~ Cesta hrdinov SNP ~

.. z Dukly na Devín peši naprieč Slovenskom za jeden mesiac ..

"Na Dukle ticho, iba vánok v korunách bukov mäkko sviští, hrdinov padlých tuhý spánok, október čúva zlatolistý." (Dukliansky priesmyk)
"Ty, ktorý vchádzaš sem, odožeň bôľ a súcit, nech kropky tvojich sĺz nezvonia o mohyly za hrdosť človeka, za život ľudstva súci, za tvoju jasnú tvár my smrť sme podstúpili." (Slavín)







11. DEŇ - sobota, 20. júla 2019

(Osadník - Bodovka, Osadník, Pipitka, Úhornianske sedlo, Biele skaly, sedlo Krivé, Skalisko, Chata Volovec)

  Budíme sa do mokrého rána, v noci nám totižto pršalo dvakrát. Kým nechávame preschnúť stany, zadeľujeme raňajky. Vodou šetríme, keďže na Bodovke nie je žiaden prameň. Nachádzame sa v severozápadnom cípe hranice Národného parku Slovenský kras, ktorým práve trasa prechádza. Na Osadník (1186 m), resp. do jeho sedla, vyrážame o deviatej. Podľa mapy červená značka vrchol Osadníka podchádza, uvidíme však, aká bude realita. Kráčame zničenými lesmi plných suchých ihličnanov po teréne rozjazdenom ťažkou technikou. Značku viac-menej nemáme a celý čas sa orientujeme pomocou navigácie. Tento úsek je smutný už na prvý pohľad ..

.. Osadník - Bodovka ..
.. náš ranný kamoš ..
.. staré, suché, nové, živé, všetko spílené ..
.. tadiaľto niekde vedie značka ..
.. a potom niekde takto ..
.. kto nájde značku, vyhráva pivo ..
.. smutné pohľady ..
.. sucháre ..

Na Osadník prichádzame o 9:50, teda vlastne na miesto označené 'Pod Osadníkom'. Smerovník síce ukazuje Osadník, no nie je to vrchol. Z ceduľky niekto vyškrabal časový údaj, zrejme aby to neplietlo. Každopádne pokračujeme na Pipitku, na ktorú by to malo byť z tohto miesta 1:25. Vtipné je, že včerajší handmadový smerovník Osadník - Bodovka ukazoval na Pipitku 1:12, z neho sem to bola iba necelá hodina. Časy opäť nesedia, ktohovie koľko to bude na Pipitku skutočne trvať.

.. Osadník (1186 m), nejde však o vrchol ..
.. pod Osadníkom ..
.. síce bez značiek, ale aspoň vidno chodník ..
.. cez lúku rovno na kopec ..
.. srací pník deluxe ..
.. čučoriedky sú všade ..
.. v pozadí Pipitka ..

Kráčame lesmi, polomami, vyrúbanými lesmi, cestičkami i mimo nich, pomáha nám navigácia. Stretávame dvoch vysmiatych turistov kráčajúcich oproti nám. Chalani dávajú tiež SNP-čku s tým, že ju majú rozdelenú na niekoľko rokov a každý rok z nej prejdú nejakú časť. Príliš sa neponáhľajú. Úsek, ktorý sa prechádza za deň-dva, dávajú za týždeň. Čistá pohodička, žiadne naháňanie sa. Jeden z nich, Mišo, vraví, že je kuchárom z Divného Janka v Bratislave, že keď pôjdeme okolo, nech sa pokojne zastavíme. Lúčime sa a pokračujeme na Pipitku (1224 m). Občas stretávame Marii, ktorá ide svojím tempom, rýchlosťou podobným tomu nášmu. Predbieha nás a taktiež pokračuje na Pipitku.

.. vysmáááátí turisti ..
.. Pipitka na dosah ..
.. Volovské vrchy ..
.. kráčajúc na vrchol ..
.. Pipitka ..
.. masív Pipitky ..
.. značka na suchárovi ..
.. výhľady z Pipitky ..
.. Pipitka (1224 m) ..
.. výhľad z Pipitky ..

Na smerovníku je vyškrabaný nápis 'voda 100', pre nás veľmi dôležitý odkaz. Poberám sa dolu, cca 100 metrov k poľovníckej chate, nad ktorou sa nachádza studnička. Marie je rozložená pri chate a práve obeduje. Dopĺňam vodu, vraciam sa k smerovníku a rovno pod ním si dávame obed aj my. Zrazu sa pri nás objavuje ďalší turista, v tichosti k nám docupital, že ho ani počuť nebolo. Predstaví sa ako Pavel z Hradce Králové. Vravím mu, že dole pri prameni má krajanku. "Vím, slyšel jsem," dodá s úsmevom. Pavel, kompaktne zbalený do stredne veľkého batohu, šlape SNP-čku tiež po častiach. Príliš toho nenarozpráva, skôr je len 'vyskytnutý' a usmieva sa. Z Pipitky vyrážame o pol druhej cez Malú Pipitku a dáky nepomenovaný kopec s vysielačom do Úhornianskeho sedla (999 m).

.. poľovnícka chata pod Pipitkou ..
.. pohľad smerom na Úhornianske sedlo ..
.. začína sa opäť zmrákať ..
.. výhľad na Úhornú ..
.. cesta smerom na Úhornianske sedlo ..
.. čučoriedkári ..

Za Malou Pipitkou nachádzame priamo na lesných chodníčkoch na turistickej značke rôzne odparkované autá. Miestni čučoriedkári majú plné česáky práce a s naplnenými kýblami utekajú k autám, hlavne aby nezmokli. Zrazu nás predbieha stará polorozpadnutá dodávka natrieskaná divne zazerajúcimi spoluobčanmi tmavšieho charakteru. Hučí a čmudí jak stará fabrika. Vravím si, či im neni trošičku kokotno jazdiť po chodníčkoch a krížom krážom cez čučoriedkové kríky. No, očividne nie je. Začína pršať, dávame si pršiplášte a pridávame do kroku, nech sme čo najskôr v sedle.

.. Úhornianske sedlo (999 m) ..

Úhornianske sedlo je výrazne trávnaté, z juhu postupne drevinami zarastajúce sedlo vo Volovských vrchoch medzi Panským vrchom a Malou Pipitkou. Je súčasťou predelu medzi podcelkami Zlatý stôl na severe a Pipitka na juhu. V sedle sa krčíme pod stromami a čakáme, kým dážď ustane. Vyčkávame necelú hodinu a keď sa obloha začne trhať a z posledných mrakov už len mrholí, vyrážame ďalej cez Panský vrch (1058 m) na Biele skaly. Najbližšiu hodinu sa krásne vyčasuje, po daždi sa kráča parádne. Avšak nie na dlho ..

.. hory sa vyparujú, je po daždi ..
.. lesná cesta na Panský vrch ..
.. Marie, Pavel a Danka ..
.. smerom na Biele skaly ..
.. výhľady ..
.. výhľady ..
.. Biele skaly (1180 m) ..

V sedle Krivé (1109 m) nás opäť obklopujú mraky a zdá sa, že nás zastihne ďalší dážď. Nad sedlom sa priamo na kopci nachádza stará presklená skriňová nadstavba na dodávku, ktorá môže slúžiť práve ako skrýša pred dažďom. Otváram dvere a kontrolujem interiér. No, nazvime to slušne, že tu nebolo už dlhšie upratané. A vlastne ani vyvetrané. Nič to, pokračujeme do lesov ďalej po značke s tým, že ak by začalo viac pršať, schováme sa pod stromami. Absencia značiek je v tomto úseku veľká, pri rôznych odbočkách a križovatkách lesných ciest sa radšej poisťujeme navigáciou. Veru, neraz chválim ľudí z Mapy.cz, bez nich by sa nám tu ťažko orientovalo.

