~ Cesta hrdinov SNP ~

.. z Dukly na Devín peši naprieč Slovenskom za jeden mesiac ..

"Na Dukle ticho, iba vánok v korunách bukov mäkko sviští, hrdinov padlých tuhý spánok, október čúva zlatolistý." (Dukliansky priesmyk)
"Ty, ktorý vchádzaš sem, odožeň bôľ a súcit, nech kropky tvojich sĺz nezvonia o mohyly za hrdosť človeka, za život ľudstva súci, za tvoju jasnú tvár my smrť sme podstúpili." (Slavín)







21. DEŇ - utorok, 30. júla 2019

(Horský hotel Kráľova studňa, Košarisko, sedlo Malý Šturec, sedlo Turecká cesta, sedlo Flochovej, Tabla, Kordícke sedlo, Vyhnatová, Tunel, Skalka, Krahule)

Budíček nastavený na piatu ráno nás zaťažky dostáva z postele. V izbe už zopár ľudí 'chýba', takže museli vyraziť ešte skôr, než nás začal terorizovať vlastný budík. Ihneď pozerám z okna, či sa scenár spred desiatich rokov neopakuje a s radosťou môžem skonštatovať, že je všetko v poriadku. Dažde a búrky nateraz pominuli a vonku vidieť jasnú oblohu. Konečne. Alebo dočasne? Uvidíme .. Z Kráľovej studne sa postupne vytrácajú turisti, každý ide iným smerom a svojím tempom. My sa vydávame po červenej a zároveň po spevnenej ceste cez Košarisko (1195 m), ktorá ide súbežne so zelenou až k odbočke Pod Krásnym kopcom (1129 m), kde trasa odbočuje do lesa a vyšľapaným chodníčkom zlieza strmo dole kopcom na ďalšiu spevnenú cestu. Trasa od horského hotela po túto odbočku je zdĺhavá a nudná, odporúčam nezamyslieť sa ako ja pred 10 rokmi, kedy som túto odbočku minul a zbytočne si nadišiel stovky metrov pokračujúc ďalej po zelenej. Predsa len ešte niečo k tomuto úseku, ak by vás na tejto ceste zastihla búrka, tak máte možnosť využiť jeden prístrešok alebo ďalšie dve búdy, v ktorých sa dá pred dažďom v pohode schovať.

.. Horský hotel Kráľova studňa ..
.. Horský hotel Kráľova studňa ..
.. prístrešok pri Košarisku ..
.. búda pred odbočkou Pod Krásnym kopcom ..
.. odbočka Pod Krásnym kopcom ..
.. chránený areál Krásno ..
.. búda pol hodiny pred sedlom Malý Šturec ..

Rezkým tempom kráčame do sedla Malý Šturec, kam prichádzame o ôsmej ráno. Slnečné lúče dopadajú na cestu spájajúcu Turiec s Pohroním. Sedlo rozdeľuje Veľkú Fatru od Kremnických vrchov, do ktorých práve vstupujeme. V sedle sa taktiež nachádzajú hroby mŕtvych motorkárov, ktorí tu zrejme zahynuli kvôli neprispôsobeniu jazdy v tomto horskom priesmyku.

.. sedlo Malý Šturec (890 m) ..
.. sedlo Malý Šturec ..
.. hroby motorkárov ..
.. hroby motorkárov ..

Zo sedla Malý Šturec vchádzame do centrálnej časti Slovenska, Kremnických vrchov. Tie vznikli sopečnou činnosťou, kde základom geologickej stavby sú lávové telesá. Pôvodný porast tvorili na väčšine územia jedľo-bučiny, dnes sa na mnohých miestach striedajú lesnaté porasty s trávnatými plochami. Z ďalších drevín sa tu vyskytuje javor a brest, v nižších polohách sa objavujú porasty tisu. Ďalšia vegetácia je pomerne jednotvárna, pestrejšia kvetena je len v okrajových častiach, horské druhy bylín sa objavujú pravidelnejšie len pod hlavným hrebeňom. V súvislých lesných porastoch môžete naraziť na medveďa hnedého, mačku divú alebo kunu lesnú. Najvyšším vrchom je Flochová, cez ktorú vedie i naša trasa. Pod Priečnym vrchom nás dobiehajú Martin s Ondřejom. Sú pre nás prekvapením, pretože sme si mysleli, že sú ďaleko pred nami ..

.. je libo strmáčik? ..
.. a poďho do kopca ..

"Nazdáár vole," zdraví Ondra a pýta sa ma, či si dám pivo. "Jasne!" vypadne zo mňa automaticky a tentokrát pre zmenu ja hypnotizujem očami Ondrov ruksak, z ktorého vyťahuje čistú sivú plechovku. Bez značky, bez názvu, iba čistá, holá jednofarebná plechovka. Pýtam sa chalanov, ako dopadli za Donovalmi a myslím na brutálne dažde, ktoré nás zasiahli. "Tyjo, to bylo hustý," vraví Ondřej a rozhovorí sa:

.. Martin, Ond°ej a Manik ..

"Po příjemném setkání a ukrytém pivu v Hiadeľském sedle jsme se vydali vstříc Donovalům. Výstup ze sedla na Kečku se ukázal nečekaně vyčerpávající, ale dočkali jsme se a dorazili na pivo a halušky do Donoval. V malebné útulničce pod Kečkou nám chatař poradil dle něj výborné místo na spaní - pod lanovkou na Nové Holi. Z Donoval příšerným krpálem, dle slovenského standardu rovně nahoru. Ve chvíli kdy jsme si říkali, že dnes ještě nepršelo, se setmělo v očekávání apokalypsy. Kopec jsme vyběhli a na lanovku dorazili minutu před tím než začala největší bouře dosavadního pochodu. Původně výborné místo na spaní se ukázalo být jen štěrkem pod dojezdem na lanovky - na spaní nepoužitelné i při dobrém počasí, natož za situace, kdy prší i horizontálně pod střechu. Nezbylo než se invenčně vloupat do místního skladu nářadí a z reklamních desek si postavit luxusní postel. Zavíráme dveře, zavazujeme odšroubovanou petlici zevnitř a spíme spánkem spravedlivých. Situace zachráněna a před námi jedna z nejlepších nocí. Ráno za sebou pečlivě vracíme vše do původního stavu a potkáváme strážce lanovky, který o nás musel vědět. Nádherné počasí a velká úleva, že jsme ten kopec dali včera. Na Veľkú Fatru jsem se těšil, její jížní stranu jsem nikdy nešel. Po mnoha a mnoha sestupech a výstupech na všechny místní vrcholky jsme proklínali značkaře, často nebylo vidět vůbec nic a přesto nás hnal na každou skalku. Dorazili jsme na Krížnu v toužebném očekávání sprchy, jídla a piva v hotelu Kráľova Studňa. Po nutné údržbě se rozhodneme táhnout ještě 15km do útulny Cabanka, údajně jednoho z nejkrásnějších slovenských nocovišť. Po hodině se ocitáme v ještě prekérnější situaci než včera a situace v sedle Malý Šturec se mění ve velkou noční můru. Prší tak, že se po cestě valí 5 cm vody. Nejbližší vesnice je hodinu a půl chůze a samozřejmý bez možnosti noclehu. Stavět v tomto stan, natož můj tarp, nedává sebemenší smysl a proto se rozhodujeme zkusit štěstí a sejít do civilizace. Očekávaná slovenská pohostinnost se nekoná, nikdo s námi nechce mít nic společného a jen nás posílají do dalších vesnic. Po hodinách naprosté beznaděje se ocitáme až v Dolnom Harmanci, kde nás sice neochotně, ale nakonec úspěšně ubytují v 'hotelu' místní hospody. Ještě že mám sebou Martina, jako čechovi mi tu nechtěli ani dát pivo. Sprcha, dvě piva a za nekončícího deště jdu spát. Dolný Harmanec je asi nejsmutnější místo ve střední Evropě, kde jsem kdy byl. Připomínalo to nešťastné městečko se zašlou slávou, nešťastní lidé, zloba, chudoba a nepřátelství. Ráno je opět nádherně. Se štěstím dostopujeme zpět do sedla a na rozloučenou dostávám dvě plechovky reklamního piva. Během pár minut pochodu doháníme Manika a jeho milou ženu - máme radost a já mám pocit, že kruh se uzavírá, hostím je stejný bizarný získaným pivem jako oni mě dva dny zpět.."

Tu sa definitívne lúčime s chalanmi, prajeme si navzájom menej dažďov a pokračujeme do sedla Turecká cesta (943 m).

.. vyvrátené a polámané jak soletky ..

Zo sedla Turecká cesta (943 m) pokračujeme výšľapom cez Národnú prírodnú rezerváciu Svrčinník pod rovnomenný vrchol. Po ceste nás výrazne 'zdržujú' čučoriedky, ktorých sú tu všade milióny. Turistický chodník vedie priamo cez ne a v niektorých úsekoch sú kríky také vysoké, že sa ani nemusíme zohýnať a oberáme ich rovno kráčajúc po značke. Prírodná rezervácia Svrčinník vyhlásená v roku 2001, územie európskeho významu, má rozlohu 224 ha. Je predmetom ochrany zachovalého komplexu lesných spoločenstiev Kremnických vrchov s prirodzeným drevným zložením a typickou prirodzenou štruktúrou miestami až pralesového charakteru, na ktoré sú naviazané mnohé chránené a ohrozené druhy živočíchov. Najstaršie porasty majú v priemere viac ako 180 rokov, mnohé stromy sú však podstatne staršie.

.. sedlo Turecká cesta (943 m) ..
.. jedna z mnohých prekážok na chodníčkoch ..
.. znak v kameni ..
.. čučoriedkový raj ..
.. sú úplne všade ..
.. značky ..
.. sedlo Flochovej (1297 m) ..
.. sedlo Flochovej ..

Zo sedla pokračujeme miestom nazvaným Handel (1250 m) cez Tablu (1178 m) do Kordíckeho sedla (1117 m). Tento úsek vrátane terénu je príjemný, vidno veru, že už nie sme vo Veľkej Fatre. Keby som sa niekedy v budúcnosti rozhodol prísť na čučoriedky na Flochovú, zvolil by som práve trasu z Kordíckeho sedla.

.. Handel (1250 m) ..
.. takýmto parádnym úsekom ..
.. Tabla, obrázok (1178 m) ..
.. smerovník v Kordíckom sedle (1117 m) ..

Kúsok od Kordíckeho sedla sa nachádza Zrub Cabanka, bývalá ubytovňa lesných robotníkov. Vďaka tomu, že okolo chaty prechádza trasa lyžiarskych pretekov Biela stopa SNP, lyžiari útulňu nazývajú Chata Bielej stopy. Ako však prezrádza nápis na tráme chaty, turisticky najpoužívanejším názvom je Zrub Cabanka. Kúsok za ňou, ďalej po lesnej ceste, sa nachádza výdatný prameň, z ktorého dopĺňame zásoby vody. Obloha sa opäť zatiahla a zdá sa, že bude čoskoro pršať. Zaliezame do Cabanky a čakáme, čo sa bude diať. Po chvíli prichádza dážď a my sme radi, že sme sa rozhodli v Kordíckom sedle odbočiť ku chate, inak by sme zmokli priamo na Vyhnatovej.

.. Zrub Cabanka ..
.. prameň za Cabankou ..
.. zásoby v Zrube Cabanka ..
.. horné podlažie v Zrube Cabanka ..
.. interiér Zrubu Cabanka ..
.. prečkávanie dažďa ..
.. kým vonku prší, prezeráme si fotky z predošlého dňa ..

