Cyklotúra Zakarpatskou Ukrajinou

.. alebo z Rakhiva do Sniny po hrebeňoch i dedinách
"Vši sráľi, bľyváľi, umiráľi, ja dala jim Levomicetun i do rána všich bylo harazd .." (Natálka v četníckej stanici v Koločave)

Z Usť  Čornej cez sedlo Príslop do Koločavy

(Usť Čorna, Ruská Mokrá, Komsomoľsk, sedlo Príslop (926m), Koločava)

  Šiesta noc bola otrasná. Okrem toho, že som sa vôbec nevyspal, som ju celú prekľačal pri hajzli grcajúc a ručiac jak jeleň v Poloninách koncom septembra. Pobalil som veci, sadol na bicykel a horko-ťažko vyštartoval po hlavnej prašnej ceste do Ruskej Mokrej. Našiel som maličké potraviny, kde som si kúpil 0,5l Coca-Colu a vyexoval ju rovno v predajni. Aj som sa bál odgrgnúť, aby som omylom neoblval predavačku. Nasledovala Nemecká Mokrá, ktorá sa po ukrajinsky nazýva Komsomoľsk. Taktiež maličká dedinka s prašnou hlavnou cestou idúcou ďalej nevedno kam ..

.. hlavná cesta do Ruskej Mokrej ..
.. Ruská Mokrá ..
.. Ruská Mokrá ..
.. Ruská Mokrá ..
.. prašné cesty všade ..
.. starý UAZ ..
.. Nemecká Mokrá známa aj ako Komsomoľsk ..

Dedinka Komsomoľsk, v minulosti známa ako Nemecká Mokrá, je malá dedinka na Zakarpatskej oblasti v Ťačivskom rajóne, ktorá má niečo cez 500 obyvateľov. Za Komsomoľskom som odbočil vľavo po žltej smerom do sedla Príslop. Tu sa mi rozpadol predný náboj, dokrivený kryt odpadol a ložiskové guličky sa rozkotúlali jak slzy tínedžerky pozerajúcu Titanic. Kúsok za dedinou mi prišlo opäť zle, tak som sa vyvalil na lúke a v tieni si jemne zdriemol. Prebudil som sa na funenie kravy, ktorá na mňa zmätene pozerala. Ani neviem koľko som spal, no hneď ako som sa postavil vyletela zo mňa ďalšia tyčka, tentokrát nestrávená Coca-Cola. Pokračoval úplne hrozný úsek, zarastené a zablatené rozmrdané cestičky od kráv, popadané stromy do toho a pár krát som veru aj stratil značku. Nevedel som, či mám začať nadávať na ťažkosti, stratenú značku, alebo rozjebané koleso. Keď sa drbe, tak sa drbe hovorím si, zatínam zuby a tlačím bicykel do kopca bez prestávky po najbližšiu rovinku ..

.. tento domček to už má zrátané ..
.. krava čo ma zobudila ..
.. cesta do sedla Príslop ..
.. paráda, nie? ..
.. piči ..

Po viac ako hodine (!!) som sa konečne dopredieral do sedla Príslop (926m), kde som sa pokúsil opraviť koleso. Aktuálna bilancia: dve stratené a dve zničené guličky plus dokrivený kryt, ktorý už nepasoval naspäť. Asi 5 minút som hľadal maličké kamienky, ktoré by mohli nahradiť chýbajúce guličky. Našiel som také niečo medzi guľatými a oválnymi, tričkom vytrel zbytok vazelíny z krytu, rozložil to v náboji a kameňom trieskal po kryte až pokým to nejak sadlo. Na prvý pohľad super, akurát sa kolesu nechcelo moc točiť. Čo moc, vôbec! To, že som bol zadrbaný od vazelíny a oleja opisovať azda nemusím ..

.. konečne sedlo Príslop (926m) ..

Nasledoval zjazd do Koločavy po spevnenej serpentínovej ceste, ktorá bola miestami od stekajúcej vody totálne zničená. Veľké rigoly mi provizórne držiace koleso opäť rozhegali, no našťastie som kryt na ložiskách zatĺkol tak silno že síce neodpadol, ale guličky s kamienkami začali vydávať také zvláštne, nie úplne zdravé zvuky, pripomínajúce hladný žalúdok s črevnú virózu dokopy. I napriek tomu, že oceľové guličky sú tvrdé jak večerné rožky z Kauflandu, celkom som ich zošrotoval. Skúsil tom teda plán B - pokračovať v zjazde s uvoľneným, rozheganým kolesom ..