.. nadstavba na dodávku slúži ako núdzový prístrešok ..
.. hor sa opäť do kopcov ..
.. Volovské vrchy ..
.. cestička ..
.. po cikcaku v lesoch vyleziete na tomto polome ..

Po ďalších polomoch sa dostávame pod Ramzovú (1245 m) a cez Tri chotáre (1255 m) konečne na Skalisko.

.. lesy Volovských vrchov ..
.. vtáčí interhotel ..
.. vrchol Skaliska (1293 m) ..

Na Skalisko (1 293 m), vrch nazývaný aj ako Volovec, prichádzame o siedmej večer. Je to druhý najvyšší vrch Volovských vrchov, ktorý sa nachádza v západnej časti pohoria v gelnickom a rožňavskom okrese medzi mestom Rožňava a obcou Betliar. V starých mapách bol vrch označovaný ako Baracká či Baračka. Počas 2. svetovej vojny patril do územia, ktoré bolo súčasťou Maďarska a bol najvyšším vrchom v Maďarsku. Výhľad zo Skaliska patrí medzi najkrajšie a najhodnotnejšie na Slovensku. Desaťmetrové skalné bralo na vrchole poskytuje kruhový výhľad na hornatú časť východného Slovenska. Na západe vidieť Stolické vrchy s najvyšším vrchom Stolica, na juhu planiny Slovenského krasu, na východe pokračovanie hrebeňa s Kojšovskou hoľou, v pozadí Spišský hrad v Hornádskej kotline.

.. výhľad zo Skaliska ..

Na vrchole poriadne fúka a počasie sa tu mení každých pár minút. Husté mraky oblizujú vrcholky stromov a silný vietor privieva nové a nové. Čakáme, kým ich vietor odfúkne tak, že sa nám naskytne slnkom osvietený výhľad aspoň na blízke okolie. Tento moment po chvíli prichádza. Rýchlo ho využívam na pár záberov a hneď po nich zliezam zo skaly dole, pretože ma za ten čas riadne prefúklo. Avšak stojí to za to ..

.. výhľady zo Skaliska ..
.. kamoš na vrchole ..
.. výhľady zo Skaliska ..
.. výhľady zo Skaliska ..
.. výhľady zo Skaliska ..
.. pod vrcholovou skalou ..
.. výhľady zo Skaliska ..
.. Danka a Marie pod vrcholovou skalou ..
.. vrchol Skaliska ..
.. husté mraky ..
.. výhľady zo Skaliska ..
.. výhľady zo Skaliska ..
.. smerovník na Skalisku ..
.. výhľady zo Skaliska ..
.. smerovník na Skalisku ..

Vyfúkaný jak prádlo z Letanoviec schádzame zo Skaliska na Chatu Volovec, najvyššie postavenú turistickú chatu v Košickom kraji. Nachádza sa 160 výškových metrov pod vrcholom, čo je asi 15 minút chôdze dolu riadnym strmákom. Turistickú chatu na Volovci postavil Odbor KČST v Rožňave v roku 1933. Pomenoval ju Horákova útulňa, po štedrom darcovi, ktorý stavbu podporil finančne. Na chatu prichádzame o pol ôsmej. Víta nás chatárka, ktorej sa pýtame na možnosti prenocovania. Má tu svoju rodinu s malými deťmi, ktorí zrejme prišli stráviť víkend na horách. Chatárka nám ukazuje 'tú drahšiu' variantu, luxusnú izbu s krbom a televízorom so 6 posteľami, za 10€ na noc. Neváhame a rovno sa pýtame, čo by sme si mohli dať na večeru. "Máme guláš a segedín z diviny," odpovedá príjemná pani chatárka a ani nestačí dopovedať, rovno objednávame. "Co je to divina?" vzápätí sa pýta Pavel. "To máš to, čo ti behá v lese, diviaky, jelene, srny, lane .." snažím sa mu objasniť nenápadnú jazykovú bariéru. Objedná si tiež guláš a vtom si Danka všimne ešte palacinky, ktoré zrejme domáci pripravili svojim deťom. "A dali by sa aj palacinky?" pýta sa Danka trošku nesmelo. "Áno," odpovedá chatárka s úsmevom a prináša domáci čučoriedkový likér známy ako hafirovica. Veru, parádne privítanie na chate.

.. Chata Volovec pod Skaliskom ..
.. posedenie na chate ..
.. príchniapok ..
.. palacinky ako dezert ..

Danka vraví, že si chce dať osviežujúcu sprchu. Spomenul som si na Koťku, ktorá si tu pred 10 rokmi nielenže dala sprchu, ale ešte si aj šampďnom umyla vlasy. Vtedy sme stáli opretí spolu s chatárom Arpim o zárubňu verandy, pozerali sa na ňu, ako sa sprchuje a komentovali to. "Ešte som sa nesprchovala tak, že by sa na mňa kukali traja chlapi," vravela vtedy Koťka do kamery, keď som ju pri tom ešte aj odfotil. Po desiatich rokoch visia tieto fotky na stene nad mikrovlnkou a sú súčasťou výzdoby interiéru. Danka, Marie aj Pavel si dávajú tiež studenú sprchu a prezliekajú sa do teplého oblečenia. Sadáme si znovu na verandu, popíjame pivo a debatíme s domácimi. Chatár nám objasňuje, prečo chodia cigáni beztrestne do chránených oblastí autami a zbierajú česákmi čučoriedky. Tie od nich kupujú rovno správcovia a poľovníci, ktorí im tým pádom dávaju 'zelenú' a ich konanie legitimujú. Takže takto to tu chodí ..

.. posedenie na verande ..
.. dvere do našej izby ..
.. interiér Chaty Volovec ..
.. sprchujúca sa Koťka ..
.. útulný interiér chaty ..
.. anténa obalená alobalom ..
.. miesto domácich ..

Iva z chaty Volovec nám ešte necháva v zápisníku odkaz a my, unavení a zároveň spokojní, ďakujeme domácim. Pre dnešok končíme. Poberáme sa do čistých postelí v peknej útulnej izbe. Dnes si môže v noci pršať koľko chce, hlavy máme schované v suchu a teplými perinami sme zababušení až po nos .. Dobrú noc!

.. Chata Volovec v noci ..




12. DEŇ - nedeľa, 21. júla 2019

(Chata Volovec, sedlo Volovec, Pod Hoľou, sedlo Súľová, sedlo Smrečinka, Pod Stromišom, sedlo Dobšinský vrch, sedlo Kruhová, Dobšinský kopec, Palcmanská Maša)

  Vstávame o siedmej ráno a na raňajky si od pani chatárky objednávame všetci štyria praženicu. Po raňajkách sa lúčime s Marii aj Pavlom a o 8:30 opúšťame chatu. Vraciame sa opäť na hrebeň na červenú značku do sedla Volovec, vzdialeného polhodinku od Skaliska. Prechádzame polomami, v ktorých nachádzam malé vtáčie hniezdo.

.. fantastická praženica na Chate Volovec ..
.. Chata Volovec ..
.. výhľad z chaty smerom na Rožňavu ..
.. polomy ..
.. ešte väčšie polomy ..
.. hniezdo ..
.. výhľady ..
.. výhľad smerom na hrebeň ..
.. sedlo Volovec (1155 m) ..

