Cyklotúra Zakarpatskou Ukrajinou

.. alebo z Rakhiva do Sniny po hrebeňoch i dedinách
"Tak vu s'ydu zapakyjete velosupedu a mu zaraz majemo stojatu. Ne ny ce ne dilo!" (Cestujúci v autobuse)

Z Kapušianskych Kľačian do Rachova

(Kapušianske Kľačany, Ruská, Veľké Slemence, Mali Slemenci, Palaď-Komarivci, Galoč, Šyšlivci, Tarnivci, Storožnycja, Užhorod a na druhý pokus autobusom do Rachova)

  Privstal som si skoro ráno a pobral sa obzrieť po okolí. Za domom mala Milka záhradu, kde som našiel dozreté sladučké cherry paradajky a za záhradou výhľad na Ukrajinu. Kapušianske Kľačany sú len pár kilometrov od Ukrajinskej hranice. Peším a cyklistickým hraničným priechodom sú Veľké Slemence. Pôvodná dedinka Slemence bola 30. augusta 1946 rozdelená Červenou armádou na dve časti. Jedna časť - Veľké Slemence zostala na Slovensku (vtedajšie Československo) a druhá dostala názov Malé Slemence a pripadla Ukrajine (vtedajší Sovietsky zväz). Ostnatý drôt, bezohľadne natiahnutý medzi domy, rozdelil nielen cintorín, majetky, ale aj najbližšie rodiny na desiatky rokov, niekedy dokonca navždy. Vyskytli sa prípady, keď rodičia zostali na jednej strane a deti na druhej. Rozdelenie dediny neznamenalo iba rozdelenie domov, ale aj pozemkov, na ktorých obyvatelia hospodárili a tie prepadli v prospech príslušného štátu. O tejto hranici bol nakrútený aj film Hranica, ktorý stojí za zhliadnutie.

.. Milkin dom v Kapušianskych Kľačanoch ..
.. sladučké raňajky ..
.. polia za záhradou ..
.. zbohom Kapos Kelecsény ..

Prešli sme dedinkou Ruské a o pár minút sme boli na hranici. "Kamže, kam?" pýta sa ma mladá policajtka na našej strane. "Ále, ideme si trošičku pobicyklovať ukrajinské kopce" vravím s úsmevom a podávam jej pas. Prelistuje si ho, kukne americké víza, zopár štemplov z okolitých štátov, zrazu Thajsko, kukne na mňa a dodáva: "Áá cestovateľ .. pas mi vráti a ja idem pokojne ďalej. Veď počkaj keď uvidíš Vladov pas, potom uvidíš čo je cestovateľ .. pomyslím si v duchu keď v tom na mňa niekto zreve "Stij!" a vidím ako ku mne beží nasratý ukrajinský ozbrojenec. Zobral mi pas a pustil sa do mňa ako keby som pašoval pol tony kokaínu, pálil ukrajinskú vlajku a ešte k tomu mu kradol zajace. "Štó ty .." spustil rýchlo a nerozumel som mu ani hovno až celkom zrozumiteľne dodal "Zaplatu štraf 180 evro!". Kukám na neho, či mu trošičku nejebe, že za to, že som si nevšimol na zemi zošúchaný nápis 'STOP' a išiel som ďalej, chce 180 eur pokutu. "Študent, nimájú eurá" hovorím a hádžem beznádejný výraz. "Študent 100 evro!" skúša ďalej, ale opäť rozhadzujem rukami, že proste nemám. Za mnou sa blížia ďalší naši a sledujú čo sa deje. Rambo zachytáva situáciu, ja len bezradne stojím a držím naložený bicykel a spúšťa sa nejaká ukrajinská vrava. "IDU!" zreve na mňa, podáva mi pas a ukazuje smerom ďalej. "Ďakujem" vravím s pokorou, pokojne a vyrovnane a pokračujem do Malých Slemencov. Skúšal to na mňa, no nepochodil, ktohovie koľko ľudí mu takúto zbytočnú nezmyselnú pokutu zaplatí. Keď som v roku 2009 prechádzal touto hranicou bolo mi povedané, že mám dať euro do pasu. Nedal som, reku skúsim čo to spraví a spravilo to to, že ma tri krát vrátili, pretože akože vždy našli niečo nekompletné pri vstupných vízach, ktoré som vtedy vypisoval. No nakoniec ma aj tak pustili ..

