~ Cesta hrdinov SNP ~

.. z Dukly na Devín peši naprieč Slovenskom za jeden mesiac ..

"Na Dukle ticho, iba vánok v korunách bukov mäkko sviští, hrdinov padlých tuhý spánok, október čúva zlatolistý." (Dukliansky priesmyk)
"Ty, ktorý vchádzaš sem, odožeň bôľ a súcit, nech kropky tvojich sĺz nezvonia o mohyly za hrdosť človeka, za život ľudstva súci, za tvoju jasnú tvár my smrť sme podstúpili." (Slavín)







16. DEŇ - štvrtok, 25. júla 2019

(Čertovica, Rovienky (Lajštroch), Kumštové sedlo, Panská hoľa, Králička, Chata M. R. štefánika, Krúpove sedlo, Ďumbier, Demänovské sedlo, Chopok, Kamenná chata)

  V Domčeku Horskej služby sa spalo fantasticky. Vďaka dvojke izbe bola noc bez šuchotania a hmýrenia sa. Ráno nám Marek pripravuje raňajky a dávame sa s ním do reči. Vraví, že bude treba opraviť Andrejcovú, že sa útulňa zosúva a potrebuje celkovo spevniť. Poslednýkrát, a tentokrát definitívne, sa lúčime s Marií, ktorú sme spoznali pred 7 dňami na Kloptani a odvtedy spolu ťaháme viac-menej rovnakú trasu. Tibor kráča s nami, rozpráva nám o sebe a svojom živote. Je to veru zaujímavý chlapík ..

.. Domček Horskej služby - kontakty ..
.. 50 rokov horskej služby ..

Z Čertovice červená pokračuje prudkým strmákom cez zjazdovku a konštantným stúpaním na Rovienky (Lajštroch 1602 m). Zo sedla to je 364 výškových metrov. Počas tohto úseku predbiehame partičku Čechov, ktorí funia do kopca a každú chvíľu si dávajú pauzu. Na Lajštroch, výrazný kupolovitý hôľnatý vrch na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier, prichádzame okolo pol jedenástej. Počasie je parádne a šlape sa nám dobre.

.. výšľap z Čertovice, vľavo dole vidieť Domček Horskej služby ..
.. stúpaním na Lajštroch ..
.. výhľady z hrebeňa ..
.. výhľady smerom na Ďumbier ..
.. Danka s Manikom na Lajštrochu ..
.. Tibor ..
.. takto krásne vidieť náš chodníček ..

Z Lajštrocha sa pozvoľna presúvame do Kumštového sedla (1549 m) a z neho cez Panskú hoľu (1635 m) na Králičku (1682 m). Z vrcholu vybieha na juh mohutná rázsocha Malý Gápeľ, ktorej krása vynikne hlavne pri pohľade z hrebeňa Veľký Gápeľ, v ňom sa schováva známa Jaskyňa Mŕtvych netopierov. V sedle Králička sú dobre viditeľné zvyšky háld, pozostatky po dávnej ťažobnej činnosti. Z hrebeňa sa otvárajú krásne výhľady na všetky svetové strany. Obdivovať možno nielen veľkú časť Nízkych Tatier, ale aj Roháče, Vysoké Tatry, Chočské vrchy, aj vrcholy pohoria Slovenské rudohorie.

.. výhľady ..
.. krásne masívy Nízkych Tatier ..
.. kráčajúc na Panskú hoľu (1635 m) ..
.. vrcholy ..
.. Nízke Tatry ..
.. chodníček k horizontu ..
.. zvyšky po dávnej ťažbe na Králičke ..

Pokračujeme ďalej po hrebeni na Chatu M. R. štefánika, jednu z najznámejších destinácií v Nízkych Tatrách. Po trase míňame najvyššie položený pamätník pripomínajúci boje v SNP v nadmorskej výške 1728 metrov. Partizánska brigáda Jánošík s veliteľom nadporučíkom Ernestom Bielikom začala koncom októbra 1944 presun po hrebeni Nízkych Tatier smerom na východ do nového operačného priestoru. 1. novembra narazil štáb brigády pri Štefánikovej chate pod Ďumbierom na nemeckú jednotku, ktorá prenikla Starobocianskou dolinou na hrebeň. V krátkom boji padlo päť partizánov z brigády Jánošík (V. I. Babkin, J. Perichta, š. Pečeňak, J. Alakša a Š. Šemega). Na nemeckej strane bolo padlých vyše dvadsať. Od pamätníka pozvoľna pokračujeme na Štefáničku.

.. šesťprúdovka na Štefáničku ..
.. Chata gen. M. R. Štefánika pod Ďumbierom ..
.. zdá sa, že je na terase plno ..
.. najvyššie položený pamätník SNP vo výške 1728 metrov nad morom ..
.. večná sláva hrdinom SNP ..
.. detail ..
.. Chata gen. M. R. Štefánika ..

Základný kameň Chaty M. R. Štefánika pod Ďumbierom bol položený presne pred 95 rokmi a piatimi dňami, v piatok 20. júla 1924. Chata mala nahradiť útulňu, ktorá bola postavená na vrchole Ďumbiera v roku 1902. Útulňu nazvali Karlova ochranná chata, avšak dnes je z nej len kopa kameňov. Chatu začala stavať stavebná firma z Uherského Brodu, ale ťažké poveternostné podmienky ich čoskoro odohnali domov. V stavbe pokračovala firma Šašinka z Popradu, v ktorej bol palier (dozorca na stavbe) Róbert Petrla. Tejto firme sa po troch rokoch ťažkej práce podarilo chatu dokončiť a 9. septembra 1928 bola slávnostne otvorená. Prvým chatárom sa stal palier Róbert Petrla, ktorý si zo svojich spolupracovníkov vytvoril personál, čiže sa zo dňa na deň z murárov stali kuchári, čašníci a nosiči. Materiál vynášali hore Jánskou dolinou a za 1 kg sa platilo 1 korunu. Pre zaujímavosť, na chate stálo vtedy pivo 5 korún. Inak materiál a tovar na prevádzku chaty vynášajú nosiči na svojich chrbtoch dodnes. Ročne takto vynesú dokopy cca 40.000 kg.

Na chate si dávam gulášovú polievku a pivo, Danka langoš s cesnakom a kečupom a k tomu dve svištie mlieka. Sú to alkoholické maškrtky, ktorých recept poznajú len chatári tatranských chát a ich personál, veď kto by dokázal podojiť svišticu? ;) Na terase stretávame našu známu Natáliu Listákovú, PANI učiteľku na dôchodku, ktorá stále doučuje deti, turistikuje, hráva stolný tenis, so seniormi precvičuje jogu a aktívne sa zúčastňuje akcií pre seniorov v Dúbravke. Keď vravíme, že kráčame do Bratislavy a že sa vidíme v škole, len sa pousmeje a popraje šťastnú cestu. Po krátkej pauze pokračujeme do Krúpovho sedla (1915 m). Odtiaľ si chcem 'odskočiť' na Ďumbier (2043 m), najvyšší bod celej našej trasy ..

.. svištie mlieka ..
.. obedové menu :) ..
.. Dankin langoš s cesnakom a kečupom ..
.. interiér Chaty M. R. Štefánika ..
.. interiér Chaty M. R. Štefánika ..
.. stará značka ..

Zrazu na chodníčku stretávame Lesnú Čwargu, legendárneho horehronského freeskiera Jána Bezrouka s kamarátkou Ninkou. Jančiho môžete najčastejšie stretnúť na horách, lyžiach, mori, bajku, skalách, či doma pri peci. Janči je zakladateľ projektu Podporujem suseda, spolu so ženou Gabčou tvoria lokálnu značku oblečenia NANUK a s Jurom Fliegom vyrábajú domáce čilli omáčky a kečupy pod značkou Trichilli Farm. Keďže sme sa dlhšie nevideli, prehodíme pár viet o tom, ako ide život a poprajeme si šťastné kilometre. V tomto momente však ešte netušíme, že sa čoskoro opäť stretneme ..

.. keď sa stretnú kamoši náhodne na hrebeňovke ..
.. výhľady spod Ďumbiera ..
.. nádherné Nízke Tatry ..
.. chodníček ..

Kým si Danka dáva v Krúpovom sedle pauzu s kamošom Ibalginom, utekám hore na Ďumbier. Bez batohu, naľahko som tam behom za necelých 10 minút. Ďumbier (2043 m) je najvyšším vrchom Nízkych Tatier a taktiež najvyšším bodom Cesty hrdinov SNP. Na severe sa javí ako mohutný vysokohorský masív s 500 metrov vysokými stenami, piliermi a žliabkami do ľadovcových kotlov v koncoch Bystrej a Ludárovej doliny. Miernejšie južné svahy pokrýva pole žulových balvanov. V severných kotlinách sa vyskytujú kamzíky a svište. Z vrcholu Ďumbiera je veľmi dobrý panoramatický výhľad na prakticky všetky pohoria stredného a severného Slovenska. Vo svahoch sa v minulosti intenzívne ťažila železná ruda, zlato a antimonit. Pozostatky tejto činnosti sú viditeľné takmer vo všetkých údoliach.

.. výhľady z chodníčka na Ďumbier ..
.. vrchol Ďumbiera (2043 m) ..
.. výhľady z Ďumbiera ..
.. výhľady z Ďumbiera ..

