~ Cesta hrdinov SNP ~

.. z Dukly na Devín peši naprieč Slovenskom za jeden mesiac ..

"Na Dukle ticho, iba vánok v korunách bukov mäkko sviští, hrdinov padlých tuhý spánok, október čúva zlatolistý." (Dukliansky priesmyk)
"Ty, ktorý vchádzaš sem, odožeň bôľ a súcit, nech kropky tvojich sĺz nezvonia o mohyly za hrdosť človeka, za život ľudstva súci, za tvoju jasnú tvár my smrť sme podstúpili." (Slavín)







26. DEŇ - nedeľa, 4. augusta 2019

(Trenčín, Drietoma, Pod Sokolím kameňom, Sedlo Machnáč, Kykula, Pod Vyškovcem, Mikulčin vrch, Troják, Lopeník, Březová, Dubina, Javořina, PP Za lesem)

Trenčín je jedno z troch najstarších slovenských miest a zároveň najväčšie a krajské mesto Trenčianskeho kraja. Nachádza sa v severozápadnej časti Slovenska, je prirodzeným geografickým centrom stredného Považia. Hlavným tokom v meste je rieka Váh. Vďaka geografickej a strategickej polohe v údolí rieky Váh patril Trenčín od nepamäti k najvýznamnejším mestám na Slovensku. O osídlení trenčianskej lokality už v dobe kamennej svedčia viaceré archeologické nálezy. Trenčín má bohatú históriu, o ktorej sa môžete dočítať na tejto stránke. Z obdobia SNP by som však chcel spomenúť, že nemecké vojská obsadili mesto 30. augusta 1944. Bolo tu zriadené veliteľstvo Sicherheitsdienstu a Gestapa a tiež aj väznica. Z mesta boli odvezené dva transporty väzňov do Mauthausenu. Počas druhej svetovej vojny boli ustupujúcim Wehrmachtom v meste zničené cestný aj železničný most cez Váh. Rumunské a Sovietske vojská, ktoré ľavobrežnú časť mesta obsadili 10. apríla 1945, hneď vybudovali nový provizórny drevený most. Ten v roku 1946 nahradil trvalý drevený most a v roku 1956 ho nahradil súčasný betónový cestný most cez Váh. Mesto oslobodili vojská 2. ukrajinského frontu v súčinnosti s rumunskými jednotkami. Po oslobodení bolo na Brezine odkrytých 7 masových hrobov s 69 zavraždenými odbojármi. Dnes stoja na ich pamiatku dva pamätníky: menší skromnejší a starší na mieste ich popravy v Dušovej doline, novší a väčší pamätník na mieste ich hrobov na okraji čerešňového sadu na Brezine.

  Vráťme sa však do súčasnosti. Vstávame o siedmej ráno a po zbalení vecí sa poberáme na kávičku do Odogo na námestí. Je nedeľa ráno, všade je ešte 'ticho', avšak piati starší turisti, ktorých stretávame ako prvých, sú už pripravení na výlet. Dávame sa s nimi do reči, vravíme, že kráčame z Dukly už 26. deň a že je to pekná prechádzka a tak. Neveriacky krútia hlavami a prajú nám šťastnú cestu do cieľa. Lúčime sa, prechádzame prázdnym námestím a presúvame sa do Zlatoviec, v súčasnosti už časti Trenčína. Súčasťou Zlatoviec je aj Detské mestečko, ktoré začalo písať svoju históriu v roku 1973. V roku 2017 bolo Detské mestečko zapísané do ústredného zoznamu národných kultúrnych pamiatok SR.

.. turisti v Trenčíne ..
.. prázdne námestie ..
.. škoda, že je Dobroš zatvorený ..
.. smerovník za Zlatovcami pri diaľnici ..

Možno viete, možno nie, trasa Cesty hrdinov SNP zo Zlatoviec k prameňu Záblatská kyselka pokračuje pod diaľnicou D1. Pod tou frekventovanou diaľnicou, po ktorej bežne jazdíme cez Považskú Bystricu do Žiliny a ďalej. Podliezame D1, nad hlavami nám hučia autá a prichádzame k farme, kde sa dajú kúpiť čerstvé vajcia. Voľne pobehujúce sliepky sú nám síce sympatické, ale vajcia fakt nosiť nehodláme, takže pokračujeme rovno k prameňu.

.. trasa pod diaľnicou D1 ..
.. drevenica pri farme, jej zastrešená veranda poskytuje útočisko pred dažďom ..
.. parádny telefón ..
.. mini farmička ..
.. voľne behajúce slépky ..

Kúsok za farmou v údolí Záblatského potoka sa v nadmorskej výške 266 metrov nachádza prameň slabo mineralizovanej sírano-uhličitano-vápenato-horečnej stolovej vody - Záblatskej kyselky. Jej teplota je 11,2 °C. Minerálny prameň i blízke okolie boli vždy vyhľadávaným miestom oddychu miestnych obyvateľov. Postupne bol prameň zachytený do skruží, pribudla pumpa a zastrešenie. V roku 2007 vybudovali skauti 87. skautského zboru z Trenčína nový priestranný altánok s infotabuľou.

.. Záblatská kyselka ..

Za prameňom je značkovanie trochu chaotické. Po chvíli blúdenia lesmi sa dostávame na chodníček a vychádzame na pole pod vrchom Bolovica. Na poli využívame tieň krásneho stromu, na ktorom sú dve hojdačky. Za chrbtom máme výhľad na Trenčín, ktorý je ponorený do ranného oparu. Počasie je parádne, kráča sa veľmi dobre a veselým krokom pokračujeme do Drietomy.

.. pole nad kyselkou ..
.. výhľad na Trenčín ..
.. pán strom ..
.. spokojný Manik ..
.. posed na poli ..
.. v pozadí Drietoma ..

Pred desiatou prichádzame do Drietomy, nachádzajúcej sa v juhozápadnej časti Trenčianskeho kraja na hranici s Českou republikou. Je to posledná obec pred výšľapom na hrebeň k Česko-Slovenskej hranici. V miestnych potravinách si kupujem Redbull, vyslovene sa mi žiada jeho chuť. Prechádzame obcou a v jej najzápadnejšej časti zvláštnym chodníčkom cez kukuričné pole prichádzame na spevnenú prašnú cestu vedúcu pod horu. Vstupujeme do Bielych Karpát, predposledného pohoria nášho putovania. Tu opäť stretávame Veroniku s Táňou, ktoré sa k nám pridávajú, a spolu pokračujeme výšľapom okolo vrchu Ihriská (729 m) k smerovníku Pod Sokolím Kameňom (640 m).

  Biele Karpaty sú pohorie Vonkajších Západných Karpát na hraniciach medzi Slovenskom a Moravou. Na Slovensku hraničia s Chvojnickou pahorkatinou na juhozápade, Myjavskou pahorkatinou na juhu, Považským podolím na východe a Javorníkmi na severe. Zvláštnosťou Bielych Karpát je excentrická poloha pramenísk vzhľadom na centrum masívu. Mnohé prítoky Váhu sa spätnou eróziou zarezávali intenzívne dozadu a tak svoje vody privádzajú až ďaleko spoza severozápadného okraja pohoria. Vidno to na tokoch Klanečnice, Bošáčky, Drietomice, Lednice Bielej vody ale najmä Vláry. Rieka Vlára prakticky prerezáva pohorie naprieč a svoje pramenisko posúva až do Vizovických vrchov ďaleko na moravskej strane. Vlára riečnym pirátstvom preberá do svojho koryta značnú časť vody, ktorá by inak patrila do povodia Moravy. Fenomén riečneho pirátstva je rozšírený aj na iných miestach v Bielych Karpatoch. Jednou z jeho najkrajších ukážok je činnosť Haluzického potoka pri Haluziciach v okrese Nové Mesto nad Váhom.

.. Drietoma ..
.. pole nad Drietomou ..
.. áno, tadiaľto ..
.. pod horou ..
.. začína stúpanie ..
.. záver stúpania v objatí pÓhľavy ..
.. smer Drietoma, smer Sokolí kameň ..
.. Veronika mení ponožky ..

Pokračujeme striedavo lesmi a lúkami ďalej až na vrch Machnáč (771 m) nachádzajúci sa tesne pod štátnou hranicou. Na otvorenom trávnatom vrchole Machnáča sa týči obrovský dvojkríž, ktorý tu umiestnili členovia Matice slovenskej. Odtiaľto je nádherný výhľad na pohorie Považského Inovca, takmer celé Strážovské vrchy, vidieť Malú Fatru s Kľakom a tiež Trenčín s majestátnym hradom Matúša Čáka.

.. stolík v lese ..
.. kráčajúc na hrebeň ..
.. pod sedlom Machnáč ..
.. parádne lúky pod Machnáčom ..
.. vrchol Machnáč (771 m) ..
.. pamätník padlým vojakom na Machnáči ..

Aby sme nevyšli z cviku, obloha sa začína zaťahovať a začínajú sa tvoriť husté tmavé mraky. Prichádzame na hrebeň a po vyjazdenej spevnenej ceste pokračujeme cez prírodnú rezerváciu Ve Vlčí "louky a lesy-nelesy" k smerovníku pod Kykulou (725 m). Obloha nad nami sa už slušne zatiahne a v diaľke vidíme dážď. Úsek od rázcestia Machnáč po smerovník pod Kykulou vedie celý po Česko-Slovenskej hranici.

.. pohraničná hrebeňovka ..
.. Biele Karpaty, 2. stupeň ochrany ..
.. miesto na bivakovanie na hranici ..
.. prírodná rezervácia Ve Vlčí ..
.. dážď v pozadí ..
.. Česko-Slovenská hranica ..
.. zaťahuje sa ..
.. hraničný kameň ..
.. Kykula (725 m) ..

Ako si môžete všimnúť na smerovníku, bratia Česi nepoužívajú na značkách časové údaje, ale uvádzajú kilometre. Na túto tému sa už viedla nejedna dišputa, že čo je lepšie, tak za seba vravím, že rozhodne časový údaj. Vďaka času sa viem lepšie zorientovať a zhodnotiť možnosti, či pokračovať ďalej k najbližšej destinácii alebo nie, a cca kedy sa pri nej ocitnem. Ak však vidím údaj 5 km, neviem, či je to 5 km do kopca, dolu kopcom a či po rovine, či mi to bude trvať hodinu, dve alebo tri. Takže milí přátelé, keď budete tieto 39 ročné značky meniť, navrhujem uvádzať tam časy. Díky jako ..

.. statok za Kykulou ..
.. pamätník americkým letcom B17-G ..
.. pamätník americkým letcom B17-G ..

Prechádzame okolo statku za Kykulou a po asfaltke pokračujeme k pamätníku americkým letcom B17-G. Dňa 29. augusta 1944 boli v leteckej bitke nad Bielymi Karpatmi zostrelení americkí letci. Okrem pamätníka tu stojí aj informačná tabuľa, ktorú osadila miestna akčná skupina Bojkovsko. Nad nami úraduje búrka, ktorá spustila celkom intenzívny lejak, schovávame sa pod strieškou búdy. Tá sa nachádza oproti pamätníku a poskytuje útočisko práve pred takýmto počasím. Zohrievame sa vifonkou uvarenou na variči s čerstvou kartušou z Trenčína. Po chvíli prichádzajú Veronika s Táňou a mokré jak myši sa k nám pridávajú. Vyčkávame, kým prejde dážď, a keďže sme v Čechách, robíme si na pamiatku fotku tradičného českého turistu.

.. Táňa, Veronika, Manik 'na Čechov' ;) ..

Hneď ako prestáva pršať, sa lúčime s dievčatami a pokračujeme dlho po asfaltke cez Rapantův vrch (788 m) pod Mikulčin vrch na Troják. Pod Trojákem je vyhliadkové miesto, z ktorého je pekný výhľad na okolie.