.. hranica ..
.. Malé Slemence kúsok za hranicou pripomínajú burzu ..

Malé Slemence pripomínali burzu na Interi z rokov deväťdesiatych, kde každý predával úplne hocičo, čo sa dalo predať aspoň za jednu hrivnu. Ale pokojne aj to, čo len doma zavadzalo, čo sa ani predať nedalo, ale i napriek tomu to mali vystavené zrejme niekoľko rokov. Napríklad taky rozbitý budík alebo zlomený rám obrazu. Nepotrebovali sme nič, akurať si vymeniť eurá (EUR) za hrivny (UAH), ale to sa dalo až v Užhorode, kam sme sa dostali cez päť malých ukrajinských dedín. Za hranicou sa to v porovnaní so Slovenskom príliš nelíšilo, teda až na to, že cesty boli rozbitejšie a na mnohých miestach prašné, autá nahradili kone, ľudia boli oblečení oveľa jednoduchšie, kostoly mali cibuľovité kopule a z mnohých miest bolo cítiť chudobu.

.. autobusová zastávka v Malých Slemencoch ..
.. Palaď ..
.. bicyklujeme - niektoré fotky vznikali za jazdy ..
.. kone bežne hocikde ..
.. Maťo na zastávke v Galoči..
.. autá tu netreba ..
.. zdravíčko ..
.. opustené družstvo ..
.. a ďalší ..
.. typická cesta dedinou ..
.. kostolík ..
.. motorkár pred železničným priecestím ..
.. kostolík ..
.. v kostolíku ..
.. ďalší kostolík ..
.. vstup do Užhorodu pripomína Pripjat ..

Prišli sme do Užhorodu, ktorý nás privítal skeletmi budov, kde to miestami vyzeralo ako keby tam pred pár dňami vybuchla bomba. Po nekonečne dlhej ulici, na ktorej nebol asfalt ale mačacie hlavy, sme prišli do centra vytrasení jak použité vibrátory po víkendovej akcii v bordeli. Pomotali sa po námestí, našli zmenáreň a vymenili eurá za hrivny. Na odľahlej pešej zóne, za mostom nad riekou Už, boli nejaké slávnosti kde varili aj guláš, tak sme si rovno nechali naložiť zopár porcií a zadelili si obednú pauzu. Užhorod, na rozdiel od predchádzajúcich dedín, je centrom Zakarpatskej oblasti a takisto významnou dopravnou križovatkou ciest od Mukačeva, Čopu, Košíc a Užoku. Mesto je osídlené nielen Ukrajincami a Rusmi, ktorí sa hlásia k pravoslávnej a gréckokatolíckej tradícii, ale žijú tu aj Maďari a Slováci, ktorí sa hlásia k západoeurópskej tradícii a rímskokatolíckej alebo reformovanej kalvínskej cirkvi. Inak sa tu narodil napríklad Anton Hajduk, jeden z najvýznamnejších slovenských astronómov, keby ste náhodou nevedeli. Ja som to napríklad nevedel ..

.. kostol sv. Cyrila a Metoda v Užhorode ..
.. most cez rieku Už ..
.. rieka Už ..
.. synagóga, ktorá je aktuálne domom umenia ..
.. dvor v centre ..
.. aj takéto nápisy sa dajú nájsť v Užhorode ..
.. guláš na vedľajšej pešej zóne ..
.. Dušan na pešej zóne v centre ..
.. spokojný Dušan na bicykli ..
.. autobusová stanica ..