O štvrť na desať prichádzame do sedla Volovec, ktoré je v podstate len smerovník v lese, a ten nás posiela ďalej pod Hoľu. Celkom vtipne znejú destinácie po žltej značke, taký Gujapalag, alebo Grexa. Tým smerom však nejdeme a pokračujeme po červenej striedavo lesom, polomami, pustatinami, kde častokrát strácame značku. Brodíme sa vysokou trávou po vyšľapanom chodníčku, keď zrazu začujeme nejaké pokrikovanie. Opäť čučoriedkári. Vidíme ich z diaľky, ako sa zohýnajú ku kríčkom. Pomaličky sa blížime k smerovníku pod Hoľou, kde si dávame krátku pauzu.

.. výhľady za sedlom Volovec ..
.. brodenie cez steblá trávy ..
.. výhľady na Volovské vrchy ..
.. nové stromy rastú ako z vody ..
.. zopár suchárov stále stojí, inak väčšina je polámaná ..
.. polomy ..
.. polomy ..
.. výhľady na Volovské vrchy ..
.. ahaho! značka! ..
.. brodenie trávou ..
.. Pod Hoľou (1210 m) ..
.. oddych Pod Hoľou ..

O 11:15 odchádzme spod Hole a pokračujeme smerom k sedlu Súľová. Trasa vedie znovu cez lesy, polomy, celkovo však cez pohodový terén, avšak nikde po značke nie je žiaden prameň. Zásoby vody sa pomaly míňajú. Zaumienil som si, že v sedle nejakú vodu zoženiem. A keby nie, tak prameň sa nachádza cca 15 minút chôdze po hlavnej ceste .. Cestou stretávame dvoch Francúzov, ktorí kráčajú z Trenčína cez Tatry do Košíc. Chvíľu sa zhovárame, odporúčame im chatu Volovec s parádnym personálom a pokračujeme ďalej.

.. výhľady za Hoľou ..
.. kopce, kopce, všade samé kopce ..
.. parádny chodníček s výhľadmi ..
.. naprieč Volovskými vrchmi ..
.. Francúzi na ceste z Trenčína do Košíc ..
.. výhľad na nejakú čistinku pod Pekliskom ..
.. kúsok pred sedlom Súľová ..
.. sedlo Súľová (910 m) ..

Podchádzame vrch Peklisko (1070 m) a konštantným klesaním prichádzame do sedla Súľová (910 m). Už z diaľky vidím jedno jediné auto odparkované priamo pri zákrute na takom pľaci, ktorý môžeme pokojne nazývať parkoviskom. Kufor auta otvorený, pri ňom stojí chlapík a práve do neho niečo nakladá. Prichádzam k nemu so slovami: "Dobrý deň, chcem sa spýtať, nemáte so sebou náhodou nejakú vodu, ktorú by ste oželeli?" Chlapík na mňa pozerá, vidí veľký batoh. "A odkiaľže idete?" pýta sa automaticky. "Z Chaty Volovec, ale inak z Dukly kráčame .." vravím smädným pohľadom. "Fíha! Tak to už je niečo!" povie si viacmenej pre seba a zohne sa do kufra. "Nech sa páči, mám tu bazovú limonádu z domáceho sirupu od babičky," podáva mi 1,5-litrovú fľašu a ukazuje smerom na zadné sedadlo. Tam babička sedí. Oči mi zasvietili, ďakujem mu a vtom mi podáva ešte dve jablká. "Dajte si na cestu," dodáva s úsmevom a nasadá do auta. Išlo z neho úplné dobro, ľudskosť a hlavne skutočná pohodička. Ešte raz ďakujeme.

Posedávame pri drevenom stole s lavicami, keď sa zrazu z lesa vynárajú dve postavy. Pavla rozpoznávame už z diaľky a vedľa neho kráča Vlado, ktorého poznám bezmála 20 rokov. Vlado vyrazil z Kremenca pred 10 dňami, 11. júla 2019. Smädný jak vlk sa pýta, či máme dosť vody, že by sa mu taktiež hodilo doplniť zásoby. "Žiaden problém, niečo zoženiem," vravím a poberám sa od stola späť na parkovisko. Nie je tam žiadne auto, avšak kým prichádzam na flek, práve prichádza karavan s Francúzskou ŠPZ-kou. Dve baby, mladé Francúzky, sú na roadtripe karavanom a aktuálne brúzdajú cesty naprieč Slovenskom. Pýtam sa ich anglicky, či nemajú nejakú vodu, na čo jedna z nich povie "Water yes," a otvára dvere karavanu. Z auta vyberá 10-litrovú bandasku a ja doslova odpadávam. Rovno im dávam zápisník, reku nech mi nechajú nejaký odkaz, že na nich budem s úsmevom spomínať. Beriem bandasku s tým, že za chvíľu som naspäť a kráčam k našim. Keď ma Vlado vidí, rehoce sa jak nikdy a vraví, že toto len Manik môže vybaviť. Príhoda s bandaskou ho nadchýňa natoľko, že nám aj on zanecháva jeden príspevok v našom zápisníku.

.. bandaska vody z karavanu ..

Dopĺňame si všetci štyria vodu, nalievam plný ešus a chystám sa variť cestoviny. Vlado vetrá svoje zničené nohy, ktoré sú výsledkom jeho hrotenia z Kremenca. Na pľuzgiere prešité niťami a krvavé otlaky nebol veru ten najkrajší pohľad. Kým začne bublať voda, rozprávame si zážitky. Na tejto trase je najzaujímavejšie to, že je síce pre každého rovnaká, a pritom úplne odlišná. Stačí sa niekde vyskytnúť v iný deň, inú hodinu či dokonca inú minútu a všetko je úplne inak. Spomíname mu noc vo Svidníku, v Bardejovských kúpeľoch, ako sme stretli Pavla, s ktorým dnes prišiel. Vlado pre zmenu opisuje zlé značenie od Kremenca po Duklu, absolútne odveci časy a taktiež terén s prevýšeniami. No zážitkov habadej. Ako si tak džavoceme, voda je dávno zovretá, a my sa dohadujeme, že potiahneme nejaký úsek trasy spolu, že neskôr sa Vlado odpojí a pôjde si svojím tempom. Na celú trasu z Kremenca do Bratislavy má totiž stanovených 26 dní a potrebuje dodržať harmonogram. Pri pohľade na jeho nohy som si nie celkom istý, či to myslí vážne, ale keďže ho poznám nejaký ten 'pátek' tak viem, že keď sa naozaj hecne, nič ho veru nezastaví. Dojedáme cestoviny a pomaličky vyrážame ďalej smerom pod Smrečinku. Vlado pozerá mapy a pripravuje nás na búrku. Udiera do topánok a mizne nám pred očami ..

.. pribúdanie oblačnosti ..
.. Danka stratená vo vysokej tráve ..
.. ten malý červený fľak je strecha horárne v sedle Súľová ..
.. z týchto končín sme prišli do sedla Súľová ..
.. smerovník Pod Smrečinkou (1130 m) ..
.. 200 metrov k prameňu ..
.. smerovník Pod Stromišom (1030 m) kúsok od poľovníckej chaty ..
.. poľovnícka chata sa nachádza cca 300 m od smerovníka a je tam aj prameň ..

