~ Cesta hrdinov SNP ~

.. z Dukly na Devín peši naprieč Slovenskom za jeden mesiac ..

"Na Dukle ticho, iba vánok v korunách bukov mäkko sviští, hrdinov padlých tuhý spánok, október čúva zlatolistý." (Dukliansky priesmyk)
"Ty, ktorý vchádzaš sem, odožeň bôľ a súcit, nech kropky tvojich sĺz nezvonia o mohyly za hrdosť človeka, za život ľudstva súci, za tvoju jasnú tvár my smrť sme podstúpili." (Slavín)







6. DEŇ - pondelok, 15. júla 2019

(Veľký Šariš, Malý Šariš, Cemjata, Čertov kameň, Janov, Radatice, Ľubovec, Prokopov mlyn, Sopotnica, Brezie)

Parádne vyspaní si dávame raňajky v kolibe a zo Šariš Parku odchádzame až o desiatej. Prechádzame Veľkým Šarišom, v ktorom sa nachádza najväčší pivovar na Slovensku založený v roku 1964. Prvá várka piva v ňom bola uvarená 26. mája 1967. Inak v Šariši toho moc nie je, akurát v roku 2017 oslávila obec okrúhlych 800 rokov. Cez Šariš vedie trasa ulicami Pivovarská, M. R. Štefánika a Tulčícka a za malým cintorínom pokračuje cesta obcou k jeho malému 'bratovi'. Do Malého Šariša kráčame opäť po asfaltke a prichádzame doň o jedenástej. Na jednom zo stĺpov sa udomácnila rodina bocianov, zastihli sme ich pri vylepšovaní svojho hniezda.

.. pivovar Veľký Šariš ..
.. predajňa piva vo Veľkom Šariši ..
.. stará krčma v Šariši ..
.. stará krčma v Šariši ..
.. kostol sv. Jakuba vo Veľkom Šariši ..
.. rázcestník vo Veľkom Šariši ..
.. zvonica na Tulčíckej ulici ..
.. medzi Šarišmi sa nachádza jedno z pozadí Windowsu ..
.. Malý Šariš ..
.. ňenaser ho, bo tarha gače a kuše ric! ..
.. bociany ..
.. bociany ..
.. rázcestník v Malom Šariši ..

Prechádzame Malým Šarišom a pri jednom z posledných domov stretávame na verande staršieho pánka, ktorý nám dopĺňa vodu. Danka vyzúva topánky a nohy mastí kamošom Ibalginom. Opúšťame Malý Šariš cez pole popod diaľnicu D1 vybudovanú v roku 2010. Kúsok ďalej kráčame popri strelnici Kondor určenej na mierenú streľbu z dlhých aj krátkych guľových zbraní a na praktickú streľbu v 10 samostatných stanovištiach. Našťastie tu nikto nie je, nestrieľa sa a my môžeme pokojne pokračovať ďalej smerom na Cemjatu.

.. diaľnica D1 za Malým Šarišom ..
.. strelnica Kondor ..
.. strelnica Kondor ..

Vychádzame z lesa na hlavnú cestu, kde sa nachádza zastávka Zabíjaná, ktorá sa nachádza na rovnomennom kopci. Toto pomenovanie dostal z dôvodu, že v 19. storočí si toto miesto vyberala šľachta ako miesto duelov so strelnými zbraňami. Zabíjaná je aj pamätné miesto, kde sa 8.1.1881 uskutočnil posledný historikmi zaznamenaný pištoľový súboj miestnych uhorských šľachticov.

.. zastávka Zabíjaná ..

Tesne pred Cemjatou si dávame krátku pauzu v pohostinstve u Slava, ktorý zrejme nemá svoj deň a nechce sa mu príliš komunikovať. Bodaj by aj, veď tu, podľa svojich slov, pracuje už viac ako 30 rokov. Na terase sedia dôchodcovia a popíjajú pálenku s kávou. Potešia sa omladine a virtuálne s nami štrngajú. Vyberáme mapy a pozeráme, čo nás čaká ďalej ..

