Cyklotúra Zakarpatskou Ukrajinou

.. alebo z Rakhiva do Sniny po hrebeňoch i dedinách
"Tak toto bude brutálny hotel, keď už zvonček vyzerá takto .." (Manik v Mižhirji)

Koločava a Nikola Šuhaj lúpežník

(Koločava, Nehrovec, Sinevir, Mižhirja)

  U Jeleny sa nám spalo fajn i napriek tomu, že počas noci chodil každú chvíľu niekto srať. Maťovi, Danke, Dušanovi a Vladovi škŕkali črevá jak nenaolejované pánty starých dubových dverí hradných izieb v stredoveku. Hneď po ránu sme prebehli cez cestu do četníckej stanice a dali si tam ľahké raňajky, popri ktorých nám Natálka rozprávala desiatky príhod čo za tie roky zažila. Kto ju pozná vie, že rozpráva veľmi pútavo a vtipne, tak sme ju počúvali a aspoň na chvíľu zabudli na to, ako nám je zle. Taktiež sme si dali na záver zopár Levomicetinov ako dezert po raňajkách a vrátili sa k Jelene ešte si na pár hodín poležať.

.. babička Jelena ..
.. dvor ..
.. tu si spokojne krochkalo prasa ..
.. strážnik ..
.. četnícka stanica oproti domčeku babky Jeleny ..
.. logo ..
.. luxusná stanica veru ..
.. dekorácie ..
.. mŕtvoly po raňajkách ..
.. nákuk do šuflíku pri posteli ..
.. ceduľa ..

Keď nám bolo konečne o niečo lepšie a už sme nevyzerali jak úplné mŕtvoly, pobalili sme si veci a pomaličky vyštartovali obzrieť si kostol Svätého Ducha, pri ktorom sa nacházajú hroby strážnikov zastrelených Nikolom Šuhajom. Koločava sa stala známou dedinkou práve vďaka tomuto vajčákovi, ktorý by bol v dnešnej dobe označovaný minimálne za rebela. Podľa jedných to bol zakarpatský národný hrdina, podľa druhých zločinec, ktorý sa vzpieral spravodlivosti. Až vďaka knihe Nikola Šuhaj loupežník od Ivana Olbrachta sa stal v roku 1933 prvýkrát legendou. Nikola zabil troch strážnikov, no ťažko povedať či je to pravda, lebo niekde sa povráva, že jeho puškou boli zlikvidovaní až štyria ľudia. Každopádne sa o ňom môžete viac dočítať napríklad na Wikipedii.

.. kostol Svätého Ducha v Koločave ..
.. zlaté strechy musia byť ..
.. hrob Oldřicha Hrabala ..
.. hrob Josefa Hofmana ..
.. hrob Vojtěcha Kubína ..

Ako sme sa tak motali okolo kostola, zrazu sa objavil chlapík a pomerne dobrou slovenčinou sa spýtal, či chceme za pár hrivien nazrieť dnu a zároveň či máme záujem o výklad o Nikolovi. Až doma som zistil, že to bol zástupca riaditeľa koločavskej základnej školy Wasyl Gleba, ktorý sa poteší každému finančnému príspevku za svoje prefotené materiály, ktoré pripravil pre historicko-kultúrne centrum v Koločave a pyšne ich rozdáva turistom (po zobrazení použi šípku doprava na prezeranie týchto materiálov). Porozprával nám trošku z histórie, poukazoval kostolík, historické artefakty v ňom a nevynechal ani zadnú miestnosť, do ktorej majú povolený vstup len muži. V interiéri kostolíka boli vystavené mnohé staré modlitebné knižky, mapy a staré dobové noviny ale aj rôzne dečky, obrusy alebo vyšívané látky.

.. kostolík ..
.. interiér kostolíka ..
.. brožúrky a knihy ..
.. miesto, kam môžu vstúpiť len muži ..
.. staré listiny a noviny ..
.. koľko môže mať rokov? ..

V kostole nechýbala ani kópia jedinej existujúcej fotky dolapených oboch bratov Šuhajov, ktorá bola odfotená krátko po ich smrti. Originál fotky aj s puškami je uložený v kriminalistickom múzeu strážnického veliteľstva v Užhorode. Na ťažšie čitateľnom nápise stojí 'Šuhajuv konec! 16.8.1921'.