O pol piatej prestáva pršať. Opúšťame Cabanku, vraciame sa do Kordíckeho sedla a pokračujeme výšľapom na Vyhnatovú (1283 m), tretí najvyšší vrch Kremnických vrchov. Predierame sa bučinou a sme opäť mokrí, keďže listy držia poctivo všetky kvapky po nedávnom dažďi. Na vrchole vyjde slnko a cez lesy sa predierajú slnečné lúče. Vyhnatová a jej okolie sú posiate papraďou a skalami.

.. výšľap na Vyhnatovú ..
.. kameň s vytesaným rokom 1930 ..
.. trigonometrický orientačný bod ..
.. Vyhnatová (1283 m) ..
.. keď po daždi vyjde slnko ..
.. magické lesy ..

Z Vyhnatovej zbiehame k sedlu Tunel a prichádzame na tzv. zlatú banícku cestu, na ktorej sa nachádza tunel s dlhou a bohatou, prevažne vojenskou históriou. Dala ho vykopať pravdepodobne niekedy v 14. storočí Thurzovsko-Fuggerovská spoločnosť na prepravu medi a striebra z hút v Tajove a Banskej Bystrice do Kremnickej mincovne. Po ohlásení víťazstva Rákocziho kurucov pri Zvolene a Svätom Kríži 20. novembra 1703 utekal cez tunel z Banskej Bystrice do Bojníc cisársky generál Schlick. 28. júla 1764 prešiel cez tunel rímsky kráľ (neskôr rakúsky cisár) Jozef II. so svojím bratom arcikniežaťom Leopoldom. V noci z 24. na 25. januára 1849 ustupovala cez tunel armáda plukovníka Aulicha pod vedením uhorského povstaleckého generála, bojovníka revolúcie 1848/49 za uhorskú samostatnosť Artúra Görgeiho, pred rakúskym cisárskym vojskom. Pretože z Kremnice smerom na Banskú Bystricu nemal iné východisko, musel ísť cez tunel (podľa neho je pomenovaný ako Görgeiho tunel). Keď s celým výstrojom a výzbrojou tunelom prešiel, dal ho zavaliť, aby ho cisárske vojsko nemohlo nasledovať. Tunel bol využitý aj počas druhej svetovej vojny, keď ním v októbri 1944 kremnickí minciari zachránili zlatý poklad. Previezli ho do Banskej Bystrice a odtiaľ bol letecky dopravený do Moskvy. Po vojne sa stal základom zlatého pokladu Československa. Poklad obsahoval 183 kilogramov zlata, 4534 kilogramov striebra a ďalšie drahé kovy. V rokoch 1955 až 1997 bol tunel zasypaný, neskôr zas odkopaný a po zime v roku 2013 zavalený z dôvodu zosuvu pôdy. "Zeminu z tunela sa podarilo odstrániť a tunel vystužiť banským spôsobom. Odborníci tvrdia, že minimálne 50 rokov to musí vydržať. Vstupy do tunela sú riešené podobne ako pri vstupoch do štôlne. Je to nielen symbolika nášho regiónu, no súčasne to má aj praktický význam. Vznikla tak prirodzená zábrana pre štvorkolky, snežné skútre a terénne autá, ktoré tunel v minulosti neraz využívali," uviedol v roku 2016 starosta Tajova Ladislav Surovčík.

.. Görgeiho tunel ..
.. Görgeiho tunel ..
.. prístrešok pri tuneli ..

Od tunela pokračujeme po Zlatej ceste, ktorá pôvodne spájala Zvolenskú stolicu s Turčianskou stolicou a neskôr medenú Banskú Bystricu so zlatou Kremnicou. Podchádzame lanovku Pekná vyhliadka a smerujeme na Skalku. Prichádzame k známemu vysielaču na Suchej hore, ktorého 312 metrov vysokú oceľovú trubicovú konštrukciu stožiara vidno snáď z celého stredného Slovenska. Je to naša druhá najvyššia stavba (len o 6 metrov nižšia ako vysielač Dubník a o 12 metrov ako Eiffelova veža). Skalka alebo Skalka pri Kremnici je zimné ako i letné rekreačné stredisko na strednom Slovensku pri meste Kremnica aj s Horskou službou. V Kremnici vznikol v roku 1914 prvý lyžiarsky oddiel na Slovensku a v januári 1914 sa tu konali celouhorské preteky v lyžovaní, preto bola nazývaná slovenský Semmering. Súčasný prevádzkovateľ sedačkovej lanovky propaguje teraz Skalku ako Skalka arena.

.. lanovka Pekná vyhliadka ..
.. penzión Guldiner ..
.. vysielač na Suchej hore ..

Je šesť hodín, ideálny čas na večeru. Prichádzame do penziónu Guldiner a dávame si cestoviny a halušky. Prenocovanie pre dvoch vychádza 100€, čo skromne odmietame. Vyťahujem telefón a googlim možnosti na Krahuliach. Všetci majú plno alebo neubytovávajú mimo zimnej sezóny. Oslovil ma názov 'U Vrchára', volám na uvedené číslo, zodvihne to milá pani a vraví mi, že taktiež neubytováva mimo lyžiarskej sezóny a vlastne že už neubytováva vôbec. Vravím jej, že kráčame z Dukly, či by azda nespravila výnimku. "Á vy ste SNP-čkári, tak to je iné. Pokojne teda príďte," vraví nám s pochopením a vysvetľuje, kde sa jej dom nachádza. "Dáme si ešte večeru na Skalke a okolo pol deviatej by sme mohli byť u vás," odpovedám pani Vrchárovej. "Dáte si pivo či víno?" pýta sa na záver. Waw! Hneď mi je o ďalší level sympatickejšia. "Fúha, asi obidve," odpovedám nenažrato a smädne. "Fajn, vidíme sa," ukončuje rozhovor a ja si vravím, že ľudia chápajúci turistov ešte stále existujú. Dojedáme večeru a vyberáme sa temným lesom na Krahule ..

.. DiscGolfPark Skalka arena ..
.. prístrešok rovno na značke ..
.. kremnické lesy ..
.. husté temné lesy ..
.. tu už len medveďa niekde strenúť ..
.. stolík s lavičkami nad obcou Krahule ..

Po odnavigovaní vieme, že na Krahuliach máme zliezť dolu zjazdovkou, kde nás bude pani domáca čakať. Prichádzame k peknému domu s upravenou záhradou, kde nás víta Janka s troma pivami. Danke nenápadne vravím, že výzorom pôsobí ako taká 'drienkačka', že sa na nás šťastie usmialo a že toto ubytovanie proste malo takto vyjsť. Janka sa nás pýta, či ešte niečo chceme a posiela nás hore na poschodie, že si môžeme vybrať izbu. V kúpeľni jej práve pracuje domáce víno, ktoré si vo veľkom džbáne spokojne buble. Z balkóna si obzeráme záhradku a vínny 'sklípek', no proste parádne ubytovanie ideálne na strávenie dovolenky. Ozýva sa únava a pripomína nám dnešný budík o piatej ráno. Máme za sebou ďalší parádny deň s ešte lepším záverom v krásnom dome u príjemnej pani domácej ..





22. DEŇ - streda, 31. júla 2019

(Krahule, Kremnické bane, Kunešov, Sedlo Pod Vysokou, Bralová skala, Sklenianske lúky, Horeňovo, Chrenovské lazy, Havranovo, Pod stĺpom, Žiare, Vyšehrad)

Posledný júlový deň sa budíme na Krahuliach u Janky. Je ráno a v dome cítiť vôňu kávy. Ej, dal by som si, prebehne mi mysľou a ani sa nenazdám, niekto klope na dvere. "Dobré ráno, spravila som vám kávu," prichádza pani domáca s úsmevom na tvári a s táckou s dvoma kávami. Dávame sa do reči, popritom robím pár výcvakov z interiéru a fotím taktiež výhľad z balkóna rovno na záhradku. Ten krásny vínny sklípek s úžasnou živou strechou je pastvou pre oči. Balíme si svoje pachšametle, lúčime sa s Jankou a ďakujeme jej, že nás prichýlila. Necháva nám ešte príspevok v zápisníku a na cestu dáva fľaštičku domáceho likéru. V Krahuliach ešte navštevujeme obchod so zmiešaným tovarom a dokupujeme zásoby. Zaujímavosťou je, že Krahule sú jediná obec na Slovensku, kde žije viac ako 20% obyvateľstva nemeckej národnosti. Obec vznikla počas nemeckej kolonizácie a prvá nepriama zmienka o nej je z roku 1331, kedy sa v listinách spomína mešťan Blaufuss, pravdepodobný zakladateľ obce. Obec sa po prvý raz spomína až v roku 1442 - 1443, jej obyvatelia sa zaoberali pastierstvom a taktiež boli zamestnaní v kremnických baniach.

.. výhľad z balkóna ..
.. interiér u Janky ..
.. ranná káva, akutálne naša najlepšia kamoška na zemeguli ..
.. Janka a Danka ..
.. jeden z domov na Krahuliach ..

Opúšťame Krahule a presúvame sa po asfaltke na sever Kremnických Baní. Hustá hmla znižuje viditeľnosť a vo vzduchu cítiť mierne ochladenie. Ako si tak kráčame hmlou, zrazu niekto pozdraví Danku. Kukáme jak bacile do lekárne že čóóó a s vytreštenými očami spoznávame našu dobrovoľníčku z Drienku Megy, ktorá práve kráča na autobusovú zastávku. Pýta sa, čo robíme v tomto Bohom zabudnutom kraji a ešte k tomu ešte tuto na úplnom konci sveta. Vravím, že tadiaľto, presne tuto vedie červená turistická značka až do Bratislavy. Oči pre zmenu vytreští ona a krúti hlavou, či sme normálni. "Fúú, tak to máte ešte ďaleko," vraví Megy a usmieva sa milo ako vždy. Nuž, ďaleko je veru relatívny pojem ..

.. Megi s Dankou ..

Kráčajúc po asfaltke ďalej vravím Danke, že skúsim stopnúť nejaké auto. Pravdou je, že intenzita áut na tejto ceste, odkedy sme vyrazili z obchodu s rozličným tovarom, bola presne 1 kus. Jedno jediné auto. Šanca, že niekto pôjde okolo je malá a to, že by nám niekto zastavil, ešte menšia. Vzápätí ide auto, skúšam stopovať a auto po pár metroch na môj vystrčený palec zastavuje. V aute sedí starší dôchodcovský pár a na otázku, či by nás mohli priblížiť na križovatku s hlavnou cestou, si nás pozorne premeriavajú. Pánko nás očividne vyhodnocuje ako rizikový stupeň 0, vychádza z auta a otvára kufor. Naznačuje, že si môžeme odložiť ruksaky. Spokojní nastupujeme do auta a po pár metroch míňame odbočku k rímskokatolíckemu Kostolu sv. Jána Krstiteľa. Trojloďová gotická stavba s polkruhovo ukončeným presbytériom a predstavanou vežou je z druhej polovice 13. storočia. Kúsok od kostola leží (ževraj) geografický stred Európy. Už pár desaťročí sa však vedú spory o to, kde sa vlastne nachádza ten pravý. Hlavným problémom je stanovenie presných hraníc nášho kontinentu s ohľadom na priľahlé ostrovy. Nehovoriac o tom, že hranice Európy sa neustále trochu menia. Tak či onak, určiť ten jeden konkrétny pravý stred je prakticky nemožné. Vedci sa dodnes naťahujú, či sa majú počítať aj ostrovy a v prípade, že áno, tak vlastne ktoré. Ďalej či sa ráta celková rozloha vrátane hraníc v mori a odpočítava rozloha hôr. Nevedia sa zhodnúť na tom, akú časť Ruska majú zarátať a tak ďalej dookola stále niečo. A tak existuje zopár stredov Európy, z toho jeden sa nachádza na Slovensku (detail). Pánko nám zastavuje na križovatke, lučime sa s nim a pokračujeme smerom na Kunešov.