.. v pohostinstve u Slava ..

Je práve 13:00 a my prichádzame do Cemjaty, mestskej časti mesta Prešov. Ide o starú liečebnú a rekreačnú lokalitu, v ktorej vznikli kúpele známe po celom Uhorsku s povesťou tých najlacnejších. Z pôvodných kúpeľov vzniklo zariadenie pre seniorov Harmónia, jeho história sa spája s históriou Cemjatských kúpeľov. Tie preslávila minerálna voda – uhličito-železitá kyselka, ktorá sa používala na liečbu chudokrvnosti a žalúdočných ťažkostí. Najväčší rozmach zaznamenali kúpele začiatkom 19. storočia, kedy dalo mesto Prešov postaviť na Cemjate kúpeľný dom s kabínkami, niekoľkými hosťovskými izbami a jedálňou. Okrem toho tu bola vybudovaná tanečná sála a hostinec. Vyhľadávaným sa stali vaňové kúpele v ohrievanej minerálke, ktorá sa liala na vrstvu ihličia. Po roku 1949 prešli Cemjatské kúpele do správy Štátnych kúpeľov a žriediel. Úroveň priestorov (najmä budov) však už nedosahovala potrebný štandard a tak sa v júli 1955 definitívne rozhodlo, že Cemjata bude patriť výhradne dôchodcom. A tí sem chodia dodnes ..

.. Cemjata, minerálny prameň ..
.. zariadenie pre seniorov Harmónia ..
.. jazierko ..
.. minerálny prameň ..

Pri minerálnom prameni sa nachádza altánok, tam si dávame obed. Pokračujeme opäť lesmi ďalej smerom na Čertov kameň, ojedinelý blok žilného kremeňa, ktorý je reliktom paleogénneho treťohorného mora. Vznikol z rozvetraných polymiktných zlepencov z obdobia eocénu - oligocénu (pred 23 až 45 miliónmi rokov). Keďže je tento balvan celkom mimo trasy, fotku nemám. Pripájam teda aspoň smerovník.

.. smerovník Čertov kameň ..

Rozbehnutí pokračujeme smerom na Janov (302 m), do ktorého v podstate ani nejdeme, a kráčame ďalej po hlavnej ceste do Radatíc (295 m). O 15:30 navštevujeme miestne pohostinstvo u Márie Čelovskej a dávame si pivo, chipsy a DRU tyčinky. Trasa vediet naprieč celou dedinou a pokračuje poliami nad ňou do Ľubovca (320 m).

.. Radatice ..
.. kostol v Radaticiach ..
.. nad Radaticami ..
.. Ľubovec ..

O 16:40 prichádzame do Ľubovca, všímame si obecný úrad a vtipné miesto na stene, kde sa hlási požiar, no nezastavujeme sa tu a pokračujeme cez Sopotnické vrchy smerom na dolný Prokopov mlyn.

.. keby horelo, tak tu hláste požiar :) ..
.. obecný úrad Ľubovec/Ruské Pekľany ..

Za Ľubovcom pokračujeme cez pŕhľavu a džungľu, ktorá ústi pod elektrickým vedením a napájame sa na lesnú cestu pod kopcom Hradská (470 m). Tu definitívne nechávam moje obľúbené prepotené bavlnené tričko prevesené na strome. Lúčim sa s nim a čakám na Danku, ktorá funí do kopca. Keď prichádza na rázcestie Hradská, má toho dosť a zadeľuje protestný odpočinok. Vychutnávam si zatiaľ výhľady a čakám, kedy vyrazíme ďalej ku Prokopovmu mlynu.

.. džungľa za Ľubovcom ..
.. prešľapávať chodníček v kraťasoch patrí medzi moje menej obľúbené koníčky ..
.. Hradská, rázcestie (470 m) ..
.. Danka dáva oddych ..
.. výhľady z Hradskej ..
.. výhľady z Hradskej ..