Sú štyri hodiny a začína sa zdvíhať vietor. Z diaľky sa na nás rútia husté čierne mraky. Toto nevyzerá dobre. Inštalujeme pršiplášte, odpadové vrecia, bundy s kapucňami a všetko, do čoho sa dá schovať. O malú chvíľu prichádza tma. Nachádzame sa práve v úseku, kde cesta pokračuje cez hustejší les a práve tam to schytávame. Pavel sa takticky drží pár metrov za nami. "Ty hůlky máš jak hromozvody, pojedu radši za váma," a ukazuje na turistické palice, ktoré má Danka na batohu. Schovávame sa pod ihličnany a sledujeme duet vetra s dažďom. Chodníček sa mení na potok a pršať stále neprestáva. Dažďová smršť nám nekompromisne ukazuje svoju silu a my len zúfalo čakáme, kým ako-tak ustane. Výdatný lejak trval trištvrte hodiny, za ten čas sme slušne vymrzli a topánky máme premočené na totálku. Vlado, ktorý je pred nami, posiela správu, že sa mu podarilo zajednať prenocovanie v penzióne v Mlynkoch a pridáva číslo, kam sa máme ozvať. Ihneď volám na uvedené číslo, v telefóne sa ozýva mladý ženský veselý hlas, ktorému oznamujem, že partička zničených premočených turistov je na ceste k nim. A že nech na nás určite čakajú. Nevieme síce kedy prídeme, ale že prídeme určite. S najväčšou radosťou oznamujem Danke a Pavlovi, že som zohnal ubytko a že budeme spať v suchej posteli. Hneď som si predstavil horúci vývar, oroseného čapáka s malým nezbedníkom a vykúrenú izbu. Na moje nadšenie Pavel len stroho skonštatoval, že jo, dobrý a to bolo všetko. Premočený rovnako ako my, no žiadna emócia či radosť, ani nič podobné. Proste Pavel. Dávame sa opäť do pohybu a pokračujeme cez Ostrú horu (1014 m) smerom do sedla Dobšinský vrch (898 m).

.. vysoká mokrá tráva dáva zabrať ..
.. v pozadí konečne vidieť Kráľovu hoľu ..
.. Kráľova hoľa ..

Vysoká mokrá tráva nám robí spoločnosť najbližšie dve hodiny. Trasa prechádza okrem lesa cez zatrávnené lúky, ktorými sa brodíme čvachtajúc jak kačice na jazere. Pri každom došľapnutí vystrekujú fontánky vody spomedzi prsty, narazia na vnútornú stenu obuvi a počas jedného kroku opäť stečú cez premočenú ponožku k vložke. Takto kráčame cez sedlo Dobšinský vrch (898 m), sedlo Kruhová (966 m) až na Dobšinský kopec (851 m) a z neho zbiehame po žltej značke do Mlynkov k Palcmanskej Maši. Vlado nám dáva vedieť, že nás už netrpezlivo čaká v penzióne.

.. smerom do sedla Dobšinský vrch ..
.. sedlo Dobšinský vrch (898 m) ..
.. radosť prechádzať týmto mokrým terénom ..
.. sedlo Kruhová (966 m) ..
.. konečne vidno Palcmanskú Mašu ..

O 19:15 prichádzame na Dobšinský kopec známy vďaka pretekom do vrchu. Ide o automobilový šport, v ktorom jazdci pretekajú na čas po určenej trase do stúpajúceho kopca. Začiatky organizovania tohto podujatia na Dobšinskom kopci spadajú do roku 1973, kedy sa uskutočnil jeho pokusný - nultý ročník. O zrode myšlienky usporiadať preteky automobilov do vrchu v Dobšinej, ako aj o podrobnostiach z ich prípravy a taktiež niekoľko údajov sa môžeme dozvedieť zo spomienok Františka Novotného, historicky prvého tajomníka pretekov na tejto stránke. Z Dobšinského kopca zliezame dolu po žltej značke a po cca 15 minútach prichádzame konečne do vytúženého Penziónu Salamander.

.. žltá budova v pozadí je Penzión Salamander ..

Hneď po príchode nás víta vedúci Martin a ukazuje miestnosť obďaleč recepcie, kde si môžeme vyzuť topánky. Keď vidí v akom sme stave, rovno nesie prenosný ohrievač a ja zatiaľ inštalujem prepravku na nejakú bandasku s tekutinou tak, aby čo najviac teplého vzduchu išlo dovnútra topánok. Po úspešnej inštalácii a prezutí sa do sandálov utekám k baru, kde už sedí vysmiaty a spokojný Vlado. Vravím mu, že hneď sme pri ňom, len si rozvešiame mokré veci, aby čím skôr preschli.

.. sušíme ..

Martin nám dáva izbu trojku s balkónom, kde v štýle MacGyvera pripravujeme spleť lán z celty, na ktoré vešiame mokré veci. Smrad z premočených ponožiek po niekoľkých hodinách tu opisovať nebudem, ten si predpokladám viete predstaviť. Dávame horúcu sprchu a schádzame dolu k baru na zaslúženú večeru a ešte zaslúženejší drink. Mladá ukecaná barmanka Ivka nás pekne víta a zaraz nesie poldíky na zahriatie. Vlado nám rozpráva, ako ho búrka s krúpami zastihla na lúkach, že ho zlialo jak Atlantídu a taktiež dorazil úplne premočený. Rozprávame sa aj s Martinom, ktorý nám predstavuje penzión a spomína hostí, ktorí sa sem chodia ubytovávať počas pretekov do kopca. Ivke dávam zápisník, že kľudne nech niečo napíše a že si ho vyzdvihnem na druhý deň. Po večeri ešte chvíľu posedávame a popíjame, sem tam odbehnem skontrolovať sušiareň, či je všetko v poriadku. Po tomto dni sme veru veľmi vďační za tento penzión a hlavne prístup Martina, ktorý nám veľmi pomohol. Ako bonus na záver nám prisľúbil balíčky na cestu, ktoré nám ráno pripraví personál, aby sme mali občerstvenie počas nasledujúceho dňa. Aktuálne sa na trase nachádzame tu.





13. DEŇ - pondelok, 22. júla 2019

(Palcmanská Maša, Dobšinský kopec, Voniarky, Nižná záhrada, Čuntava, sedlo Besník, Telgárt)

V pondelok ráno sa zobúdzame do krásneho slnečného dňa. Moja prvá cesta vedie na balkón skontrolovať rozvešané oblečenie, ktoré cez noc úspešne preschlo. Utekám dolu do sušiarne skontrolovať topánky. Vyschli skoro úplne. Potešil som sa jak malý Jojo a utekám nazad na izbu zvestovať radostnú správu Danke a Pavlovi. Balíme veci a prichádzame do reštaurácie. Všade cítiť vôňu rezňov, ktoré nám v kuchyni pripravujú a zároveň si všímame prestreté švédske stoly. Doprajeme si raňajky pre kráľov, keď v tom zrazu Vlado zahlási "Dojedzme a ponáhľajme sa, ide nám autobus. Vyvezie nás nazad hore na Dobšinský kopec." Dvakrát nám veru nebolo treba hovoriť. Ako si tak cupitáme na zastávku, zisťujeme, že sa Vlado pomýlil a žiaden autobus nejde. Volám Maťovi do penziónu a pýtam sa ho, či by nás reku nevyviezol hore on. O pár minút pri nás brzdí dodávka, skáčeme do nej jak utečenci pred hraničnou kontrolou a o 5 minút sa dostávame hore na Dobšinský kopec.

.. opúšťame Mlynky, časť Palcmanská Maša ..
.. Dobšinský kopec (851 m) ..
.. výhľady z Dobšinského kopca ..
.. výhľady z Dobšinského kopca ..
.. chodníček za Dobšinským kompcom ..

Veľmi príjemným úsekom prichádzame o 10:50 na planiny Voniarky (915 m), kde sa nachádza veľký drevený kríž. Nová spevnená cesta, ktorá podľa všetkého ešte nie je úplne dokončená, nás privedie ku chate Gápel.

.. Voniarky (915 m) ..
.. kravy ..
.. cesta ku chate Gápel ..
.. chata Gápel ..