.. smerovník v Kremnických Baniach ..

Smerovník oznamuje, že do Kunešova je to po asfaltke 40 minút. Na hlavnej ceste stojí pred dočasným semaforom dlhá rada áut. Čakajú na zelenú. Robotníci práve opravujú cestu z Kremnických Baní smerom na Dolný Turček. Pravdepodobnosť, že by niekto šiel autom do Kunešova, je minimálna. Tam totižto končí cesta a ďalej sú už len polia a lesy. Vravím Danke, že zaklopem na okno prvého auta v rade pred semaforom, či by nás náhodou nehodilo do neďalekej obce. Danke sa tento môj nápad príliš nepozdáva, ale v zásade neprotestuje. "Nazdar, nehodil by si nás, prosím ťa, tutok do Kunešova?" pýtam sa chlapíka, ktorý po mojom zaklopaní stiahol okienko a ukazujem smerom na odbočku do Kunešova. "Marek!!!" vytreští oči Danka, keď na mieste šoféra spozná spolužiaka z STU-čky Mareka, ktorý práve smeruje s kolegom Mišom do Martina. To sú tie 'náhody'.. Naskakujeme Marekovi do auta a ten nás približuje do Kunešova. Rovnako nechápe, kde sa tu berieme a ešte viac vytriešťa oči, keď zisťuje, že kráčame až do Bratislavy. "Toto stretnutie ani neviem opísať," hovorí Marek po zastavení auta a zanecháva nám v zápisníku príspevok. Lúčime sa s chalanmi, nasadajú do auta a vracajú sa nazad k dočasnému semaforu, aby mohli nerušene pokračovať do Martina, ako mali pôvodne v pláne ..

Kunešov je obec v okrese Žiar nad Hronom. V minulosti patrila do Nemcami obývaného regiónu Hauerland, vďaka čomu tu dodnes žije nemecká menšina. Listina o založení obce hovorí o udelení dedičného richtárstva Wernerovi de Potska kremnickým komorským grófom magistrom Leopoldom v roku 1342, pričom nazýva obec 'villa sancti Michaelis'. V roku 1429 bol Kunešov spolu s viacerými obcami predaný mestu Kremnica. Počas druhej svetovej vojny sa v obci vytvorila skupina nemeckých antifašistov. Neskôr počas SNP i partizánsky oddiel pod vedením Gejzu Lacka. Nacistické vojská obec 2. apríla 1945 za pomoc partizánom vypálili, zhorelo 198 domov a hospodárskych stavieb. Celkovo počas vojny zahynulo 72 obyvateľov obce. Niektorí nemeckí obyvatelia obce sa vďaka svojim zásluhám v boji proti nacizmu vyhli deportácii, ktorá na základe Benešovych dekrétov postihla väčšinu ostatného nemeckého obyvateľstva Československa. Väčšina obyvateľov z obce bola však deportovaná.

.. smerovník v Kunešove (800 m) ..
.. mini priehrada v Kunešove ..

Z Kunešova pokračujeme spevnenou cestou za dedinu a smerujeme do poľa. Ako som už spomínal, v dedine cesta končí a ďalej sú len polia, lúky a lesy. Práve cez tieto polia prechádzame. Smerovník nás posiela cez pole ku krížu približne 1 km. Prichádzame k druhému smerovníku, ktorý nám oznamuje, že máme pokračovať ďalší kilometer priamo pod les.

.. legendárny smerovník v Kunešove (800 m) ..
.. pole ..
.. ďalší smerovník ..
.. spomínaný kríž v poli ..
.. pokračujeme ďalej k lesu ..
.. senník a odbočka do lesa ..

Pokračujeme hustejším lesom cez mokrade smerom do Sedla pod Vysokou (902m). Drevená 'socha' medveďa dáva na známosť, že sa v tejto lokalite vyskytujú medvede a čím viac ho chcem stretnúť, tým menej ho chce stretnúť Danka. Ako si tak kráčame, tak kúsok pred Sedlom pod Vysokou sa mi táto túžba splní. Zopár metrov od nás, v lese neďaleko smerovníka, sa veľká medvedica postaví na zadné nohy, otočí sa o 180 stupňov a spolu s dvoma malými chlpatými guličkami odcupitá ďalej do lesa. Mrzí ma, že som ich nestihol odfotiť, odohralo sa to príliš rýchlo a hlavne nečakane. Danka zostáva v miernom šoku a chce robiť randál, na čo jej vravím, že ak ich chceme ešte vidieť, tak to nie je najrozumnejší nápad. Túto teóriu však so mnou nezdieľa a prikláňa sa k randál verzii. Medvede utiekli iným smerom ako pokračuje naša trasa, čo Danku trošku ukľudňuje. Po tomto zážitku dúfam, že sa nám do cesty pripletie ešte dáky macko ..

.. vchádzame do lesa..
.. tráva je čoraz vyššia ..
.. miestami až tak, že Danka sa v nej stráca ..
.. jednoduchý prístrešok pri Medveďom prameni ..
.. Medvedí prameň ..
.. Sedlo pod Vysokou (902 m) ..
.. drevený kríž v Sedle pod Vysokou (902 m) ..

Sedlo pod Vysokou v Kremnických vrchoch v Kunešovskej hornatine je zároveň miestom, kde sa naša trasa stáča na severozápad. Prvých 7 dní sme kráčali od Dukly po Košice juhozápadne, odvtedy až do tohto bodu prevažne na západ. Pokračujeme cez Vysokú (942 m) a ďalej lesom na Kozie chrbty (875 m). Počas tohto úseku sa stretávame s odkazom na strome, ktorý oznamuje ŽIVOTU NEBEZPEČNÉ - Zákaz vstupu do priestoru, keď je vlajka na stožiari. Žiadny stožiar nevidíme, vlajku detto. Ani pred desiatimi rokmi som tu žiadnu vlajku ani stožiar nevidel, avšak vtedy bolo výstrely počuť pomerne blízko mňa. Tentokrát výstrely nepočuť, tak sa s kľudným svedomím vydávame po značke ďalej.

.. zaujímavé stromy ..
.. oznam na strome ..
.. hrbolovník stromový ..
.. poľovný revír 'Rovná dolina' ..
.. vrchol ..
.. ružový strom ..
.. chodníček ..

Prichádzame k peknej chate na kopci s výhľadom na Handlovú. Bývalá horná stanica sedačkovej lanovky nad Rematou slúži pod názvom Kaktus Maják miestnym rádioamatérom, pričom tu nainštalovaný opakovač umožňuje v CB pásme pokryť veľký rozsah západného a stredného Slovenska. CB (citizen band) je nelicencované frekvenčné pásmo, v ktorom môže vysielať ktokoľvek, kto si kúpi príslušnú vysielačku, bez nutnosti absolvovať akékoľvek skúšky. Pomocou opakovačov, ktoré signál jeho vysielačky prijmú, zosilnia a odošlú ďalej, dokážu takto komunikovať na skutočne veľké vzdialenosti. Chata je síce zavretá, no nič nám nebráni v tom, že si v tieni jedného z priľahlých stromov dávame pauzu a vychutnávame si likér od Janky s výhľadom na okolie. Je krásne slnečno a búrky sú, zdá sa, minulosťou.

.. výhľad na Handlovú ..
.. chata Kaktus Maják ..
.. dobrotka od Janky, ďakujeme! ..

Po hrebeni pokračujeme cez lúky a pasienky na čiastočne odlesnený vrch na východnom okraji pohoria Žiar, Bralovu skalu (826 m). Tá leží v geomorfologickom podcelku Rovne, na hranici okresov Turčianske Teplice a Prievidza, nad obcami Sklené a Ráztočno. Na vrchu sa nachádza vysielač rozhlasu, televízie a GSM signálu, ktorý je určený pre pokrytie Handlovskej kotliny a horného Turca signálom DVB-T. Lúky a pasienky v okolí Bralovej skaly sú bylinného porastu s prevahou tráv, ktoré vznikli po odlesnení a pravidelne sa kosili, spásali a hnojili. Tieto trávnato-bylinné porasty s prevahou vysokých a stredne vysokých tráv a širokolistých bylín vznikli odlesnením vrcholovej časti Bralovej skaly. Z lúk na Bralovej skale môžeme na severovýchode pozorovať pohorie Velká Fatra a na juhovýchode Kunešovskú hornatinu. Rastliny, ktoré sa na týchto lúkach vyskytujú, sú rebríček obyčajný, psinček tenučký, kostrava červená, veronika obyčajná, králik biely, kozobrada východná, zvonček konáristý, klinček kartuziánsky. Miestami sa vyskytuje aj vzácny vstavačovec májový a zriedkavo i klinček peristý. Toľko k rastlinám.

.. lúky pod Bralovou skalou ..
.. lúky pod Bralovou skalou ..
.. výhľad z Bralovej skaly (826 m) ..
.. vysielač rozhlasu, televízie a GSM signálu ..

Z Bralovej skaly trasa pokračuje cez Sklenianske lúky (612 m), nachádzajúce sa v jadrovom pohorí Žiar. Tieto trávnato-bylinné porasty sa využívajú prednostne na pasenie oviec. Pasienky na Sklenianskych lúkach patria do skupiny mezofilných (prispôsobených na bežnú teplotu) pasienkov a spásaných lúk. Skoro na jar, predtým ako lúky a pasienky pokryje vegetácia, je možné pozorovať na povrchu pôdy diery a jamy. Tieto svedčia o zimujúcich ropuchách bradavičnatých a skokanoch hnedých. Na suchých vyhrievaných svahoch sa môžeme stretnúť s jaštericou obyčajnou. Lúky sú domovom mnohých drobných zemných cicavcov, z nich najpočetnejší je hraboš poľný a výskyt početných krtincov potvrdzuje krta obyčajného. Drobné cicavce sú hlavným zdrojom potravy líšky hrdzavej. Typický je lúčny hmyz - motýle, kobylky, koníky, svrčky, modlivka zelená. Z rastlinných druhov sa tu vyskytujú ďatelina plazivá, kostrava lúčna, lipnica lúčna, psinček tenučký, sedmokráska obyčajná, timotejka lúčna, veronika obyčajná, králik biely, zvonček konáristý. Pod stromami a v okolitých krovinách môžeme na jar pozorovať veternice. Územie je na vápencovom a dolomitovom podklade, nachádza sa tu mnoho jaskýň, skalných previsov jaskynných dier, prepadlísk, škrapov a závrtov. Jednou z jaskýň je aj Jaskyňa na Lazoch (prírodná pamiatka vyhlásená v roku 1995). Všetky tieto informácie sú dostupné na informačnom paneli priamo na lúkach.

.. výhľady na Tlstú a Ostrú ..
.. Sklenianske lúky ..
.. Sklenianske lúky ..
.. Sklenianske lúky ..

Zo Sklenianskych lúk pokračujeme do oblasti Horeňovo, kde trasa vedie pod rovnomenným vrchom (892 m), ktorý je zároveň najvyšším vrchom tejto časti Žiaru. V týchto končinách práve prebieha rozsiahla ťažba, z dôvodu ktorej nám pred očami mizne les. Okrem zničeného lesa to schytali aj chodníky a dokonca i jeden prameň, ktorý sa stáva minulosťou. Značka studničky na spílenom strome pôsobí dosť komicky. Cestička k prameňu je posiata spílenými konármi a samotný prameň sa mi ani nepodarilo nájsť. Pohľady na naše lesy v týchto končinách sú veru smutné ..