Je 17:40 a prichádzame k Prokopovmu mlynu. Nachádza sa popri potoku Sopotnica a je jedným z viacerých mlynov, ktoré tu v minulosti fungovali. Bol postavený rodinou Prokopových v prvej polovici 19. storočia ako kamenný mlyn a pri jeho kompletnej prestavbe v roku 1923 boli použité pálené tehly. Mlyn bol v roku 1953 v období socializmu znárodnený. Do budovy sa zakusol zub času a každým rokom vyzerá horšie a horšie. Do Prokopovho mlyna sa minulý rok vybral aj David s kamarátmi a natočil toto video z jeho interiéru a okolia.

.. Prokopov mlyn ..
.. Prokopov mlyn ..
.. budova pri Prokopovom mlyne ..
.. stará šopa ..
.. stará šopa ..
.. stará šopa ..

Z Prokopovho mlyna pokračujeme cez potok ku smerovníku a po spevnenej ceste k ústiu Sopotnice. Nekonečne dlhý nezáživný úsek cez les nemá konca kraja a už len čakáme na to, ako vypadneme z lesa pred Brezím. O štvrť na osem večer prichádzame k ústiu Sopotnice, kde sa nachádza pamätník dvoch strážmajstrov ZNB (Emanuel Polák a Jozef Prošek), ktorí padli 4. mája 1948 v nočných hodinách pri starom Prokopovom mlyne v boji proti fašistickým banderovským bandám. Vychádzame z lesa a oproti, skoro na horizonte, vidíme našu zajtrajšiu destináciu - Jánošíkovu skalu.

.. džungľa za Prokopovým mlynom ..
.. smerovník Prokopov mlyn (371 m) ..
.. smerovník pri ústí Sopotnice ..
.. pamätník ..
.. tam hore vzadu, pod hrebeňom, ten maličký kameň .. to je Jánošíkova bašta ..

Odchádzame zo Sopotnice a pokračujeme na Brezie, k detskému táboru Kysakwood, ktorý sa onehda nazýval Pionierský tábor Družba. Historicky prvý turnus bol v tomto tábore na začiatku leta 1969. Od roku 1996 prevádzkuje tábor firma DIPO. Viac informácií a rôzne akcie majú uvedené na svojej stránke. Vchádzame do areálu, v ktorom je aktuálne mnoho detí a pýtame sa vedúcich, či by sa dalo niekde kúpiť pivo. Svalnatý mladík ma chôdzou oberača melónov berie k baru, kde si kupujem pivo v plechovke. Ľudia sú tu síce milí, avšak prenocovať nás v areáli nechcú, že takéto možnosti sa dajú len mimo letnej sezóny. Nevadí, dopĺňame vodu, berieme pivá, lúčime sa s vedúcim a poberáme sa hľadať pekné miestečko na stanovanie. Naše miesto nachádzame kúsok od tábora v lese ..

.. parádne záveterné miestečko na kempovanie ..

O deviatej večer sme rozložení, stan stojí a začíname si pripravovať večeru. Hlasy z neďalekého tábora pomaličky utíchajú a jediné, čo počuť, je občasný vlak, ktorý prejde cez železný most kúsok od nás nad Hornádom. Tma dopadá na Sopotnické vrchy a my zaliezame do spacákov vyspať sa na ďalší deň ..

.. príprava večere ..
.. pivečko z plecháčika od Šinglošov ..




7. DEŇ - utorok, 16. júla 2019

(Brezie, Obišovce, Kysak, Jánošíkova bašta, Prielohy, sedlo pod Vysokým vrchom, Kráľova studňa, Jánošova lúka, pod Hrešnou, Kavečany, Košice - Čermeľ)

  Je 7 hodín ráno a v stane sa dá príjemne existovať. Nepečie na nás slnko, nie je v ňom sparno a ani príliš teplo. Strategické rozloženie nášho príbytku v lese v tieni sa ukázalo ako veľmi rozumný ťah. Balíme pachšametle, dávame provizórne raňajky a o ôsmej vyrážame. Kráčame opäť okolo tábora ďalej smerom na legendárny Kysak.