Vraciam sa za Dankou do Krúpovho sedla, kde ju nachádzam odpočívať so sandálami na nohách. Beriem ju na Krúpovu hoľu (1922 m) a ukazujem nádherný výhľad. Kým som si odbehol na Ďumbier, krúžili nad nami veľké čierne krkavce, ktoré Danka spomína v nasledujúcom videu.

.. výhľady z Krúpovej hole (1922 m) ..

Z Krúpovho sedla pokračujeme do Demänovského sedla (1756 m) a ďalej na Kamennú chatu pod Chopkom. Začínajú sa objavovať prvé kamzíky, ktoré ochotne pózujú do objektívu. Svište zatiaľ nevidno žiadne ..

.. pozdrav z Nízkych Tatier ..
.. s Ďumbierom ..
.. všimnite si tie skaly ..
.. chodníček ..
.. Demänovské sedlo (1756 m) ..
.. Demänovské sedlo (1756 m) ..
.. výhľady ..
.. parádne výhľady z Nízkych Tatier ..
.. raz kamene, druhýkrát trávnatý povrch ..
.. šutríky ..
.. Nízke Tatry ..
.. ďalšie výhľady z Nízkych Tatier ..
.. počkaj, poprosím foto! ..
.. Nízkotatranské chodníčky ..

Na fotkách ste si mohli všimnúť perfektne položené kamenné chodníčky. Tieto vybudovali vysokoškoláci bez akejkoľvek mechanizácie použitím lopát, čakanov a pajsrov. Tu si môžete o týchto chodníčkoch prečítať parádny článok od Ľubici Stančíkovej z Liptova.

.. oddych na šutroch ..
.. Kamenná chata pod Chopkom, alias Kamienka ..

Kamenná chata pod Chopkom, ľudovo nazývaná Kamienka, je vysokohorská chata s celoročnou prevádzkou. Nachádza sa pod vrcholom Chopku v nadmorskej výške 2000 metrov nad morom. Je treťou najvyššie položenou chatou na Slovensku po Chate pod Rysmi a Téryho chate vo Vysokých Tatrách. Pôvodne slúžila ako kamenná ubytovňa pre robotníkov počas výstavby lanovky. Samotná chata začala fungovať v roku 1996, v roku 2003 bola dobudovaná drevená terasa a o 3 roky neskôr sa začala rozsiahla rekonštrukcia, počas ktorej sa vybudovalo podkrovie. V súčasnosti ponúka ubytovanie pre 25 ľudí v spoločnej nocľahárni, ktorú využívame aj my a pre dnešok končíme na Chopku. Na chate spoznávame Katku s dcérou Barčou z Brezna, ktoré sem prišli na predňžený víkend. Zisťujeme, že máme spoločných známych. Po chvíli prichádza Tibor a tiež má v pláne zostať na Kamienke. Tibor, zrejme najväčší slovenský propagátor detského čítania, známy pod prezývkou "Pán Mrkvička", kedysi založil detské kníhkupectvo Mrkvička, kde odporúčal len tie najkvalitnejšie knihy. Katke a Barči číta rozprávku Krieda od Miloša Macourka a potom báseň od Sylvie Plathovej - Lejdy Lazar. Kým Tibor číta, my sa poberáme vybehnúť hore na Chopok (2024 m) a stihnúť západ slnka.

.. na Chopku (2024 m) ..
.. červená čiapočka :) ..
.. zlatá hodinka na Chopku ..

Chopok (2024 m) je tretí najvyšší vrch Nízkych Tatier a nachádza sa na hlavnom hrebeni. Ide o turisticky vyhľadávaný vrchol s rozsiahlym kruhovým výhľadom a patrí medzi najveternejšie miesta na Slovensku. Blízko vrcholu sa nachádza konečná stanica lanovky a meteorologická stanica, ktorá 17. januára 1963 namerala najnižšiu teplotu, rekordných -31,5°C.

Na Chopku stretávame zanieteného nadšenca a odborníka na Malé Karpaty na zemeguli - Romana Kučeru. Roman má na svojej stránke zmapované snáď všetky búdy, prístrešky, jamy, jaskyne, stromy, pramene, pamätníky, bunkre, bane, označené vrcholy, neoznačené vrcholy, vrcholy s kótou či bez kóty, no hádam všetko, čo sa dá vôbec zmapovať. Turista, ktorý má na otázku: "Aké bude počasie?" univerzálnu, niekoľko rokov rovnakú odpoveď, "Počasie bude", dostal od kolegov netradičný darček vrcholový kríž s vrcholovou schránkou. Ten nainštaloval na vrchu Malá Baňa (361 m) nad Račou v Malých Karpatoch. Malá Baňa sa neskôr stala obľúbeným miestom a začali na nej pribúdať rôzne maličkosti, ako napríklad horská knižná búdka, samoobslužný bufet, vrcholová ružica či pamätná tabuľa Járy Cimrmana. No proste fasa chlapík.

.. Roman Kučera s Manikom na vrchole ..
.. západ slnka na Chopku ..
.. západ slnka na Chopku ..

Po západe slnka sa z Chopku presúvame spolu s Romanom za jeho ženou do Hotela Rotunda, ktorý je najvyššíe položeným hotelom v strednej Európe a nachádza sa v nadmorskej výške 2004 metrov nad morom. Hotel patrí spoločnosti Tatry Mountain Resorts, ktorá toho napáchala viac než dosť a zničila množstvo prírody. O ich aktivitách sa môžete dočítať napríklad tu. Stretávame sa s Darinou, ktorá má vytknutý členok a na nohe ľadový zábal. Dávame si pivo, rozprávame o našej ceste, a ani sa nenazdáme, vonku je úplná tma. Lúčime sa s Kučerovcami a vraciame sa potme na Kamienku.

.. posedenie v Hoteli Rotunda ..




17. DEŇ - piatok, 26. júla 2019

(Kamenná chata, Dereše, sedlo Poľany, Poľana, Krížske sedlo, Kotliská, Chabenec, Malý Chabenec, Útulňa Ďurková)

  Predstavte si, že ste 2000 metrov nad morom a pri pohľade z okna očakávate krásny výhľad. Napríklad na kopce, vrcholy, doliny, alebo len tak široko-ďaleko nechcete vidieť nič, čo by vám bránilo vo výhľade. No z našej postele bolo cez okno vidieť akurát konečnú stanicu lanovky a Hotel Rotunda. Výhľady budú musieť ešte počkať .. Balíme veci a chystáme sa dolu na raňajky. Po parádnom hemendexe a skvelom čaji si dávame na terase ešte kávu a dezert. Katka s Barčou sa k nám pridávajú, debatíme a nikam sa neponáhľame. Dnes máme pred sebou kratší úsek po Útulňu Ďurková, tak niet sa kam náhliť. Katka nám zanecháva taktiež príspevok v zápisníku ..

.. výhľad z postele ..
.. výhľad po otvorení okna nad posteľou ..
.. nocľaháreň na Kamienke ..
.. nocľaháreň na Kamienke ..
.. kávička na terase ..
.. Katka s Barčou ..

Z Kamienky vyrážame o trištvrte na jedenásť. Čím viac sa vzďaľujeme od Chopku, tým menej avivážových turistov stretávame. Tak nazývame tých navoňaných, nastajlovaných, v dokonale čistom značkovom oblečení oblečených sviežich turistov, ktorí sa nechajú vyvážať lanovkou na hrebeň, prejdú pár desiatok metrov na Dereše, alebo smer Štefánička, posedia na chate a odvezú sa naspäť dole. Spravia si pol milióna selfičiek a na záver sa pochvália kamošom, ako boli turistikovať v Tatrách a tri dni ich bičuje svalovica .. Nič to, vydávame sa cez Dereše (2004 m) - najskalnatejšiu časť hlavného nízkotatranského hrebeňa, do sedla Poľany (1837 m) a na Poľanu (1890 m). Pekný otvorený hrebeň mám servíruje krásne výhľady na okolité vrchy a doliny.

.. búda pod lanovkou ..
.. Nízke Tatry ..
.. výhľady do Jasnej ..
.. Dereše (2004 m) ..
.. Nízke Tatry ..
.. Nízke Tatry ..
.. oddych na Poľane ..

Z Poľany pokračujeme cez Krížske sedlo na Kotliská (1937 m), kde vďaka minimálnemu, ba až žiadnemu výskytu človeka, stretávame ďalších kamzíkov. Jeden nám dokonca šiel oproti po turistickom chodníčku. Keď sme sa k sebe blížili, rozvážnym a pokojným krokom nás pekne obišiel, vrátil sa na chodníček a pokračoval nerušene ďalej po svojej trajektórii. Červená trasa, cesta hrdinov SNP po ktorej kráčame, je značená, pochopiteľne, červenou farbou. Všade. Akurát v tomto úseku je použitá nejaká divná purpurová, sýta ružová magenta. Len pre zaujímavosť, odtiene podľa STN 67 3067: 1995 pre červenú turistickú značku majú kód STN 8190 a RAL 3000.

.. Poľana (1890 m) ..
.. kamzík rovno na chodníčku ..
.. kam sa pozrieš, všade Tatry ..
.. výhľady ..
.. ďalší fešák ..
.. poškodené značenie ..
.. Nízke Tatry ..
.. príjemné nízkotatranské chodníčky ..
.. nazdar, zahráme schovku?? :) ..
.. kamzíky hocikde ..