.. od pamätníka po asfaltke, napravo zvonica Vyškovec ..
.. pohľad späť, na konci asfaltky vidno miesto, kde sme prečkávali dážď ..
.. a poďho znovu po asfaltkách ..
.. zatvorená reštaurácia Troják ..
.. autobusová zastávka ..
.. vyhliadkové miesto za Trojákem ..
.. toto budú pravdepodobne kravy alebo čo ..

Po dlhej rovnej asfaltke prichádzame na rázcestník Lopeník, kde sa síce dostávame do lesa, avšak na nejakú novú cestu, ktorá skôr pripomína prípravy na diaľnicu. Po dlhom úseku týmto terénom sa konečne dostávame na lesný chodníček a po ňom prichádzame na Obecní háj. Tu sú značky ešte staršie ako na Kykule. Ako vidno na fotke, smerová šípka je z roku 1975. A slúži dodnes ..

.. Lopeník, rázcestie ..
.. diaľnica ..
.. konečne lesná cestička ..
.. Obecní háj ..

Z Obecního háje pokračujeme striedavo lesmi a lúkami cez Suchú Loz až po zastávku Březová (582 m). Tento úsek je skôr pohodovou prechádzkou bez vyšších prevýšení či klesaní. Na jednom zo stromov, priamo po ceste, sa nachádza plechová schránka "Pošta pre turistu", v ktorej môžete zanechať nejaký odkaz. Pred Březovou sa okrem nového prístrešku nachádza aj rozhľadňa U Křížku, ktorú nateraz ignorujeme a pokračujeme ďalej.

.. výhľady za Obecním hájem ..
.. lúka ..
.. husté lesy ..
.. odkazová schránka pre turistov ..
.. oblasť Východní Slovácko časť Suchá Loz ..
.. výhľady ..
.. nový prístrešok pod rozhľadňou U Křížku pred Březovou ..
.. Březová (582 m) ..

Je 17:40 a už teraz vieme, že na Holubyho chatu by to bolo príliš ďaleko, tak rozmýšľame, kde dnes zložíme hlavy. Keďže po ceste nie je nič zaujímavé, nechávame to otvorené s tým, že nejaký flek si nájdeme. Z Březovej pokračujeme ďalej na Dubinu (558 m). Úsek je podobný, trasa vedie pod lesom cez lúky plné kvetov so zapadajúcim slnkom. Kráča sa fajn, počasie je stabilné a energie ešte máme dosť.

.. výhľady ..
.. Veľká Javorina je opäť o niečo bližšie ..
.. nad obcou Strání ..
.. výhľady do Českej republiky ..
.. pozadie do Windowsu :) ..
.. lúčne kvety ..

O 18:15 prichádzame k rázcestníku Dubina (558 m), odkiaľ je to na Veľkú Javorinu ešte rovných 10 km. Keďže náš kamarát Miro Martinček už nie je chatárom na Holubyho chate, dohľadávam aktuálne číslo na prevádzku a zisťujem, že pre turistov je otvorená od 10:00 do 17:00. Tak to je absolútny fail. Aby mala jediná horská chata v okolí otváracie hodiny do piatej poobede, to nech si ju strčia do riti. Predstavu o plánovanom príchode na chatu okolo ôsmej večer nechávame rozplynúť jak Trubanovo víťazstvo v parlamentných voľbách. Na Dubine sa nachádza železný kríž na ktorom stojí "Dokonáno jest", avšak ešte dokonáno neni, tak zdvíhame kotvy a pokračujeme smerom na Javořinu.

.. obec Strání v plnej kráse ..
.. Veľká Javorina, už vieme, že k nej dnes nepôjdeme ..
.. polia pod Javorinou ..
.. neviditeľné lavičky ..
.. v lese pred Javorinou ..
.. slnko na konci tunela ..

Po dvoch kilometroch prichádzame k rázcestníku Javořina (588 m), ktorý je pri hlavnej ceste vedúcej do obce Strání. Pokračujeme po širokej veľkej ceste k prírodnej pamiatke Za lesem, jedinej lokalite CHKO Biele Karpaty, kde rastie šafran bielokvetý. Lúka mávala pestré zloženie rastlín, ale mnohým druhom uškodilo hnojenie a pastva dobytka. Na tomto mieste sa nachádza i studnička, takže je jasné, že tu zostávame nocovať. Stohy slamy na lúke nám dávajú nápovedu, že to bude ideálne miesto na bivakovanie.

.. starý kríž v Javorine ..
.. západ slnka v PP Za lesem ..
.. bivak na lúke ..

Dva šulce vedľa seba nám slúžia ako záhlavie bivaku, aby nám nefúkalo na hlavu. Celta natiahnutá pomocou turistických paličiek a došponovaná šnúrami poskytla veru luxusnú spálňu. Aby nám do nej zboku nekukali zvery, pridávam vetvičky, nech to teda nejako vyzerá.

.. bivak de luxe ..
.. pohľad do spálne ..

Počas stavania bivaku si pripravujeme aj večeru, tentokrát to bude tuniaková a lososová nátierka s čajom. Zisťujeme, že síce majú obe iný obal a aj názov, ale chutia rovnako. Po zotmení zaliezame do spacákov a vychutnávame si absolútne ticho, ktoré v tejto lokalite panuje. Sem tam prebehne dáka zver, sem tam niečo šuchne v lese, inak nič. Ešte kontrolujem radary, či nás náhodou nečaká nejaké mokré prekvapenie. Tentokrát nie sú avizované žiadne dažde, tak (s)pokojne zakuklení sa ponárame do ríše snov ..





27. DEŇ - pondelok, 5. augusta 2019

(PP Za lesem, Kamenná bouda, Veľká Javorina, Dibrovov pomník, Jurášova lúka, Myjava, Polianka, Jandova dolina, Mohyla M. R. Štefánika, Brezová pod Bradlom)

  Prenikajúce slnečné lúče nám cez bočné halúzky už od skorého rána presvetľujú spálňu. O šiestej nás definitívne vyťahujú zo spacákov. Začíname baliť veci a dávame si ranný strečing. Mraky sú, chvalabohu, nateraz pojmom neznámym, všetko okolo nasvedčuje, že dnes bude pekný deň. Balíme pachšametle, celtu a bez raňajok vyrážame o siedmej ráno po červenej ku Kamennej boude. Prírodná pamiatka Za lesem nesklamala, spalo sa tu fantasticky ..

.. presvetlená spálňa ..
.. ranná hygiena ..
.. Kamenná bouda ..
.. pozor! warning! vorsicht! môžu padať stromy! ..

Kamenná bouda je budova lesnej správy Lesov ČR nachádzajúca sa na križovatke turistických ciest a cyklotrás. Je východiskovým bodom pre najpohodlnejší výstup na Veľkú Javorinu z českej strany z obce Strání. Pokračujeme ďalej po červenej a po cca 3 kilometroch sa dostávame k miestu nazvanému U Bětina javoru. Javor nikde, miesto v lese ako každé iné, ničím zaujímavé, tak si vravím, že čo má byť toto za halucináciu. Zo starej povesti sa neskôr dozvedám, že v Strání žila v minulosti odvážna dievka, ktorá sa volala Běta. Ako pastierka vyháňala kravy a ovce denne do lesov. Počas leta nocovala v lese, kam si brávala jedlo na celý týždeň. Najčastejšie to bol chlieb so syrom, ktorý sa jej jedného dňa stal osudným. Uviazol jej totiž v suchom hrdle, následkom čoho sa udusila. Po niekoľkých dňoch ju našli na jej obľúbenom mieste pri javore, ktorému sa dodnes hovorí Bětin javor. Takto spísal povesť miestny kronikár Franta Zavadil v roku 1951. Javor bol vraj pamätný strom, no v roku 1952 bol vyrúbaný. Názov miesta však zotrval dodnes ..

.. U Býtina javoru ..

Od Bětina javoru pokračujeme hore na najvyšší vrch Bielych Karpát, Veľkú Javorinu (970 m) s odlesneným vrchom pokrytým rozsiahlou lúkou. Veľká Javorina je oddávna považovaná za jeden zo symbolov pripomínajúci dobré vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi, o čom svedčí i kameň na vrchole Javoriny s nápisom: "Tu bratia vždy sa stretať budú". Na vrchole sa každoročne organizujú Slávnosti bratstva Čechov a Slovákov. Tie nadväzujú na tradície, ktoré zaviedli ešte naši predkovia - Štúrovci. Tí sa tu stretávali s osvietencami z Moravy a Čiech. Tradícia priateľských stretnutí Čechov, Moravanov a Slovákov sa tu odvíja od roku 1845. Aktuálne sa nachádzame na mape na tomto mieste, dávame si raňajky s výhľadom na českú stranu, mávame vysielaču a Holubyho chatu nateraz ignorujeme. Za vznikom vysielača stáli amatérski nadšenci zo Starej Turej, ktorí túžili sledovať vysielanie novovzniknutej Československej televízie. Signál televízie bol v tom čase iba v okolí Bratislavy, a ako zistili, aj na Veľkej Javorine. Riešenie tak bolo jednoduché - stačilo vybudovať vysielač, ktorý pokryje signálom veľkú časť okolia. V lete 1990 sa začalo vysielanie v pásme FM a na stožiari pribudli vysielače rozhlasových staníc. Zvýšené nároky na príjem televíznych i rozhlasových signálov viedli k vybudovaniu novej veže, ktorá začala vysielať v roku 1994.

.. blížime sa k vrcholu ..
.. Veľká Javorina (970 m) ..
.. výhľad z Veľkej Javoriny na českú stranu ..
.. vysielač na vrchole ..

Trasa pokračuje hrebeňom Veľkej Javoriny po česko-slovenskej hranici cez vrchy Durda (842 m) a Kašpariskův vrch (778 m) k Dibrovovmu pomníku. Na hrebeni sa nachádza Pamätník česko-moravsko-slovenskej vzájomnosti, ktorý odhalili 7. júna 1990. Blízko pamätníka stojí od roku 1998 Vavrouškova mohyla. Je venovaná pamiatke českého ekológa Josefa Vavrouška (1944-1995), ktorý sa okrem environmentálnych aktivít venoval aj posilňovaniu česko-slovenskej vzájomnosti. Hrebeňom vedie širšia vychodená cesta, výhľady sú skôr na českú stranu, keďže na tej slovenskej "zavadzajú" stromy. Ale zas, radšej stromy ako holoruby, že áno ..

.. hrebeň Veľkej Javoriny ..
.. Pamätník česko-moravsko-slovenskej vzájomnosti ..
.. pamätník na hrebeni ..
.. prechádzať "staveništěm" je to posledné, čo by sme teraz chceli ..

O desiatej prichádzame k Dibrovovmu pomníku. Iľja Danilovič Dibrov bol skúsený a osvedčený sovietsky bojovník, ktorý bojoval vo Veľkej vlasteneckej vojne na Ukrajine ako veliteľ partizánskeho oddielu Vorošilov. Ako veliteľ dvadsaťjedenčlenného leteckého výsadku Stalin II bol v noci z 15. na 16. septembra 1944 vysadený pri obci Žabokreky pri Turčianskom Svätom Martine (dnes Martin). Jeho úlohou bolo sformovať II. Stalinovu brigádu, čo sa mu podarilo. Brigáda pod Dibrovovým velením mala vyše 1500 mužov a bola vážnou hrozbou pre Nemcov v oblasti Veľkej Javoriny. Na jeho hlavu Nemci vypísali odmenu pol milióna mariek. Dibrov zahynul 13. októbra 1944 pri prechode lesom Javoriny v boji s nacistami a In memoriam bol neskôr povýšený do generálskej hodnosti. Pri jeho pomníku sa nachádza aj altánok, v ktorom sa dá príjemne oddýchnuť.

.. Dibrovov pomník ..
.. Dibrovov pomník ..
.. parádny altánok pri Dibrovovom pomníku ..

Od Dibrovovho pomníka pokračujeme ďalej výšľapom na vrch Čupec (819 m) a klesaním cez Vrch Slobodných (687 m) na Hrabinu (550 m), pod ktorou sa nachádza zimné rekreačné stredisko s lyžiarskym vlekom, lyžiarskou školou a ubytovacími a stravovacími zariadeniami.