.. detský tábor Kysak-Brezie ..
.. čo tam po Hollywoode, nech žije Kysakwood! ..

Za Kysakwoodom ideme ešte kúsok po spevnenej ceste až sa pozvoľna dostávame na lesnú cestu a z nej do rozmočených sračiek pri Hornáde. Tento úsek som si pamätal aj z minula, keď sme sa tadiaľto brodili v bačorine. Aby toho nebolo málo, útočil na nás kadejaký hmyz a iná háveď odpočívajúca vo vysokej tráve, čakajúca na nič netušiacich turistov kráčajúcich obďaleč Hornádu. Nebolo tomu inak ani tentokrát, cez džungľový úsek sa pomaly predierame a pokračujeme popri rieke ďalej smerom ku chatám. Cestu lemujú pekné chatky s upravenými pozemkami, neskôr sú to väčšie chaty, ktoré striedajú murované domy. Takto kráčame až k Obišovciam.

.. džungľa pri Hornáde ..
.. presne tadiaľto vedie značka ..
.. kúsok prešľapaný! ..
.. chatová oblasť pred Obišovcami ..
.. chatová oblasť pred Obišovcami ..

Trasa vchádza pri konci Obišoviec na chodník a pokračuje cez most do Kysaku. Legendárneho Kysaku, významného železničného uzla, kde sa vlakové koľaje rozvetvujú jak chápadlá Ficovej mafie. Cez obec preteká spomínaná rieka Hornád prameniaca pod Kráľovou hoľou. Rovno na značke sa okrem iného nachádza aj obecný úrad. Vchádzame teda dnu, využívame WC, dopĺňam nám vodu a od milej pani, ktorá nás ponúka kávou, dostávame pár riadkov do nášho zápisníka. Z histórie sa dozvedáme, že 2. svetová vojna zasiahla Kysak najmä v období SNP. Hlavnú úlohu zohrala kysacká železničná stanica. Na 13. koľaji tu mal stanovisko nemecký pancierový vlak, ktorí partizáni pred vypuknutím SNP už dlhší čas ostreľovali a raketovými strelami osvetľovali objekty v železničnej stanici. Vyhadzovali mosty aj trať. Dňa 31. augusta 1944 navštívila stanicu skupina partizánov preoblečených za železničiarov a zistila silu nemeckej posádky. V ten istý večer boli slovenskí vojaci, ktorí tu vykonávali strážnu službu, odzbrojení a zhromaždení v reštauračnej miestnosti a strážení nemeckými vojakmi. 1. septembra 1944 o 5:30 ráno došlo k boju o stanicu medzi partizánmi a nemeckými vojakmi. 20. decembra 1944 o 8:00 bola stanica a obec Kysak bombardovaná, na Vianoce 24. decembra 1944 o 19:00 bola stanica výbuchmi zničená. V tom čase bola obec zničená až na 70%. Pamätná tabuľa obetiam 2. svetovej vojny bola na stanici v Kysaku odkrytá 8. mája 1948. Toľko k histórii Kysaku ..

.. strážca pozemku v Obišovciach ..
.. Obišovce končia, blížime sa do Kysaku ..
.. Kysak ..
.. nové turistické značenie v Kysaku ..
.. železnica v Kysaku ..
.. v týchto dňoch práve prebieha rekonštrukcia ciest ..

Za obecným úradom stretávame dvoch turistov z Nemecka. Majú namierené na Ukrajinu a nejakou náhodou sa ocitli v Kysaku. Pokračujeme chatovou osadou a začíname stúpať na hrebeň Hornádskeho predhoria smerom k Jánošíkovej bašte. Tu stretávame a predbiehame 3 dámy, cca šesťdesiatničky, ktoré sa vybrali na výlet na baštu. Dávame sa do reči a keď spomíname, že kráčame SNP-čku, jedna z nich vraví, že aj jej syn ju chcel prejsť, avšak boli horúčavy cez 35°C, pre ktoré prechod po pár dňoch prerušil a už ho nedokončil.