Opúšťame Kotliská a vydávame sa ďalej po hrebeni na Chabenec (1955 m). Počas 2. svetovej vojny po potlačení SNP v prvej polovici novembra 1944 cez vrchol Chabenca prechádzali zvyšky ustupujúcich povstaleckých vojsk. Počas zlého počasia na jeho svahoch zahynulo v hlbokom snehu niekoľko desiatok vojakov a civilistov, medzi nimi aj komunistický politik a novinár Jan Šverma, ktorý skonal na Chabenci 10. novembra 1944. Šverma bol vyznamenaný in memoriam 1945 titulom Hrdina SNP a Rádom SNP I. tr., 1948 Čs. vojenským Rádom Bieleho leva za víťazstvo. Viac sa o ňom môžete dočítať na tejto stránke.

.. výstup na Chabenec ..
.. výstup na Chabenec ..
.. Chabenec (1955 m) ..
.. výhľady z Chabenca ..
.. výhľady z Chabenca ..
.. masívy Nízkych Tatier ..
.. chodníček za Chabencom ..

Z Chabenca pokračujeme ďalej po hrebeni na Malý Chabenec, kde po modrej značke zliezame dolu k Útulni pod Chabencom. Nazývaná je aj Ďurková a nachádza sa tesne pod hlavným hrebeňom Nízkych Tatier v nadmorskej výške 1623 metrov nad morom. Pri útulni je prameň a miesta vhodné na postavenie stanov. V minulosti na mieste terajšej útulne stála jedna z prvých chát v Nízkych Tatrách, ktorá mala až 84 lôžok a dokonca aj splachovacie záchody. Chata však počas prvej ČSR vyhorela, neskôr ju definitívne vypálili fašisti. Na starých základoch bol postavený malý salaš, po opustení ktorého bola v roku 2001 postavená súčasná chata. 1. mája 2011 sa na chate odohrala smutná príhoda s alkoholom v hlavnej úlohe, keď opitý návštevník dobodal nožom dvoch ľudí. K tomuto incidentu sa okrem iných na svojej stránke vyjadrilo aj vedenie KST.

.. strecha útulne ..

O 15:30 prichádzame k útulni. Na chate už je pár turistov, niektorí si pripravujú jedlo, iní popíjajú pivko a ďalší nadávajú na plnú latrínu. Súčasným chatárom je Tomáš Ľupták z Brusna, ktorého na chate aktuálne zastupujú Ľubo Tatarka zo Slovenskej Ľupče a Matúš Bachratý z Jasenia. Chalani varia, ako inak, šošovicový guláš, v ktorom varecha stojí jak Dankov stožiar. Objednávame si rovno 2 porcie, k tomu vysokohorské Becherovky a od smädu plechovkové pivo. Danka dostáva nápad, že si postavíme stan vedľa chaty. Argumentuje tvrdením, že na Andrejcovej toho hmýrenia a prdenia bolo viac než dosť a poukazuje na hustú polievku, čo sme si práve objednali. Sledujúc ostatných turistov spokojne pojedajúcich túto polievku súhlasne kývem hlavou, neprotestujem a tíško kvitujem ..

.. ┌tulňa Ďurková ..
.. šošovicové polievky s pivom ..
.. vysokohorský prípitok ..
.. výhľady z Ďurkovej ..

Pri prameni pod chatou zadeľujeme očistu. Vidím, že známy nápis je pri studničke stále, akurát pribudlo zopár ďalších výkričníkov. Umývame sa, naberáme vodu a poberáme sa do útulne.

.. prameň pod útulňou ..
.. dôležitý oznam pri prameni s mnohými výkričníkmi ..

V útulni sa nachádza pamätná tabuľa, z ktorej postupne odpadávajú časti písmeniek. Pre prípad, že by sa táto tabuľa zničila, zdokumentujem radšej tento text aj pre ďalšie generácie. "V priestore Latiborskej hole od 25. júla do 8. augusta 1944 Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia boli vysadené partizánske organizátorské skupiny pod vedením nadporučíka P. A. Velicka, poručíka L. Kalinu, nadporučíka E. Bielika, kapitána A. S. Jegorova, nadporučíka M. Sečanského, bolo vysadených 64 parašutistov. 9. a 10. novembra 1944 hlavný štáb partizánskeho hnutia a partizánskej jednotky, najmä 2. československá brigáda utrpeli v priamych bojoch a pri presune z liptovskej strany cez Chabenec na pohronskú stranu značné straty. Pri tomto prechode zahynulo okolo 80 partizánov, medzi nimi i Jan Šverma, hrdina SNP".

.. pamätné miesta SNP ..

Medzi nálepkami na skle nachádzame okrem iných aj našich kamarátov Busdriver. Ide o komunitný projekt, ktorý spája nadšencov a majiteľov starých obytných automobilov - busíkov. Práve Busdriver sa venuje ich zháňaniu, opravám a úpravám do finálnych verzií, s ktorými sa dá aj naďalej jazdiť po cestách. Touto cestou pozdravujeme Kapra, Vikyho, Aragorna, Tončiho, Mochiho, Milka a spol ;)

.. Busdriver was here! ..

Na útulni je už veselo, vedľa nášho stanu vyrástli medzičasom ďalšie, ľudí pribúda a šošovicový guláš sa míňa. Chalani varia ďalší, dávam si dupľu a jak správny frajer lejem do misky toľko chili, že by sa aj ten najdrsnejší drak čudoval. Huba ma páli jak pri majstrovstvách sveta v žraní feferóniek, zajedám chlebom, zapíjam pivom, no nepomáha nič. Ľubo sa len smeje a palcom spolu so zdvihnutým ukazovákom naznačuje, či si nedám ďalší poldecák. Nedbám, no ani ten nepomáha. V chate si všímam rôzne šperky, ich rukopis mi je známy. "Nie sú náhodou od Veroniky?" pýtam sa Ľuba. "Hej, sú, to je moja frajerka .." vraví Ľubo a dávame sa do družnej debaty, pri ktorej sa snažím nemyslieť na vypálenú hubu ..

.. interiér útulne, vľavo Veronikine výrobky ..

Veronika, tvoriaca pod názvom Macko style jewellery, vyrába výrobky technikou macramé a vídať ich môžete napríklad na Drienku. Huba ma stále páli, kývem Matúšovi, že mi môže naliať ďalšiu misku, tentokrát bez akýchkoľvek štipľavín. Len sa usmeje a rovno k nej posiela aj ďalšie pivo. Zároveň mi podáva zápisník, do ktorého prispel on a tiež Ľubo. Na chate sa dávame do reči s ďalšími návštevníkmi, dvaja z nich vravia, že minulú noc strávili spolu s Vladom v Hiadeľskom sedle. S Vladom sme sa naposledy videli a rozlúčili na Andrejcovej, odkiaľ šiel svojím tempom ..

Je prirodzené, že mnoho ľudí má mnoho otázok. Nie je tomu inak ani na útulni, väčšinou sa však všetci pýtajú to isté. Aby si chalani ušetrili stovky rovnakých odpovedí, vypracovali prehľadné FAQ a vycapili ho vnútri na dvere. Malá rada: ak sa chystáte na Ďurkovú, prečítajte si toto FAQ skôr, ako sa začnete chatárov niečo pýtať. Ak však máte nejakú otázku, ktorá sa nenachádza na tomto papieri, pokojne sa pýtajte ..

.. frequently asked questions, často kladené otázky a odpovede na ne ..
.. zápisník plný dôležitých poznámok a odkazov ..

Vychádzame z chaty, vliezame do postaveného stanu rovno do spacákov a chystáme sa dobre vyspať na ďalší deň. Máme v pláne pláne doraziť až na Donovaly. To však ešte netušíme, že ..

.. ┌tulňa Ďurková o deviatej večer ..

.. to však ešte netušíme, že z pokojného spánku nás o polnoci zobúdí dážď. Prší tak mierne, no v diaľke sa nenormálne blýska. Obloha má parádneho VJ-a, ktorý robí také efekty, že by sa aj Prodigy s Jarrem potešili. Vravíme si, že je to ďaleko a že môžeme spať ďalej. O pol tretej sa budíme na rovnaký scenár, avšak už máme mokro v stane, karimatky to schytali zospodu. Vonku úplne leje a blesky trieskajú prvú ligu. Okamžite kontolujeme páperové spacáky. Ruksaky máme vedľa stanu zabalené do igelitových sáčkov ešte z Bardejova (každú noc, keď spíme niekde vonku, balíme ruksaky do veľkých odpadkových sáčkov a ponechávame ich mimo stanu). Rozbaľujem v daždi ruksaky, dávam do nich veci zo stanu a pokúšam sa čo najrýchlejšie dostať do chaty. Spacáky balím do vetrovky, bežím do chaty, vybaľujem ich a vraciam sa po karimatky. Danka čaká v stane, nie je jej všetko jedno. Búrka je riadna, snažím sa tieto úkony robiť čo najrýchlejšie. Podobne ako my, tak aj ďalší turisti, ktorí sa rozhodli spať vonku v stanoch, sa presúvajú do bezpečia dovnútra. V rýchlosti lomcujem so stanom tak, že mi zostáva jeden zo zipsov v ruke. Rozmýšľam, či má zmysel nadávať, alebo radšej ratovať čo sa dá a utekať do chaty. Vonku prší jak zmyslov zbavené a nezdá sa, že by chcelo niekedy vôbec prestať. Na chodbe v predsieni nechávame ruksaky a hľadáme miesto vo vnútri na zemi. Posúvame lavice a stoly a rozkladáme sa na dlážke. V chate je vrava, ľudia nespia, sledujú búrku a snažia sa tiež zistiť, čo im premoklo. Spacáky máme našťastie suché, stihli sme to len tak-tak. Stan máme v paži, nechávame ho vonku, máme ešte celtu. Snažíme sa zaspať, do chaty postupne prichádzajú ďalší a ďalší a snažia sa nájsť, podobne ako my, miesto na zemi. Táto noc bude ešte krutá ..