.. Horeňovo (846 m) ..
.. už ani Ježiš sa nechce pozerať na tieto výruby ..
.. na turistickom chodníčku ..
.. ťažba v Horeňove ..
.. studnička ..
.. chodníček k studničke ..
.. ťažba ..
.. smutný pohľad ..
.. sám vojak v poli ..
.. Sklenianske lúky ..

Z Horeňova pokračujeme príjemným lesíkom cez Jalovské lazy (833 m) a miernym klesaním na Chrenovské lazy (762 m). Na tomto úseku sa nachádza mnoho chát, ale žiaden prameň. Keďže prameň v Horeňove nebol, spoliehame sa na ten na Chrenovských lazoch, nachádzajúci sa kúsok od horárne priamo pri ceste. Držím sa hesla "Najväčšia chyba je prestať skúšať" a vďaka nemu neprestávam obiehať jednotlivé chatky a príbytky hľadajúc nejaký zdroj vody. Aspoň nejakú hadicu napojenú na vodovod poprípade ventil na polievanie trávnikov. Nič, fakt že nikde nič. Ale šťastie sa na mňa usmieva pri jednej chatke, kde na stolíku v altánku ponechali domáci hotový poklad. Fľašu vína, fľašu Brendy a 2 plechovky piva. Beriem si skromne jeden Budvar a ostatné nechávam pre ďalších pocestných, ktorých tieto poklady môžu potešiť rovnako ako mňa. Prichádzam k Danke s pivom v ruke, tá na mňa pozerá jak na svätý obrázok. Vravím, vody nieto, ale pivo máme! Opäť použijem vetu, ktorú som povedal na Krahuliach, dobrí ľudia stále existujú. Touto cestou chcem pozdraviť chatárov, ktorí majú dobré srdce ..

.. smerom na Jalovské lazy ..
.. ideálne miesto na chatovú oblasť ..
.. chaty na Jalovských lazoch ..
.. chaty na Jalovských lazoch ..
.. Jalovské lazy (833 m) ..
.. chaty na Jalovských lazoch ..
.. chaty na Jalovských lazoch ..
.. nájdený poklad!!! ..
.. Chrenovské lazy (762 m) ..

Na Chrenovských lazoch si neďaleko horárne dávame obed. Luxusné menu obsahuje sáčkové polievky z vody zo studničky a krátku pauzu k tomu. Pred 10 rokmi som pri tejto horárni nocoval, vtedy ešte oplotená nebola a taktiež sa dal využiť i drevený stôl s lavicami neďaleko budovy. Onehda bolo dokonca turistické značenie priamo na drevenom prístrešku so senom, ktorý zrejme slúžil psom. V tom čase bolo veľmi teplo, čo sa odzrkadlilo aj na studničke, ktorej hladina bola príliš nízko pri jej dne. "Studnička pri vyschnutom potoku v pŕhľave neveštila nič dobré. Otvoril som dvierka a nazrel dnu. Vodu som videl naspodu, cca meter a pol hlboko. Nuž čo teraz, dumám nad možnosťami. Ako správny fanúšik MacGyvera som zobral sťahovacieho pavúka, moj smradľavý prepotený maskovací klobúk, skladací pohár a prázdnu fľašu. Zapnutú čelovku som priviazal o pavúka tak, aby svietila dolu, na koniec pavúka priviazal klobúk, nahol sa cez okienko na studničke a sledoval hladinu vody. Nechcel som ju moc zakaliť, keďže dole bol piesok alebo blato, neviem presne, bola tam pomerne veľká tma, tak som opatrne doloval klobúk po klobúku a vyťahoval vodu do skladacieho pohára, prelieval do fľaše a tešil sa, že nebudem smädný." Tentokrát bola hladina vody oveľa vyššie a dala sa nabrať priamo načiahnutou rukou. Pŕhľava však pri studničke zostala. O štvrtej sa zdvíhame a pokračujeme smerom na Vyšehrad, podľa značiek sú to ešte ďalšie 4 hodiny ..

.. luxusná polievočka ..

Z Chrenovských lazov trasa pokračuje dlhým nudným úsekom cez lesy pod vrcholom Nemcovo (832 m), cez Mačací zámok (790 m) a rázcestie Panský háj (717 m) do Štyroch chotárov (711 m). Tie sa nachádzajú na hlavnom hrebeni pohoria Žiar a tvoria hranicu medzi oblasťou Hornej Nitry a Turca. Sú križovatkou viacerých turistických trás, cyklotrás i lyžiarských trás a tunajších lesných ciest. Vedie nimi cesta spájajúca obce Budiš a Nedožery/Brezany. Taktiež tu stojí štýlová zrubová poľovnícka chata, neďaleko ktorej sa nachádza prameň.

.. pri takýchto haldách stromov a konárov si vždy len smutne povzdychnem ..
.. Havranovo (772 m), červená pokračuje k miestu nazvanému 'Pod Stĺpom' ..
.. úsek medzi Panským hájom a Štyrmi chotármi ..
.. horáreň v Štyroch chotároch ..
.. opäť nám trošku popršalo ..
.. lesné cesty po nájazdoch traktorov ..

Trošku na nás síce prší, ale i napriek dažďu pokračujeme na miesto nazývané 'Pod Stĺpom', kde sa žiaden stĺp nenachádza, teda aspoň som tam žiaden nevidel. Dávame krátku pauzu, Danka si 'pokecá' s kamošom Ibalginom a po chvíli pokračujeme cez sedlo Žiare (673 m) do Vyšehradu.

.. chata pred sedlom Žiare (673 m) ..
.. a zas pováľaná stromy, bohajeho! ..

Prichádzame pod Vyšehrad s rozlohou 48,65 ha. V roku 1973 bol vyhlásený za národnú prírodnú rezerváciu. Ide o výrazný bralnatý vrchol s pôvodnými bučinami v pohorí Žiar. Vyšehrad, pre svoju prírodnú osobitosť i historický význam a pre mimoriadne dôležité zemepisné a strategické postavenie pri prastarej obchodnej ceste na predele dvoch krajov, sa stal chránenou prírodnou i archeologickou pamiatkou. Starobylé hradisko Vyšehrad stálo na rozhraní Turca a Hornej Nitry. Areál s rozlohou 455 árov bol vďaka terénu a opevneniu ťažko dostupný. Detailné informácie o Vyšehrade a jeho histórii nájdete na stránke Slovanské hradiská a taktiež v článku archeológa Dr. Milana Horňáka, ktorý skúma minulosť (nielen) Turčianskej kotliny.

.. Čertova dolina ..
.. infopanel NPR Vyšehrad ..
.. Danka na vrchole ..
.. výhľad z Vyšehradu (830 m) ..
.. vrcholový kríž na Vyšehrade (830 m) ..

O pol ôsmej opúšťame Vyšehrad a popri Ranči Lola schádzame do Vyšehradského sedla (579 m). Pomerne strmý zostup končí na hlavnej ceste spájajúcej Nitrianske Pravno s Jasenovom. Pri ceste pod lesom vidíme stan, ktorý práve stavajú Veronika s Táňou, nedávno spomínané SNP-čkárky. Hľadáme miesto, kde sa chceme zložiť na noc a nachádzame ho na lúke pod posedom. Rozkladáme stan a na večeru pripravujeme cestoviny Vitana, jednoznačne najlepšie 'expedičné' jedlo. Keď sa dostaneme k samotnému vareniu, je po desiatej večer a úplná tma. Hrobové ticho preruší akurát motor terénneho auta a čiernočiernu tmu osvetlia jeho svetlá. Budú to zrejme poľovníci alebo pytliaci, vravím si v duchu, veď kto by sa takto v noci vyvážal na džípe po poľných cestách, no nie?

.. opúšťame Vyšehrad, v pozadí Strážovské vrchy ..
.. hrebeň Vyšehradu ..
.. lúky pod Vyšehradom ..
.. posed, ideálny na spanie postojačky ..
.. večera ..

O pol jedenástej zaliezame do spacákov, dávame to 'na larvy' a dúfame, že v noci nebude pršať. Neradi by sme ráno balili mokrý stan. Dvadsiatydruhý deň za nami, na mape Slovenska sa práve nachádzame na tomto mieste.





23. DEŇ - štvrtok, 1. augusta 2019

(Vyšehrad, Hadviga, Závozy, Vrícke sedlo, Pod Vraniou skalou, Staré cesty, Fačkovské sedlo, Sedlo pod Čelom, Sedlo pod Priečnou, Sedlo Javorinka, Čičmany)

  Budíček nastavený na šiestu nám dáva znamenie, že je čas povyliezať zo spacákov. Strategicky postavený stan v zátiší a v chládku zabránil rannému slnku, aby sa do nás oprelo a urobilo z nás skleník. Po rýchlych raňajkách balíme veci a o necelú hodinu vyrážame. Kým pakujeme stan, predbiehajú nás Veronika s Táňou, mávajú na pozdrav a miznú pod lesom.

.. polia pod Vyšehradom ..
.. larva v stane ..

Kráčajúc lesom prichádzame k elektrickému ohradníku, za ktorým sa pasú býky. Nachádzame sa pred smerovníkom Hadviga (675 m) nad rovnomennou osadou náležiacou pod obec Brieštie v okrese Turčianske Teplice. Ide o zaniknutú obec, pôvodne väčšiu než Brieštie, obývanú pred 2. svetovou vojnou karpatskými Nemcami. Podľa zdrojov bola pomenovaná po manželke zakladateľa obce, v roku 1392 ju totiž založili nemeckí kolonisti. Po druhej svetovej vojne sa väčšina obyvateľov musela odsťahovať, pretože obyvatelia boli ako Nemci osočovaní a tak v roku 1954, keď v obci zostali len dvaja obyvatelia, sa obec stala súčasťou obce Brieštie. Do samotnej osady ani nejdeme, pánko opravujúci elektrický ohradník nám na otázku, kde sa tu nachádza dáky prameň odpovedá, že pri jeho dome. Keďže sme spali na mieste, kde voda nebola, naše zásoby sme počas večerného varenia minuli. Prameň na mape zakreslený nie je, takže ak by ste sa niekedy ocitli v tejto lokalite, choďte od smerovníka dolu, vyjdite cez ohradu východnou bránou a po chvíli dorazíte k domčeku, ktorý uvidíte na fotke.

.. elektrický ohradník pri Hadvige ..
.. dom pastiera býkov ..
.. nakukol som dnu ..
.. odpočívajúci fešáci ..
.. takéto nášľapné míny boli všade ..
.. býkov a kráv tu je naozaj veľa ..

Tvárime sa akože sme neviditeľní a býkov príliš provokovať nechceme. Pomaličky ich obchádzame a keď prichádzame k záverečnému plotu s priechodom, zisťujeme, že pri východe ich je úplne najviac. Danka chytá miernu paniku, tak ju ukľudňujem, nech nemyslí na steaky ani hamburgery, že oni to vycítia a dajú nám pokoj. Popravde to moc nezaberá, tak skúšame druhú verziu. Pomaly a nenápadne prechádzame okolo nich a snažíme sa ich nevyplašiť. Keď sa niektorí z nich postavili, doslova nás hypnotizovali pohľadom a čakali čo urobíme a kam sa pohneme, nebolo nám všetko jedno. Prechádzme týmto miestom a po zatvorení elektrického ohradníku si vydýchneme. Pokračujeme cez pasienky a striedavo lesmi pod vrch Gaštan (838 m), ktorý značka podchádza. Takto klesáme do nepomenovaného sedla k senníku a z neho stúpame strmo na Závozy (912 m).