.. nové značenie z tohto roku ..
.. vrch Čupec ..
.. príjemná lesná cestička z Čupca smerom k Vrchu Slobodných ..
.. prístrešok pod Vrchom Slobodných ..

Z Hrabiny pokračujeme po asfaltke, z ktorej sa odkláňame cez lesnícky náučný chodník na Jurášovu lúku (485 m). Okrem informačného panela sa tu nachádza masívny altánok vhodný na prenocovanie. V lese sa začínajú objavovať ľudia, čo napovedá, že civilizácia je nablízku.

.. Jurášova lúka ..
.. Jurášova lúka ..
.. búda na Jurášovej lúke ..
.. prístrešok na Jurášovej lúke ..

Vychádzame z lesa a prichádzame do Starej Myjavy. Definitívne opúšťame Biele Karpaty a blížime sa do civilizácie. Celý český úsek idúci cez Biele Karpaty v podstate neprechádza žiadnou obcou, obchádza Lopeník, Březovú a Strání a ústi na Veľkej Javorine, kde pokračuje po hranici, za Čupcom pokračuje na Slovensku a vychádza na Starej Myjave. Až teraz si uvedomujem, že veď vlastne sme už dosť dlho nestretli vôbec nikoho.

.. Stará Myjava ..
.. asfaltky na Starej Myjave ..
.. postráži, aby náhodou nevolili Fica ;) ..

Po asfaltkách prichádzame na Myjavu. Založenie obce Myjava sa v mnohých zdrojoch uvádza v roku 1586. Prvú osídľovaciu vlnu tvorili obyvatelia južného Slovenska, ktorí utekali pred nájazdmi Turkov. Druhá vlna osídľovania sa niesla v duchu oravsko-považskom. Myjava sa stala súčasťou stredoeurópskych a hlavne slovenských dejín v rokoch meruôsmych. Pod vplyvom J. M. Hurbana a ďalších národovcov sa do národného oslobodzovacieho hnutia zapojil takmer celý kraj Myjavskej pahorkatiny. Vyvrcholením bolo neskoršie prvé Slovenské národné povstanie, počas ktorého bola 19. septembra 1848 na verejnom zhromaždení ľudu na Myjave vyhlásená a prítomným ľudom potvrdená prvá Slovenská národná rada. Tá predstavovala prvý národný orgán v dejinách Slovákov. Bola predstaviteľkou politickej a vojenskej moci Slovenska. Nachádza sa tu Múzeum Slovenských národných rád, ktoré bolo pôvodne budované pod gesciou Slovenského národného múzea ako pamätník. Jeho základom je pamätný dom Anny Kolényovej, kde 19. septembra 1848 po prvý raz zasadala Slovenská národná rada. Nové storočie prinieslo na Myjavu čas postupného rozvoja. V roku 1937 sa začalo s výrobou armatúr, pojem armatúrka Myjava je známy a zaužívaný dodnes.

.. Krmanov kostol na Myjave ..
.. spoločenský dom v centre ..
.. zrenovované centrum Myjavy ..

Keďže je práve čas obeda a nachádzame sa v meste, pýtame sa miestnych, kde sa tu dá najesť. Chlapík nám odporúča reštauráciu Kross House a dodáva, že je síce drahšia, ale ževraj dobrá a premeriava si moje prepotené tričko. Vravím mu, že to je v poriadku, radi si dáme dobré jedlo. A tak aj je, hľadáme Kross House a dávame si obed. Vzhľadom k situácii volíme terasu a na nej najvzdialenejší rohový stôl. Danka si dáva rybu s čímsi, ja voľajaké mäso s ryžou posypané s nejakými zelenými stopkami. Síce by som kľudne zožral aj dvojitú porciu, ale chápem, lístoček, korienok, gulička, pičovinka a hlavne zadrbať pol taniera omáčkou. Ale zase, aspoň to bolo dobré ..

.. Danka s obedom ..

Po obede chce Danka navštíviť potraviny, čo sa ukazuje ako dobrý nápad. Zrazu stretávam Miša Šichmáka, ktorého som nevidel od základnej školy. Kým Danka nakupuje, zasadáme do kaviarne, kde mi objasňuje, ako odišiel z Bratislavy a teraz chová kone a lamy na myjavských kopaniciach na svojej farme, ktorú nazval Čarosvet. Danka sa vracia z obchodu, rozdeľujeme nákup a vykračujeme naprieč Myjavou ďalej. Míňame pamätník M. R. Štefánika, na ktorom sa Štefánik na seba vlastne vôbec nepodobá, evanjelický kostol a súsošie Zbratanie od akademického sochára Belohradského venované obetiam 2. svetovej vojny.

.. Mišo Šichmák ..
.. pomník M. R. Štefánika ..
.. evanjelický kostol ..
.. súsošie Zbratanie ..
.. pamätník obetiam 2. svetovej vojny ..

V dolnej štvrti si Danka všíma LIDL. V tom momente jej oko vysiela signál mozgu, ten vyťahuje spomienku s Veronikou a Táňou, ktoré mali také maškrty, že cookies Grandino Triple Choc s horkou, mliečnou a bielou čokoládou kúpené v LIDLi, a spomienku posiela chuťovým bunkám. Chuťové bunky okamžite reagujú a vracajú pozitívnu informáciu naspäť mozgu. Ten dáva jasný signál chtíču, ktorý nastavuje proces priority na 1 a znemožňuje konať inak. Tento zhluk procesov však prebieha extrémne rýchlo, Danka spája súvislosti a výsledkom je, že potrebuje ísť do LIDLa hneď a tieto okrúhle dobrotky okamžite zakúpiť. Zostávam pred obchodom a premýšľam, či som aj ja niekedy dostal na niečo takú chuť, že som to bezodkladne začal ihneď riešiť. Vysielam otázku mozgu, ten bez vyhľadávania v pamäti hneď vracia informácie: pivo, káva, pho-bo, becherovka, obložený chlebíček, guláš, pistácie, víno, DRU tyčinky, nugátový Ritter Sport, vinea, kofola, sushi, perkelt .. OKAMŽITE stláčam pomyselný kláves Esc, vysielam mozgu príkaz Cancel, zastavujem procesy .. a len bez slova zostávam na parkovisku, sadám si na obrubník a tíško čakám na Danku, kým sa vráti aj s maškrtami ..

.. myjavský cintorín ..
.. Myjava, cintorín ..

Danka sa vracia celá vytešená, cookies nakúpené a okrem nich aj ďalšie veci, rozhadzujeme to do ruksakov a pokračujeme na cintorín. Niežeby sme sa tam už zberali, to len trasa vedie okolo neho. Lúčime sa s Myjavou a pokračujeme cez Surovín po asfaltke na Polianku (414 m).

.. zbohom Myjava! ..
.. chodníček za cintorínom ..

Po necelej hodine prichádzame do kopaničiarskej obce Polianka, ktorá leží uprostred Myjavskej pahorkatiny. Obec vznikla v roku 1955 odčlenením kopaníc od Myjavy. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, stolárčinou, ženy výšivkárstvom. Počas SNP pôsobili v okolí obce partizánske skupiny. Za budovou obecného úradu sa stáčame doprava a za záhradami pokračujeme lúkami a poliami ďalej, smerom na Jandovu dolinu.

.. kopaničiarsky dom ..
.. parádny dom v Polianke ..
.. malé jabĺčko ..
.. obecný úrad Polianka ..
.. za Poliankou smerom na Priepasné ..

Medzi Poliankou a Jandovou dolinou vedie trasa cez príjemný lesík, v ktorom sa nachádza kráľ stromov - veľký košatý mohutný stromisko, ktorý dostal takúto parádnu ceduľu. Keby vás náhodou tento strom zmiatol, nemusíte mať obavy. Nápovedou je výrazný, ručne vyrábaný smerovník, ktorý vám ukáže ten správny smer ..

.. kopanice ..
.. bývalé JRD ..
.. príjemný lesík ..
.. kráľ stromov ..
.. parádny handmade smerovník ..
.. tento to už má zrátané ..

Prichádzame do osady Jandova dolina, ktorá je súčasťou Priepasného. Rovno pri ceste sa nachádza viac ako 100-ročná budova starej školy prerobená vďaka eurofondom na penzión ponúkajúci ubytovanie v príjemnom vidieckom štýle. Penzión Stará škola - jeho názov vychádza zo skutočného príbehu tohto miesta - táto budova bola postavená ako škola v roku 1904 Evanjelickým cirkevným zborom z Brezovej pod Bradlom. Svojho učiteľa, ktorým bol obyčajne jeden z chudobnejších gazdov, rodičia platili sami a vyučovalo sa len od novembra do marca, pretože v zvyšných mesiacoch museli deti pomáhať doma s hospodárstvom. Od roku 1904 už neškolení učiť nemohli, preto sem chodili 2-3 krát do týždňa učitelia z Brezovej. Takto sa vyučovalo do roku 1910, potom do školy nastúpila diplomovaná učiteľka Ida Suchánková zo Senice, ktorá v škole učila 10 rokov. Pre nedostatok žiakov bola škola v roku 1972 zrušená.

.. penzión Stará Škola v Jandovej doline, obec Priepasné ..
.. Stará Škola infotabuľa ..

Zo Starej školy pokračujeme po červenej cez Jandovu dolinu na hrebeň a odtiaľ až na Bradlo, kde sa nachádza Mohyla M. R. Štefánika. Trasa vedie cez neveľké lyžiarske stredisko popri chate Bradlo, ktorá práve prechádza rekonštrukciou. Bývala tu reštaurácia, majitelia však získali nejaké prostriedky a začali tento objekt rekonštruovať.

.. nad Jandovou dolinou ..
.. domček na skale ..
.. lyžiarsky vlek pod Bradlom ..
.. chata Bradlo, budova bývalej reštaurácie, aktuálne počas prerábania ..
.. posledné schody pod Bradlom ..
.. Mohyla M. R. Štefánika na Bradle ..

Na vrchu Bradlo, v nadmorskej výške 543 metrov nad morom, sa nad cestou medzi mestami Brezová pod Bradlom a Košariská nachádza Mohyla Milana Rastislava Štefánika. Gen. PhDr. Milan Rastislav Štefánik (21. júla 1880 - 4. mája 1919) bol slovenský astronóm, fotograf, vojenský letec, brigádny generál ozbrojených síl Francúzska, diplomat a politik. Mal najväčšiu zásluhu na formovaní česko-slovenského zahraničného odboja počas prvej svetovej vojny. Zohral dôležitú úlohu pri organizovaní česko-slovenských légií a sprostredkovaní kontaktov na francúzskych štátnych funkcionárov. Spolu s Tomášom Garrigue Masarykom a Edvardom Benešom bol kľúčovou osobou pri založení Česko-Slovenska. Štefánik bol podpredsedom Československej národnej rady, ministrom vojny v Dočasnej vláde česko-slovenskej a následne aj v novovzniknutej ČSR. Viac sa o M. R. Štefánikovi môžete dočítať na Wikipedii.
  Generál Štefánik tragicky zahynul 4. mája 1919 pri návrate do vlasti neďaleko Ivanky pri Dunaji. O týždeň neskôr ho pochovali spolu s jeho talianskou posádkou nad jeho rodnými Košariskami na Bradle. Päť rokov po jeho smrti bol položený základný kameň pamätníka navrhnutého architektom Dušanom Jurkovičom. Na vybudovanie pamätníka bola vyhlásená národná zbierka, v ktorej sa vyzbieralo dva milióny korún. Mohylu postavili počas 280-tich pracovných dní v rokoch 1927-1928 a slávnostne ju odhalili 23. septembra 1928. Mohyla s rozmermi 93 x 62 m svojím umiestnením v krajine i svojím prevedením patrí k vrcholnému štandardu európskej monumentálnej architektonickej tvorby. Za národnú kultúrnu pamiatku bola vyhlásená v roku 1968. V roku 2009 bola zapísaná do zoznamu Európskeho dedičstva. Rozhodnutím Slovenskej národnej rady sa v roku 1968 stala národnou kultúrnou pamiatkou pripomínajúcou osobnosť Milana Rastislava Štefánika. V období národnooslobodzovacieho boja a Slovenského národného povstania niesli meno M. R. Štefánika prvá Československá brigáda, druhá partizánska brigáda, päť partizánskych oddielov a pancierový vlak. Tabuľa na Bradle bola odhalená 28. októbra 1988 pri príležitosti 70. výročia vyhlásenia samostatného Československého štátu.
  Na Bradle 'oficiálne' Cesta hrdinov SNP končí a na Devín ďalej pokračuje ako Štefánikova magistrála. Stretávame tu však dvoch turistov, ktorí nám poradia občerstvenie Dolina v Brezovej pod Bradlom, kde sa dá aj ubytovať. Vychutnávame si výhľady z Bradla na okolie a po chvíli sa poberáme dolu do Brezovej. Aktuálne sa nachádzame tu, máme za sebou 655 kilometrov.