18. DEŇ - sobota, 27. júla 2019

(Útulňa Ďurková, sedlo Ďurkovej, Ďurková, Zámostská hoľa, Magurka, Chata Magurka)

  Noc bola hrozná. Nevedeli sme poriadne zaspať, ľudia boli vystrašení, premočení a snažili sa dostať do chaty. Niektorí vyrážali o štvrtej ráno, ďalší o pol piatej .. Akékoľvek snahy o spánok vzdávame a o 6:40 sa začíname baliť. Vonku mrholí, stan je nasračky. Balím ho aj tak do jedného z vriec, rovnako ako ostatné mokré veci, a dávame si raňajky. Matúš nám k párkom nalieva rovno dvoch panákov do 'špeciálnych' pohárikov, ktoré nesú nevšednú myšlienku.

.. raňajky ..
.. tak teda, na život! ..

Lúčime sa s Ľubom a Matúšom, poprajú nám veľa šťastia a lepšie počasie. Dostávame sa naspäť hore na hrebeň, kde riadne fúka. Mraky sú všade okolo nás i v nás. Strieda sa občasný výhľad s hustou hmlou, zima a pichľavé dažďové kvapky nám narúšajú komfortnú zónu. Vieme, že takto sa ďaleko nedostaneme, no i tak veríme, že sa počasie umúdri a dopraje nám pohodovejšie sľapanie.

.. chatári na Ďurkovej ..
.. Ľubo, Manik, Matúš ..
.. zbohom Ďurková ..

V dosť zlom počasí prichádzame na vrch Ďurková (1751 m). Kontrolujem radary, blížiace sa búrky neveštia nič dobrého. Ba naopak, počasie sa začína slušne kurviť. Takto sme si veru počasie v Tatrách nepredstavovali ..

.. mordor sa blíži ..
.. pod vrchom Ďurková ..
.. mierne zúfalstvo ..
.. chvíľami rozfúka mraky a máme takéto výhľady ..
.. Nízke Tatry ..
.. husté mraky ..
.. miestami sme nad nimi, miestami pod nimi ..
.. stále po červenej ..
.. opäť do mrakov ..
.. oblasť Hlavné Mrakovo :) ..
.. jedna z posledných fotiek pred búrkou ..
.. lejak nad nami ..
.. posledná fotka pod Zámostskou hoľou ..

Na Zámostskej holi (1630 m) robíme zásadné rozhodnutie. Prichádzajú k nám dvaja turisti kráčajúci taktiež z Ďurkovej. Dávame hlavy dokopy a prehodnocujeme možnosti. Pozerajúc striedavo pred seba a do radarov. Teraz ľutujem, že som si nespravil screenshoty z SHMÚ, pretože to, čo sa na nás valilo, bolo väčšie ako celé Slovensko. "Počkajte, tuším to fúka od nás preč," snažím sa o optimistické reči, no chalani na mňa kukajú, či mi nejebe. Za 5 minút, ktoré sme strávili premýšľaním čo ďalej, sa počasie úplne kurví, okrem silného vetra a dažďa začínajú šľahať blesky. Chalani vravia, že ísť ďalej by bolo príliš riskantné. Ihneď sa vydávame po žltej značke dolu na Magurku. Je nám jasné, že stratíme 600 výškových metrov, no i napriek tomu nám schovanie sa pred tým, čo ukazujú radary, príde ako najrozumnejší nápad. Obrovská búrka je rovno nad nami, pridávame do tempa čo to dá a po klzkých kameňoch schádzame cez kosodrevinu do prvého lesa. Tento úsek je pre nás nekonečne dlhý a nič si neprajeme viac, ako zdrhnúť pred bleskami. Z tohto úseku nemám žiadnu fotku, foťák premočený vo vačku, kde ho nosím od prvého dňa. Zlieva nás statočne, chalani sa s nami lúčia, dávajú ešte svižnejšie tempo a v hustých lesoch nám miznú pred očami. O štvrť na jedenásť prichádzame na Magurku. Osada Magurka je najvyššie položenou osadou na Slovensku a nachádza sa pod hrebeňom Nízkych Tatier vo výške 1050 metrov nad morom. Zrubové stavby tvoria jedinú ulicu, nakoľko osada stojí voľne v teréne. O pol jedenástej prichádzame v daždi na chatu Magurka, kde nám prichádza v ústrety veľmi ochotný chatár Miro. Stačí, že nás vidí a je mu všetko jasné. Pozýva nás dnu a dáva nám kľúč od zadnej izby ..

.. osada Magurka, časť Partizánskej Ľupče ..
.. Chata Magurka ..
.. smerovník pri Chate Magurka ..

V technickej miestnosti si vešiame mokré oblečenie, tenisky nechávame vyschnúť pri kotli a stan sušíme rovno v reštaurácii. Kým Danka dostáva triašku a zalieza do postele, poberám sa s mapami k baru za liečivým poldíkom. Keď nad tým tak uvažujem, prichádzam k myšlienke, že všetci títo malí nezbedníci dezinfikujú telo tak dokonale, že bacile nemajú žiadnu šancu ..

.. sušenie vecí v technologickej miestnosti ..
.. sušenie stanu v reštaurácii ..
.. vybaľovanie ruksakov na izbe ..
.. hocičo hocijak ..
.. zničená Danka ..
.. študovanie máp ..

O Chate Magurka sa dočítate viac na jej oficiálnej stránke, kde taktiež nájdete informácie o osade Magurka založenej v 13. storočí. Na chatu postupne prichádzajú ďalší turisti a návštevníci. Keď vidia moje rozložené mapy, pýtajú sa odkiaľ a kam idem. Vravím, že kráčame so ženou SNP-čku, akurát ju trošku 'vyplo' a oddychuje na izbe. Počasie sa medzičasom vôbec nezmenilo, vonku stále intenzívne prší. Zrazu sa pri mne zastavuje chlapík s fotoaparátom od vedľajšej partie a predstavuje sa ako Vlado. Vypytuje sa na SNP-čku, prezerá si zápisník a úplne si jeden druhému sadneme. Vlado Škuta je profesionálny fotograf z Bratislavy, člen APFSR (Asociácia profesionálnych fotografov SR), FEP (Federation of European Proffesional Photographers) a ZSF (Zväz slovenských fotografov). Získal viac ako 30 ocenení, mal 8 autorských a 19 spoločných výstav. V roku 2012 získal certifikát a titul QEP (Qualified European Professional Photographer). Jeho tvorbu nájdete na tejto stránke. Vlado spolu s kamarátom Jožom zobrali svoje deti a išli s nimi sami po prvýkrát stanovať do Tatier v štýle "S tebou mě baví svět". V noci zaspávali v riadnej búrke, pred spaním si vymýšľali príbehy o zlatokopoch z Magurky, pre deti nezabudnuteľný zážitok. Pokúsili sa vyšľapať na Latiborskú hoľu, avšak počasie im v tom zabránilo, tak sa vrátili nazad na chatu a tam sa stretli s nami. Vlado vraví, že ho Cesta hrdinov SNP láka už od jeho študentských čias, má zdolaný úsek od Kráľovej hole po Donovaly (Nízke Tatry) a zároveň sleduje každú reportáž, ktorú niekto z tejto cesty napíše. Vlado zatiaľ netuší, že v konkrétne tejto sa ocitne i on ..

K vedľajšiemu stolu prichádzajú tri mladé baby, objednávajú si borovičky a majú jasný plán - zošrotovať sa. Chatár Miro mi nesie zápisník, ktorý pred chvíľou vzal do kuchyne a necháva v ňom taktiež pekný príspevok od celej posádky staffu. Medzi knihami nachádzam parádnu knihu 'Ako vznikali turistické chaty a útulne na Slovensku' vydanú vydavateľstvom Region Poprad v roku 2014. Medzičasom prichádza Danka, predstavujem ju osadenstvu vedľa mňa. Po chvíli sa opäť otvoria dvere a vchádza ďalšia partia, tentokrát na čele s Lesnou Čwargou Jančim. My nechápeme, kde sa tu vzal on, on rovnako nechápe, kde sa tu berieme my. S Jančim je Gabča s Hankou, Andrej Varchola z Hurricane Factory s Ninkou a Lujzou. Sadajú si rovno k nám a objednávajú rundu za rundou. Janči berie zápisník a podáva ho svojej partii. Zrazu tam od nich pribúda príspevok a realizuje sa aj trojročná Hanka svojím abstraktným umením adekvátnym jej veku. Zábava je skvelá a ďalšia runda so sebou prináša nápad, aby sme išli k Jančimu na chatu, ktorá je vzdialená od Magurky asi 10 minút peši. Vraví, že nech nejeme na Magurke, že budeme robiť perkelt u neho na chate. Skvelý nápad, vravím si v duchu. Dohadujeme sa, že keď prestane pršať, môžeme ísť. Pozerám von, zdá sa, že dážď ustál a o 19:00 sa poberáme Jančimu na chatu ..

.. pamätná tabuľa na Chate Magurka ..
.. rozličný tovar Viedenka očividne roky nefunguje ..
.. osada Magurka ..