.. pasienky pod Gaštanom ..
.. senník pod Závozmi ..
.. Závozy (912 m) ..

Dlhým a nezaujímavým úsekom takto kráčame až do Vríckeho sedla (670 m), kam prichádzame o pol dvanástej. Strmý zostup do samotného sedla je 'radosť' pre kolená, čo určite obľubuje každý turista. Vrícke sedlo (alebo Vríčanské sedlo) je horské sedlo na rozhraní Malej Fatry a pohoria Žiar, ktoré oddeľuje podcelky Lúčanská Fatra na západe a Sokol (pohorie Žiar) na východe. Sedlom prechádza cesta spájajúca Žilinský kraj (okres Martin) s Trenčianskym krajom (okres Prievidza) a zároveň obce Klačno s Vríckom, resp. s Kláštorom pod Znievom.

.. po mnohých rokoch si dávam do vody šumienku! ..
.. hrebeň pred Vríckym sedlom ..
.. Vrícke sedlo (670 m) ..

Z Vríckeho sedla nasleduje opäť stúpanie do Lúčanskej Malej Fatry pod vrch Baran (980 m), kde sa trasa opäť stáča na západ. Pokračujeme po dobrej lesnej ceste až pod Vraniu skalu (903 m). Po ceste míňame prameň s výdatným tokom, pri ktorom si dávame krátku pauzu. Danka vyzúva topánky a vetrá si ubolené nôžky. Jej radostný výraz v tvári hovorí za všetko ..

.. výšľap z Vríckeho sedla ..
.. obchádzka ..
.. čistinka za Baranom ..
.. nový posed na hrebeni ..
.. starý drevený stňp nefunkčného oplotenia ..
.. boľavé nôžky po 23 dňoch ..
.. výdatný prameň ..

Tento prameň pod Vraniou skalou má výdatný tok už mnoho rokov. Dokumentuje ho napríklad táto Ivova fotografia z júla 2006 odfotená počas jeho prechodu SNP-čky. Ivo a jeho reportáž spred trinástich rokov boli pre mňa inšpiráciou. Po jej prečítaní som sa rozhodol túto trasu absolvovať tiež a 3 roky nato som si tento sen splnil. V tom čase nebola Cesta hrdinov SNP taká spopularizovaná, ako tomu je teraz a mnohé úseky boli nepreznačené a neprechodené ..

  Pokračujeme pre Danku bolestivým výšľapom k smerovníku Pod Vraniu skalu (903 m), ďalej po zvážnici na Staré cesty (835 m) a po spevnenej ceste rovno do známeho Fačkovského sedla.

.. pred Starými cestami ..
.. Staré cesty (835 m) ..
.. Fačkovské sedlo, v pozadí vľavo zjazdovka, cez ktorú vedie naša trasa ..

Fačkovské sedlo (802 m) je horské sedlo, ktoré tvorí prirodzenú hranicu medzi pohoriami Malá Fatra na severovýchode a Strážovské vrchy na juhozápade. Pomenované je podľa obce Fačkov, ležiacej pod sedlom severným smerom. V súčasnosti je významným turistickým strediskom letnej i zimnej turistiky s výbornými možnosťami na lyžovanie a s viacerými ubytovacími a stravovacími zariadeniami. Je tu niekoľko zasnežovaných svahov, štyri lyžiarske vleky a stanica Horskej služby. Fačkovské sedlo je zároveň ideálnym štartovacím miestom výstupu na impozantný Kľak (1351 m), odkiaľ je výborný kruhový výhľad na všetky okolité pohoria. Okrem tohto všetkého sa v sedle nachádza Salaš Kľak, v ktorom si dávame obed a vetráme nohy. Nevynechávame ani dezert dodávajúci energiu potrebnú k výšľapu cez zjazdovku hore na hrebeň ..

.. výhľad na Kľak (1351 m) ..
.. dezert v Salaši Kľak ..
.. Dankine topánky, kto by bol povedal, že majú 16 dní ..

O 15:45 opúšťame Fačkovské sedlo a vchádzame do Strážovskych vrchov, geomorfologického celku Fatransko-tatranskej oblasti na rozhraní západného a stredného Slovenska. Veľká časť patrí do CHKO Strážovské vrchy so vzácnou flórou a faunou. Najvyšší vrch pohoria je Strážov s výškou 1213 metrov, cez ktorý budeme prechádzať zajtra. Teraz pokračujeme výšľapom na Homôľku (1073 m) a z nej sa stáčame smerom k Čelu.

.. starý nefunkčný bufet pod zjazdovkou ..
.. pohľad do Fačkovského sedla, dolu parkovisko, napravo od neho Salaš Kľak a nad nimi dominantný vrch Reváň (1204 m) ..
.. výšľap cez zjazdovku ..
.. výhľad z Homôľky na Kľak ..
.. na Homôľke (1073 m) ..
.. nádherné Strážovské vrchy ..
.. starý stôl, ešte však môže chvíľu poslúžiť ..
.. kráčajúc do Sedla pod Čelom ..
.. Sedlo pod Čelom (907 m) ..

Do Sedla pod Čelom (907 m) prichádzame cca o piatej. Práve máme parádne slnko na fotenie. Horské ticho prerušuje iba motor traktora, ktorý práve kosí lúku pod Čelom. Kúsok za sedlom sa nachádza kríž venovaný 41-ročnému Jozefovi Dadovi, ktorý minulý rok v Strážovských vrchoch tragicky zahynul. Pokračujeme ďalej pod Úplaz cez Priečnu (912 m) do Sedla pod Priečnou (788 m).

.. Sedlo pod Čelom ..
.. spokojní turisti ..
.. spomienkový kríž ..
.. výhľad na Kľak z Priečnej (912 m) ..
.. Sedlo pod Priečnou (788 m) ..

Prechádzame pasienkami a miernym stúpaním pokračujeme okolo ďalšieho elektrického ohradníka na Javorinu (938 m). Z týchto miest máme opäť pekný výhľad na dominantný Kľak. Za ohradníkom sa pasú a odpočívajú kravy a ich bučanie sa ozýva široko-ďaleko ..

.. Sedlo pod Priečnou ..
.. pasienky nad Sedlom pod Priečnou ..
.. Javorina ..
.. dominantný Kľak ..
.. opäť elektrický ohradník ..

Pozvoľna prichádzame do Sedla Javorinky (793 m), kde sa pripája zelená turistická značka spájajúca Čičmany s Tužinou. Červená značka pokračuje zo sedla pod vrchom Javorinka (973 m), ktorého svahy zdobia lyžiarske zjazdovky. Míňame technickú budovu pod vlekom a staré drevené bungalovy a po pol ôsmej večer prichádzame konečne do Čičmian.

.. v strede 4 veľké stromy, medzi nimi kríž, to je Sedlo Javorinky (793 m) ..
.. Sedlo Javorinky ..
.. budova pod vlekom ..
.. zostup do Čičmian ..
.. staré bungalovy nad Čičmanmi ..
.. pomaľovaný Čičmiansky domček ..

Obec Čičmany, známa starobylou a unikátnou architektúrou - maľovanými zrubovými drevenicami, sa nachádza v horách v žilinskom okrese. Pre ich záchranu bola jej dolná časť v roku 1977 vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Je v nej 110 objektov, z toho 36 národných kultúrnych pamiatok. V minulosti nepriaznivé životné podmienky, živelné pohromy a nerovné spory so zemepánmi spôsobili odchody na sezónne práce do vzdialených miest a postupný úbytok obyvateľstva. Veľa obyvateľov a rodín odchádzalo v 30-tych rokoch 20. storočia na americký kontinent, do Dalmácie, Francúzska, Belgicka a Rakúska. Požiare v rokoch 1907, 1921 a 1945 zničili vzácne zrubové stavby, zmenili celkový vzhľad obce a spôsobili ústup výstavby tradičných dreveníc v prospech murovaných domov. Považské múzeum vlastní v Čičmanoch dva objekty ľudovej architektúry, kde je návštevníkom predstavené dobové bývanie, zamestnanie, ľudový odev a ľudové umenie. Poschodový pavlačový Radenov dom bol rekonštruovaný v roku 1966 a sú v ňom nainštalované expozície "Zo života a práce čičmianskeho ľudu" a "Z rodinného zvykoslovia". Múzeum zakúpilo v roku 1986 zrubový dom č. 42 - dom spoločne žijúcich rodín Štefana Gregora a Petra Pupáka - zabezpečilo jeho pamiatkovú obnovu a muzeálne využitie. Expozícia "Ľudové obydlie" predstavuje bývanie tzv. veľkorodiny v 20. rokoch 20. storočia.

Ešte zopár slov k ornamentom, ktoré zdobia drevenice v obci. Kedysi boli vzory úplne jednoduché, maľovali sa vápnom alebo hlineným kalom najmä na rohy domov, tam, kde sa drevo spájalo. Súčasná výzdoba čičmianskych domov nemá s výzdobou z 19. storočia veľa spoločného. Ornamenty, aké sú na domoch v súčasnosti, sa objavili až po ničivom požiari v roku 1921. Gazdinky väčšinou zdobia domy podľa vzorov, ktoré sú vyšité na miestnych krojoch. Ornamenty premaľujú vždy, keď začínajú blednúť. Väčšinou už nepoužívajú vápno, ale trvácnejšie latexové farby. K jednoduchším ornamentom sa starousadlíci nechcú vrátiť. Pôvodný vzhľad (podľa fotografií Karola Plicku zo začiatku 20. storočia) s jednoduchšou ornamentálnou výzdobou vrátili zatiaľ len najstaršej drevenici v obci manželia Kudjakovci, ktorí sa ju podujali zrekonštruovať a obývať. Na záver si môžete pozrieť ukážku z dokumentárneho filmu Karola Plicku "Po horách, po dolách" z roku 1929, konkrétne pasáž z Čičmian, ktorá zachytáva autentickosť doby tejto rázovitej slovenskej obce.

.. tradičné čičmianske ornamenty ..

Ubytovanie máme dnes dohodnuté v Penzióne Javorina v centre obce. Kúsok vedľa sa nachádza Kaštieľ Čičmany, pred ktorým už pobehujú Veronika s Táňou. Pribehnú k plotu a dávame sa do reči. Vravíme im, že máme booknuté ubytovanie v Javorine a že ak vyjde čas, môžeme si dať spolu pivo. Prichádzame do penziónu a dostávame peknú izbu aj s balkónom. Mladého recepčného sa pýtam, či nemajú náhodou práčku, že by sme si radi preprali prepotené smradľavé oblečenie, ktoré páchne jak olomoucké syrečky po záruke. Chalanisko vraví, že sa popýta a po chvíli už prináša veľký kôš na prádlo. Vyberáme rádioaktívny odpad, ktorého aróma sa začína šíriť izbou. Nevýhodou týchto super-termo-merino-neviemčo-funkčných turistických tričiek a mikín je to, že po dlhšom používaní páchnu jak sviňa. Nechávame si vyprať veci a ideme zatiaľ na večeru. Kuchyňa v tomto penzióne patrí v regióne medzi tie vychytené. Napadne mi zavolať kamoške Ševe, či by azda mohla zavolať svojim rodičom zo Zliechova, že či by nám mohli vziať batohy s tým, že by sme si ich zajtra u nich vyzdvihli. Reku, po Košiciach by sme mohli ísť opäť chvíľu 'naľahko'. Ševa volá naspäť, že vybavené a ani nám nestihnú poriadne vyschnúť vyprané veci, pred penziónom flekuje Suzuki Vitara. Prichádzajú vysmiati Ševčíkovci a berú nám batohy. Ani som si nestihol s pánkom štrngnúť na zdravie, už boli het. Zbytok mokrých vecí sušíme v kúpeľni a dúfame, že budú do rána suché. O pol jednej v noci zaliezame do postele a tešíme sa na ďalší deň ..