Chata Gápel sa nachádza na južnej hranici Národného parku Slovenský raj v nadmorskej výške 930 metrov nad morom. V blízkosti sa nachádza niekoľko jaskýň, Stratenská tiesňava a prírodná rezervácia Stratenský kaňon. V okolí chaty sa nachádza viacero banských štôlní, ktoré sa radia medzi najstaršie v chotári a charakterizujú zašlú slávu dobšinského baníctva. Jeho najväčší rozkvet bol najmä v 16. a 17. storočí. Prvé zmienky o samotnej chate sú zo 40-tych rokov minulého storočia, keď tu bola postavená jednoduchá zrubová stavba. Jej názov "Gápel" zrejme pochádza od pôvodných starých banských osadníkoch, ktorí tu ťažili medené a strieborné rudy. Používal sa aj názov "Gálová chatka", pomenovaná bola podľa miestneho horára pôsobiaceho tu v minulosti. V jej tesnej blízkosti sa nachádzala aj lesná škôlka určená na dopestovanie vlastných sadeníc. Pôvodná chatka bola jednoizbová, počas rokov 1975,1994, 2001 a 2015 bola niekoľkokrát rekonštruovaná a menila aj svoj vonkajší vzhľad až do dnešnej podoby. Vedľa chaty sa nachádza výdatný prameň a parádny altánok, v ktorom robí Danka revíziu sprejov a lekárničky. Po dôkladnom uvážení tu necháva športový opaľovací krém v spreji, vďaka ktorému získava v ruksaku trochu miesta. Pavel sa po tomto úkone len usmeje a smelo pokračujeme ďalej po príjemnej lesnej ceste pod Hanesovú 1 a Hanesovú 2. Neďaleko tohto úseku sa nachádzaja známa Dobšinská ľadová jaskyňa, ešte bližšie je Stratenská jaskyňa a úplne najbližšie Jaskyňa nad Košiarom, ku kturej sa kráča od smerovníka po žltej značke.

.. opäť tie smutnejšie pohľady ..
.. žeby mini salaš? ..
.. prístrešok priamo na značke ..
.. poľovnícka chata na čistinke pod Honzovským ..

Pod Honzovským sa nachádza chata a pri nej veľký košatý strom, ktorého tieň doslova víta turistov. Pred desiatimi rokmi mala chata ešte strechu v poriadku, no zub času sa do nej zakusol a pomaličky sa začína rozpadať. Keďže je pol druhej, rozhodli sme sa aj tentokrát pre obednú pauzu práve na tomto mieste. Vyberáme balíčky od Maťa z Penziónu Salamander, ktorý nám pripravil chleby s rezňami a horčicou a uhorkou a melónom a napolitánkou a ešte aj malou Demänovkou. Malé fľaštičky nachádzame každý v balíčku, máme z nich radosť a s Vladom si rovno jednu otvárame, štrngáme si a posielame pozdrav do Bratislavy.

.. Vlado s Manikom, pozdrav do Bratislavy ..

Po obede vyrážame cez pasúce sa kone k Nižnej záhrade (1086 m) a pokračujeme k Čuntave (1126 m). Celý čas sme vo výške cca tisíc metrov nad morom, ide sa parádne a celý tento úsek, vlastne celý dnešný deň, sa kráča príjemne. Presúvame sa z jedného pohoria do druhého. Žiadne veľké prevýšenia ani náročné kopce dnes zatiaľ neboli, žiadne búrky či dažde, no skrátka ide sa parádne. Akurát na jednom úseku pred Strmou prťou prebieha ťažba a chodníček je značne rozrytý ťažkými mechanizmami.

.. kone pod Honzovským ..
.. kone pod Honzovským ..
.. ťažba ..
.. pozor, vykonáva sa ťažba dreva ..
.. ťažba ..

Od Nižnej záhrady trasa pokračuje pod Strmou prťou pod Ondrejisko a k Čuntave (1126 m). Červená značka je zároveň bežkárska trasa, široká lesná cesta takto pokračuje až do sedla Besník (994 m). V Čuntave sa nachádza parádny prístrešok vhodný na schovanie sa pred búrkou, dažďom, vetrom, vlkom, srnám, medveďom a kľudne aj zemetraseniu. Našťastie ho však využiť nepotrebujeme a dávame si len malú pauzu s Dankiným kamošom Ibalginom. To, že som ho už dlhšie nespomenul, však neznamená, že jej nerobí spoločnosť pri každej pauze.

.. Vlado s Dankou pred odbočkou na Strmú prť ..
.. odbočka k vyhliadke na Strmej prti ..
.. prístrešok s posedením ..
.. výhľady ..
.. v týchto končinách sa nachádza obrovské množstvo lesných jahôd a kravských lájn ..
.. cez steblá trávy do Čuntavy ..
.. útulňa v Čuntave ..
.. interiér ..

Z Čuntavy do sedla Pod Čuntavou je to necelých 10 minút a do sedla Besník, ktoré je na pomedzí troch geomorfologických celkov: Nízke Tatry na severozápade, Horehronské podolie na juhozápade a Spišsko-gemerský kras (ktorého je súčasťou) na juhu a východe. ¤alší pohodový úsek zvládame s prehľadom a do sedla Besník prichádzame o štvrť na päť. Naskytuje sa nám krásny výhľad na najvyšší vrch východnej časti Nízkych Tatier, Kráľovu hoľu (1948 m) opradenú povesťami a ospevovanú básnikmi.

.. prístrešok v sedle pred Čuntavou ..
.. smerom do sedla Besník ..
.. spevnená lesná cesta do sedla Besník ..
.. prístrešok v sedle Besník ..
.. výhľad na Kráľovu hoľu ..
.. sedlo Besník (994 m) ..

Vchádzame do Nízkych Tatier a za uplynulých 12 dní máme za sebou Ondavskú vrchovinu, Čergov, Šarišskú vrchovinu a Volovské vrchy. Dostávame sa ku prameňu Hrona, druhej najdlhšej slovenskej rieky, ktorá tečie celá územím Slovenska a meria 298 km. Prameň sa nachádza v nadmorskej výške približne 980 metrov nad morom. Naberáme si čerstvú vodu a po asfaltke kráčame ďalej do Telgártu. Masív Nízkych Tatier je po Vysokých Tatrách najvýznamnejším geografickým a relatívne vysoko ekologickým stabilným celkom Slovenska. Nízke Tatry predstavujú mohutnú horskú klenbu, ktorá sa tiahne v smere východ-západ v dĺžke takmer 100 km. Sedlo Čertovica delí pohorie na časť Ďumbiersku na západe a Kráľovo-hoľskú vo východnej časti. Najvyššiu nadmorskú výšku dosahuje na Ďumbieri (2043 m) a najnižšiu pri Banskej Bystrici (355 m). Viac informácií o histďrii vzniku národného parku Nízke Tatry a jeho prírodných hodnotách si môžete prečítať v tejto brožúrke.

.. prameň Hrona pod Kráľovou hoľou ..
.. neparkovať, nešťať, nevyhadzovať odpadky a tak ..