.. spolu na Mohyle M. R. Štefánika ..
.. Mohyla M. R. Štefánika ..
.. Mohyla M. R. Štefánika ..
.. výhľad na Brezovú pod Bradlom z mohyly ..

Po náučnom chodníku schádzame dolu do Brezovej pod Bradlom nachádzajúcej sa na úpätí Malých Karpát asi 85 km od Bratislavy. Obec má bohatú históriu a kultúrne tradície. Vždy bola pôsobiskom či domovom mnohých významných osobností slovenského politického, cirkevného i kultúrneho života. Pripomenutím významnosti života a diela známych osobností sú napríklad pamätníky Jozefa Miloslava Hurbana, Samuela Jurkoviča, Štefana Osuského alebo Jána Papánka.

.. cintorín ..
.. smerovník pod bytovkou ..
.. Danka v centre Brezovej pod Bradlom ..

Okolo ôsmej večer prichádzame do centra obce. Centrum je pomerne vyľudnené, stretáva nás však jeden cyklista, ktorý sa pýta, odkiaľ ideme a kam máme namierené. Vravím mu, že hľadáme istú Dolinu, na čo mi hneď vraví, ako sa tam dostaneme. Po chvíli toto miesto nachádzame pri hlavnej ceste vedúcej do Hradišťa pod Vrátnom s výrazným logom piva Záhorák nad vstupnou bránou. Vedúca Vlasta nám odniekiaľ objednáva pizzu a zároveň poskytuje ubytovanie hore na izbe. Skromná izba so sprchou poskytuje všetko, čo aktuálne potrebujeme. Ak by ste niekedy chceli prenocovať v Brezovej pod Bradlom, Dolinu odporúčame všetkými desiatimi ..

.. Dolina ..
.. Dolina ..
.. Danka našla v ruksaku nedávno zakúpený poklad ..




28. DEŇ - utorok, 6. augusta 2019

(Brezová pod Bradlom, Skálie, Dobrá Voda, Dolná Raková, Buková kameňolom, Havrania skala, Záruby, Ostrý Kameň, Brezinky, Červená hora, Mon Repos)

V Doline sa spalo perfektne. Budík nastavený na 6:30 ráno nás príjemne zobúdza skladbou Hollow Talk, ktorá je známa ako titulná pieseň zo severského seriálu Broen. Viem, že som dlho nespomenul Dankinho kamoša Ibalgina, no na nasledujúcej fotografii ho zachytávam v jeho vymadžganej kráse, kde jasne vidieť, že z neho slušne ubudlo. Nohy už má celkom zotavené, čiže jeho pomoc naozaj funguje. Bystrému oku však neunikne ani prázdny krígel, ktorého obsah dodal včerajšej noci tú pravú bodku.

.. ráno v Doline ..

Pokračujeme popri hlavnej ceste smerom k rekreačnému zariadeniu Mladosť, nachádzajúcom sa na konci obce pod lesom. Tento objekt odkúpili nejakí Belgičania, cca dva roky to tu fungovalo, potom začalo chátrať a teraz to býva otvorené iba počas víkendov. Za rekreačným zariadením začínajú lesy, tu vstupujeme do posledného pohoria nášho prechodu, Malých Karpát. Ide o nevysoké stredohorské pásmo dlhé asi 100 kilometrov, skladajúce sa zo 4 podcelkov: Devínske Karpaty, Pezinské Karpaty, Brezovské Karpaty a Čachtické Karpaty. Začínajú v Bratislave pri Dunaji (pásom od územia severne od Devína po Bratislavský hradný kopec) a tiahnu sa až po Nové Mesto nad Váhom a Bzince pod Javorinou, kde sa končia horskou skupinou Nedze. Vo svojom najširšom mieste (medzi Lozornom a Svätým Jurom) dosahujú iba 16 kilometrov. V najužšom mieste (pri Novom Meste nad Váhom medzi Čachticami a Prašníkom) ich šírka klesá pod tri kilometre. Výškové rozpätie pohoria je od 132 metrov nad morom pri Dunaji do 768 metrov nad morom v najvyššom vrchu Záruby, ktorý sa chystáme dnes zdolať.

.. obchodík pripomínajúci obchody na východe ..
.. smer Dobrá Voda ..
.. sváko Dušan na bicykli sa so mnou dal do reči ..
.. pekne upravený dvor jedného z domov v Brezovej pod Bradlom ..
.. Brezová pod Bradlom, Mladosť ..
.. aký parádny oznam ..
.. táborisko pod lesom ..
.. rekreačné zariadenie Mladosť ..

Vchádzame do lesa a po spevnenej ceste konštantne stúpame na Dlhé Rovne (420 m). Tam odbáčame z cesty vpravo a lesnými cestami prichádzame o 9:30 na Skálie pod vrchom Slopy (432 m). Pokračujeme ďalej cez prírodnú rezerváciu Slopy, vyhlásenú v roku 1993 na rozlohe 153,87 ha bez ochranného pásma. Predmetom ochrany sú dubovo-hrabové, vápnomilné bukové, bukové kvetnaté a skalné a sutinové spoločenstvá na krasovom reliéfe Dobrovodského krasu. Geologický substrát územia tvoria vápence a dolomity stredného a vrchného triasu Brezovských Karpát. Na bralách sa vytvorili povrchové krasové formy - škrapy a krasové jamy.

.. cesta na Dlhé Rovne ..
.. keby ste náhodou stretli žirafy, kľudne ich pošlite sem pod striešku ..
.. stará budova v minulosti využívaná hasičmi s dobrou verandou so závetrím, ideálnou na prenocovanie ..
.. všehochuť ..
.. typický malokarpatský lesný chodníček ..
.. Verbascum nigrum & Danielus turisticum ..
.. prírodná rezervácia Slopy ..
.. Slopy ..

Zo Slopov schádzame k odbočke ku Dobrovodskému hradu. Dobrá Voda je zrúcanina gotického hradu ležiaca vo výške 320 metrov nad morom v strednej časti Malých Karpát nad obcou Dobrá Voda v Trnavskom kraji. Zaberá plochu 8 467 m² a je súčasťou územia prírodnej rezervácie Slopy. K zrúcanine však nejdeme a pokračujeme ďalej cez židovský cintorín, kde najstarší zachovaný náhrobok-maceva, je z roku 1843. Vzhľadom na vek je veľmi zachovalá a dobre čitateľná. Patrí žene menom Jached, dcére Zalmana Kona. Značka pokračuje cez obecný cintorín, a to doslovne, pretože si treba otvoriť bránku a prejsť ním naprieč. Tu je pochovaný známý predstaviteľ klasicizmu, slovenský katolícky farár, spisovateľ a prekladateľ Ján Hollý (24. marec 1785 - 14. apríl 1849).

.. pod hradom Dobrá Voda ..
.. židovský cintorín nad Dobrou Vodou ..
.. židovský cintorín nad Dobrou Vodou ..
.. obecný cintorín v Dobrej Vode ..
.. trasa vedie krížom cez cintorín ..
.. hrob Jána Hollého ..
.. dom smútku v Dobrej Vode, autor Ing. arch. Pavol Bôrik ..

Do Dobrej Vody prichádzame o 10:05. Krčma by mala byť už 5 minút otvorená, avšak dvere sú stále zamknuté. Nuž, pivo nebude, vravím si, a pozerám na smerovník, na ktorom je uvedený prameň. Kde inde nabrať dobrú vodu ako v Dobrej Vode, no nie? Ako tak filozofujem, zrazu okolo mňa prefrčí auto a zaparkuje pri krčme. Yes! Práve prichádza pani krčmárka a otvára šenk. Deň je hneď krajší. Spytujem sa na prameň uvedený na smerovníku a popri tom objednávam pivá. "Voda je tu dobrá, prameň výdatný," vraví krčmárka a podáva mi studené plechovky. Poďakujem a fotím si na pamiatku šenk, ktorý je známy tým, že tu počas Trnavskej stovky (TT 100) býva stanovisko kontroly. Trnavská stovka je najstarší a najnavštevovanejší diaľkový turistický pochod na Slovensku. Vydávame sa k prameňu Hlávka, jednej z najkvalitnejších vôd v regióne západného Slovenska. Podľa dostupných informácií má tento prameň výdatnosť 120 litrov za minútu. Dopĺňame fľaše a opúšťame poslednú obec na trase, najbližším mestom bude o pár dní Bratislava ..

.. kamenný dom v Dobrej Vode ..
.. Dobrá Voda (248 m) ..
.. Rímskokatolícka farnosť Dobrá Voda - fara Jána Hollého ..
.. reštaurácia Hlávka ..
.. padli v boji za mier a slobodu, česť ich pamiatke: J. Ažaltovič, V. Jankovič, F. Novák, N. Ažaltovič, D. Ondrejkovič, Š. Pavlovič a E. Miklášová ..
.. prameň Hlávka ..
.. prameň Hlávka ..

Pri konci obce objavujeme ďalší prameň, podľa všetkého ten, ktorý bol uvedený na smerovníku v obci. Vodu však máme, pokračujeme teda cez polia okolo starého betónového kríža k prírodnej pamiatke Ľahký kameň. Táto prírodná pamiatka bola vyhlásená v roku 1996 na ploche 12,4 ha, predmetom ochrany sú jedinečné krasové výtvory z penovcov a travertínov v Malých Karpatoch.

.. kravy za dedinou ..
.. polia nad Dobrou Vodou ..
.. Dobrá Voda ..
.. popri poliach opäť do lesov ..
.. starý veľký betónový kríž ..
.. zrejme ho postavil Michal Miško ..
.. krmelec ..
.. a hneď vedľa posed ..
.. malokarpatské chodníčky ..
.. tento strom vyzerá lepšie ako akékoľvek socialistické betónové monumenty ..

Prichádzame k smerovníku Mihalinová (420 m) a pokračujeme dlhou lesnou cestou až k smerovníku Rovnice a odtiaľ popri chatách pozdĺž potoka Raková až k ceste I. triedy 51 v úseku z Trstína do Jablonice. Na tomto úseku sa nachádza jeden prameň, pekný turistický prístrešok, zopár opustených budov a viacero víkendových chát, ktoré lemujú brehy potoka.

.. za Mihalinovou ..
.. a je vyťažené ..
.. maringotka v lese ..
.. dlhý úsek touto cestičkou ..
.. spomínaný prístrešok ..
.. nejaké opustené budovy ..
.. z tohto by mohla byť parádna útulňa ..
.. tento má svoje dni zrátané ..
.. chaty popri potoku Raková ..
.. chaty popri potoku Raková ..

Po dlhom úseku nás značka vypľúva na hlavnej ceste, kde trasa pokračuje kúsok priamo po 51-tke. Obiehajú nás kamióny a autá, okolo sú odpadky, no veru nepríjemný úsek. Dokonca by som povedal, že spolu s kameňolomom asi najhorší na celej trase. Prechádzame cez cestu a popri železničnej trati pokračujeme k smerovníku Buková (239 m). Na mape je však toto miesto zaznačené ako Dolná Raková.