.. výhľady ..
.. na zjazde do Koločavy ..
.. výhľady ..
.. stodola nad Koločavou ..

Uhral som to len tak tak a našťastie som sa nezdrbal ani raz i keď tomu mnohokrát veľa nechýbalo. Hneď ako som dorazil do Koločavy, začal som hľadať autoservis, poprípade nejaký obchod so súčiastkami. Našiel som železiarstvo s malým servisom dokopy a spýtal sa chlapíka, či nemá 'hnizdo i podšupnuki' na čo pokrútil hlavou, že nie. Kurva, prúser, pomyslel som si. Porozhliadol som sa mu po obchode a všimol si dve kolesá zavesené na stene, ktoré tam mal ako dekoráciu. Kolesá boli zo starších detských horských bicyklov, no i tak som vytiahol 50 hrivien, že ich chcem. Chlapík sa potešil, ako keby spravil najlepší kšeft vo svojom živote a celý natešený mi k nim venoval aj sadu kľúčov (ktorú som si ponechal na pamiatku). Chcel som ešte za hrsť vazelíny, reku zoberiem si to do trička, ale tú mi nechcel dať, tak som musel kúpiť celú kilovú pikslu. Rozložil som sa pri hlavnej ceste, začal rozoberať náboje v kolesách a vyberať z nich guličky. Z dvoch kolies som ich mal dosť aj do zásoby, len ako na potvoru mi nepasoval ten malý kryt, ktorý ich drží pokope. Vyhodil som kamienky a všetky poškodené guličky nahradil novými, nadrbal tam vazelíny a zakryl ich tým úplne dokriveným krytom. Tentokrát som ho tam natĺkol o niečo šetrnejšie, takže sa koleso aj točilo. Do obalu z kindervajca som nabral vazelíny a pikslu schoval do kríkov pri ceste (inak asi tam je dodnes) a v zápatí hodil ďalšiu tyčku. Vlastne skôr len takú tyčinku, veď už som nemal ani čo vygrcať. Inak obal z kindervajca to vám je veru parádna vec, nosím v nej štuple do uší vždy keď idem niekde s Maťom, lebo zvykne chrápať jak kanadský drevorubač v piatok večer po šichte. Inak ja tiež, ale to je vedľajšie ..

.. Koločava ..
.. smetisko pri kostole ..
.. múzeum a stará škola v Koločave ..
.. pamätník obetiam 2. svetovej vojny ..
.. kafe bar ..
.. pomník ..
.. memoriál miestnym vojenským internacionálom nasadených hlavne v Afganistane ..
.. obrnený transportér na memoriáli ..
.. vo vnútri memoriálu ..
.. prilby ..

Pobehal som hore dole mestečko, vyhľadal krčmu s terasou, kde som si dal len vodu a poslal Maťovi esemesku, že už som v Koločave a keď si ju prečíta, nech sa ozve. V tom mi napadlo, že zavolám servisákovi Liborovi do Bratislavy a poviem mu o príhodách s kolesom. Zdvihol to jeho vtedajší servisák Ležo, ktorý sa začal rehotať, že jaký som to čávo, keď som v Koločáve a mám pokazené kolo. Jebol som telefónom, že som skoro vylial vodu, zahromžil na oboch jak Pišta na koncertoch Čadu, že ako mi skontrolovali bajk pred týmto tripom a objednal si radšej pivo, veď voda nie je dobrá ani v kolene nie to ešte v žalúdku. Nuž nejako rýchlo som zabudol na fakt, že ešte pred chvíľou som ogrcal krík pri ceste ..

.. ulica Koločavy ..