Kúsok za prameňom Hrona smerom na Telgárt sa nachádza Chmarošský viadukt, súčasťou ktorého je deväť oblúkov. Jeho dĺžka je takmer 114 metrov, dosahuje výšku 18 metrov a pretína dolinu Chmarošku. Chmarošský viadukt, Telgártsky viadukt a Telgártska slučka sú súčasťou železničnej trate Červená Skala - Margecany a patria medzi najnáročnejšie železničné technické diela na Slovensku. Na 94 kilometrov dlhej trati sa tiež nachádza deväť tunelov razených modifikovanou rakúskou metódou. Ten telgártsky je postavený v špirále s dĺžkou 1239 metrov a s polomerom oblúka 400 metrov. Vzdialenosť medzi oboma portálmi je len 83 metrov. Sklon železničnej trate v tuneli je 12,5% a rieši nárast výšky o 31 metrov v stúpaní do sedla Besník. Práve vďaka tomuto unikátu sa úsek trate nazýva Telgártska slučka a ak vás táto téma zaujíma, prečítajte si pekne spracovaný článok na portáli Čierne diery, ktorý sa zaoberá zabudnutými miestami Slovenska.

.. Chmarošský viadukt pri Telgárte ..

Vráťme sa ale späť na asfaltku, po ktorej prichádzame do Telgártu. Ako prvý nás víta smerovník pri stanici, ďalej pokračujeme na námestie, kde si dohadujeme dnešný cieľ. V rokoch 1948 - 1990 mala obec názov Švermovo, na počesť Jana Švermu (1901 - 1944), českého komunistického politika a účastníka SNP. Podľa historikov sa počas SNP o túto oblasť odohrali najväčšie, ale aj najúspešnejšie boje medzi slovenskou armádou spolu s partizánmi a Nemcami. Obec pri nich bola 5. septembra 1944 vypálená. Na rozdiel od iných dedín Telgárt vstal z popola a jeho obnovou sa tam v 50. rokoch minulého storočia vrátil život.

.. smerovník pri železničnej stanici Telgárt, penzión ..
.. vchádzame do Telgártu ..
.. Telgárt ..
.. smerovník Telgárt, námestie (890 m) ..

Viacerí kamaráti nám v Telgárte odporúčali ubytovanie v Penzióne U Hanky. Ako na potvoru však majú dnes plno. Druhé odporúčané ubytovanie je dom nazvaný Turistická ubytovňa Pod Kráľovou hoľou. Volám tam a zisťujem možnosti. Chvalabohu majú dve voľné izby. Okamžite ich berieme a chystáme sa taktiež konečne si preprať veci. Pani domáca Zuzka nám ukazuje izby, spoločnú kuchynku a požičiava nám sušiak. Ubytovanie je fajn a nám bohate stačí. Zuzka nám zanecháva príspevok v zápisníku. Po zložení sa a prepratí prevažne spodného prádla sa poberáme do Horehronskej kúrie na hlavnej ceste, aby sme po celom dni mohli dodať telu lahodné moky a niečo pod zub.

.. kuchynka v turistickej ubytovni ..
.. posedenie na terase ..
.. Turistická ubytovňa Pod Kráľovou hoľou v Telgárte ..

Po večeri sa vraciame na ubytovňu, lúčime sa s Vladom a Pavlom s tým, že Nízke Tatry si dáme svojím tempom. Zaliezame do postelí a tešíme sa na ďalší deň, na dlhoočakávané Nízke Tatry, na ktoré sa Danka tak veľmi teší ..





14. DEŇ - utorok, 23. júla 2019

(Telgárt, Dolné pasienky, Horné pasienky, prameň Zubrovice, Kráľova hoľa, Stredná hoľa, Orlová, Bartková, Ždiarske sedlo, étulňa Andrejcová)

  O siedmej ráno vstávame na ubytovni a po zbalení ruksakov vyrážame do potravín. Obehali sme troje potraviny, kde sme si chceli kúpiť legendárne kura na paprike, avšak ani v jednom obchode nemali jediný sáčok cestovín. Nielen kura na paprike, ale ani žiadne iné cestoviny s hubami či syrom. Proste nikde nič, ale zato tu majú Telgártsku slučku. Posledný z obchodov sa však mohol hrdo pochváliť počtom chytených múch nalepených na mucholapke rovno nad umývadlom. Aspoň dačo ..

.. babička telgártska ..
.. nech sa páči ..
.. domček v Telgárte ..

Je pol deviatej ráno a nás čaká výšľap s najvyšším prevýšením na celej trase, viac ako 1000 výškových metrov cez Dolné (1046 m) a Horné (1236 m) pasienky, prameň Zubrovice (1650 m) až na samotný vrchol Kráľovej hole (1948 m). Tá patrí k najnavštevovanejším vrchom Nízkych Tatier a poskytuje jedinečný výhľad na Spiš, Vysoké Tatry, Liptov, ale aj Horehronie. To, aký výhľad sme z nej mali my, uvidíte neskôr. Pod Kráľovou hoľou pramenia najväčšie slovenské rieky Čierny Váh, Hnilec, Hornád a Hron. Na vrchole je od roku 1960 televízny a rozhlasový vysielač Kráľova hoľa. Vrchol na západ od vysielača je označený betónovým triangulačným stĺpom. Pod vrcholom mala počas 2. svetovej vojny partizánska brigáda Jánošík zemľanky a sklady a prechádzali cez ňu na jeseň a v zime počas rokov 1944 a 1945 viaceré partizánske jednotky. Udalosti 2. svetovej vojny pripomína reliéf na obelisku. Ak by ste na Kráľovej holi očakávali strom zelený, boli by ste sklamaní ..

.. nad Telgártom ..
.. výhľad na Telgárt ..
.. Horné pasienky (1236 m) ..
.. turbo power ..
.. toto je radosť z turistiky :) ..
.. chodníček pod stožiarmi ..
.. stožiare elektrického vedenia ..
.. nad prameňom Zubrovice (1650 m) ..
.. konštantný výšľap ..
.. pohľad na prvé hrebene Nízkych Tatier ..
.. vrchná časť Kráľovej hole ..

Po tejto fotografii sa nám začína kaziť počasie, dvíha sa silný vietor a valia sa na nás husté mraky. Vysnívané výhľady z Kráľovej hole sa rozplynuli jak predvolebné sľuby po voľbách. Vysielač na vrchole vidieť nie je, spoločnosť nám robí hustá hmla, mrholenie, vietor a zima. Po prvých nejasných kontúrach budovy sa každým ďalším krokom vysielač približuje. Vravím Danke, že v budove sa nachádza núdzová miestnosť, kam sa dá ukryť pred zlým počasím, poprípade v nej prespať na zemi.

.. o pár metrov vyššie a počasie zmenené na kompletku ..
.. kráčajúc na vrchol Kráľovej hole ..
.. stále po červenej ..
.. hľa! budova na vrchole! ..
.. ešte kúsok a sme tam ..
.. pod vysielačom ..
.. Kraľova hoľa, vrchol (1948 m) ..
.. betďnový triangulačný stňp ..

Do núdzovej miestnosti prichádzame presne na pravé poludnie. Zo zababušeného mávajúceho človeka sa vykľuje Marie, s ktorou sme sa pred pár dňami rozlúčili na Volovci. Len nás pozdraví a pokračuje v nečase ďalej. Trojhodinový výšľap s prevýšením 1058 metrov máme za sebou, prezliekame sa do suchých vecí a vrstvíme oblečenie. Kým si dávame obed, prichádza starší manželský pár, ktorý sa prišiel schovať pred vetrom. Pánko vyťahuje ploskačku, dávame si do jednej nohy, do druhej, do tretej .. vzápätí prichádza ďalší chlapík, ukecaný jak turecký predavač. Chvíľu debatíme, pýtajú sa nás odkiaľ a kam, Danke dávajú rešpekt a mne znova ploskačku. Danka si všíma Vladove okuliare a čelenku, ktoré tam zabudol, rovno ich berieme. O 12:30 opúšťame núdzovú miestnosť, lúčime sa s turistami a poberáme sa kráčať nepriaznivým počasím smerom k Andrejcovej.