.. okres Trnava ..
.. odpadky pri ceste ..
.. džunglička medzi železnicou a lesom ..
.. čo dodať ..
.. popri železničnej trati ..

Prichádzame k veľkému oplotenému pozemku, kde nás víta ceduľa so zákazom vstupu a oznamom, že sa tu nachádza poľovný revír na súkromnom lesnom pozemku. Paradoxom na ceduli je nápis CHRÁŇ PRÍRODU!, tak som si práve uvedomil, že pár minút dozadu sme kráčali cez úplne rozdrbanú blatovú cestu, viď druhá fotka vyššie ..

.. pať výkričníkov na ceduli!!!!! ..
.. súkromný pozemok na Bukovej ..
.. chata ..

Pokračujeme po červenej do chatovej oblasti Sokolské chaty v parádnom prostredí neďaleko Cerovej. Prechádzame popri chatách a ústime v kameňolome v Bukovej.

.. chatová oblasť Sokolské chaty ..
.. chatová oblasť Sokolské chaty ..
.. chatová oblasť Sokolské chaty ..
.. toto by mohol byť parádny penzión pre turistov ..
.. chatová oblasť Sokolské chaty ..
.. to čumíte, čo?! turisti idú okolo! ..
.. zvyšky starého domu ..

Z kľudného prostredia Sokolských chát sa dostávame na rušnú prašnú cestu, kde okrem áut hučia tatrovky a nákladiaky. Tento úsek dostáva definitívne nálepku 'Najhorší úsek trasy' a snažíme sa ho čím skôr prejsť. Ešte tu aj autá na turistov vytrubujú, hromžím päsťou vo vzduchu a pridávame do kroku. Až neskôr zisťujem, že to išiel okolo Mišo z Jakubova a chcel ma len pozdraviť .. LOL!

.. Buková, kameňolom ..
.. a už sa práši ..
.. áno, trasa vedie tadiaľto ..
.. kameňolom ..
.. ešte kúsok a šup zas do lesa ..

Za kameňolomom pred zákrutou na hlavnej ceste odbáčame vľavo medzi domy. Konečne kľud, vravíme si. Pri jednom z domov sa pýtam chlapíka, či sa dá niekde doplniť voda. Posiela ma pozdĺž potoka k predposlednému domu, kde je veľká pumpa. Kým kráčam k studni, Danka si zatiaľ umýva nohy v potoku. Stúpame nad chaty a pokračujeme lesom až na Havraniu skalu.

.. chaty nad kameňolomom ..
.. chaty nad kameňolomom ..
.. tu sa zrejme budú stavať stožiare vysokého vedenia ..
.. výhľad na prírodnú rezerváciu Skalné okno ..
.. pod Havraňou skalou ..

Od rázcestníka Pod Havraňou skalou (448 m) pokračujeme na Havraniu skalu (554 m), obľúbené miesto skalolezcov, ktorí tu majú vybudovaných niekoľko trás. Z vrcholu skaly sa naskytuje nádherný výhľad na blízky Smolenický zámok a jeho okolie.

.. stúpanie na Havraniu skalu ..
.. Havrania skala ..
.. výhľad z Havranej skaly na Smolenický zámok ..
.. výhľad z Havranej skaly na Jaslovské Bohunice ..
.. výhľad z Havranej skaly bez zoomu ..

Z Havranej skaly pokračujeme hrebeňom cez Havranicu (714 m) na najvyšší vrchol Malých Karpát Záruby (768 m), ktorý zdolávame päť minút po piatej. Tento vrch je zároveň centrom rovnomennej národnej prírodnej rezervácie, ktorá bola vyhlásená kvôli ochrane tunajších vzácnych skalných spoločenstiev a listnatých karpatských lesov. Vďaka vápencovému podložiu je rezervácia bohatá na zaujímavé a neraz i dosť zriedkavé druhy vápnomilných rastlín. Na vrchole sa nachádza veľký drevený kríž, vrcholový kameň a turistický smerovník. Výhľad zo Zárub nie je, keďže okolie vrcholu je pomerne zalesnené.

.. na hrebeni Malých Karpát treba zdolávať aj takéto prekážky ..
.. cestička na hrebeni ..
.. chodníček z Havranej skaly na Havranicu ..
.. skaly, skaly a skaly ..
.. hore na hrebeni ..
.. Záruby (768 m) ..
.. vrcholový kríž na Zárubach (768 m) ..
.. Manik s jablkom na najvyššom vrchu Malých Karpát ..

Zo Zárub pokračujeme skalnatým hrebeňom k zrúcanine stredovekého hradu Ostrý Kameň, najvyššie postavenému hradu v Malých Karpatoch. Hrad Ostrý Kameň postavili v 13. storočí a v listinách sa prvý raz spomína v roku 1273. Ako jeden z pohraničných hradov, strážiacich západné hranice Uhorska, mal aj špeciálnu úlohu chrániť diaľkovú obchodnú cestu, vedúcu z Budína cez západné Slovensko týmto priesmykom do českých krajín, ktorá je všeobecne známa ako tzv. česká cesta. Jeho meno je zrejme odvodené od tvaru skaly, na ktorej je postavený. Spočiatku bol kráľovským majetkom, no už v roku 1366 daroval kráľ hrad Mikulášovi zo Seče, čím sa dostal do súkromnej držby uhorských feudálnych rodín. Koncom 14. storočia naň dostal donáciu od kráľa Žigmunda známy vojvoda Stibor. Načas patril Kegelevičovcom, Thurzovcom, Forgáčovcom a od 15. storočia aj grófom zo Svätého Jura a Pezinka. V 16. storočí patril Czoborovcom spolu i s feudálnym panstvom, ktoré k nemu prislúchalo, ale od roku 1554 vlastnili štvrtinové podiely hradu Bakičovci a Révaiovci. V roku 1704 sa v okolí hradu odohrala veľká kurucká bitka, pri ktorej bol pravdepodobne poškodený aj hrad. Česká cesta v tom čase viedla už cez Bratislavu a hrad stratil svoju funkciu. Koncom 18. storočia získali hrad i panstvo do dedičnej držby Pálffyovci, ktorí preniesli sídlo panstva z hradu do mestečka Moravský Svätý Ján. Od toho času hrad pustol a zostali z neho len zrúcaniny.

.. za Zárubami smerom na Ostrý Kameň ..
.. na skalnatom hrebeni ..
.. takto vyzerá cestička na hrebeni ..
.. skalnatý hrebeň pred Ostrým Kameňom ..
.. výhľady z Ostrého Kameňa ..
.. hrebeň Ostrého Kameňa ..
.. Ostrý Kameň (562 m) ..
.. zrúcanina Ostrého Kameňa ..
.. ruiny hradu ..

Z Ostrého Kameňa schádzame strmo na Brezinky, na krátkom úseku o dobrých 200 výškových metrov nižšie. Prichádzame na spevnenú cestu k rázcestníku Brezinky (349 m) a o pár minút k chate Brezinky. Teda, len k smerovníku s týmto názvom, pretože z chaty sú len ruiny. Podľa dostupných informácií sa tu nachádzal poľovnícky kaštieľ Brezinky, ktorý sa po mnohých požiaroch prestaval na turistickú chatu. Tá však jedného dňa tiež zhorela a zostali z nej len kamenné ruiny.

.. zostup zo zrúcaniny Ostrý Kameň ..
.. výhľad na vodnú nádrž Buková ..
.. strmý zostup na Brezinky ..
.. Brezinky, stará značka ..
.. bývalá chata Brezinky ..
.. stará elektrická skrinka alebo čo ..
.. pohľad na vodnú nádrž Buková ..

V papierovej mape mám zakreslený prameň, ktorý hľadáme kúsok nad smerovníkom, ale napokon márne. Nemáme vodu a najbližší zdroj je na Mon Repose. Neostáva nám nič iné ako potiahnuť až tam. Je 19:00 a na Mon Repos to je podľa značky ešte hodinu a trištvrte. Dávame dokopy časy a zisťujeme, že rýchlejším tempom by sme tam vedeli byť okolo pol deviatej. Predsa len už máme dnes za sebou kus cesty a ešte stále kus pred nami. Pokračujeme teda ďalej po červenej cez Červenú horu (418 m) do sedla Pod Čiernou skalou (475 m) až k Mon Reposu (465 m).

.. krmítko ..
.. nová spevnená cesta k Mon Reposu ..
.. Mon Repos ..

Horáreň Mon Repos, priamo na Štefánikovej magistrále, je pomerne často vyhľadávanou destináciou mnohých turistov. Avšak z histórie málokto vie, že horáreň je len časť z bývalého priľahlého kaštieľa, ktorá po ňom zostala. Poľovnícky kaštieľ Mon Repos (francúzsky preklad znamená Môj Pokoj) sa nachádzal v krásnom horskom prostredí nad Mokrou dolinou, vo vzdialenosti asi 2 km od Plaveckého Mikuláša. Kaštieľ bol postavený z červeného smreka. Mal dve nadzemné podlažia a podkrovie. Strecha kaštieľa bola sedlová. Gróf Pálffy ho zakúpil v Taliansku pre svojho syna a na konci 19. storočia ho dal nanovo vybudovať. Samotný kaštieľ mal 250 rokov. V roku 1918, po skončení 1. svetovej vojny Pálffyovci tento kaštieľ opustili. 5. decembra 1969 však prišlo k požiaru a kaštieľ zhorel do základov. Ostala len horáreň, ktorá sa nachádzala pri kaštieli. Na fasáde horárne sa dá dodnes vidieť erb rodiny Pálffyovcov.
  Na Mon Repos prichádzame o pol deviatej, presne podľa plánu. Rozkladáme celtu, kým je ešte svetlo a pripravujeme si pelech na spanie. Keďže sa tu nachádza aj ohnisko, zbierame suché drevo a tento večer si po prvýkrát plánujeme spravit aj ohník. Voda sa nachádza hneď pri budove, stačí otvoriť kovový poklop a otočiť uzáverom dolu v šachte. Pri altánku si všímame malé diery v zemi, ktoré sú príbytkami hlodavcov, stravujúcich sa zbytkami jedál po turistoch. Kým si pripravujeme večeru, luxusné kura na paprike zo sáčku od Vitany, je už úplná tma. Pri večeri vysvetľujem Danke, aké je dôležité dávať jedlo mimo dosah hlodavcov a inej zveri, že potraviny je dobré zavesiť napríklad na strom alebo obďaleč bivaku. Základnú teóriu ovládam na jednotku, Danka si potraviny dáva z ruksaku bokom, kým ja frajersky všetko nechávam tak a len tak ledabolo prehadzujem 'čapicu' ruksaku 'aby sa nepovedalo'. Ohník horí, a do hrobového ticha sem tam v lese nejaká zver poskočí, srna prebehne či sova zahúka. Dnes máme v nohách 42 kilometrov ..

.. večera v altánku pri horárni, osvetlenie čelovkou zo strechy ..
.. konečne ohník ..




29. DEŇ - streda, 7. augusta 2019

(Mon Repos, Amonova lúka, Klokoč, Mesačná lúka, Vápenná, Sološnícka dolina, Sedlo Skalka, Panské uhliská, Čermákova lúka, Skalnatá, Čmeľok, Pezinská Baba)

  Vstávame pred siedmou ráno a začíname baliť celtu. Spalo sa nám veru dobre až na to, že celú noc bolo počuť šuchotanie malej potvory, ktorá pobehovala okolo nás a dokonca sa chytila aj na návnadu, ktorú jej Danka pripravila. Kelímok s pootvoreným deklom nechala na stole zámerne tak, že bolo len otázkou času, kedy si tá malá mrcina pôjde pochutnať na zvyškoch paštiky. Otváram ruksak, že nám idem reku vybrať na raňajky rožky, keď vtom priamo na mňa vyskočí malá hrdzavka. Odráža sa od ramena a mizne niekde v húštine. Vyberám rožky, no nie je každý jeden nahlodaný? Každý jeden!! Vyťahujem Zajo tričko - nakusnuté, vyťahujem trenky - nakusnuté, no očividne mala v noci pekné hody. Pozerám smerom k jej diere, no nekuká sa rovno na mňa? Sviňucha jedna krpatá!