.. Penzión Javorina ..
.. posedenie v noci na terase ..




24. DEŇ - piatok, 2. augusta 2019

(Čičmany, Strážov, Zliechov, nad Kršákovcami, nad Ďurčekovcami, Srvátkova lúka, Sedlo Palúch, Vápeč, Horná Poruba)

  Po siedmich hodinách spánku sa budíme do slnečného dňa. Naše plány navštíviť miestne potraviny nám zaraz zruší recepčný a dodáva, že zatvorené sú už dva týždne a zostanú zrejme natrvalo. Najbližšie sú až v Zliechove, poprípade vo Fačkove. Prašť jak uhoď. Keďže nákup zásob sa nekoná, dávame si silnejšie raňajky v penzióne a s jedným poloprázdnym batohom vyrážame o deviatej na cesty. Máme v ňom prevažne vypraté veci, rezervné tričká a vetrovky. Absolútny minimalizmus. Keby sme teraz chytili napríklad takú sračku, tak najbližší Endiaron zoženieme až v Zliechove. Vydávame sa po hlavnej ceste von z Čičmian smerom na Zliechov. Po cca 20-tich minútach kráčania po asfaltke popri potôčiku Rajčianka, odbočujeme pod Kudľajovým vrchom doprava smerom do lesa ..

.. Penzión Javorina ..
.. bylinky v Penzióne Javorina ..
.. mini kaplnka ..
.. Čičmany ..
.. tradičná čičmianska drevenica ..
.. dôležité nápisy na jednom z domov ;))) ..
.. konečne odbočenie z asfaltky ..
.. starý dom s číslom popisným 290 ..

Pokračujeme miernym stúpaním dolinou a neskôr strmším stúpaním k rázcestiu pod Strážovom, kde nachádzame staré raritné turistické značky z roku 1987. Zub času sa do nich veru pekne zahryzol ..

.. staré turistické značenie ..
.. staré turistické značenie ..
.. staré turistické značenie ..

Slušným stúpaním kráčame na Lúku pod Strážovom (1130 m). Kým si Danka dáva pauzu, zhadzujem batoh a utekám na najvyšší vrchol Strážovských vrchov s rovnomenným názvom Strážov (1213 m).

.. stúpanie na Lúku pod Strážovom ..
.. Lúka pod Strážovom (1130 m) ..
.. výhľad zo Strážova (1213 m) ..

Strážov je tvorený rozsiahlymi príkrovovými telesami hronika ležiacimi na fatriku. Oblasť je tvorená hrubými vrstvami druhohorných vápencov a dolomitov. Na vrchole stretávam veselú partičku ôsmich výletníkov, ktorí sa prišli pokochať výhľadmi na okolie. Pýtajú sa, odkiaľ kráčam, vravím, že od Dukly, 24. deň. Kým oni neveriacky krútia hlavou, využívam tento moment prekvapenia a útočím otázkou, či sa im azda nenachádza v batohu nejaké pivo. Chlapík s kerkou na ruke nelení a ihneď dáva dolu batoh. "Jedno tady mám, ať ti padne na užitek," a podáva mi vychladenú plechovku Krušovíc. Pekne poďakujem a rýchlosťou blesku sa obsah plechovky vo mne stratí jak dôležité strany spisu v kauze Technopol. Lukáš z Prahy dodá "Nazdraví!" a súhlasne pokýva hlavou. Lúčim sa s partiou, urobím im fotku na pamiatku a utekám nazad na lúku. Spätne zisťujem, že všetkých týchto výletníkov, či sú z Prahy, Žiliny či Košíc, spájajú práve Čičmany, kde majú rodičov či starých rodičov.

.. vrcholové pivo ..
.. Jano, Jarka, Adam, Lukáš, Veronika, Vaneska, Marek, Maroš ..
.. výhľad zo Strážova (1213 m) ..

Vraciam sa k Danke, beriem batoh a vydávame sa na zostup do Sedla pod Strážovom (1030 m) a ďalej do Zliechova (603 m). Zostup z vrchola do obce je viac ako 600 výškových metrov. Zabrať dostávajú najmä kolená. Po ceste sú dve studničky, z ktorých jedna 'nefunguje', no zato druhá je fajn a poskytuje potrebné osvieženie. Prírodná rezervácia Strážov s rozlohou 480 hektárov obsahuje prirodzené lesné spoločenstvá bučinových a sutinových lesov a na ne viazané rastlinné a živočíšne druhy. V najvyšších polohách Strážovských vrchov sa vyskytujú ojedinelé vysokohorské druhy. Po strmom zostupe prichádzame cez lúky do Zliechova ..

.. studnička pod Sedlom pod Strážovom ..
.. zostup zo sedla ..
.. lúky nad Zliechovom ..
.. prvé budovy v Zliechove ..
.. privítanie v Zliechove ..

Zliechov leží v chránenej krajinnej oblasti Strážovské vrchy na rozhraní piatich okresov: Ilava, Žilina, Prievidza, Považská Bystrica a Púchov. Obec, ktorej prvá písomná zmienka je z roku 1272, sa spomína ako obec s radovou potočnou zástavbou s drevenými domami omazanými hlinou a bielenými vápnom s použitím modrej farby. Obyvatelia sa pôvodne živili maloroľníctvom, podomovým obchodom, tkaním plátna a šitím kožúškov. Ďalej vyšívaním a pletením čepcov a pásov na krosnách a vyšívaním ľudových krojov. Počas 1. a 2. svetovej vojny bola obec v ťažkých bojoch značne zničená. Účastníkom bojov za slobodu sú v obci postavené pamätníky. Na hlavnej ceste sa nachádzajú Potraviny pod Strážovom, ktoré sa pýšia nápisom, že sú otvorené 7 dní v týždni. Obchod s rozličným tovarom navštevujeme, nakupujeme nejaké zásoby a drobnosti na obed. Ten si dávame priamo na námestí pri pamätníku SNP. V centre prechádzame okolo bývalého Hostinca u Bratku, postaveného v roku 1934 Ondrejom Bratkom. Od samého začiatku boli suterén a prvé nadzemné podlažie využívané ako prevádzka pohostinstva a reštaurácie. V suteréne sa nachádzali pivnice na uskladnenie sudov piva a na prvom nadzemnom podlaží boli výčap, sála, kuchynka a sklady. V súčasnosti vykonáva rekonštrukciu objektu súkromná spoločnosť s cieľom vybudovania pivovaru, reštaurácie a ubytovacej časti. Tak uvidíme, čo z toho bude ..

.. starý drevený dom v Zliechove ..
.. spomínanú modrú farbu na starých domoch vidieť dodnes ..
.. 122-milimetrová húfnica vzor 38 v Zliechove ..
.. pamätník SNP v Zliechove ..
.. bývalý Hostinec u Bratku v centre Zliechova ..
.. retro ..

Po jednoduchom obede sa zberáme hľadať Ševčíkovcov. Značenie domov v Zliechove nedáva žiaden zmysel, tobôž logiku a čísla sú rozhádzané náhodne jak žolíkové karty v kope. Hľadanie toho správneho domu sa stáva detektívnou hrou, nad ktorou by sa potrápil i Sherlock Holmes. Ešteže je vždy jednoduchšie spýtať sa miestnych, ktorí nás spoľahlivo odnavigovali. Prichádzame do dvora, tam nás víta pani domáca a domácu rovno aj nalieva. Po vypití zbadám všetkých svätých aj s ich pomocníkmi a už aj dostávam do druhej nohy. V tomto momente sa nesmierne poteším, že nie som stonožka a dva štamprlíčky bohato stačili. Prebaľujeme batohy, lúčime sa a ďakujeme pani domácej a ďalšiu rundu zdvorilo odmietam. Predsa len máme pred sebou ešte kus cesty. Tu však skrsla myšlienka, že vlastne už nemusíme vláčiť toľko kíl so sebou. Žeby sme sa, podobne ako v Košiciach, opäť nejakého toho kila zbavili. A tak v Zliechove nechávame stan, tričká, teplé oblečenie, ktoré sme mali hlavne kvôli Nízkym Tatrám, dózy a kadejaké zbytočnosti. Pomerne veľké a ťažké vrece nechávame u pani domácej s odkazom, že keď sa doma zastaví Ševa, môže nám to doviezť do Bratislavy. Keď už spomínam Jarku alias Ševu, chcel by som pripomenúť, že napísala knihu Zliechov, v ktorej je na fotkách krásne zachytená príroda Strážovských vrchov. Má tam fotky od fotografov, ktorí mapujú nielen prírodu, ale aj Strážovské jaskyne, kam sa inak ako prostredníctvom týchto fotiek, v podstate dostať nedá. A to som pritom ani netušil, že tu nejaké jaskyne vôbec existujú. Kniha tiež ukazuje najväčší poklad obce - pestro vyšívané kroje a aj vysvetľuje, aký je rozdiel medzi ich krojom a tým z Čičmian. Ten originál čičmiansky totiž pochádza práve zo Zliechova. Toľko k Ševe a jej knihe. Opäť ľahší o nejaké tie kilá opúšťame Zliechov ..

.. Danka s Antóniou Ševčíkovou ..
.. prebaľovanie ruksakov ..
.. stodola ..

Pôvodná Cesta hrdinov SNP pokračovala cez Košecké Rovné do Dolnej Strednej a cez Stredniansku a Kopčiansku dolinu do dedinky Kopec a z nej rovno hore na Vápeč. Lenže žijeme na Slovensku, kde si môže hocijaký zbohatlík prepojený so štátnou mafiou zmyslieť, že si môže robiť čo len chce. A tak si jedného dňa bratislavský podnikateľ Pavol Pavlík zmyslel, že si nepraje, aby sa v 'jeho' lesoch pohybovali turisti, hoci po riadne vyznačenej európskej trase. Nariadil svojim kumpánom, aby na stromoch zatreli turistické značky a znemožnili tak turistom kráčať po trase. Eva Škutová z Klubu slovenských turistov povedala, že značenie na asi desaťkilometrovom úseku za posledné tri roky obnovili už trikrát, avšak vždy to vydržalo len krátko. "Je paradox, že obhajujete záujmy ľudí, ktorí neoprávnene bez súhlasu majiteľa poškodzujú jeho majetok, maľujú naň, a samotného majiteľa podozrievate a pranierujete, že svoj majetok premaľováva. Majiteľ si môže premaľovať kmene svojich stromov trebárs aj na modro. A čo?" arogantne napísal v stanovisku pre denník SME Pavlík v roku 2011. "Vlastník nemôže svojvoľne obmedziť prístup verejnosti do lesa. Zakázať využívanie lesa verejnosťou, a to len na čas nevyhnutne potrebný, môže len orgán štátnej správy," odpísal v tom čase hovorca Juraj Kadáš z ministerstva pôdohospodárstva. Pavlík napokon tento boj 'vyhral' a Klub slovenských turistov sa rozhodol chodník úplne pretrasovať. Pôvodnú trasu si môžete pozrieť na tejto mape, kde som aktuálnu trasu zaznačil bodkami.