Prichádzame na chatu a Janči vraví: 'Ták a ideme na perkelt!' a vyberá fľašu domácej a nalieva do všetkého, čo mu príde pod ruku. "Dajte si, to je špeciál Genciano z trojhraničia od Kremenca" a hádže do seba poháriky jak Gagarin Kinedryl. Ani sa nestihnem spýtať, kde je drevo do kotla, kde majú cibuľu, mäso, a ďalšie potrebné ingrediencie, a už už mi pristáva v ruke ďalší poldecák. No ty koki, vravím si, že keď to takto pôjde ďalej, ani oheň nezrobíme. Zrazu dostávam sekeru a ukazuje mi, kde je drevo. Počítam prsty na rukách a dúfam, že po naštiepaní dreva ich budem mať rovnaký počet. Gabča nesie mäso a Janči pre zmenu pivá. Kým ja krájam, porcujem, čistím a preklápam číry nápoj chmeľovým, Danka pripravuje v kuchyni kolienka. Janči pendluje medzi nami všetkými a ukážkovo sa o nás stará. Na fotke si môžete všimnúť, že má plné ruky práce, teda prázdnych pohárikov, ktoré dokolečka dopĺňa priezračnou dobrotkou ..

.. príprava ako sa patrí ..
.. založiť oheň sa podarilo ..
.. plné ruky práce ..
.. Danka so spokojným hostiteľom ..

Vonku opäť začína pršať a perkelt je stále v nedohľadne. Musím uznať, že réžia a aplikovanie lahodných nápojov ide domácim rozhodne lepšie a rýchlejšie, ako varenie. O štvrť na desať sa hladní, no zato dostatočne napojení, poberáme naspäť na chatu, kde si hodláme dať večeru. Kuchyňa je už o tomto čase zavretá a nám zostáva paštika Majka s rožkami, ktoré máme ešte z Telgártu. Skôr by som nimi rozbil okno ako si na nich pochutnal. Ale nevadí, aj to patrí k turistike. Kontolujem ešte rozvešané veci, ktoré značne preschli, teda až na topánky, ale to sa dalo čakať. Budík nastavený na piatu ráno neveští nič dobré. Ešte poslednýkrát pozerám radary, mrak väčší ako Slovensko je za polovicou, do rána by mohlo byť veru pekne ..





19. DEŇ - nedeľa, 28. júla 2019

(Chata Magurka, sedlo Latiborskej hole, Latiborská hoľa, Sedlo pod Skalkou, Košarisko, Veľká Chochuľa, Prašivá, Hiadeľské sedlo, Kozí chrbát, Sedlo Hadlanka, Kečka, Polianka, Vrchlúka, Donovaly)

  O piatej ráno nám budík jasne ukazuje, kto je tu pánom a nekompromisne nás ťahá von z postele. Ešte aj ten príjemný sen o chutnom perkelte, slnku a peknom počasí mi ten hnusák prerušil. Pri balení nachádzame na chodbe červený raincover, ktorý zrejme niekomu vypadol. Berieme ho, veď odpadkové vrecia sa míňajú, rolka sa zmenšuje, ktohovie koľko ich ešte máme v zásobe. Pobalení rýchlosťou blesku štartujeme a po modrej značke šľapeme naspäť na hrebeň. Naspäť k miestu, z ktorého sme včera schádzali dolu ..

.. ranná rosa ..

Značka ukazuje 2:55 až do sedla Latiborskej hole, no keďže stúpanie nie je nejak extra husté, dávame rýchlejšie tempo. Pri záverečnom úseku je sklon trošku strmší, inak je to pohodička. Pred pol ôsmou prichádzame do sedla. Počasie je parádne, akurát dosť fúka. Ale hlavne neprší. Až sa mi to normálne ťažšie píše, ale ne-pr-ší. NE PR ŠÍ. Tak.

.. výhľady počas stúpania na hrebeň ..
.. luxusné počasie ..
.. Danka pri poslednom stupáku pod sedlom ..
.. hrebeň ..
.. sedlo Latiborskej hole (1540 m) ..
.. sedlo Latiborskej hole (1540 m) ..

Prvých päťsto výškových metrov máme za sebou, no čaká nás ešte ďalších 100 na vrchol Latiborskej hole (1643 m). Tam prichádzame o 7:45 ráno. Medzičas máme parádny. Vietor je ešte o niečo silnejší a trošku sa ochladilo. Kráča sa však fajn. Z Latiborskej hole je široký otvorený rozhľad na Salatín, Ľupčiansku a Jaseniansku dolinu, Západné Tatry a Slovenské Rudohorie. V severných úbočiach sa najmä v okolí Magurky dolovalo zlato, striebro, antimón. Z vrcholu na severovýchod sú dodnes viditeľné haldy hlušiny a celý systém banských ciest a chodníkov. Na hrebeni v riedkom záraste kosodreviny možno nájsť borievky a brusnice, sem-tam sa objaví podbelica alpínska, fialka žltá, iskerník či horec.

.. Latiborská hoľa ..
.. kráčanie na Latiborskú hoľu ..
.. vrch Latiborskej hole (1643 m) ..
.. prefúkaný pankáč ..
.. uzimenci na Latiborskej holi (1643 m) ..

Keď sa teraz pozerám na predchádzajúcu fotku, tak môžem pokojne skonštatovať, že natierať si ksicht krémom asi nie je zrejme úplne najhorší nápad, no nie? Vietor naberá na intenzite a máme pocit, že nás chce sfúknuť z hrebeňa niekam do doliny k čučoriedkam. Šťať proti takémuto vetru vrele neodporúčam. Pokračujeme po hrebeni do Sedla pod Skalkou (1476 m). Prevýšenia hore/dole sto/dvesto metrov ani poriadne neregistrujeme, keďže terén je fajn a i napriek silnému vetru sa nám kráča dobre.

.. Červená čiapočka na hrebeni ..
.. masívy Nízkych Tatier ..
.. Nízke Tatry ..
.. kráčanie do Sedla pod Skalkou ..

Pred deviatou prichádzame do Sedla pod Skalkou (1476 m). Do otvoreného hrebeňa prichádza pásmo kosodreviny, ktoré sa tiahne pod Skalku (1549 m) a ďalej na striedačku s trávnatým porastom až do sedla Košarisko (1695 m) nachádzajúceho sa o niečo vyššie ako Latiborská hoľa (1643 m). Pod sedlom Košarisko doslova svieti pamätník SNP venovaný pamiatke Tomášovi, Lukášovi a Jánovi Mydliarovi, Gabrielovi Samolejovi a Štefanovi Pažítkovi z Liptovskej Lúžnej, ktorí 9. januára 1945 zahynuli v lavíne pri pomoci partizánom v SNP.

.. smerom do sedla Košarisko ..
.. pribúdajúca kosodrevina ..
.. pamätník ..
.. pamätná tabuľa ..
.. na hrebeni Nízkych Tatier ..
.. Liptovská Lúžna ..

Zo sedla Košarisko pokračujeme na Veľkú Chochuľu (1753 m), najvyšší vrch západnej časti Ďumbierskych Tatier. Ten leží na hlavnom hrebeni a poskytuje kruhový výhľad. Z vrcholu je možné obdivovať napríklad Veľkú Fatru, Liptovskú kotlinu, Chočské vrchy, Západné Tatry či Kriváň. Na Veľkú Chochuľu prichádzame o štvrť na jedenásť. Keďže máme za sebou 5 hodín šľapania bez prestávky, dávame si pauzu a kocháme sa výhľadmi. Viditeľnosť je dobrá, po prvýkrát vidíme našu dnešnú destináciu - Donovaly. Danka vyťahuje tradične kamoša Ibalgina, z ktorého medičasom ubudla tak polovica tuby.

.. masív Veľkej Chochule ..
.. Veľká Chochuľa (1753 m), vzadu vidno Donovaly a úplne vzadu Veľkú Fatru ..
.. výhľady z Veľkej Chochule ..
.. výhľady z Veľkej Chochule ..

Po 20-minútovej pauze klesáme cez Malú Chochuľu (1719 m) na najzápadnejší vrch hlavného hrebeňa Nízkych Tatier - Prašivú (1675 m). V minulosti sa na úbočiach Prašivej hojne ťažilo železo, ba v menšej miere i zlato a striebro. Je charakteristická kamencovými sutinami na úbočiach a tzv. prašivskou žulou tvoriacou jej vrchol. Počas SNP bola Prašivá miestom bojov s fašistami, dodnes sa tu nachádza množstvo nábojníc a iného vojenského materiálu. Oproti ostatným nízkotatranským vrchom je Prašivá hneď na prvý pohľad odlišná.

.. Prašivá ..
.. vrchol Prašivej ..

Ako si tak kráčame po skalách na Prašivej, zrazu sa prirútia husté mraky, z ktorých chce každú chvíľu spŕchnuť. Čaká nás zostup 575 výškových metrov do Hiadeľského sedla. Vravím Danke, že aj keby začalo pršať, tak to až tak nevadí, pretože v sedle je dobrý prístrešok a môžeme v ňom prečkať búrku. Vyťahujeme paličky a dohovárame kolenám, nech poslúchajú. Do Hiadeľského sedla (1103 m), ktoré spája Hiadeľskú a Korytnickú dolinu, prichádzame o pol jednej. Inak, popod sedlo sa plánuje výstavba rýchlostnej cesty R1, ktorá by tunelom prekonala hrebeň Nízkych Tatier a prepojila tak Banskú Bystricu s Ružomberkom. Keď však vidím akú máme parádnu diaľnicu z Bratislavy do Košíc, tak tunel pod Hiadeľským sedlom je ešte väčší nonsens. Ale ktohovie, veď možno raz motyka vystrelí ..