.. potvora malá! :) ..
.. sušenie celty ..
.. prehryzené ..
.. keď tak pekne pózuje, dostala ešte aj raňajky ..

Myške dávame na raňajky kúsky rohlíkov, ktoré už stihla v noci ochutnať. Balíme veci a vyrážame popri pamätníku zakladateľa a prvého poľovného hospodára Poľovníckeho združenia Mon Repos Doc. MUDr. Karola Holomáňa cez Kubašovú (475 m) na Amonovu lúku (560 m). Tento úsek je na ráno ideálny, viacmenej rovinka cez typický malokarpatský lesík ..

.. ďalší ideálny flek na prenocovanie ..
.. pamätník Doc. MUDr. Karola Holomáňa ..
.. horáreň ..
.. Mon Repos (465 m) ..
.. Mon Repos ..
.. Mon Repos ..
.. pomerne nový prístrešok pri Mon Repose ..
.. Mon Repos ..
.. senník ..
.. Kubašová (475 m) ..
.. lesík ..

O 9:40 prichádzame na Amonovu lúku. Keďže máme vody dosť a nie sme vôbec unavení, v neďalekom prístrešku sa nezastavujeme a ani nenavštevujeme prameň Nazdar, ktorý sa nachádza asi 70 metrov obďaleč. Pokračujeme rovno hore na trávnatý vrchol Klokoč (661 m) s pekným výhľadom na Malé Karpaty a blízke okolie. Na temene kopca sa nachádza čierna vyvretá sopečná hornina (metafyr). Na samotnom vrchu je drevený kríž obitý klincami a na lúkach vidíme hojné porasty divozelu úhľadného, ktorý kvitne začiatkom leta a tiež množstvo solitérnych deformovaných stromov. Legenda vraví, že klinec predstavuje starosť, ktorej sa chcete zbaviť. Turisti sa takto zbavujú starostí, ktoré tu symbolicky ponechávajú zatlčené.

.. prírodná rezervácia Klokoč ..
.. prírodná rezervácia Klokoč ..
.. staré popadané ..
.. blížime sa na vrchol ..
.. trávnatý vrchol Klokoča ..
.. vrcholový kríž na Klokoči (661 m) ..
.. Klokoč (661 m) ..

Z Klokoča pokračujeme hrebeňom s výhľadmi medzi divozelmi do sedla Uhliská (570 m). Tam mi začína "pokulhávať" fotoaparát a prestáva fotiť. Nosenie vo vlhkom vrecku, v ktorom ho po celý čas nosím, sa začína prejavovať ako nie úplne rozumný nápad ..

.. na Klokoči ..
.. rozkvitnuté divozely ..
.. na Klokoči ..
.. hen, akoby tie stromy ťahalo vľavo ..
.. sedlo Uhliská (570 m) ..
.. sedlo Uhliská (570 m) ..

Po zapnutí foťáku displej divne bliká a nechce sa vysunúť objektív. Trasem ním jak epileptik vo švungu, avšak nepomáha to. Z ruksaku smutne vyťahujem mobil dúfajúc, že ten by mohol vydržať až do cieľa. Pri písaní týchto riadkov premýšľam, že či sa sem vyberiem a odkráčam to do Bratislavy ešte raz, aby som mohol dofotiť zbytok trasy tak, ako doposiaľ. Každopádne pokračujeme výšľapom na Mesačnú lúku (640 m), kde stretávame mladý pár a koňa, ktorý sa spokojne pasie na lúke.

.. Mesačná lúka (640 m) ..

Z Mesačnej lúky vedie trasa cez národnú prírodnú rezerváciu Roštún nachádzajúcu sa v podcelku Pezinské Karpaty v časti Bukovská brázda južne od Plaveckého Podhradia a pokračuje na tretí najvyšší vrchol Malých Karpát - Vápennú (752 m). Vápenná, častokrát nazývaná aj ako Roštún, je bradlovitý vrch v strednej časti západných Malých Karpát, blízko obcí Sološnica a Plavecké Podhradie. Na jej vrchu sa nachádza železná konštrukcia, z ktorej je pri dobrej viditeľnosti výhľad na viaceré svetové strany. Vidieť sa dá napríklad celá východná časť Malých Karpát aj s priľahlou Podunajskou pahorkatinou, či Borská nížina a Považský Inovec. A ak je dobrá viditeľnosť, tak dokonca aj pohorie Tribeč.

.. výhľady z Vápennej ..
.. výhľady z Vápennej ..
.. výhľady z Vápennej ..
.. železná konštrukcia na vrchole ..
.. myšlienka života ..
.. vrcholový kameň ..
.. výhľady z Vápennej ..
.. výhľady z Vápennej ..

Z Vápennej (752 m) nasleduje zostup do Sološníckej doliny (260 m), skoro 500 výškových metrov. Strmý zostup ukončuje asfaltka, kde sa práve nachádza nejaký letný denný tábor. Inštruktorky majú okolo seba mnoho detí a ja si nenápadne pýtam vodu a či náhodou nemajú nejaké pivo. No majú len minerálky, ale ako sa vraví, darovanému koňovi na zuby nepozeraj, tak beriem dve fľaše a celý vytešený podávam jednu Danke. V doline sa zastavuje starší motorkár, z ktorého vypadlo, že bol profesionálny vojak a že to tu pozná a že fandí turistom a tak celkovo je s ním fajn rozhovor. Po chvíli sa lúčime a pokračujeme tiahlym výšľapom do sedla Skalka (525 m). Po ceste nadávam jak čert, od zlosti hádžem ruksak o zem a pijem minerálku. Neviem prečo, ale strašne ma dáva tento výšľap dole. Danka sa smeje, ja pičujem .. a takto si spolu nažívame ..

.. lesy pod Vápennou ..
.. Sološnícka dolina (260 m) ..

O druhej prichádzame do sedla Skalka (525 m). Tričko prepotené na totálku len zdôrazňuje intenzitu tohto stupáku. V sedle sa nachádza obrovský masívny plot zvernice, ktorý má nekonečne veľa kilometrov. Vždy keď sa k tomuto plotu dostanem, tak premýšľam, koľko ho asi stavali a aké to muselo byť brutálne náročné. A vlastne aj koľko má reálne kilometrov. Pokračujeme ďalej cez Taricove skaly na Panské Uhliská. Ide o zaujímavé skalisko miestami sutinového charakteru s hojným výskytom bohato kvitnúcej Tarice skalnej, žltého kvietku, ktorý dal lokalite meno.

.. Taricove skaly ..
.. Taricove skaly ..

Prichádzame cez Panské Uhliská (600 m) na Hubalovú (535 m), kde sa nachádza vhodný flek na zakempovanie. Pevné stoly s lavicami, ohnisko a miesto na rozloženie karimatiek sú priamo na značke. Nezdržujeme sa a ťaháme rovno na Čermákovú lúku (590 m), ktorá je vlastne horským sedlom vrchu Modranská baba. Toto miesto dostalo názov podľa horára a jeho rodiny, ktorých tu v 19. storočí pochovali. Na lúke sa nachádza aj studnička Modranská baba, kde sa dá doplniť voda. Máme dobré tempo a nechceme zastavovať ani na tomto parádnom fleku, tak rovno pokračujeme na Skalnatú (704 m).

.. kráčajúc popri plote ..
.. Hubalová (535 m) a opäť plot ..
.. parádny trávnatý terén ..
.. Malé Karpaty ..
.. Čermáková lúka ..
.. lesy za Čermákovou lúkou ..
.. typické Malé Karpaty ..

Výšľap na desiatu najvyššiu, často navštevovanú a obľúbenú sedemstovku Malých Karpát, je strmý a krátky. Na Skalnatej (704 m) sa okrem výhľadu na okolité kopčeky nachádza aj jeden strom, ktorý, ako môžete vidieť, je dominantou mnohých vrcholových fotografií. Kým ho fotím aj ja, Danka oberá černice. Po malom občerstvení pokračujeme po červenej ďalej ..

.. výstup na Skalnatú ..
.. Skalnatá (704 m) ..
.. výhľady zo Skalnatej ..

Trasa pokračuje príjemným hrebeňom pod Čertovým kopcom (752 m), ktorý sa nenachádza na turistickej značke a pokračuje do sedla Javorina (615 m) a z neho na ďalšiu sedemstovku - Čmeľok (709 m). Na vrchole Čmeľka sa nachádza starý vojenský vysielač a o kúsok nižšie i radar. Na vysielači sú nainštalované kamery, ale ktohovie, či ešte fungujú ..

.. hrebeň za Skalnatou ..
.. staré stňpy elektrického vedenia ..
.. sedlo Javorina, opäť stará značka ..
.. Čmeľok (709 m) ..

Z Čmeľka nasleduje zostup na lyžiarske stredisko Pezinská Baba (540 m), kde plánujeme túto noc zostať. Keďže radary opäť ukazujú blížiace sa búrky, zisťujeme možnosti prespania na Babe. Motel na vrchu Baba, ozdobený tromi hviezdičkami, na recepcii ponúka cigarety, kondómy a horalku. Na prvý pohľad vyzerá fajn, veď čo by sme išli inde, keď je táto možnosť rovno na značke. V reštaurácii, kde nás obsluhuje chlapík v obleku z filmu Vrchní prchni, si dávame večeru. Starší manželský pár nás ubytuje v dolnej izbe za 20 eur na hlavu. Stretávame sa tu s Katkou a Mišom, ktorí plánujú prespať niekde na zastávke. Dávame si spolu pivo a ako sa začíname lúčiť, prichádza čierňava. Radary nás varovali včas ..

.. Danka, Katka a Mišo ..
.. Danka sledujúca radary ..

O 20:20 sa Mišo s Katkou poberajú stanovať, prvé kvapky začínajú dopadať na náš stôl. Poberáme sa na izbu, dávame si horúcu sprchu a keď z nej vyliezame, vonku je totálna smršť. Obrovský vetrisko láme konáre, voda sa leje jak z kýbla a my myslíme na našich súputníkov, či sa im podarilo niekde dobre skryť ..





30. DEŇ - štvrtok, 8. augusta 2019

(Pezinská Baba, Konské hlavy, Tri kamenné kopce, Somár, Kozí chrbát, Biely kríž, Spariská, Kamzík, Horský park, Slavín, Slávičie údolie, Staré Grunty, Karlova Ves)

  Cez noc sa na oblohe vybúrili snáď všetci čerti aj s ich kamošmi. Dobre vyspatí si dávame raňajky šampiónov hemendex a kávu. Pred ôsmou opúšťame motel a vyrážame cez veľké parkovisko okolo bývalej chaty Haffner smerom na Konské hlavy. Na chate Haffner s kapacitou 52 lôžok sme strávili niekoľko silvestrov, žiaľ Martin chatu predal a v súčasnosti už nefunguje ..

.. Pezinská Baba ..
.. chaty na Pezinskej Babe ..
.. chaty na Pezinskej Babe ..

Po krátkom výšľape prichádzame o pol deviatej na Konské hlavy (653 m), kde niekto zanechal symbolickú gumenú masku koňa, aby po večeroch mohla strašiť turistov. Pokračujeme po hranici vojenského obvodu Turecký vrch cez Tri kamenné kopce (565 m) na Somára (649 m), z ktorého je pekný výhľad na Turečák.

.. Konské hlavy (653 m) ..
.. konská hlava ..
.. Štefánikova magistrála ..
.. hranica vojenského obvodu ..
.. červená značka je zároveň cyklotrasou ..
.. Tri kamenné kopce ..
.. žeby toto boli Tri kamenné kopce? :)) ..
.. chodníčky ..
.. pod Somárom ..
.. Somár (636 m) ..