Na autobusovej stanici v Užhorode sme sa mali stretnúť s Larisou .. Larise, ktorej telefónne číslo som mal uložené v mobile, som nikdy predtým nevolal, nikdy som ju nevidel a už ju určite ani nikdy neuvidím. K jej číslu som sa dostal vďaka takejto príhode: V apríli 2012 sme po piatich dňoch turistikovania po hrebeni Javorníkov nastúpili do osobáku v Čadci do Žiliny, aby sme mohli prestúpiť na rýchlik do Bratislavy. Čo si budeme hovoriť, po piatich dňoch na horách s vysokými teplotami človek nevonia ako na prvom rande. A možno ani ako na druhom. Arómou pripomínajúc bezdomovcov sme vošli do vlaku a otvorili dvere na kupé, kde sedeli dve študentky. So smradľavým prepoteným tričkom a Cabernetom v ruke som sa nenápadne spýtal, či majú voľné a môžeme si prisadnúť. Na odpoveď som pochopiteľne nečakal, no prekvapili ma oči tmavovlásky, ktoré striedavo sledovali prepotenú mapu na tričku, zadrbané topánky a fľašu v ruke. Opakovane zastali na fľaši a ja som dostal kladnú odpoveď. Druhá bola ticho a tvárila sa, že sa niečo učí. Predstavili sme sa a Monika z Dolného Kubína, ktorej oči skôr sledovali spomínaný Cabernet ako prepotenú mapu, medzi rečou spomenula, že má frajera Artura, ktorý je z Užhorodu, čo sa mi nejak znenazdajky vrylo do pamäte. Druhá bola Zuzka z Ružomberka, ktorá sa započúvala do našich príhod, učenie rovno zabalila a s vytreštenými očami počúvala, ako keby sme boli z Marsu. Vytreštené oči sme vzápätí hodili my, keď povedala, že študuje policajnú akadémiu. O 3 mesiace neskôr sme sa s Monikou stretli v Karloveskej zátoke na lodičke Marka Twaina, kam s ňou prišiel aj spomínaný frajer. Spomenul som mu plánovaný výlet na Ukrajinu, kedy mi zanechal telefón na jeho mamu Larisu pre prípad, že by sme niečo v Užhorode potrebovali ..

  Na autobusovej stanici v Užhorode sme sa mali stretnúť s Larisou, ktorej som zavolal s tým, že mám číslo od Artura a potrebujeme pomoc. Pomoc spočívala v tom, že sme potrebovali prehovoriť prepravcov, aby nám dovolili natrepať 5 bicyklov do autobusu, s čím šoféri zásadne nesúhlasili. Larisa začala vyjednávať s predajcami lístkov a tí ju kategoricky odmietali. Prvý autobus nás vziať odmietol, tak sme skúsili ďalší. Odchytili sme šoféra a celú cestu na hajzel sme sa ho snažili prehovárať, že keď si kúpime napríklad 8 lístkov a sme len piati, že nejak narveme bicykle na zadné sedadlá a do kufra a že sa určite nejako pomestíme. Autobusár sa zdal byť nalomený jak vzduchovka a Larisa ho nakoniec predsa len ukecala. Na zastávke mnoho ľudí pozerá ako veselo demontujeme kolesá, sedadlá, točíme riadidlá a komprimujeme bicykle na zadnú päťku sedadiel tak, že by sa aj WinZip čudoval, že kto mu to fušuje do remesla. Bicykle vzadu, kolesá hore, voľačo v kufri, ruksaky pri nohách no zmestili sme sa! Luu sa s nami lúči, autobus štartuje a pohýňa sa. Zrazu Luu máva rukami jak postrelený poľovník, reku no dobre lúči sa, nejaký čas sa neuvidíme tak jej mávame naspäť. Až neskôr vysvitlo, že to bola gestikulácia aby sme povedali šoférovi, že zabudol zavrieť kufor ..