.. núdzová miestnosť na Kráľovej holi ..
.. hej sa hor sa hrebeňom Nízkych Tatier ..
.. vetrík na hrebeni ..

Vo videu vidíte, aké máme parádne počasie. Toto počasie nás sprevádza nasledovné dve hodiny a pretrváva vo výške cca 1600 - 1800 metrov nad morom. Sem-tam sa nám naskytne na pár sekúnd výhľad, ktorý je vzápätí zrušený mrakmi. Takto kráčame z Kráľovej hole cez Strednú hoľu (1876 m), Orlovú (1840 m) a Bartkovú (1790 m) do Ždiarskeho sedla (1473 m).

.. eskimáci ..
.. keď odfúklo mraky, naskytli sa napríklad takéto výhľady ..
.. Bartková ..
.. Bartková ..
.. kamienky ..

V nadmorskej výške cca 1600 metrov máme krajšie počasie a už je čo-to z tých Tatier aj vidno. V Ždiarskom sedle sa nachádza stará opustená koliba, ktorá v letnom období poskytuje možnosť núdzového bivakovania.

.. koliba starého salaša v Ždiarskom sedle ..

Po chvíli sa dostávame na čistinku a konečne vidíme značku k Útulni Andrejcová. Po dvoch hodinách kráčania v silnom vetre sa tešíme na závetrie a vlastne aj na pivo ..

.. Ždiarske sedlo ..
.. kríž v sedle ..
.. už len 50, slovom päťdesiat, metrov ..

O 16:15 prichádzame k útulni, ktorá stojí na svojom mieste od roku 1968. Vtedajším turistom drevená chatka so svojím jednoduchým vybavením bohate stačila. Asi preto, že pri prameni Zimnej vody dovtedy nič pre turistov nestálo a možno aj preto, že tunajší turisti boli ozajstní trampi, zvyknutí na spanie pod širákom s hviezdnou oblohou. Chatka sa postupne udomácnila aj v turistickej mape a počas piatich desaťročí jej prístrešie využilo nespočetne veľa ľudí či iných bytostí. Spolu s útulňou Ramža neďaleko Čertovice predstavovali donedávna jediné útočiská pre turistov v tejto časti pohoria. Neskôr sa k nim pridal prístrešok v sedle Priehyba nad Heľpou a núdzová miestnosť v budove vysielača na Kráľovej Holi. Viac sa o útulni a občianskom združení Horské spoločenstvo dočítate na tejto stránke. Vonku nás vítajú Pavel, Marie a Vlado. Na chate je zopár turistov zo Slovenska a zopár Čechov a Moravákov. Chatár Mišo rovno čapuje remeselné pivo Tetrov Huncút a k nemu nalieva malých nezbedníkov - Žeruchovicu. Chytáme si miesto v útulni, rozkladáme karimatky so spacákmi a v prameni si dávame očistu. Jeden z najdôležitejších smerovníkov na zemeguli sa nachádza práve na tomto mieste ..

.. Tetrov Huncút ..
.. vypitím Tetrova prispievaš na jeho záchranu ..
.. dôležitý smerovník na Andrejcovej ..
.. po "sprche" ;) ..

Danka zisťuje, že Mišo má v ponuke ríbezľové víno banskobystrického vinárstva Berezun, tak si rovno objednáva fľašku. Spoznávame sa s Tiborom Hujdičom, alias Mrkvičkom z Dúbravky, Stankou z Trenčína, Mariannou z Trnavy, Matúšom a ďalšími ľuďmi, s ktorými sa stretávame na útulni. Väčšina z nich dáva hrebeňovku Nízkych Tatier, teda okrem Tibora, ktorý tiež kráča SNP-čku. Dokonca ju ide druhý krát. Dávame sa do reči, pijeme hektolitre piva, vína, do toho malých nezbedníkov, zábava graduje a srandy je kopec ..

.. áááá opäť kamoš Ibalgin ..
.. v étulni pod Andrejcovou ..
.. chatár Mišo robí objednávky ..
.. Danka číta, aké parádne víno majú v nadmorskej výške 1410 m ..

Čas ubieha, pivo tečie potokom, rehoty najväčšie, zážitkov milión, zostava parádna a takto pokračujeme, až kým nás príde 'vypnúť' Mišo okolo pol desiatej s tým, že by bolo dobré ísť konečne spať. V dobrej nálade zaliezame do spacákov, dávame si dobrú noc a tešíme sa na ďalší deň. V duchu si tak vravím, že by zajtra mohli vypnúť vietor, nainštalovať slnko a updatnúť pekné počasie, nech sa nám kráča lepšie ..

.. Andrejcová v plnej kráse pri blížiacej sa búrke ..




15. DEŇ - streda, 24. júla 2019

(Útulňa Andrejcová, Priehybka, Veľká Vápenica, Priehyba, Kolesárová, Sedlo Homôlka, Havrania Poľana, Ramža, Bacúšske sedlo, Sedlo za Lenivou, Čertovica)

  Všimol som si takúto vec. A to, že na útulniach, ale aj na iných horských chatách, varia prevažne husté strukovinové polievky. Nebolo tomu inak ani na Andrejcovej, kde Mišo uvaril výborný hustý šošovicový guláš. Keďže ho jedli takmer všetci návštevníci, tak si viete predstaviť tú delostreleckú paľbu, že by sa aj Auróra čudovala, kto jej to fušuje do remesla. Počas celej noci sa ľudia striedavo hmýrili v spacákoch, šuchotali na karimatkách a do toho prdeli Monteverdiho árie. Okrem toho hore-dole-krížom-krážom pobehovali mačky .. Vnímal som to tak, že aplikovanie večerných nápojov, Huncútov a kadečoho ďalšieho malo za úlohu dočasne vypnúť naše vnímavé senzory a pokúsiť sa primäť nás menej vnímať realitu blízkeho okolia. Avšak príliš to nefungovalo ..

  O 7:15 ráno si dávame praženicu s párkami a zeleninou, úžasné raňajky pripravené s radosťou. Mišo sa len potmehúdsky usmieva a podáva mi zápisník, ktorý včera koloval po chate a kto chcel, mohol v ňom zanechať nejaký odkaz. Takto nám pribudli príspevky od Stanky, Marianny, Tibora, Tomáša aj Martina, ktorý sa na celú jednu stranu snažil napísať text Františka od Buty. Rozlúčila sa s nami i Marie a na záver pridal svoj príspevok aj chatár Mišo. Pred Andrejcovou sa objavil aj Nízkotatranský 'stíhačkár' Kori, ktorý vedel, že šlapeme SNP-čku a čakal, kedy a kde sa naše cesty stretnú. Nízkotatranská stíhačka sú preteky jednotlivcov v kategórii ultra trail so 105 km dlhou trasou s prevýšením 5740 metrov vedúcou z Telgártu až na Donovaly hlavným hrebeňom Nízkych Tatier. Pre zaujímavosť, rekordér Majo Priadka tento pretek dal za neuveriteľných 12 hodín a 3 minúty. Šialené ..

.. parádne raňajky na Andrejcovej ..
.. mačiatko Coco ..

Turisti z Andrejcovej sa od skorého rána postupne vytrácali. Do tohto flow sa pridávame aj my a lúčime sa s tými, čo majú ešte pomalšie ráno ako to naše. O ôsmej sa vraciame ku včerajšej odbočke a pokračujeme na Priehybku (1550 m) a z nej na Veľkú Vápenicu (1691 m), dnešný najvyšší bod trasy. Južné svahy má zalesnené, porast s pásom kosodreviny a s výskytom limby dosahuje okraje vrcholovej plošiny. Severné a severovýchodné svahy má hôľnaté a vrchol má plochý s menšími porastmi kosodreviny. Na jej vrchole sa nachádzajú väčšie skalné útvary, ktoré sú až bizarne modelované. Tak zaujímavo to znie, a pritom je to len obyčajný kopec ..