Opäť ľahší o nejaké tie kilá opúšťame Zliechov a ocitáme sa pri Farme Zliechov, kde sa dajú kúpiť mliečne špeciality spod Strážova. Kedysi tu chovali sedemsto jalovíc, avšak po revolúcii prechádzala farma bývalého Štátneho majetku Lieskov z jedných rúk do druhých a postupne chradla. Náhoda však v roku 2005 priviedla do Zliechova gazdu Jaroslava Matyáša, ktorý sa pokúšal rozbehnúť farmu chovom mäsových plemien dobytka. Po kadejakých pokusoch zostal pri syroch, ktoré vyrába dodnes. Viac sa o jeho príbehu môžete dočítať v článku v Pravde. Zastavujeme sa na farme a kupujeme si na cestu zopár pareníc. Sú skutočne výborné, keď pôjdete okolo a budú mať otvorené, určite sa zastavte ..

.. pôvodná ceduľa Štátneho majetku š.p. Lieskov ..
.. Farma Zliechov ..
.. za Zliechovom, výhľad na Strážov ..

Trasa pokračuje od farmy cez lazy nad Kršákovcami (695 m), cez Lapšovcov (570 m), nad Ďurčekovcami (732 m) a vlní sa viac-menej po vrstevnici po širšej lesnej ceste na Srvátkovu lúku (766 m). V mieste, kde sa červená z lesnej cesty stáča opäť do lesa, sa nachádza v lese malý domček. V momente, keď okolo neho prechádzame, prichádza džíp z ktorého vystupuje celá rodina. Pýtam sa chlapíka, či si môžem nabrať vodu v studničke pri dome na čo odpovedá, že kľudne, ale nie je úplne čistá. Môjmu bystrému oku však neunikne pohľad do auta, kde má pán domáci celý kartón plechoviek piva. "Ďakujem za vodu, ozaj nejaké pivko by sa náhodou nenašlo?" pýtam sa a pohľadom žmurknem na auto. Chlapík sa pousmeje a dáva mi dve plechovky. Pekne poďakujem, usmejem sa na Danku a pokračujeme na Srvátkovu lúku.

.. pasienky za Zliechovom ..
.. pasienky za Zliechovom ..
.. nad Kršákovcami ..
.. lazy Kršákovcov ..
.. u Lapšovcov ..
.. širšia lesná cesta nad Lapšovcami ..
.. nad Ďurčekovcami, tento smerovník sme si všimli len náhodou ..

Zo Srvátkovej lúky (766 m) sa dostávame k rozsiahlemu táborisku pod Vápčom, kde sa nachádzajú ohniská, kvalitný prístrešok a mnoho guľatinových lavíc vhodných pre väčšie partie. Stretávame tu dvoch nabalených turistov kráčajúcich oproti. Dávame sa do reči, uznanlivo kývu hlavami, že máme peknú štreku za sebou a ešte čo-to pred sebou. Dávam im jednu plechovku piva, ktorej sa potešia podobne jak ja pri džípe. Poprajeme si šťastnú cestu a pokračujeme strmým nepríjemným výšľapom po zablatených skalách do Sedla Palúch pod Vápčom. Národná prírodná rezervácia Vápeč, s 5. stupňom ochrany a s rozlohou 75,38 hektára, sa nachádza nad obcou Horná Poruba. Vápeč je vápencovo-dolomitová bralnatá dominanta Strážovských vrchov s druhovo pestrou flórou a faunou teplomilného až horského charakteru.

.. táborisko pod Vápčom ..
.. lesy pod Vápčom ..
.. vrcholový kríž na Vápči ..
.. výhľady ..
.. výhľady ..

Do Sedla Palúch (900 m) prichádzame o 17:30. Nad nami sa začínajú zbiehať mraky a prvé čo mi napadne, že zostup z Vápča v daždi je asi to posledné, na čo mám teraz chuť. Vravím Danke, nech počká v sedle, že si odskočím na vrchol spraviť zopár výcvakov podobne ako na Strážove.

.. výhľady z Vápča ..
.. vrcholový kríž na Vápči (955 m) ..
.. výhľady z Vápča na Hornú Porubu ..
.. Strážovské vrchy ..

Z Vápča (955 m) prudko klesáme 550 výškových metrov do Hornej Poruby (405 m). Pre kolená je to podobný zabiják ako zostup zo Strážova do Zliechova, čo bolo viac ako 600 výškových metrov. Rozmýšľame, čo ďalej a keďže sa blížia mraky, rozhodneme sa navštíviť miestny šenk U Solíka. Do Hornej Poruby prichádzame o pol siedmej ..

.. mini jaskyňa pod Vápčom ..
.. skaly skaličky ..
.. studnička pod Vápčom ..
.. vyčistený chodníček pod Vápčom ..
.. parádne stromy ..
.. keby pršalo, tak je tu aj takéto ..
.. vetešník v Hornej Porube ..

Horná Poruba, obec v okrese Ilava, je natiahnutá jak sopeľ na detskom rukáve. Krčma U Solíka sa nachádza poniže značky na hlavnej ceste v jednom z rodinných domov. Na terase sedí partia mladých, nazvime ich 'turistov', ktorí síce majú veľké batohy, no ešte väčšie majú alkoholové opojenie a napití sú jak delo. Nič nenaznačuje tomu, že by chceli odtiaľto ešte niekde pokračovať. Jeden z nich sa nám predstavuje, dokonca trikrát a dokola opakuje, že sa volá Jano, Jano Záhradník. Teší sa, že sa mu má čoskoro narodiť tretie dieťa a rovno objednáva panákov nielen k svojmu stolu, ale aj k tomu nášmu. Zdvorilo neodmietam i keď slovník a nálada pri vedľajšom stole je už za hranicou únosnosti. Začína sa blýskať a strháva sa silná búrka. V Hornej Porube sa niet kde najesť, tak si objednávame pizzu z neďalekej Ilavy a dážď prečkávame v krčme. Pri stole za nami sedí partia starších domácich, ktorí sa bavia na úrovni, tak sa s nimi dávame do reči. Chlapík, ktorý sa vyzná v okolí, odporúča na prenocovanie miesto zvané Santa Fé, ktoré sa nachádza nad Porubou smerom na Omšenie. Keďže ale nevieme, dokedy budeme sedieť v krčme a už je aj dosť hodín, zvažujeme druhú alternatívu a to prenocovať v amfiteátri na hornom konci dediny. Ako sa tak rozprávame, zrazu zostávame s Dankou v nemom úžase a z prekvapenia nám padli sánky. Kde sa vzal, tu sa vzal, zrazu sa zjavia Tibor Mrkvička aj s dákou ženou, ktorá sa predstavuje ako Eliška. Rozprávajú príhodu, ako sa stretli pri prameni pod Omšenskou Babou, ako bol Tibor už v Trenčíne, ako sa zakecali, ako sa vrátil a tak podobne .. Partička odvedľa hádže do seba panáky jak Gagarin kinedryl a kým Tibor dokončuje príbeh, chalani sú na sračky. Jano vraví, že majú v pláne spať nad Hornou Porubou pri dákom jazierku, tak si len v duchu vravím, že hádam sa z nich nikto neutopí. Medzičasom, až počas písania tejto reportáže, som dostal od Jána email, v ktorom objasňuje viac. "Vychytal si nás v prvý deň nášho čundra a to je vždy veľká oslava života... takže sa ospravedlňujem za nevymáchaný slovník, od rána mal čunder parádny nábeh. Vyrážali sme z Trnavy vlakom do Teplíc a odtiaľ pešo", píše Jano a pokračuje "Nad Porubou je exkluzívny luxusný prístrešok s krbom a jazierkom, tam treba ísť prespať, keď budeš mať možnosť. Na ďalší deň sa k nám pripojili ešte dvaja kamoši a išli sme na Vápeč. Ale to je na samostatnú reportáž :-)" dodáva s úsmevom.. Tiborovi začína byť zima, milá pani od vedľajšieho stola sa ponúkne, že skočí domov po deku. O chvíľu sa vracia aj s dekou. Opäť sa raz ukázalo, že dobrí ľudia nevymreli ..

.. Tibor s Eliškou ..
.. najdôležitejší zápisník na svete ..

Prestáva pršať a prichádza tma. Jedno lepšie ako druhé. Poberáme sa k amfiteátru na koniec dediny a hľadáme vhodné miesto na prenocovanie. Kým Tibor s Eliškou aj s dekou od tety idú rovno na pódium, my sa rozkladáme pod improvizovaným barom so strechou nad hlavou a dreveným zátiším. Kde-tu sa ešte povaľujú použité plastové poldecáky, sem-tam nejaké zmadžgané plechovky a aj iný bordel. Našťastie je tma a nie je vidno všetko, čo sa tu povaľuje po zemi. Po rýchlej hygiene zaliezame do spacákov. Cítiť, že je po daždi a celkovo je chladnejšie. Vzduch je však parádny a už teraz viem, že pod barom sa bude spať dobre. Aktuálne sa nachádzame na mape na tomto mieste.

.. dobrú noc ..




25. DEŇ - sobota, 3. augusta 2019

(Horná Poruba, Sedlo Omšenská Baba, Kamenné vráta, Baračka, Trenčianske Teplice, Opatovská dolina, Nad Kubrianskou dolinou, Kubrá, Trenčín)

  Budíček o šiestej ráno nám dáva jasný príkaz vstávať. Po včerajšej búrke je ešte mokro, slnečné lúče ešte neoblizujú vrcholky hôr a dnešné ranné balenie je také dáke nemotorné. Tibor s prehodenou dekou cez seba a Eliškou vedľa seba ešte spia na pódiu. Dávame si niečo malé pod zub, vykonávame rutinnú hygienu a vykračujeme z prístrešku smerom na červenú. Medzitým sa naši spoluspáči prebúdzajú a mávajú nám na pozdrav. Tu sa s nimi vidíme v rámci tejto túry naposledy. Z amfiteátra sa vydávame po spevnenej lesnej ceste hore na hrebeň a zároveň míňame západnú hranicu Strážovských vrchov. Pokračujeme hlavným ťahom smerom na Ilavu a prichádzame na Hoľazne, pristávajúci bod paraglajdistov.

.. pódium na amfiteátri s nocľažníkmi ..
.. Hoľazne ..

Vchádzame do Trenčianskej vrchoviny a pod Slopským vrchom pokračujeme smerom do Sedla Omšenská baba. Stromy v tomto úseku vyzerajú jak z nejakej fantasy rozprávky a mnoho z nich má čudesné tvary. Niektoré som pre lepšiu vizualizáciu odfotil. Celý tento úsek je príjemnou nenáročnou prechádzkou s peknou vyhliadkou Bartošovica (680 m).

.. a Tarzan nikde ..
.. noha nejakého obrovského prehistorického netvora ..
.. lesy Trenčianskej vrchoviny ..
.. ďalší fešák ..
.. stromozbytok ..
.. a ďalší ..
.. Bartošovica ..
.. výhľad z Bartošovice na Omšenie ..
.. značka na stňpe bývalého vojenského oplotenia ..