.. autobusová stanica v Užhorode ..
.. tento bus nás nevzal ..
.. hajzel na stanici ..
.. naložené bicykle v autobuse ..
.. spomínaný otvorený kufor ..
.. autobus sa zaplnil, ľudia nadávali, že nemajú kde sedieť ..

Cesta pomaličky ubiehala. Kým ľudia nadávali, že kvôli velocipédom musia stáť, my sme zatiaľ cestou popíjali teplú vodku, zakúpenú z dlhej chvíle na stanici. Cestovali sme vyše 200 km, viac než 5 hodín, východne cez Mukačevo, Iršavu, Chust a Ťačiv až do Rachova. Tých mestečiek bolo samozrejme viac, ale kto si to má všetko pamätať. Hlavne sme mali zastreté závesy, lebo slnko nekompromisne útočilo na našu pojazdnú konzervu zo všetkých strán a vytváralo nechcenú saunu. Po piatich hodinách sme konečne dorazili do Rachova, kde sme vystúpili do úplnej tmy. Vybrali sme čelovky a nasledovalo skladanie puzzle - zlož si svoj bajk. Prvý pocit spokojnosti nás ovládol v momente, keď sme narátali kolesá v počte kusov desať. Miestnych Rachovčanov sme sa pýtali po nejakom ubytovaní v meste a taktiež, že prečo je všade úplná tma. Odporučili nám hotel Europa v centre, ktorý sme cestou našli viacmenej náhodou. V 15 tisícovom mestečku Rachov zhorela elektrocentrála preto nebol nikde prúd. Kto mal záložné zdroje mal svetlo, inak bola všade úplná tma. Po dlhšom búchaní na dvere hotela nám prišiel otvoriť starý veľký a pomalý Lárdž (zrejme kotolník), dosť podobný tomu z Addamsovcov a so sviečkou v ruke vyzeral ozaj hrozivo. Keby toto bolo v nejakom filme tak z jeho huby vyjde pomaly, úplne znudene ba priam až znechutene bez vydania akejkoľvek emócie: "Bú-cha-li-ste?" Vravím, že nás je 5, chceli by sme sa ubytovať a niekde si odložiť velocipédy. Mávol rukou v štýle 'za mnou' a zobral nás do nejakej kotolne, kde bola ešte vačšia tma ako v celom Rachove. Bajky sme odložili k miešačke a v duchu sa s nimi rozlúčili. Ako si tak kráčame hore na recepciu, zrazu nabehla elektrika a my sme znenazdajky zbadali celkom pekný interiér hotela. Na recepcii sme sa dozvedeli, že Lárdž sa nevolá Lárdž ale Ivan Ivanovič a keby sme čokoľvek potrebovali, treba ho vyhľadať a ževraj rád vyjde v ústrety. Naopak sme boli skôr radi, že ho nevidíme. Ubytovanie v hoteli bolo za 80 UAH na noc, čo bolo v prepočte 6 eur, tak sme si spočiatku mysleli, či sa náhodou nepomýlili. Zložili sme sa na izbe a pobrali sa preskúmať nočný Rachov. Pred hotelom nás jemne striaslo v momente, keď sme zbadali Ivana Ivanoviča, ktorý nás sledoval jak vyškolený agent KGB hrajúci sa na veľmi nenápadného ..

.. odložené bicykle niekde dole v kotolni ..

Prešli sme pešou zónou, čo bola vlastne jedna ulica a navštívili nejaký obchodík, v ktorom sa predavačka z nabehnutého prúdu tešila podobne ako my a kde mali na jednom mieste viac alkoholu ako pomaly v celej Bratislave dokopy. Z toho mála jedla, čo sa dalo kúpiť, sa nedalo príliš vyberať, tak sme nakúpili čo sa dalo a pobrali sa na izbu zadeliť večeru a vyspať sa pred ďalším dňom, keďže nás čakalo plne naložených vyšlapať na hrebeň viac ako 1200 výškových metrov. Prvý deň na Ukrajine bol za nami a už teraz sme vedeli, že tých zážitkov budeme mať skutočne veľa .. (pokračovanie)