Na Somárovi sa kocháme výhľadmi na široké okolie a vojenský výcvikový priestor Turecký vrch, odkiaľ je možné vidieť tankovú strelnicu, kde sa konali streľby z tankov, prípadne BVP (bojového vozidla pechoty). Najvyššia budova naľavo bola riadiace veža, odkiaľ sa streľby riadili. Ďaleko na horizonte vidno aj televíznu vežu na Kamzíku, ku ktorej sa dnes priblížime ..

.. výhľady zo Somára na budovy ..
.. tá malá čiarka na horizonte je televízna veža na Kamzíku ..
.. výhľady na Záhorie ..
.. strom na Somárovi ..

Zo Somára pokračujeme cez Kozí chrbát (557 m) a Salaš (490 m) k prírodnej rezervácii Jurské jazero, oligotrofné rašelinisko. Je výsledkom kombinácie vhodnej morfológie terénu a geologickej skladby podložia: rozsiahla terénna zníženina sústreďuje vodu zo zrážok a žulové podložie spôsobuje kyslú reakciu vody a pôdy. Tieto faktory umožňujú výskyt machov rašelinníkov. Z ich odumretých častí vzniká rašelina. V Malých Karpatoch sa rašeliniská tohto typu v súčasnosti vyskytujú iba na dvoch miestach. Okrem Jurského jazera je to ešte prírodná rezervácia Nad Šenkárkou, nachádzajúca sa na hrebeni pohoria nad Limbachom. V minulosti bolo veľa rašelinísk zničených alebo poškodených vplyvom človeka, najmä odvodňovaním a ťažbou rašeliny. Preto dnes patria na Slovensku medzi najohrozenejšie biotopy.

.. opäť staré značenie, ešte z roku 1991 ..
.. jeden z mnohých altánkov priamo na trase ..
.. prírodná rezervácia Jurské jazero ..

Z lesa vidieť Malý Javorník ležiaci 5 km západne od Svätého Jura. Na vrchole sa nachádza pracovisko družicovej a radarovej meteorológie, súčasťou ktorého je meteorologický radar, monitorujúci napríklad výskyt a intenzitu zrážok a búrkovej činnosti. Dňa 27. februára 2018 tu bol zaznamenaný arktický deň, najneskorší v Bratislave a okolí v histórii meraní. K budove však nejdeme a pokračujeme na Biely kríž kde sa tešíme do legendárneho bufetu Včelín ..

.. meteorologická stanica na Malom Javorníku ..
.. zrenovovaná horáreň Biely kríž ..

Prichádzame na Biely kríž (498 m), obľubenú destináciu bratislavských turistov či cyklistov. Nachádza sa tu zrekonštruovaná horáreň za 282.000€ a nové parádne občerstvenie U Kocmundu, ktoré nás príjemne prekvapilo nielen čapovanou Garážou, ale aj fantastickou jókaikou. Keďže je čas obeda, rovno si objednávame dve porcie. Okrem polievky sa tu dá zjesť hamburger, hot-dog alebo kurací či vegánsky wrap s coleslaw šalátom a samozrejme nechýbajú ani domáce dezerty. Občerstvenie sa na Bielom kríži nachádza od mája 2019.

.. obed u Kocmundu na Bielom kríži ..
.. bufet Včelín v chate Klinec na Bielom kríži ..
.. Biely kríž je už aj trochu zelený ..

Kúsok za Bielym krížom sa nachádza hranica Bratislavy. Po tridsiatich dňoch vchádzame do nášho rodného mesta, do cieľa našej trasy. Bratislava je hlavné a rozlohou i počtom obyvateľov najväčšie mesto Slovenska. Mestom preteká rieka Dunaj, mimo centra aj rieka Morava. Bratislava leží na hranici s Rakúskom a Maďarskom, čím sa stáva jediným hlavným mestom na svete ležiacim na hranici troch suverénnych štátov. Je sídlom prezidenta, parlamentu i vlády, niekoľkých miestnych centrál medzinárodných organizácií, ako aj viacerých divadiel, múzeí, galérií, univerzít a ďalších inštitúcií. Dominantou mesta je Bratislavský hrad s charakteristickými štyrmi vežičkami a Dóm svätého Martina. Spomedzi moderných stavieb je najvýraznejší Most SNP na Dunaji. V historickom centre je vyhlásená pamiatková rezervácia. V mestskej časti Devín leží zrúcanina rovnomenného hradu, pod ktorým Cesta hrdinov SNP končí.

.. televízna veža je opäť o niečo bližšie ..
.. asfaltka za Bielym krížom ..

Tak ako prvý deň na východe, tak i predposledný deň na západe sa dostávame na dlhé asfaltové úseky. Z Bieleho kríža (498 m) kráčame po asfaltkách cez Dolný červený kríž (411 m) na Zbojníčku a Vypálenisko až na Peknú cestu Spariská (352 m). Ako vidieť podľa výškových metrov, klesáme dolu. Kde sú tie tisícovky, ktoré sme ešte pred pár týždňami zdolávali, kde sú tie Fatranské kopce, pri ktorých nás boleli kolená. Toto je úplná pohodová prechádzka. Na rázcestníku Spariská Danka stretáva kamarátku Peťu s deťmi, ktorá nám drží palce počas tohto prechodu. V tomto mieste odbáčame opäť na lesnú cestu.

.. príjemné miesto pod Bielym krížom ..
.. pod Bielym krížom ..
.. ďalší z altánkov ..
.. studnička Himligárka ..
.. posedenia a altánky pri Dolnom červenom kríži ..
.. studnička Jarošova ..
.. studnička Jarošova ..

Okrem Himligárky a studničky Jarošova sa v bratislavských mestských lesoch nachádza ďalších 11 studničiek, avšak voda len z troch z nich je označená ako pitná. Rozbor vody v studničkách dávajú mestské lesy robiť raz ročne v spolupráci s BVS. Analyzuje sa celkovo 24 rôznych parametrov (baktérie, mikroorganizmy, pH, dusitany atď). Ak čo i len jeden z ukazovateľov nespĺňa normu je voda označená ako nepitná. Pri mnohých studničkách je nevyhovujúce len pH vody, ktoré nemá priamy vplyv na zdravie pri občasnom užívaní. V kráčaní pokračujeme ku Trom dubom (353 m) a ďalej na Kamzík. Po ceste sa nachádzajú altánky, ktoré poskytujú útočisko pred dažďom.

.. studnička Máriin prameň, voda nepitná ..
.. Tri duby ..
.. na starom značení je uvedená Cesta hrdinov SNP, nové už uvádza Štefánikovu magistrálu ..
.. unavené stromy ..
.. altánok 1 ..
.. altánok 2 ..
.. altánok 3 ..

Po štvrtej prichádzame na Kamzík, resp Kolibu. Lokalita Koliby získala svoj názov od niekdajšej spustnutej horárne. Podobne Kamzík, v minulosti tzv. Gemsenberg, získal svoj názov z nemeckého - Gemse (koza). Kozy sa tu zvykli pásť, neraz sa stratili a pobehovali po svahoch vrchu. Ammerovci kúpou spustnutej horárne v roku 1908 naplnili svoj zámer vybudovať v tomto objekte špičkový hostinec, čo sa im aj podarilo. Stavba mala slamenú strechu (odtiaľ jej nemecký názov Strohhütte - Slamená chata, búda) a postupne jej prischol názov Koliba. Toto pomenovanie sa zaužívalo aj pre celú, širokú oblasť vrchu Kamzík, vrátane jeho svahov. Minulosť tohto vrchu je nerozlučne spojená s viacerými vojnovými udalosťami. Dodnes tu môžete obdivovať delostrelecké kaverny z I. svetovej vojny, ktoré mali za úlohu chrániť Bratislavu a v konečnom dôsledku i Viedeň. V bufete Kamzík si dávame pauzu a pivečko. Jednoducho a účelne zariadená drevená stavba stojí nad Cvičnou lúkou bola postavená v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Sympatický objekt je podľa majiteľov Šišulákovcov replikou modelu, ktorý niekdajší štátny podnik cestového ruchu Javorina prezentoval na svetovej výstave Expo 1970 v Japonsku.

.. bufet Kamzík ..
.. a čapovaný Bernard ..
.. lúka na Kamzíku ..

Z Kamzíka trasa pokračuje pod televíznu vežu, ktorá je najvyššou stavbou v Bratislave. Bola postavená v roku 1975, jej výška je 194 metrov. Vo veži sa vo výške 70 metrov nachádza reštaurácia Attitude a vyhliadková plošina s výhľadom na Bratislavu. Zaujímavosťou je, že veža je jedinečná použitím spriahnutej konštrukcie z dvoch materiálov. Jadro veže tvorí železobetónový prút štvorcovej základne so stranou 7 metrov. Vonkajšiu konštrukciu tvoria oceľové krabicové stĺpy, ktoré sú nad platformou A cez oceľové nosníky spojené s jadrom. V tejto výške železobetónová konštrukcia končí a pokračuje oceľová rúra zakončená vysielačmi v laminátovej trubici, ktorá tvorí najvyššiu časť veže. Jednotlivé platformy sú votknuté do železobetónového jadra a v rohoch zavesené na oceľovú konštrukciu. V dobe projektovania išlo o odvážny konštrukčný systém. Železobetónové jadro je namáhané na tlak, ale oceľové prúty v rohoch na ťah. Prúty a jadro sú spriahnuté v železobetónovom sokli, sily sú uzavreté v systéme a prenesené do základov. Ihlanovitý tvar veže pomáha prekonávať horizontálne zaťaženie. Toľko k bratislavskej veži ..

.. televízna veža na Kamzíku ..

Podchádzame televíznu vežu a pokračujeme zostupom cez lúku nazvanú Americké námestie, kde sa nachádza rozhľadňa s netradičným výhľadom na Bratislavu zo severu. Vidieť postupne Kramáre, Staré mesto so Slavínom a Bratislavský hrad, Petržalku a Slovnaft. Áno, dobre čítate, výhľad na Slovnaft ..

.. rozhľadňa na Americkom námestí pod Kamzíkom ..

Schádzame dolu k smerovníku Pri Červenom moste (220 m), ktorý sa však nenachádza pri moste, ale v lese. Zostupujeme ďalej k nadchodu na konci ulice "K lomu". Na tomto mieste vysielal počas prvých dní okupácie Československa v auguste 1968 Slobodný vysielač Dunaj. Vysielač podával obyvateľom západného Slovenska potrebné a pravdivé informácie o vývoji situácie, ktorá sa v tom období neustále menila. Prioritou okupantov bolo umlčať masovokomunikačné prostriedky, čo sa im našťastie nepodarilo. Kúsok od tohto miesta sa nachádza prameň, ktorý deti z lesnej škôlky Ateliér les pomenovali Bublinka a vytvorili mu drevený nápis.

.. pamätník Slobodného vysielača Dunaj z roku 1968, autori projektu: Marián Babják, Ľuboslav Moza, Milan Pulík a Patrik 'Padre' Morvay ..
.. prameň s neoficiálnym názvom Bublinka ..

Pokračujeme pozdĺž železnice smerom na Kramáre, kde podchádzame koľaje podchodom, ktorý je jediným miestom počas celej trasy, kde sa treba oficiálne prikrčiť. Zámerne používam slovo oficiálne, pretože do toho nerátam prírodné prekážky typu popadané stromy. Podliezame železnicu, prechádzame prechodom pre chodcov na Limbovej ulici a pokračujeme Opavskou ulicou až na Brniansku. Semafor na prechode nám dáva jasne najavo, že sme vo veľkom meste ..

.. podchod pod železnicou ..
.. Limbová ulica ..
.. pod Kramármi ..
.. garáže na Opavskej ulici ..
.. červená prechádza krížom cez Brniansku ..

