Cyklotúra Zakarpatskou Ukrajinou

.. alebo z Rakhiva do Sniny po hrebeňoch i dedinách
"Pane Bože, na Ukrajinu? A to sa nebojíte?" (Dedova sestra v Kuzmiciach)

Z Kuzmíc do Kapušianskych Kľačian

(Kuzmice, Veľká Tŕňa, Malá Tŕňa, Slovenské Nové Mesto, Borša, Viničky, Somotor, Hrušov, Svätá Mária, Svätuše, Kráľovský Chlmec, Leles, Veľké Kapušany, Kapušianske Kľačany .. 86 km)

  V piatok 17. augusta sme sa pred polnocou stretli na hlavnej stanici. Zafúľaný bezdomovec vo vyšmatlaných snehulách odo mňa pýtal drobáky na čučo, zopár ľudí pobehovalo hore dole inak si stanica žila svojím pokojným nočným životom. Rýchlik R801 Poľana s pravidelným odchodom 23:49 je už pristavený na druhej koľaji a nakladáme do neho bicykle. Hľadáme náš vozeň, aby sme sa uložili do lôžok, ktoré nám dĺžkou všetkým, teda samozrejme okrem Maťa, celkom vyhovovali. O siedmej ráno sme vystúpili v Košiciach, kde nás na peróne vítala zlatá Tinka Rinka, ktorá nám všetkým priniesla raňajky. Mali sme len 4 minúty na prestup, rýchlo sme sa rozlúčili a pokračovali do Kuzmíc, odkiaľ naša cyklotúra oficiálne začínala. Plán dnešného dňa bol prísť do Kapušianskych Kľačian (ku Luu mame - Milke) a prespať u nej na domčeku. Do Kuzmíc sme dorazili pred ôsmou ráno. Ako prvú zastávku sme si dali u dedovej sestry, ktorá bola opäť prekvapená, že čo robím v ich končinách. Hovorím, že ideme aj s kamarátmi bicyklovať na Ukrajinu. Keď zbadala ďalších štyroch ľudí, len prevrátila očami jak výherný automat tesne predtým, ako padnú tri jahody, vložila hlavu do dlaní a chabo skonštatovala "Pane Bože, na Ukrajinu? A to sa nebojíte?". Vravím, že nie, veď sa niet čoho báť a ticho dodávam, že prinajhoršom mám dve obličky čo už starká pochopiteľne prepočula ..

.. kopce pri Kuzmiciach ..
.. kopce pri Kuzmiciach ..
.. slnečnice ..
.. dedova sestra s mužom a dákou tetkou ..
.. dáka tetka detail ..
.. latrína nemôže chýbať ..

Rozlúčili sme sa s domácimi a pokračovali cez Kazimír a Čerhov do Veľkej Tŕne. Pred Čerhovom je židovský cintorín, kde pochovávali Židov z celého okolia, pričom najväčšia komunita bola v Slovenskom Novom Meste. Maťovi robím fotku pri sude, ktorý nás víta pri vstupe do obce. Keď som tu bol naposledy bicyklovať, ešte na ňom boli všetky písmená ..

.. židovský cintorín pred Čerhovom ..
.. židovský cintorín pred Čerhovom ..
.. domček ..
.. obec Čerhov ..
.. vínne pivničky ..

Prišli sme do Veľkej Tŕne a kým sme sa všetci piati počkali, pristavilo sa pri nás auto s logom víno Vdovjak na dverách. Šofér nás poinformoval, že v obci je zhodou okolností práve dnes prvý ročník otvorených pivníc a že sme vítaní. Nič nie je náhoda, vravím si v duchu a túto lákavú ponuku berieme ako hotovú vec. Svorne sme sa zhodli, že pivničky skontrolovať treba a pošmakovať na dobrom vínku si zaslúžime. Vybrali sme sa rovno hore k pivniciam, kde sa ešte len pripravoval stánok na predaj lístkov. Bicykle sme odložili nad pivnice a poobzerali si okolie. Keď začali prichádzať prví ľudia, už sme sedeli vyškerení pred Vdovjakovou pivnicou, kde sa o nás starali jeho baby. Furmint mi tak zašmakoval, že som rovno objednal 2 kartóny a nechal ich poslať do Bratislavy. Spomedzi návštevníkov som si všimol típka s pásikovým tričkom a bielym klobúkom, ktorého sa nedalo prehliadnuť. Kuknem bližšie a to Sulík, vedľa neho Galko a nejaké ženy si vyrazili spolu vypiť. Slnko pieklo, baby nosili fľaše, my sme ich pili a čas ubiehal. Zoznámili sme sa s našimi hostiteľkami, Ivanou a Martinou, ktoré sa o nás starali skutočne kráľovsky. Šoféra spomínaného auta sme zrazu našli dole v pivnici a vykľul sa z neho sám Matúš Vdovjak, o ktorom sa môžete dočítať napríklad v Novom Čase. Zrazu sme si uvedomili, že už sme aj celkom dosť nachniapaní a ešte stále máme veľa kilometrov pred sebou. Nedobrovoľne sme sa teda rozlúčili a pobrali radšej kade ľahšie. Darmo, z takýchto prípadov 'kde dávajú ber', sa len ťažko odchádza ..

.. začínajú prichádzať ľudia ..
.. v pivničke ..
.. Matúš ..
.. pivnica ..
.. pred Vdovjakovou pivničkou ..
.. Ivana s Martinou a uhorkami ..
.. hostiteľky ..
.. cesta ďalej ..