.. Hiadeľské sedlo (1103 m) - bežne je uvádzaná nadmorská výška 1099 m ..

V Hiadeľskom sedle vybudovala v auguste 2008 Základná organizácia Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny Nízke Tatry drevený prístrešok s otvorenými stenami a vnútorným ohniskom. Jeho podkrovie tvorí uzavretá nocľaháreň s kapacitou cca 5 nocľažníkov, ktoré je prístupné po rebríku. V prístrešku stretávame tri dvojice, ktoré začali svoju púť na Dukle. Martin z Bratislavy a Ondřej z Brna sa stretli a spoznali počas SNP-čky. Druhá dvojica, Mišo z Bratislavy a Katka zo Svätého Jura, spolu vyštartovali z Dukly 15. júla a idú viac-menej rovnakým tempom ako my. Vyberám z ruksaku mobil a hľadám správu od Joža. Spolu s Tinkou nám totižto nechali pod stromami schovaný tekutý poklad. Danka sa vyberá na miesto podľa fotiek a spod ihličnanov vyťahuje Bernarda 11-tku a Steigra 10-nu. Vracia sa s pivami do prístrešku a keď to Ondro vidí, dostáva miernu arytmiu a nechápavo hypnotizuje sklenenú fľašu. "Ty vole, to jako sebou nesete lahváče, ty vole?" pýta sa a neveriacky krúti hlavou. "Néé, to sme tu mali schované," odpovedám a v jeho výraze badať ešte väčší otáznik. "Naši kamoši tu boli na stanovišti pred ôsmimi dňami v rámci pretekov Nízkotatranskej stíhačky," objasňujem situáciu a dodávam: "Tak nám tu odložili poklady." Ondro chápe a neprestáva hypnotizovať fľašu. "Nazdravie!" zavelím jasne a rozlievam pivo do pohárov turistom, s ktorými si vzápätí štrngáme. Z tohto momentu si odkladám na pamiatku štuple, ktoré sú súčasťou zbierky predmetov z SNP-čky dodnes.

.. prístrešok v Hiadeľskom sedle ..
.. Danka hľadá poklady ..
.. Tááák a našla ich! Sedem dní schované pivečká našli svojho nálezcu ..
.. Katka Marušicová a Mišo Dzuriš ..
.. kresba na dreve v Hiadeľskom sedle ..

V neďalekom prameni v sedle dopĺňame vodu a vyberáme sa opäť na hrebeň - na Kozí chrbát (1330 m). Po krátkom a intenzívnom stupáku sa dostávame o 14:00 na vrchol, z ktorého sa naskytujú ďalšie výhľady. Tieto sú o niečo krajšie ako tie pred chvíľou, predsa len stožiare vysokého napätia nerobia najkrajšiu scenériu Nízkych Tatier ..

.. prístrešok v Hiadeľskom sedle ..
.. stožiare vysokého napätia v Hiadeľskom sedle ..
.. opäť výhľady ..
.. kráčajúc na Kozí chrbát ..
.. Prašivá ..
.. výhľad z Kozieho chrbta do sedla Hadlanka a na Kečku ..
.. Donovaly v pozadí ..
.. pán bodliak ..

Z Kozieho chrbta (1330 m) pokračujeme cez sedlo Hadlanka (1160 m) na Kečku (1225 m). Trasa vedie otvoreným hrebeňom s peknými konštantnými výhľadmi. Zozadu vidieť masív Prašivej a Kozí chrbát, z ktorého sme práve zliezli. Za Kečkou dávame zbohom Nízkym Tatrám a vchádzame do Starohorských vrchov. Starohorské vrchy sú jadrové pohorie na strednom Slovensku, na severe hraničia s Veľkou Fatrou, na západe s Kremnickými vrchmi, na juhu so Zvolenskou kotlinou a na východe s Nízkymi Tatrami.

.. pohľad vzad na Prašivú a Kozí chrbát ..
.. Kečka (1225 m) ..

Neďaleko pod vrcholom sa nachádza nová Útulňa pod Kečkou, ktorá vznikla z budovy starej pastierne. Stojí na okraji veľkej lúky v sedle Bulovský príslop (1125 m), hneď na hranici lesa. Od Kečky je viditeľná zreteľne, avšak z opačnej strany si ju len tak nevšimnete. V útulni sa nachádza piecka, poschodová posteľ a v podkroví zopár matracov, takže sa tu dokáže v pohode vyspať partička ľudí.

.. Útulňa pod Kečkou ..
.. kamenné sutiny v prírodnej rezervácii štrosy ..
.. prírodná rezervácia štrosy ..
.. prírodná rezervácia štrosy ..

Prechádzame cez prírodnú rezerváciu štrosy, vyhlásenú za rezerváciu v roku 2009. Hlavným dôvodom vyhlásenia prírodnej rezervácie je ochrana kamenných sutín ako geomorfologického fenoménu. Okrem sutín sa tu nachádza množstvo čučoriedok. Kúsok za štrosmi je ďalšia prírodná rezervácia Barania hlava, ktorú len lízneme po jej severnej hranici a pokračujeme do civilizácie do osady Polianka. Je to najvyššie položená donovalská osada, cez ktorú viedol unikátny historický špaňodolinský banský vodovod vybudovaný v 16. storočí. Je najstarším svojho druhu na Slovensku, privádzal vodu do španej Doliny až spod Prašivej a svojou dňžkou 36 km je takisto slovenským rekordérom.

.. povzbudivý nápis na ceste ..
.. kaplnka Narodenia Panny Márie v Polianke postavená v roku 1894 ..
.. Polianka ..
.. Polianka ..

Z osady Polianka pokračujeme po asfaltke cez križovatku mnohých turistických chodníkov a bežkárskych dráh Vrchlúka (1025 m), odkiaľ vidieť samé hotely či apartmánové domy na Donovaloch. Donovaly sú obec zložená z niekoľkých osád - Bully, Polianka, Mišúty, Mistríky, Hanesy, Sliačany a Donovaly. Ľudia z týchto osád v 17. storočí pracovali ako uhliari, vyrábali drevené uhlie pre hute v Starých Horách a v Banskej Bystrici. Postupne vznikla farnosť a škola. Najväčší gazda v okolí Baltazár Donoval spomínané osady zjednotil. Podľa Baltazára bola obec pomenovaná Donovaly. Koncom tridsiatych rokov minulého storočia postavila Župa pohronská na Donovaloch prvý hotel. Trojposchodový hotel postavili v elegantnom funkcionalistickom štýle, mal 29 izieb s 80 lôžkami, bola v ňom klubovňa, knižnica, lyžiareň a k hotelu patrilo aj volejbalové ihrisko a bazén. Dostavali ho v roku 1938 a o šesť rokov neskôr sa zapísal do histórie. V noci z 29. na 30. augusta 1944 v ňom vznikla Proklamácia k slovenským vojakom a Proklamácia k slovenskému národu, ktoré boli začiatkom Povstania. Po jeho porážke v tomto hoteli posledný raz zasadlo Predsedníctvo SNR aj vrchné velenie povstaleckej armády. Donovaly sa tak zapísali do histórie a horský hotel ukázal svoj nečakaný potenciál.

.. hotely na Donovaloch ..

Lenže tento potenciál objavil v deväťdesiatych rokoch minulého storočia aj Kočner, ktorý sa tu aj s kumpánmi jemu podobnými vyšantili viac, ako by sa hodilo. Okrem jeho obrovského nevkusného hotela Residence sa tu nachádzajú nehnuteľnosti, ktorých majitelia sú Bašternák, Počiatek, smerácki politici Vážny, Glváč, športovci Hamšík, Handzuš či Országh. Vleky tu vlastní Boris Kollár, pivovar zas Ján Počiatek, chaty pre zmenu futbalista Jozef Adamec alebo hokejista Jozef Golonka. Iné nehnuteľnosti vlastnili Flašíkovci, Mika a mnohí ďalší. Kočnerland nevkusu a falošného luxusu, nehnuteľnosti skysnutej smotánky, Ave Donovaly!

.. vitajte na Donovaloch ..
.. Donovaly ..
.. koliba ..
.. mostík nad hlavnou cestou ..
.. smerovník na Donovaloch (960 m) ..

Pozerám na hodinky, je pol piatej. Spomenul som si na dnešný budík nastavený na piatu ráno. Veru cítiť, že máme čo-to za sebou. Prechádzame dreveným nadchodom nad hlavnou cestou k smerovníku Donovaly (960 m), na ktorom sa nachádzajú všetky 4 farby turistického značenia a aby toho nebolo málo, tak ako bonus aj lyžiarska trasa Partizánskou republikou. Na parkovisku zbadám Ondřeja, ktorý práve kráča od centra ďalej smerom pod les. Pýtam sa ho, či reku nechce skočiť na pivo. Vraví že nie, že chce dohnať Maťa a ísť smerom na vrch Zvolen. Lúčime sa teda a prajem mu šťastnú cestu. Hlad nás naviguje rovno do štýlovej Koliby Goral, kde si objednávame okrem hlavného jedla aj Hafirovicu. Terasa je úplne plná, vymákli sme jediný voľný stôl. Vravím Danke, že idem zohnať ubytko na dnešnú noc a pokúsim sa vyhnúť penziónom, apartmánom či hotelom patriacim mafiánom. Hneď pri kolibe vykúka Penzión Donly, ktorý svojim obložením pripomína typické americké domy. Only Donly vravím si a idem zistiť možnosti ubytovania. Mladá servírko/recepčná vraví, že by sa našla jedna izba s troma posteľami a že ak chcem, môžem ju mať. Neváham ani minútu, beriem kľuče a vravím, že dvacka na osobu v Kočnerlande je vlastne ešte dobrá cena. Vraciam sa do koliby a Danke zvestujem dobrú správu, že máme ubytko. Na oblohe začínajú pribúdať husté mraky a čím ich je viac, tým máme väčšiu radosť zo zajednaného ubytka. Only Donly! Only Donly! vravím si v duchu s tým, že môže si pršať koľko chce, budeme v suchu ..