.. vrhajúce tiene ihličnanov ..
.. Veľká Vápenica (1691 m) ..
.. výhľady z Nízkych Tatier ..
.. v sedle Priehybka (1550 m) ..
.. výšľap na Veľkú Vápenicu, v pozadí Kráľova hoľa ..
.. Veľká Vápenica (1691 m) ..
.. výhľady z Veľkej Vápenice ..
.. dvojprúdovka ;) ..
.. Nízkotatranské výhľady ..

Z Veľkej Vápenice pokračujeme zostupom 500 výškových metrov do sedla Priehyba (1190 m). Počas tohto úseku sa striedavo dobiehame, predbiehame a nechávame predbiehať rôznymi turistami z Andrejcovej. Turistické paličky sú v tomto úseku viac než Dankin kamoš Ibalgin. Raz nás dobehne Tibor, druhýkrát nás predbehne Marie, tretíkrát dobiehame Moravákov, tí nás ponúkajú domácou slivovicou, čiže vlastne je fajn sa nechať dobehnúť, nikdy nevieš aký benefit to prinesie. Priehyba je najnižšie položené sedlo na hlavnom hrebeni Kráľovohoľských Tatier a nachádza sa približne v jeho strede. Vedie ním spevnená lesná cesta z Heľpianskeho podolia z Heľpy na Čierny Váh a to Driečnou dolinou, Ráztokou a dolinou Ipoltica. Kúsok od prístrešku sa nachádza prameň, kde si dopĺňame vodu.

Po krátkej pauze pokračujeme výšľapom z Priehyby na Kolesárovú (1508 m), kde stretávame tri mladé turistky, kráčajúce opačným smerom. Ich dnešným cieľom je Útulňa Andrejcová. Pojedáme čučoriedky, kocháme sa výhľadmi a takto pokračujeme od sedla Oravcová, cez Oravcovú (1544 m), Zadnú hoľu (1620 m), Sedlo Homôlka (1533 m), Havraniu Poľanu (1400 m) až po Ramžu (1270 m). Trasa k Útulni Ramža je opäť iná, ako si ju pamätám spred desiatich rokov. Lemuje kopce po vrstevnici a je nekonečne dlhá ..

.. výšľap na Kolesárovú ..
.. čučoriedkoviská ..
.. mladé turistky na Kolesárovej (1508 m) ..
.. parádny nízkotatranský chodníček ..
.. výhľady zo Zadnej hole ..
.. a už sa blíži Marie ..
.. výhľady ..
.. kopce a chodníčky ..
.. výhľady ..
.. výhľad na ¤umbier v pozadí ..
.. Havrania Poľana (1400 m) ..
.. Danka sa kochá výhľadmi ..
.. nejaké tie detaily ..
.. chodníček ..
.. masívy ..
.. Danka, Marie a v pozadí Tibor ..
.. pohľad vzad ..

O 17:30 prichádzame k Útulni Ramža (1260 m). Búda je vhodná pre cca 20 ľudí, pred ňou sa nachádza ohnisko. Zopár ľudí sedí vonku, zopár stanov stojí obďaleč. Vládne tu pokojné ticho a kým si dávame pauzu, poberám sa k prameňu, ktorý sa nachádza asi 300 metrov povyše útulne. Naberám vodu do fľaše a zisťujem, že je nejaká kalná, zelenohnedá a nemám odvahu z nej piť. Vraciam sa k našim a vravím im, že vodu radšej neberme. Musia nám vystačiť aktuálne zásoby.

.. smerovník étulňa Ramža (1270 m) ..
.. útulňa ..

Smerovník na Havranej Poľane ukazoval čas na Ramžu 1:00 a na Čertovicu 2:40. Naším, normálnym tempom, sme k Ramži dorazili za hodinu a 40 minút. Odkiaľ to je, podľa smerovníka, na Čertovicu 1:50. Časy tu opäť nesedia. Orientačné značenie berieme do úvahy a s týmto nastavením vykračujeme z Ramže dúfajúc, že na Čertovicu dorazíme v prijateľnom čase. Nasleduje výšľap na Jánov grúň a zostup do Bacúšskeho sedla (1319 m).

.. cestička do Bacúšskeho sedla ..
.. kráčajúc do Bacúšskeho sedla ..

Povzbudzujem posádku a vravím jej, že čochvíľa sme v sedle. Z čochvíle je zrazu dlhá chvíľa a sedlo stále nikde. U najstaršieho účastníka našej svorky badať únavu. Zadeľujem patričné tempo a o 18:50 konečne nachádzam smerovník. V Bacúšskom sedle dávame 5-minútovú prestávku a pokračujeme do sedla za Lenivou a odtiaľ ďalej do sedla Čertovica.

.. Bacúšske sedlo (1319 m) ..
.. päťminútová pauzička v sedle ..

Tibor zamyslene krúti hlavou a vraví, že nechápe, ako môžeme mať takú dobrú náladu a byť plní entuziazmu, keď sme unavení a melieme z posledného. A to bez akýchkoľvek podporných látok ..

.. lesný chodníček za Bacúšskym sedlom ..
.. výhľady za Bacúšskym sedlom ..
.. sedlo za Lenivou (1378 m) ..

Máme pred sebou dnešnú poslednú polhodinu kráčania. Na Čertovicu vedie zo sedla pekná spevnená cesta, po ktorej kráčame viac-menej zotrvačne.

.. slnko zapadá ..
.. 20:15 a Čertovica na dosah ..
.. stará chata Čertovica ..

O trištvrte na deväť konečne prichádzame do sedla Čertovica v nadmorskej výške 1232 metrov. Sedlo spája Bociansku dolinu a Liptov s dolinou Štiavničky a Horehroním. Zároveň oddeľuje Ďumbierske Tatry na západe a Kráľovohoľské Tatry na východe a je zároveň najvyššie položeným sedlom Slovenska, ktorým prechádza cestná spojnica. Okrem motorestu sa tu nachádza domček horskej služby, na ktorý sme dostali odporučenie na Andrejcovej. Ten je od júna 2018 otvorený pre verejnosť a po rezervácii poskytuje núdzové, ale zato komfortné ubytovanie. Správca Marek nás víta a ponúka rizoto s pivom. Kopec na tanieri je vysoký jak Veľká Chochuľa. Kým sa púšťame do večere a popíjame pivo, začínajú sa postupne objavovať známe tváre z Andrejcovej, ktoré sa tu taktiež rozhodli prenocovať počas ich hrebeňovky. Nachádzame tu aj ďalších ľudí, prevažne Čechov, ktorých je aktuálne v Tatrách habadej. Jeden chalanisko sa práve dohaduje s chatárom, či môže spať vonku, ale chcel by využiť sprchu - či by sa dalo za to nezaplatiť a podobné hovadiny. Ľudia si zrejme neuvedomujú, že prevádzka takéhoto domčeka stojí nemalé peniaze a dokáže fungovať práve vďaka príspevkom od turistov. Ktohovie, možno sa raz dožijeme doby, keď si to budú uvedomovať ..
Ozaj, práve pred piatimi dňami vyšla v denníku SME reportáž o útulniach v Nízkych Tatrách, v ktorej sa dozviete viac informácií. Týmto končí tretia časť reportáže, prvých 15 dní máme za sebou a v nohách cez 330 km. Nech sa páči, 4. časť pokračuje tu.