.. vľavo dolapený Nikola Šuhaj lúpežník, vpravo jeho mladší brat Jura ..
.. vzácna knižka ..
.. výšivky ..
.. výšivky ..
.. v kostolíku ..
.. staré modlitebné knižky ..

Z Koločavy sme pokračovali tentokrát po asfaltkách cez obce Nehrovec a Sinevir. Za ním nasledoval serpentínový výšľap k nejakému prameňu, ktorý bol celý obsypaný odpadkami. Podobne ako keď vietor rozfúka celodennú prácu Zelenej hliadky po blízkom okolí. Úplný hardcore ale bolo, keď ku tomuto prameňu cez prechod pre ľudí v drevenom plote prešlo auto a zaparkovalo tesne pri altánku, v ktorom sme sedeli. Vystúpil z neho tmavší chlap pôvodom zo Španielska, ktorý si zobral za ženu Ukrajinku a išli na 'výlet'. To, že sa dotrepali autom až k altánku by bolo ešte ako tak v pohode, ale keď vytiahol saponáty a prípravky na čistenie auta, tak sme len neveriacky krútili hlavami, nabrali chytro vodu a (znechutene) pokračovali radšej ďalej. Čistý kokotizmus toto veru ..

.. čerpacia stanica v Nehrovci ..
.. je jedno jak starý, satelit nemôže chýbať ..
.. dom v Sinevire ..
.. štýlové, nie? ..
.. toto je smutný pohľad na prameň ..
.. práve kvôli tomuto ..
.. nejaká stavba na kopci ..

Z najvyššie položeného miesta, kde bolo odparkovaných zopár autobusov a áut sa naskytol pekný výhľad na okolie, ale čo bolo lepšie, nasledoval hlavne zjazd do Mižhirje. Jemne som pozabudol na fakt, že mám pokazené ložiská a ako si tak užívam zjazd, zrazu koleso opäť povolilo. Dobrzdil som to našťastie v pohode, zosadol z bicykla, odmontoval koleso a jebol ho nasratý o zem. Guličky sa rozkotúľali kadeľahšie a kryt, ktorý už bol dotlčený jak boxerista v 6. kole odstával jak cicina Rocca Sifrediho v čase jeho najväčšej slávy. Chvíľu mi trvalo kým som našiel všetky guličky, pozbieral ich a vložil do náboja. Vzápätí som našiel kameň a zatĺkol ten nešťastný kryt tak, že sa koleso na voľnobehu točilo len minimálne. Musí to vydržať aspoň do Mižhirje vravel som si v duchu a šlapal ďalej dole kopcom. Kým ostatní bez pedálovania, ja som šlapal jak o život a tešil sa, že už si môžem opravovať koleso kedykoľvek, lebo to vždy nejako vydrží. Spomenul som si na vajčáka z Usť Čornej, ktorý mi ho opravoval a na záver dodal, ako popiči to spravil. Mať ho tak po ruke otrepem mu koleso o hlavu a ložiská narvem do prdele. Mal šťastie, že tu nebol ..
  V Mižhirji sme našli starý hotel kúsok od námestia. Už aj zvonček nám dával malú nápovedu, že tento hotel si určite pamätá aj Lenina. Bicykle sme uzamkli dolu pri schodisku a pobrali sa okuknúť mestečko. Vlastne hlavne sa najesť. Našli sme celkom peknú reštauráciu, kúsok od centra, kde som si dal slepačí vývar, ktorý som pozor .. NEVYGRCAL!! Obrovský pokrok veru, ale pre istotu som do seba hodil aj zo dve maškrtky reku radšej pre istotu, veď očividne skutočne zabrali.

.. hotel Kooperator ..
.. Mižhirja ..

Po večeri sme sa vrátili na hotel, ľahli do postelí a znenazdajky si všimli, že na izbe je aj televízor. Starý, bez diaľkového ovládania, ale zato farebný a dokonca aj fungoval! Keď sme ho zapli práve dávali Ghostbusters. Síce v ukrajinčine, ale bolo nám to šumafuk, lebo sme sa tešili, že sme prestali grcať a srať a naše tráviace sústavy začali opäť fungovať. Dopozerali sme krotiteľov duchov, pozreli mapy, zvolili ako destináciu mestečko Volovec a pobrali sa spať .. (pokračovanie)