.. koliba Goral ..
.. Penzión Donly ..

Po večeri sa presúvame do Only Donly zložiť si veci. Kým Koliba Goral mala plnú terasu a počas našej večere stále chodili ďalší ľudia, terasa Donly zívala prázdnotou. Okrem jedného pánka nebol ani vonku, ani vo vnútri vôbec nikto. Prichádzame na izbu a v tom momente to začína. Udiera búrka a leje ako zmyslov zbavené. Vtom z okna vidíme Miša a Katku, ktorí sa práve snažia schovať pred dažďom. Dohadujeme sa s Dankou, že sú to študenti, určite nebudú zháňať ubytko, ktohovie aká bude noc, že ich radšej vezmeme k nám na izbu. Bežím za nimi dolu na parkovisko, no kým som prišiel, už boli fuč. Hľadám ich v kolibe, nič. Nakúkam do Donovalského pivovaru, nič. Utekám do reštaurácie Stodola, kde ich nachádzam, ako sa práve chystajú večerať. Vravím im o nocľahu u nás na izbe. Celí natešení mi od radosti objednávajú pivo. Chvíľu sa bavíme, nechávam im na seba číslo a vraciam sa na izbu.

.. začína pršať ..

Danke vravím, že idú do toho. Po sprche sa schádzame na izbe, obliekame sa do čistého a suchého prádla a ideme do Stodoly na pivo. V Stodole sedíme asi hodinu, bavíme sa kto sme a čomu sa venujeme. Vonku zúri poriadna búrka, brutálne leje a my myslíme na Ondřeja s Maťom a dúfame, že sa im podarilo nájsť dáky prístrešok. Zaliezame do postelí a v perinách ešte zdieľame zážitky od Dukly po Donovaly. Máme v nohách okrúhlych 400 kilometrov a fúru zážitkov. Aktuálne sa na trase nachádzame tu.





20. DEŇ - pondelok, 29. júla 2019

(Donovaly, Zvolen, Motyčská hoľa, Sedlo Veľký šturec, Východné Prašnické sedlo, Prašnické sedlo, Rybovské sedlo, Krížna, Horský hotel Kráľova studňa)

  V Donloch sa nám spalo príjemne. Budík, tentokrát nastavený na siedmu, dáva jasný signál na pobalenie vecí. Mišo s Katkou sa balia tiež a vyrážajú o niečo skôr ako my, keďže si chceme dať ešte raňajky. Pred odchodom nám Katka ešte zanecháva príspevok v zápisníku. Recepčná vraví, že ak chceme raňajky, tak musíme chvíľu počkať, pretože kuchár odbehol do obchodu kúpiť vajcia. Vyberáme sa zatiaľ do potravín dokúpiť nejaké zásoby. Keď sa vraciame naspäť, kuchár už funguje a robí nám praženicu. Po pár dňoch si dávame presso a okolo deviatej vyrážame. Trasa vedie Námestím sv. Antona Paduánskeho popri obecnom úrade, kde si dávam pečiatku obce Donovaly, uličkou medzi domami až pod les.

.. Námestie sv. Antona Paduánskeho ..
.. socha sv. Antona Paduánskeho ..
.. pamätník SNP na Donovaloch ..
.. "Nech navždy ostáva úcta tým, ktorí za slobodu v boji život dali" ..
.. Danka na Donovaloch ..
.. hore uličkou pomedzi domy ..

Mokrým a šmykľavým terénom stúpame hore na vrch Zvolen (1402 m). Miestami sa ide tak zle, že klzké kamene a blato nám slušne komplikujú výstup a pred každým ďalším krokom mapujeme očami terén. Na Zvolen prichádzame o 10:20 a na vrchole stretávame Miša s Katkou.

.. domček v lese ..
.. tieto motýle vyzerajú ako skameneliny ..
.. kráčajúc na Zvolen ..
.. pohľad na Donovaly ..
.. horná stanica lanovky na Novej holi ..
.. Mišo s Katkou na Zvolene ..
.. Zvolen (1402 m) ..
.. výhľad na Veľkú Fatru ..

Prichádzame do Veľkej Fatry, ktorá patrí medzi najrozsiahlejšie jadrové pohoria Slovenska, kde sa zachovalo mnohotvárne a málo narušené prírodné prostredie. Žulové jadro vystupuje na povrch len v oblasti Smrekovice a Ľubochnianskej doliny. Ostatnú časť územia budujú najmä usadené horniny druhohôr. Zo severu ohraničujú Veľkú Fatru Oravská vrchovina a Malá Fatra, na západe rozsiahla Turčianska kotlina a južným smerom plynulo nadväzujú Kremnické a Starohorské vrchy. Na celom južnom úseku je skutočná hranica vedená trochu komplikovane a prihliada na geologickú stavbu; preto je vymedzenie údoliami len orientačné. Východným smerom sú Revúckou a Korytnickou dolinou oddelené Nízke Tatry a Podtatranská kotlina (podcelok Liptovská kotlina), údolie Likavky oddeľuje Chočské vrchy. Veľká Fatra sa člení na 7 podcelkov: Bralná Fatra, Hôľna Fatra, Lysec, Revúcke podolie, Šiprúň, Šípska Fatra a Zvolen. Zároveň sa vyznačuje prudšími výstupmi na kopce a následne zostupmi, čo cítiť aj na našej trase. Taká fajnovečka na kolená ..

.. najprv dole a potom zase hore ..
.. Donovaly v plnej kráse, vľavo hore Kozí chrbát, napravo od neho je Kečka ..
.. Veľká Fatra ..
.. 'radostná' turistka ;) ..
.. chodníček k Motyčskej holi ..

Prechádzame cez Motyčskú hoľu (1292 m) a pokračujeme stálym stúpaním a klesaním do sedla Veľký Šturec (1003 m). Miestami nás ide poraziť, keďže sme atakovaní nechutnými muškami, ktoré nám znepríjemňujú život. Sedlom vedie horská cesta v minulosti spájajúca Liptov s Pohroním, ktorá zároveň spája Revúcku dolinu (povodie Váhu) so Starohorskou dolinou (povodie Hrona). Do začiatku 60-tych rokov bola hlavnou cestnou spojnicou Liptova s Pohroním. Cesta mala nespevnený povrch a v zimnom období bola náročná na údržbu. S masívnym rozvojom cestnej dopravy a nevhodným smerovým a výškovým vedením cesta prestala kapacitne vyhovovať. Dnes je doprava odklonená cez horský priechod Donovaly. Cesta prekonáva mnohými ostrými serpentínami značný výškový rozdiel a spája obec Liptovské Revúce s Motyčkami.

.. papraď a machy ..
.. občas keď vyjdeš z lesa, naskytne sa ti takýto výhľad ..
.. pauzička ..
.. milión otravných mušiek ..
.. veľkofatranské lesné chodníčky ..
.. výhľad na Krížnu ..
.. výhľady z Veľkej Fatry ..
.. zostup do sedla Veľký Šturec ..
.. Národný park Veľká Fatra ..
.. sedlo Veľký Šturec (1003 m) ..

Zo sedla Veľký Šturec pokračujeme výšľapom na Šturec (1075 m) a ďalším klesaním a stúpaním a zase klesaním do Východného Prašníckeho sedla (920 m). Tieto veľkofatranské lesy neposkytujú v podstate žiadne výhľady, zato dávajú poriadne zabrať kolenám ..

.. drevený kríž v sedle Veľký Šturec ..
.. stále po červenej ..
.. chodníček ..
.. vodárenské ochranné pásmo 2. stupňa ..
.. lesný hrebeň ..
.. mnohé zo skál na hrebeni ..
.. Východné Prašnické sedlo ..
.. Východné Prašnické sedlo (920 m) ..

Pokračujeme krátkym, no strmým výšľapom na Veterný vrch (1040 m) a cez Prašnické sedlo na Repište (1239 m), za ktorým končí les a naskytujú sa výhľady na masív Krížnej (1574 m).

.. každou minútou bližšie a bližšie k Rybovskému sedlu ..
.. pred Rybovským sedlom ..
.. masív ..
.. výhľady z Rybovského sedla ..
.. Katka a v pozadí Danka prichádzajú do Rybovského sedla ..