Z bezpečnostného hľadiska sme zvolili cyklotrasy a cesty, na ktorých je výskyt áut minimálny. Ideálne boli cesty medzi vinohradmi v Tokajskej vinohradníckej oblasti a cez Karlov dvor popri Čubákovej samote do Slovenského Nového Mesta, kde býva Luu babka. U nej sme sa na dobrú hodinu vyvalili na trávniku a dali vytriezvovacieho šlofika. Zistili sme, že do Kapušianskych Kľačian to je ešte 55 km po hlavných ťahoch, čo nás prinútilo vstať a začať bicyklovať. Prechádzali sme obcami Borša, Viničky, Somotor, Hrušov, Svätá Mária, Svätuše, Kráľovský Chlmec až do Lelesu, kde sme si dali krátku pauzičku pri starom gotickom kamennom moste sv. Gottharda zo 14. storočia, ktorý kedysi premosťoval rieku Tisu. Dnes táto 70 metrov dlhá stavba preklenuje suché koryto. Meno dostal začiatkom 18. storočia, kedy leleský kláštor prevzal rád z Čiech, ktorý sem priniesol kult Sv. Jána Nepomuckého a Sv. Gottharda, ktorého socha stála pri moste do roku 1848. Inak most bol rekonštruovaný v roku 1994, ak by ste náhodou nevedeli ..

.. toto znie jak názov nejakej blackmetalovej kapely ..
.. úplný názov dediny toto fakt ..
.. gotický kamenný most pri Lelesi ..
.. riedky lesík pri moste ..

Prešli sme sa po moste hore dole, či tie kamene stále držia a čuduj sa svete, držia. Nechali sme most mostom a pokračovali do Veľkých Kapušian, keďže slnko už začalo pomaličky zapadať. Cestou som si všimol kompresorovú stanicu tranzitného plynovodu a to vám je veru veľká vec. Je to najvýznamnejšia kompresorová stanica na slovensko-ukrajinských hraniciach a s celkovým výkonom takmer 300 MW je to zároveň najväčšia kompresorová stanica v celej EU. Technická kapacita na vstupnom bode Veľké Kapušany je 245 miliónov metrov kubických za deň. A to už neni žiadna sranda i napriek tomu, že mi tie čísla vlastne dokopy nič nehovoria, ale musíte uznať, že to je určite poriadna pecka ..

.. Leles ..
.. kompresorová stanica zemného plynu ..

Do Kapušianskych Kľačian sme dorazili podvečer. Luu mama Milka nás už očakávala s fantastickou večerou, na ktorú dodnes spomíname. Takú blaženú radostnú Maťovu tvár môže človek vidieť iba keď sa pred neho dostaví jedlo. Veľa jedla. Veľa chutného jedla, ktoré nám Milka pripravila a ja sa jej chcem touto cestou za nás všetkých poďakovať. Keďže sme celý deň nič nejedli, ale zase o to zodpovednejšie zobrali pitný režim už vo Veľkej Tŕni, pustili sme sa do toho plechu len taký fukot. Spokojní a najedení sme si políhali kade tade po dome a Milka nám ako dezert spravila muzikoterapiu na tibetské misky. Koncom 60tych rokov objavili ľudia zo 'západného sveta' v himalájskej oblasti tzv. spievajúce misy. Ich pôvod je síce nejasný, ale vie sa, že použitie zvukov a mís bolo držané v tajnosti. Jedno staré tibetské učenie hovorí: "Ten, kto pozná tajomstvo zvuku, pozná tajomstvá vesmíru". Existuje teória, že misy vyrábali mnísi, ktorí si boli vedomí harmonických vlastností znejúcich kovov. Misy sú podľa tradície vyrobené zo siedmych kovov a každý symbolizuje kov jednej planéty: zlato symbolizuje Slnko, striebro Mesiac, ortuť Merkúr, meď Venušu, železo Mars, cín Jupiter a olovo Saturn. Každý kov produkuje určitý zvuk, vrátane harmonických tónov a spolu vytvárajú výnimočný, bohatý zvuk. Tibeťania tvrdia, že vo zvuku misy znejú zákony vesmíru. Keď zaznie železo obsiahnuté v zliatine misy, rezonuje s našou krvou - ladí nás na princípy vesmíru. Vyzerá to tak, že zvuk misy synchronizuje mozgové vlny a hemisféry a dodáva pocit kľudu a uvoľnenia. Existujú teórie, že neurčité frekvencie, tak bohaté na alikvótne tóny, masírujú bunky nášho tela a pomáhajú im naladiť sa na pôvodnú frekvenciu. Zvuk závisí od tvaru a hrúbky materiálu a tvaru hrany misy. Toľko k tibetským miskám.

.. kráľovská večera u Milky Jarábekovej ..
.. pozadie do Windowsu pre Maťa ..

Milka mi ešte prispela svojim príspevkom do môjho cestovateľského zápisníka, ktorý nosím na takýchto výletoch so sebou. Po tibetských miskách sme upadli jak 'kabele' do miernej kómy a po celú noc sa prehlušovali chrápaním z rôznych končín domu, kto si kde rozložil posteľ, epedy, madrace, karimatky, deky, hocičo, čo bolo po ruke, tam sa zložil a tam pokojne spal až do rána ranného .. (pokračovanie)