Pokračujeme cez Sedlo Omšenská Baba (585 m) na Kamenné vráta (540 m) tvoriace mohutný horský chrbát, ktorý má dva vrcholy. Nachádza sa tu prameň s veľkým prístreškom. Ten využívame na obednú pauzu a dávame si krátky oddych. Pod Kamennými vrátami a nad obcou Omšenie sa nachádza Pamätník amerických letcov postavený v roku 1994. Dňa 17. decembra 1944 zostrelili nemecké stíhačky pri prelete nad Slovenskom americký bombardér Liberator B-24 s posádkou Kennetha B. Smitha. Lietadlo dopadlo do Kamenickej doliny pri meste Trenčianske Teplice. Smrteľne bol zasiahnutý strelec Roland W. Morin. Nemeckí vojaci zajali osem členov posádky. Piatich, vrátane pilota, previezli do kasární v Trenčíne. Ďalší traja členovia posádky boli dočasne so zraneniami umiestnení v nemocnici v Trenčíne. Posledný, Edwin Burkhardt, pristál s padákom v horách, kde ho našli traja Rusi, utečenci zo zajateckého tábora, ktorí sa pridali k partizánom. Títo doviedli letca do Omšenia, kde ho obyvatelia ukrývali, 20. marca 1945 sa pridal k sovietskej oslobodzovacej armáde. O tejto udalosti sa dočítate viac na siedmej strane decembrového čísla Omšenských novín.

.. povyše turistického prístrešku pod Omšenskou Babou ..
.. lúka pod Omšenskou Babou ..
.. chodníček ku Kamenným vrátam ..
.. Kamenné vráta ..
.. ohnisko v sedle ..
.. a opäť stromy ..

Prichádzame do Trenčianskych Teplíc, časti Baračka (295 m), kde nás vítajú prvé domy pod lesom. Keďže začína jemne pršať, schovávame sa v prístrešku kúsok od smerovníka pred vstupom do kúpeľného parku, ktorý je zaradený do zoznamu národných kultúrnych pamiatok. Od jeho vzniku v roku 1725 až po súčasnosť v ňom stihlo vyrásť množstvo jedinečných drevín. Môžete tu obdivovať dvestoročnú lipu malolistú, ľaliovník tulipánokvetý, platany, jasene, agáty, buky, javory, brezy, pagaštany, jelše, metasekvoje či gledíčie. Inak nachádzame sa v nadmorskej výške 260 metrov nad morom, ešte včera sme zdolali Strážov, vyšší o necelých 1000 výškových metrov ..

.. Trenčianske Teplice, časť Baračka ..
.. civilizácia ..
.. kúpeľný park Trenčianske Teplice ..
.. potôčik Teplička ..
.. pamätník obetiam 1. svetovej vojny ..
.. bývalá vodná elektráreň s fontánou, aktuálne pamiatka ..

Na pravé poludnie prichádzame do centra kúpeľného mesta - Trenčianskych Teplíc. Po Bardejovských kúpeľoch a kúpeľoch Štós sú to tretie kúpele, ktoré sa nachádzajú priamo na trase Cesty hrdinov SNP. Podľa starej povesti liečivé pramene objavil chromý pastier pri hľadaní zatúlanej ovečky. Našiel malé jazierko s horúcou vodou, z ktorého sa šíril sírový zápach a po niekoľkých kúpeľoch v ňom sa uzdravil. Najväčšiu zásluhu na rozvoji kúpeľov mala rodina llésházyovcov, ktorej patrili 241 rokov. V tom čase boli kúpele jednými z najvýznamnejších v Rakúsko-Uhorsku. V roku 1835 kúpil kúpele viedenský finančník Juraj Sina, ktorý ich prebudoval a zmodernizoval. Jeho syn Šimon dal postaviť hotel a rozšíril kúpeľný park, jeho dcéra Ifigénia nechala v roku 1888 pristaviť k zrkadlisku Sina najvzácnejšiu historickú pamiatku zachovanú dodnes, kúpele Hammam v orientálnom maurskom slohu. Tie sa nachádzajú priamo na pešej zóne v centre.

.. liečebný dom Vlára ..
.. Hotel Most Slávy ..
.. kúpele Hammam ..

Na Slovensku je taká obyčaj, že kúpeľné mestá ponúkajú návštevníkom oblátky rôznych príchutí. Legenda hovorí, že história kúpeľných oblátok siaha až do 18. storočia. Za ich vznikom vraj stál šikovný cukrár a kuchár z premonstrátskeho kláštora v obci Teplá v Čechách. Jeho pôvodnou úlohou bolo pripraviť pre hostí niečo nové a nezvyčajné. Preto mu napadlo využiť dostupné nástroje, konkrétne kliešte na pečenie oblátok, takzvaných hostií. Tieto oblátky využívané na liturgické účely sa pôvodne piekli len z cesta zloženého z vody a múky. Cukrár pôstny recept vylepšil pridaním mlieka a cukru a medzi dve oblátky nasypal sladkú zmes z orieškov, cukru a škorice. Touto zmesou zlepené oblátky spiekol a prvé, vtedy ešte nie kúpeľné, oblátky boli na svete. Celý príbeh o kúpeľných oblátkach si môžete prečítať na tejto stránke. Vyberáme sa teda hľadať výrobňu legendárnych trenčianskoteplických oblátok a ani sa príliš snažiť nemusíme, nachádzame ju priamo na pešej zóne. Je kúsok po dvanástej, ideálny čas obeda. Zastavujeme sa v reštaurácii obďaleč a dávame si dobrý slepačí vývar. Ako si tak sedíme na terase, zrazu kráča okolo kamoška Veronika z Petržalky. Keďže nás sleduje od samého začiatku, má radosť, že nás stretáva naživo. Zároveň mi popraje všetko najlepšie k narodeninám, ktoré mám zhodou okolností práve dnes. Lúčime sa s Verčou a ideme ešte na kávičku a koláčik do kaviarne Ogodo. Spokojní sa presúvame okolo bývalého kúpeľného domu Machnáč, o ktorom sa nedávno písalo v tomto článku. Za pozretie stojí aj dokumentárny film Po sezóne (2018) od režisérky Andrei Kalinovej, ktorý sa venuje fenoménu tejto výnimočnej budovy prostredníctvom ľudí, ktorí boj za záchranu Machnáča ešte nevzdali. Prechádzame ďalej Hurbanovou ulicou a z nej cez Červené kopanice opäť do lesa.

.. pešia zóna ..
.. kúpeľné oblátky ..
.. čerstvá dobrotka ..
.. Manik s Verčou v Tepliciach ..
.. kúpeľný dom Machnáč ..

Nad rodinnými domami vchádzame do lesa a pokračujeme pod vrcholom Čvirigovec (435 m) nad Opatovskú dolinu (408 m) k smerovníku Nad Kubrianskou dolinou (400 m). Žiadne veľké prevýšenia sa nekonajú, prechádzka príjemným lesom netrvá ani príliš dlho a už o druhej prichádzame do Kubrej k prameňu Kyselka. Toto miesto patrí medzi navštevované časti Trenčína a širšieho okolia, keďže sa tu okrem prameňa nachádza detské ihrisko, miesto na opekanie a v neposlednom rade i penzión.

.. prameň pod Čvirigovcom ..
.. prameň pod Čvirigovcom ..
.. pohodový chodníček v lesoch pred Opatovskou dolinou ..
.. malé stúpanie nad Opatovskou dolinou ..
.. Kubrá, Kyselka ..

Od Kyselky pokračujeme popri záhradách až do Trenčína, časti Kubrá. Tá sa Nachádza v severovýchodnej časti mesta, pri vyústení Kubrickej doliny a potoka Kubrica do nivy Váhu. Spred desiatich rokov som si zapamätal Hostinec u Cibíka, ktorý tu stojí dodnes a bol opäť otvorený. Bol by hriech si nedať čapované pivo a prehodiť pár slov s krčmárkou. Interiér, ako som si ho pamätal, sa príliš nezmenil, tuším aj to pivo chutilo rovnako. Po pivnej pauze u Cibíka sa presúvame do Trenčína, kde máme v pláne dnes prenocovať.

.. záhradkárska časť Kubrá ..
.. Hostinec u Cibíka ..
.. hostinec u Cibíka ..
.. krčmárka u Cibíka ..
.. názov na budove je u Cibíka, avšak na plachte je dňžeň inde ..

V Trenčíne plánujeme prenocovať v penzióne Panoráma, v ktorom sme už raz v minulosti spali. Volám tam, no všetky miesta majú obsadené. Googlim ďalšie ubytovania, všetko obsadené. Docvakáva mi, že je sobota a zohnať ubytko cez víkend počas leta zrejme ľahké nebude. Po pár telefonátoch s odmietavou odpoveďou volám na posledné číslo do Hotela Pod Hradom. Tam mi recepčná oznamuje, že dačo by sa vymyslieť dalo, že či by mohla byť izba s výhľadom na hrad. Vravím si, že Hotel Pod Hradom s výhľadom na hrad dáva logiku a dnes mám narodeniny, neváham a izbu beriem. Prichádzame do hotela, ktorý sa vymyká zatiaľ všetkým ubytovaniam, čo sme doposiaľ absolvovali. Hrad je vidieť rovno z postele, nad ktorou visí luster jak z Adamsovcov. Dávame si sprchu a vyberáme sa do potravín nakúpiť zásoby na najbližšie dni a taktiež by som chcel kúpiť novú plynovú kartušu k variču.

.. výhľad na Trenčiansky hrad z pešej zóny ..
.. Danka po sprche ..

Hneď po odchode z hotela stretávame na pešej zóne kamošov Vierku, Klaudiu Medalovú, Veroniku a Rada. Za spomenutie stojí, že Klaudia pracuje od roku 2001 v Centre environmentálnych aktivít ako koordinátor aktivít na podporu rozvoja ekologického poľnohospodárstva a stála tiež pri zrode klubu priateľov ekologického poľnohospodárstva Klubu BIO PaPa v Trenčíne. Vierka nám blahoželá k aktuálnemu výkonu a podobne ako Verča nás sleduje od začiatku a drží nám päste k úspešnému zdolaniu trasy.

.. Vierka, Klaudia, Veronika a Rado na pešej zóne v Trenčíne ..

Vyberáme sa do obchodného centra MAX a v outdoorovom obchode kupujeme kartušu. Odtiaľ pokračujeme do potravín, kde stretávam ďalšiu kamošku Maryš, organizátorku Zóny bez peňazí v Trenčíne, ktorá práve nakupuje potraviny pre deti do tábora. Vonku sa aktuálne odohráva brutálna búrka a dážď šľahá prvú ligu. Zhodou okolností je tento víkend v Trenčíne aj Miloš, s ktorým sa stretávame na narodeninovej večeri v pivovare Lanius. Miloš nám taktiež zanecháva odkaz v zápisníku a praje nám, aby sme sa dostali do cieľa. Ono v podstate SNP-čka nie je tak obtiažna ako samotná logistika s 'odložením' detí počas tejto túry. V tomto máme výhodu, že sme obe deti dohodli s druhými rodičmi a babkami, ktorí nám pomohli vykryť celý mesiac. Miloš sa veľmi potešil, keď po troch týždňoch zbadal mamu a ešte k tomu v deň mojich narodenín. Nuž, náhody neexistujú ..

.. stretnutie s Maryš v potravinách ..
.. Miloš v pivovare Lanius práve zanecháva svoj príspevok v zápisníku ..

Z Laniusu odprevádzame Miloša a ešte pokračujeme do Ovečky na fľašku vína a priamo v tejto parádnej kaviarničke si pripíjame na moje narodeniny. Víno z dvora je krásnou bodkou za týmto dlhým dňom, kedy nás budík zobudil o šiestej ráno v amfiteátri v Hornej Porube. Týmto končí piata časť reportáže, nachádzame sa tu, máme za sebou 25 dní kráčania, v nohách okolo 575 kilometrov a nastúpaných cca 24.300 metrov. Nech sa páči, 6. časť pokračuje tu ..

.. 40. narodeniny v Coffee Sheepe alias Ovečke ..