V Rybovskom sedle (1317 m) sa opäť stretávame s Mišom a Katkou. A nielen s nimi. Blížia sa husté mraky a krásne slnečné počasie, ktoré nám doposiaľ robilo spoločnosť, začína byt minulosťou. Je sparno a veľmi teplo. Z lesa vybieha turista kráčajúci svižným tempom, predstavuje sa ako Rasťo a taktiež kráča z Dukly. Je na cestách 11. deň, ide ako strela, celú trasu si naplánoval na 25 dní (nakoniec ju prešiel za 18 dní, pozn. mnk). V sedle zbadáme jašiace sa ovce, idú smerom od prameňa, ktorý je zaznačený v mape južne od sedla. Po chvíli stretávame baču, ktorý nám neodporúča brať vodu z tohto prameňa, pretože je značne kontaminovaný od ovčích exkrementov. Bača Štefan mi ukazuje smer, kde má svoj vlastný prameň upravený tak, aby do neho nemohli ovce vykonávať svoje fekálne potreby. Kým sa s ním dávame do reči, prichádza búrka. Beriem fľašky, vravím našim, nech prehodia cez batohy celtu a utekám k prameňu. Keď sa vraciam s vodou, Štefan nás prichyľuje do svojho príbytku - auta Praga V3S, ktoré má odparkované v Rybovskom sedle s výhľadom na Krížnu.

.. Praga V3S, salaš baču štefana ..
.. čierňava sa blíži ..
.. o pár sekúnd neskôr ..

U Štefana sedíme hodinu a trištvrte. Nad nami sa za ten čas striedajú 3 búrky, na horách to plieska jak v lacnom nemeckom sadomaso porne. Tretia búrka so sebou prináša brutálny lejak. Katka pôvodne navrhovala, aby sme k bačovi nešli vôbec a rovno pokračovali na hrebeň. Ťažko teraz povedať, či by nás to zastihlo na Krížnej, za ňou, či na otvorenom hrebeni kráčajúc ku Kráľovej studni. Možno by sme to stihli, možno nie, každopádne sme tieto najhoršie búrky rovno nad nami prečkali vo V3S-ke. Pýtam sa baču, či nejaký blesk niekedy v minulosti trafil jeho auto, na čo odpovedá, že zatiaľ nie. Dúfame, že tomu bude tak aj tentokrát ..

.. bača Štefan ..
.. ističe vo V3S-ke, ktohovie, či aj fungujú ..
.. Štefanova dvojplatnička ..
.. výhľad z 'obývačky' ..
.. 'prístrešok' pred V3S-kou s výhľadom na Krížnu ..

Je 18:50 a konečne prestáva pršať. Lúčime sa so Štefanom a zaraďujeme 'turbo'. Tráva je úplne mokrá a do pár minút máme komplet premočené topánky. Okolo nás sú ešte stále nejaké dažde, pokúšam sa ich pre lepšiu predstavivosť odfotiť. O pol hodiny od rozlúčenia sa s bačom prichádzame na Krížnu.

.. pohľad vzad do Rybovského sedla. Dolu pod kopcom je salaš s V3S-kou ..
.. dažde naokolo ..
.. posledný kopček pod Krížnou ..
.. vojenský objekt spojovej služby s vysielačmi na Krížnej ..
.. smerovník na Krížnej (1574 m) ..

Vrch Krížna (1574 m), ležiaci na hlavnom hrebeni, je po Ostredku a Frčkove tretím najvyšším vrchom Veľkej Fatry. Na jeho vrchole sa zbiehajú až štyri horské hrebene a stretávajú sa na ňom až tri červené turistické značky, čo je na Slovensku raritou. Úbočia Krížnej sú v zime mimoriadne lavinózne, vďaka čomu sa tento vrch nazýva i 'matkou lavín'. V roku 1924 sa z neho uvoľnila jedna z najväčších lavín v našich dejinách. Čelo lavíny dosahovalo výšku 35 metrov a jej sneh sa celkom roztopil až po troch rokoch. Príliš sa tu nezdržiavame a rovnako rýchlym tempom pokračujeme po otvorenom hrebeni k prameňu Kráľova studňa. Počasie sa mení každú chvíľu jak Bugárove názory, miestami nás potešia slnečné lúče a vzápätí sklamú kvapky dažďa. Turbotempom však pokračujeme ďalej, Danka tak udrela do topánok, že jej sotva stíham a miestami musím pobehnúť. Mišo s Katkou zostávajú za nami.

.. výhľady z Krížnej ..
.. otvorený hrebeň ..
.. nádej ..
.. miestami dážď, miestami oblaky a miestami výhľady do dolín ..
.. pohľad vzad na Krížnu, tie dve čierne bodky sú Mišo s Katkou ..
.. cesta hrebeňom je jasná ..
.. Veľká Fatra ..
.. podvečer na hrebeni ..
.. Veľká Fatra ..
.. Kráľova skala (1377 m) ..
.. pod Kráľovou skalou ..
.. pár minút pred cieľom ..

Na Horský hotel Kráľova studňa prichádzame dve minúty pred ôsmou. Vďaka dvom minútam si môžeme ešte objednať večeru - polievku s pivom. Objednávame rovno aj Mišovi s Katkou, keďže vieme, že prídu hladní tiež. Stretávame tu Rasťa spolu s ďalšími turistami, ktorých zasiahli búrky. Rasťo nám necháva príspevok v zápisníku a praje veľa šťastných kilometrov. V sušiarni, kde nechávame mokré topánky a bundy, stretávame dve turistky Veroniku a Táňu z Bratislavy, ktoré tiež šlapú SNP-čku. Veronika medzi rečou spomenie, že nás už zachytila na Ďurkovej, avšak odtiaľ vyrážali skôr než my a odvtedy nás už nevideli. Po chvíli prichádzajú Mišo s Katkou a za nimi ďalšia búrka. Tentokrát však prší a blýska sa až do neskorej noci.

Dovolím si však poznamenať zopár dôležitých historických udalostí. 25. augusta 1944, štyri dni pred oficiálnym vyhlásením SNP, stihli vojaci z Vojenského kartografického ústavu (s krycím názvom Ambróz) spolu s partizánmi zaistiť počas cvičného poplachu predstaviteľov Deutsche Partei a exponentov tisovsko-tukovského režimu. Partizáni štvrtého oddielu z partizánskej brigády Jánošík odrážali od 25. septembra do 27. októbra 1944 útoky SS-bojovej skupiny Schill a 178. SS. divízie Tatra. Jadro štvrtého partizánskeho oddielu tvorili harmaneckí dobrovoľníci. Bojaschopnosť povstaleckých vojenských a partizánskych jednotiek posilňoval pancierový vlak Hurban. Ani napriek tomu sa povstalcom nepodarilo zastaviť postup nepriateľských nacistických jednotiek smerom do Banskej Bystrice. Po prelomení povstaleckej obrany a vydaní posledného rozkazu (27. októbra 1944), ktorý nariaďoval prechod na partizánsky spôsob boja, mnoho povstaleckých vojakov a partizánov sa presunulo do horského masívu Veľkej Fatry. Harmaneckí povstaleckí bojovníci nabrali kurz smer Kráľova studňa, kde im azyl poskytla vtedajšia turistická chata. Horským masívom Krížnej v období november až december prešlo mnoho povstalcov a práve pre niektorých z nich sa tento priestor stal miestom posledného odpočinku.

V chate nachádzajúcej sa v priestore Kráľovej studne sa usadil partizánsky štáb oddielu Kozaček z partizánskej brigády Pomstiteľ a tiež partizánska nemocnica. Partizáni, ktorých rady rozšírili povstaleckí vojaci operujúci v priestore Krížnej hlavne v mesiacoch november a december, podnikli niekoľko diverzných akcií na cestných a železničných komunikáciách vedúcich do Turca a Liptova. Štáb nacistických vojenských jednotiek podnikol do oblasti Veľkej Fatry niekoľko trestných výprav v snahe eliminovať akčný rádius partizánov. Decembrovú nacistickú trestnú výpravu sprevádzala prestrelka. Výsledkom prestrelky boli mŕtvi na obidvoch stranách a vypálenie chaty. Veľkou oporou partizánov žijúcich v horách nad obcou Harmanec boli samotní obyvatelia Harmanca, ktorí sa v tom čase s hôrnymi chlapcami delili o všetko. Vždy si vedeli nájsť výhovorku ako prejsť cez nacistické stráže, aby do hôr preniesli proviant i správy. Nacisti sa Harmančanom za pomoc partizánom odmenili 'kráľovsky' a to tak, že štyridsať mužov odvliekli do koncentračných táborov v Rakúsku. Toľko z histórie ..

Na tomto horskom hoteli je v súčasnosti taká obyčaj, že o pol desiatej večer tu vypínajú elektrinu. Ak si chcete večer zasvietiť na záchode či nebodaj dobíjať telefón, musíte to stihnúť do 21:30, inak máte smolu. Rovnako tak stihnúť kuchyňu do ôsmej. Pripomínam, že cena za noc vo vlastnom spacáku v spoločnej turistickej izbe stojí 13,50€ na osobu. Keď som tu prespával pred 10 rokmi počas SNP-čky, práve tento hotel rekonštruovali. Vtedy som tu zostal zaseknutý na dve noci, pretože v ten deň bolo extrémne zlé počasie, podobné tomuto dnešnému. Nechali ma prenocovať v izbe s drevenými pivničnými dverami, spoznal som Kučku, Borku, Lenku a Sašku, štyri slečny, ktoré sa vybrali na hrebeňovku Veľkej Fatry. Zlialo ich neskutočne a na druhý deň si zaplatili odvoz do Banskej Bystrice. Nemali sme veru šťastie na dobré počasie na Kráľovej studni ani vtedy, ani teraz .. Týmto končí štvrtá časť reportáže, 20 dní máme za sebou a v nohách okolo 420 km. Nech sa páči, 5. časť pokračuje tu.