Cez Dubovú a Bohúňovu ulicu prichádzame do Horského parku, ktorý je špecifický tým, že sa nachádza prakticky v strede mesta a pritom disponuje takmer nedotknutým prostredím a pôvodnou faunou a flórou. Horský park vznikol na západnom okraji mesta v roku 1868 zásluhou vtedajšieho starostu mesta Henricha Justiho. V tom čase sa tu nachádzali pôvodné dubové a bukové porasty. Viacstoročné duby, jasene, buky, jedlé gaštany a borovice tvorili kostru malebných lesných porastov. Dnešná rozloha Horského parku sa stabilizovala na 22 ha a prirodzeným centrom parku je Justiho pamätník s odpočinkovou terasou.

.. v Horskom parku ..
.. Horský park ..

Vybiehame hore schodami z Horského parku a pokračujeme ulicami Francúzskych partizánov a Pažického na Slavín - najväčší vojnový pamätník v strednej Európe, ktorý vďaka svojej polohe a výške 52 metrov patrí medzi dominanty mesta. Na Slavíne je pochovaných 6845 vojakov Sovietskej armády padlých pri oslobodzovaní Bratislavy počas druhej svetovej vojny. Veľkosť pamätníka je impozantná: centrálny obelisk je viac ako 39 metrov vysoký, navrchu je postavená 11-metrová socha sovietskeho víťazného vojaka vztyčujúceho vlajku od Alexandra Trizuljaka. Na stenách základu sú názvy slovenských miest, ktoré boli oslobodené Červenou armádou počas jej postupovania na západ v roku 1944 a 1945. Pamätník bol postavený v rokoch 1957-1960. Je ukážkou monumentálneho štýlu sovietskych vojnových pomníkov a sovietskej architektúry.

.. na Slavíne ..
.. na Slavíne ..
.. dátumy oslobodenia jednotlivých miest ..
.. výhľad zo Slavína na bratislavské 'mrakodrapy' ..

Zo Slavína pokračujeme po uliciach Stará vinárska, Drotárska cesta, dolu najstrmšou bratislavskou ulicou - Korabinského až do Slávičieho údolia a vychádzame nad diaľnicou D2 kúsok od zoologickej záhrady.

.. výhľady zo Starej vinárskej ulice ..
.. Drotárska cesta ..
.. strmá Korabinského ulica ..
.. najstrmšia ulica v Bratislave ..
.. hlavne že kadibudka stojí ..
.. nad diaľnicou pri Slávičom údolí ..

Prechádzame nad diaľnicou a chvíľu sledujeme ruch veľkomesta. Desiatky áut premávajú hore-dolu a hluk sa ozýva zo všetkých strán. Spomínam si na východné Slovensko pár týždňov dozadu, kde sa zastavil čas a dedinky zívali prázdnotou. Pokračujeme ulicou pod budovou STV dostavanou v roku 1975, známou pod názvom Výšková budova, ktorá bola dlho najvyššou budovou v Československu, cez Staré Grunty do Mlynskej doliny. Dostávame sa k odbočke na Vretenovú ulicu a popri rodinných domoch vchádzame do lesa nad Karlovou Vsou.

.. budova STV v Mlynskej doline ..
.. les nad Karlovou Vsou ..
.. úzky chodníček medzi domami, aktuálne je už trasa pretrasovaná o kúsok vedľa ..

Po schodoch v Líščom údoli prichádzame do Karlovej Vsi, mestskej časti v ktorej som vyrastal, a medzi domami sa dostávame k nadchodu nad cestou a električkovými koľajami, kde pre dnešok končíme. Nasledujúci deň sme dohodnutí už aj s Milošom, ktorý sa k nám od tohto miesta pridá a do cieľa potiahne s nami.





31. DEŇ - piatok, 9. augusta 2019

(Karlova Ves, Jezuitské lesy, Švábsky vrch, Dúbravská hlavica, Devínska Kobyla, Úzky les, Devín)

  Posledný deň vstávame bez budíka. Niet sa kam ponáhľať, cieľ máme toť za rohom. Prichádzame nazad do Karlovej Vsi, na značke označenej ako Kútiky, a medzi rodinnými domami vchádzame do Jezuitských lesov spájajúcich Karlovu Ves s Dúbravkou.

.. Kútiky, Karlova Ves (205 m) ..
.. aktuálna rekonštrukcia električkovej trate ..

Prechádzkovým tempom kráčame hrebeňom Jezuitskými lesmi (333 m) k Švábskemu vrchu (325 m) a pokračujeme výšľapom cez Dúbravskú hlavicu (358 m) na najvyšší vrch Bratislavy Devínsku Kobylu (495 m). Od roku 1964 je západný svah Devínskej Kobyly národnou prírodnou rezerváciou s celkovou rozlohou chráneného územia 101,12 ha. Táto lokalita má mimoriadny botanický, zoologický, geologický a paleontologický význam s význačnou xerotermickou vegetáciou, žijú tu viaceré chránené a ohrozené druhy. Do tejto NPR patrí aj lokalita Sandberg.

.. Miloš na Švábskom vrchu ..
.. Jezuitské lesy ..
.. prístrešok na Devínskej Kobyle ..
.. vínko na Devínskej Kobyle ..

Na Devínskej Kobyle sa na kopci pamiatkovej rezervácie nachádza nefunkčná raketová základňa, v ktorej pôsobila 186. raketová brigáda Československej ľudovej armády. Betónové silá, bunkre a kasárne stavali v rokoch 1979 až 1983. Išlo o súčasť obrany štátov Varšavskej zmluvy proti letectvu a raketám NATO. Inak k zaujímavostiam patrí aj fakt, že na vrchole Devínskej Kobyly stála kedysi turistická chata. Dnes sú z nej viditeľné základy. V čase železnej opony, keď bol tento priestor prísne strážený a uzatvorený, chata vyhorela. Pôvodne - za čias nemeckej ríše - chata patrila Karpathenvereinu a postavili ju v roku 1919. Slúžila bratislavským turistom nemeckej národnosti. Jej základy sa dajú vidieť dodnes.

.. základy chaty na Devínskej Kobyle. Výhľad na Braunsberg v Rakúsku ..

Z Devínskej Kobyly zostupujeme dolu do Úzkeho lesa (310 m) odkiaľ je to podľa smerovníka do posledných 40 minút do cieľa. Pokračujeme ďalej do Devína po Štítovej ulici a prichádzame na námestie ku kultúrnemu domu. Mestská časť Devín je jedna z najmenších mestských častí Bratislavy. Rozprestiera sa na sútoku riek Morava a Dunaj. Najvýznamnejšou historickou pamiatkou v obci je zrúcanina hradu Devín, pod ktorým Cesta hrdinov SNP, resp Štefánikova magistrála končí. Z námestia kráčame uličkami Devína, najprv cez Rytiersku, Hutnícku, Hradnú a Muránsku, ktorá ústi na Slovanskom nábreží pod zrúcaninou hradu.

.. Úzky les pod Devínskou Kobylou ..
.. Úzky les pod Devínskou Kobylou ..
.. prvýkrát výhľad na zrúcaninu hradu Devín v cieli ..
.. farský kostol sv. Kríža v Devíne ..
.. námestie pred domom kultúry ..
.. pekná mozaika v okne ..
.. príjemná kaviareň Eden ..
.. pomník padlým v bojoch prvej a druhej svetovej vojny ..

Konečne prichádzame pod zrúcaniny gotického, neskôr slohovo prestavovaného hradu Devín. Hrad má jedny z najpohnutejších, ale aj najbohatších dejín spomedzi hradných sídel na Slovensku. S existenciou niekdajšieho hradiska sa spája prítomnosť keltského a neskôr rímskeho etnika na území Slovenska. Hrad bol svedkom slávy aj pádu Veľkej Moravy, prvého štátneho útvaru slovanských predkov na Slovensku, a bol dôležitou súčasťou sústavy pohraničných pevností Uhorského kráľovstva. Spolu s neďalekým Bratislavským hradom tvorí dvojicu významných reprezentantov slovenskej národnej histórie. Detailné a hlavne zaujímavé informácie o hrade Devín si môžete prečítať na tomto linku na Wikipedii.

.. zrúcanina hradu Devín (Foto: František Juriš) ..
.. zrúcanina hradu Devín (Foto: František Juriš) ..

Táák a sme v cieli pod hradom. Po mesiaci kráčania sme dorazili z Dukly na Devín, kde nás víta rodina s kamošmi. Máme za sebou cez 760 kilometrov. Prichádza príjemný pocit z absolvovania najdlhšej turistickej trasy na Slovensku. Pre Danku prvýkrát, pre mňa už druhý raz. Pamätám si na svoje prvé slová, keď som SNP-čku prešiel pred 10 rokmi, že už nikdy viac. Teraz, po druhom prejdení si vravím, že ak zdravie dá, tak by sme ju zadelili o pár rokov znovu. A možno zas o 10, ktohovie ..

.. CIEĽ. Hrad Devín, parkovisko (143 m) ..

Záver

  Ku koncu by som chcel dodať jedno. Slovensko je krásna krajina a na mnohých miestach stretnete ozaj príjemných ľudí, ktorí vám radi pomôžu, poradia či podajú pomocnú ruku. Ak váhate, či vyraziť na túto alebo podobnú trasu, môžem vám len odporučiť, choďte do toho. Objavujte, spoznávajte a hlavne nevzdávajte to. Ten skutočne dobrodružný život totižto začína až za hranicou komfortnej zóny ..

Na záver sa chcem poďakovať a pozdraviť 'zopár' ľudí, ktorých sme počas prechodu stretli, poprípade sa v našom okolí z nejakého dôvodu vyskytli, nechali nás u seba prenocovať či poskytli pomocnú ruku a v neposlednom rade doplnili cenné informácie do tejto reportáže. Touto cestou pozdravujeme:


Rastislav Mičaník (Svit), Tinka Rinka (Košice), Martin Kováč (Zborov), hasiči Ivan, Peter a Karol (Stebnícka Magura), Tomi Eichler (chata Hrešná), Blanka Rinková (Košice), Richard 'Rixao' Széplaki (Košice), Marek Lenárt (Maša), Marie Lisková (Brno), Martin 'Seko' Sekér (Bratislava), Peter 'Bresťo' Brestovanský (Bratislava), Branislav 'Braník' Hinca (Bratislava), Pavel Kotlar (Hradec Králové), Vlado Moravský (Bratislava), Martin Vykukel (Palcmanská Maša), Zuzana Sabolová (Telgárt), Michal Vojtas (Andrejcová), Tibor 'Mrkvička'Hujdič (Bratislava), Stanislava Farkašová (Trenčín), Marianna Učňová (Trnava), Marek Šurina (Čertovica), Ján Bezrouk a Gabča Trnka (Tŕnie), Anna Pažitná (Kamenná chata pod Chopkom), Katarína a Barča Korístekové (Brezno), Roman Kučera a Darina Kučerová (Bratislava), Ľubomír Tatarka (Slovenská Ľupča), Matúš Bachratý (Jasenie), Miroslav Meluš (Magurka), Andrej Varchola (Dunajská Lužná), Vlado Škuta (Bratislava), Veronika Baumgartnerová (Bratislava), Táňa Ivicová (Bratislava), Katka Marušicová (Svätý Jur), Michal Dzuriš (Bratislava), Ondřej Polívka (Brno), Martin Horváth (Bratislava), Rastislav Táborský (Bratislava), bača Štefan (Rybovské sedlo), Jana Vrchárová (Krahule), Magdaléna Hlavinková (Kremnické Bane), Marek Ozaniak (Martin), Ján Švába (Žilina), Antónia Ševčíková (Zliechov), Jarmila Ševčíková (Zliechov), Eliška Sembdnerová (Hradec Králové), Jano Záhradník (Bratislava), Veronika Pukančíková (Bratislava), Miloš Sádovský (Bratislava), Miro Martinček (Lubina), Michal Šichmák (Myjava), Jaroslav Zeman (Myjava), Vlasta Tvrdá (Brezová pod Bradlom), Ivan Kraxner (Bratislava), Rastislav Rihák (Bratislava) a kamaráti v cieli.


Špeciálne poďakovanie:

Bibiána Grebeňová Šedivá