Asi po dvoch hodinách sa objavila partia. Ježišikriste to bol pohľad! Takých zničených som ich ešte nevidel, farby hádzali jak obal Pink Floydu a ihneď som vedel, že je zle. Porozprávali mi o tom, ako majú celý deň kŕče a sračky, ako im je najhoršie na svete a že tiež toho v noci moc nenaspali. Zároveň zistili, že to vákuovo balené údené mäso kúpené v Usť Čornej nebolo až tak úplne vákuové a ešte k tomu bolo viac ako tri mesiace po záruke. Čo domácim nevadí, fajnovky zo Slovenska dorazí jak Bud Spencer hocikoho, kto mu šahá na jedlo. Dobre vedieť do budúcna, všetko radšej dvakrát kontrolovať ..

.. bábuška a hovno na ulici ..

Rozhodli sme sa navštíviť známu četnícku stanicu a popýtať si nejakú pálenku na vnútornú dezinfekciu organizmu. Privítala nás domáca Natálka Tumarecová, ktorá keď nás videla, len zalomila rukami a v momente vytiahla zo zástery nejaké lieky. "Do nas prichoďať bagato tyrustov i delegacije. Nedavno prujšla odna delegacija, vši sráľi, bľyváľi, umiráľi, ja dala jim Levomicetun i do rána všich bylo harazd. Vu do nas pruchodite vši polymertvi a ja vas tyt likyjemo" povedala Natálka lámanou ukrajinsko-češtinou, (čo vo voľnom preklade znamenalo, že k nej chodia turisti aj celé delegácie najčastejšie s črevnými problémami a ona tu všetkých zachraňuje) a dala nám po tabletke Levomicetinu. Táto ukrajinská vychytávka, známa ako univerzálny liek proti všetkému, ktorý bol proti teplote, hnačke, bolestiam, kŕčom, svrbeniu, podchladeniu, nadúvaniu, črevným chrípkam, osýpkam, mumpsu, tubere, cholere a dokonca aj lepre, nám mal zaručene pomôcť. Natálka nelenila, odstrihla z krabičky názov a vyhnala ma do lekárne kúpiť rovno dve škatule tejto maškrty ..

.. četnícká stanice v Koločave ..
.. levné ubytováni, teplá sprcha musí byť ..
.. v četníckej stanici ..

Chceli sme sa rovno ubytovať v četníckej stanici, ale ževraj mali práve túto noc plno Čechov, ktorí obsadili celú budovu. Natálka nám ponúkla nocľah medzi reštauráciou a terasou, neďaleko záchodov na zemi. Vzhľadom ku pretrvávajúcim problémom tráviaceho charakteru sme túto skvelú ponuku odmietli a skúsili šťastie v domčeku oproti u starej babičky Jeleny, ktorá ponúkala ubytovanie za pár hrivien u nej doma. Bábuška nás privítala a ukázala izby. Rovno sme to zapikovali do postelí snažiac sa dopriať zničeným priotráveným telám trošičku oddychu. Latrína na dvore jemne napovedala, že babička určite nemá splachovací záchod, čo ostatných príliš nepotešilo. Striedali sa na nej jak hokejisti na trestnej lavici. Odbehol som si hodiť tyčku na koniec záhrady, no tentokrát som mal pocit, že zo mňa leze nielen nestrávené pivo ale aj podrážky z topánok. Jelena nielen že nemala normálny záchod, ale ani kúpeľňu. Na bráne veľký nápis 'sauna' bol jeden z dôvodov, prečo sme k nej išli, no vzápätí sme zistili, že sauna bola vlastne malá miestnosť so zabetónovaným hrncom pod ktorým horel oheň. Na hlinenej podlahe boli drevené palety podobné ako v saunách, hrnčekom sa naberala horúca voda a miešala so studenou, ktorá sa dala napustiť vo vedľajšej miestnosti. Vyoblievali sme sa do sýta a aj som sa snažil zachytiť túto saunu na fotkách, ale zahmlil sa mi objektív a nechcelo sa mi to ďalej riešiť. Poniektorí túto kúpeľňu museli navštívili viackrát, keďže i malé uprdnutie znamenalo ihneď blato na ihrisku. Jelena bola skutočne milá, urobila nám čaj a uvarila ľahkú polievku pre naše choré žalúdky. Na záver sme do seba nahádzali zopár Levomicetinov jak lentilky a zaliezli do postelí dúfajúc, že nám zajtra bude lepšie .. (pokračovanie)

.. u Jeleny ..
.. u bábušky Jeleny na pôjde ..
.. kúpeľňa ..
.. kúpeľňa ..