiek so šatkami na hlavách. Zopár lavíc s dekami bolo obsadených a ostatní ľudia stáli alebo kľačali rovno na trávniku. Vravím si, že to bude azda aj celá dedina.

.. tento to má už veru za sebou ..
.. dve pivečká za oknom nie sú náhoda ..
.. dedinka Kelečin ..
.. pasúce sa kone pri ruinách družstva ..
.. bar Karambol ..
.. omša v dedinke Izky ..
.. bábušky pred kaplnkou ..
.. Izky ..

Po ceste sme pokračovali cez dedinku Pilipec a osadu Podobovec smerom na Volovec. Pilipec je inak lyžiarske stredisko a nejaké české cestovky sem robia zájazdy a silvestrovské pobyty. Ale keďže bol august, tak sme vlekom len zamávali a radšej si všímali adrenalínový mostík, ktorý sa kymácal jak Cuper po Orešanskom víne. Tradičné drevené kostolíky a zvonica nechýbali ani tu, rovnako ako aj pravoslávne cerkvi. Čo nás však prekvapilo bol drevený stánok so suvenírmi, ktorý zrejme slúži hlavne lyžiarom v zime, avšak keďže bol otvorený tak som si kúpil jednu magnetku Ukrajiny s tým, že ju doma jebnem na chladničku (to som vtedy netušil, že bude vstavaná a obložená drevom, pozn. mnk) ..

.. pionierka a pionier pred školou ..
.. panenka Mária ..
.. adrenalínový most ..
.. stará zvonica ..
.. strecha kostola ..
.. autobusová zastávka ..
.. dizajnérovi išla karta ..
.. mostík ..
.. normálne že drevená búda so suvenírmi! ..
.. pevnejší mostík ..
.. drevená šopa ..
.. lazy ..
.. rebrík ako nový ..
.. dom menší ako šopa ..
.. pánu Bohu za chrbtom ..
.. satelit!! ..
.. naozaj pekné lazy ..
.. vo dvore ..
.. ukážkový pozemok ..

Na kopcoch sme si všimli obrovský požiar a kúdole dymu, ktoré sa valili smerom na Volovec, kam sme smerovali aj my. Požiar na hrebeňoch, kde je prevažne suchá tráva, sa hasí veľmi ťažko a pri možnostiach, ktoré majú tieto dedinky je to viacmenej nehrateľná gejma. K tomu sa mi znovu rozdrbalo koleso a opäť sa rozkotúlali guličky do všetkých svetových strán jak absolventi gymnázií po maturite. Už som naozaj nemal chuť a ani nervy to nejak špeciálne opravovať a povedal som si, že ak vo Volovci nebude normálny servis tak serem na to a pôjdem na vlastnú päsť domov. Pozbieral som guličky čo boli po ruke, pošpáral sa v uchu snažiac sa vydolovať nejakú masť, priložil som totálne dokrivený kryt a dotiahol koleso tak, že sa netočilo. Kým si všetci ostatní vychutnávali zjazd až do Volovca, ja som šlapal dolu kopcom jak o život, aby som nestál na jednom mieste. Šlapať dolu kopcom to vám je teda Ukrajina! Vo Volovci sme našli malý hotelík rovno pri vlakovej stanici. Ledva sme vyšli na poschodie a strhla sa brutálna búrka. Len sme otvorili strešné okno a dívali sa na susedný hotel, ako sa pod jeho strieškou schovávajú ďalší hostia. Volovec je vychyteným turistickým mestom keďže cez neho vedie hlavná železničná trať z Čopu cez Mukačevo a Stryj do Ľvova. Mnoho turistov zmoklo pri stanici a naše škodoradostné vyškerené ksichty sa na nich ešte škodoradostnejšie usmievali ..

.. praktické využitie balkóna vo Volovci ..
.. naša izba vo Volovci ..
.. hotel Viktoria oproti nám ..
.. chčije a chčije ..

Hneď mi napadlo, že tento dážď bol nevyhnutný minimálne na uhasenie ohňa na kopcoch neďaleko Volovca. Počkali sme kým sa vyprší a išli si obzrieť mestečko. V maliných potravinách začal Duško jačať od radosti, že na pulte mali hranatú štanglu lovečáku, ktorý by nemal chýbať v batohu každého turistu, čo sa vyberie do hôr viac ako na týždeň. V neďalekej krčme sme stretli ôsmych starších Slovákov, ktorí mali namierené na Hoverlu. Pýtali sa nás odkiaľ a kam ideme, chvíľu sme pokecali a pobrali sa ďalej. Dali sme si 'tour de krčmy' po Volovci a stretli zopár Čechov Rainbowákov, ktorí sa len s veľkými bahotmi ponevierajú bezcieľne Zakarpatskou Ukrajinou. V ďalšej krčme sme zostali dosť znechutení. Zopár Slovákov na zájazde Rokošportu nadrbaných našrot hulákalo a robilo bordel na celý podnik. Keď zistili, že sme tiež Slováci, chceli nám objednať fľašky vodky a iné ekrazity, ale nechceli sme nič, len svätý pokoj a nové koleso. Teda to som chcel ja. Veru, nič som si neprial viac ako funkčné, točiace sa koleso .. (pokračovanie)

.. dopršalo, stanica Volovec ..
.. snowboardista v auguste, ale inak pohodička ..
.. kultúrny dom ..