.. turisti z Nemecka ..
.. niektoré rastliny majú cez 2 metre ..
.. chatová oblasť nad Kysakom ..
.. Jánošíkova bašta ..

O 10:45 prichádzame na Jánošíkovu baštu, známu horolezeckú skalu. Ide o približne 45-50 metrov vysoký výhľadový vápencovo-dolomitický skalný útvar, ktorého svahy prudko klesajú až do doliny Hornádu. Jánošíkova bašta patrí z geomorfologického hľadiska do oblasti Slovenského rudohoria a jeho horského celku Čierna hora, nadmorská výška tejto mohutnej prírodnej dominanty je 523m. Skala umožňuje výhľad do doliny Hornádu so železničnou dvojkoľajovou traťou nazývanej 'Trať družby', na oproti stojaci vrch Humenec (618 m) s NPR Humenec, za ním vrch Tlstá (685 m), východným smerom na skalný chrbát vrchu Hrad (498 m) so zrúcaninami hradu Kysak, západným smerom na Bokšovské skaly a vrch Bokšov (810 m) a Slanské vrchy. Vychutnávame si výhľad, Danke ukazujem, odkiaľ sme včera vyšli z lesa od Prokopovho mlyna a zároveň si dávame polhodinovú pauzu.

.. Danka na Jánošíkovej bašte ..
.. výhľad z Jánošíkovej bašty ..

Z Jánošíkovej bašty pokračujeme cez Prielohy (788 m) do sedla pod Vysokým vrchom (803 m), ktoré sa ešte donedávna volalo sedlo Repy. Na mnohých smerovníkoch je ešte stále uvedený pôvodný názov tohto turisticky významného sedla, keďže sa tu stretávajú tri dôležité značky. Prírodná rezervácia Vysoký vrch s výmerou 20,54 ha je zriadená za účelom ochrany pralesovitých lesných spoločenstiev Vysokého vrchu (851 m) a Bielej skaly (806 m) s pestrým zložením drevín (buk, jaseň, javor, brest horský, dub, jedľa a pod..) a výskytom vzácnych a zákonom chránených rastlinných druhov.

.. Hornádske predhorie ..
.. aha! stále bavlnené tričko, tentokrát Štiavnicke vrchy (Sitno) ..
.. veľký smerovník v sedle pod Vysokým vrchom, resp. staré sedlo Repy ..
.. prírodná rezervácia Vysoký vrch ..
.. parádny prístrešok v sedle ..
.. naše malé batôžky ..
.. cesta cez pŕhľavu zo sedla pod Vysokým vrchom ..

Zo sedla pod Vysokým vrchom pokračujeme cez lesy na Kráľovu studňu (700 m), ktorú si netreba mýliť s tou vo Veľkej Fatre. Studnička pramení pod storočnými bukmi na okraji malebnej lúčky. Tento jediný prameň na hrebeni medzi Kavečanmi a Vysokým vrchom sa nachádza na úbočí Čečatovej vo výške 670 m. Podľa povesti tu na čistinke, uprostred bukového lesa, počas poľovačiek oddychoval kráľ Matej Korvín aj so svojimi sokoliarmi, čo sa zachovalo v názve studničky - Kráľova. Prameň pri Kráľovej studni upravil Košický poľovnícky spolok a na západnej strane čistinky zriadil pre seba i turistov malú drevenú útulňu. Tá však koncom 20-tych rokov minulého storočia schátrala. Viac informácií o Kráľovej studni a okolí si môžete prečítať na tejto informačnej tabuli.

.. smerom na Kráľovu studňu ..
.. smerovník Kráľova studňa, prameň ..

Prameň sa nachádza dolu po modrej značke asi 7 minút peši od smerovníka. Poberám sa nabrať čerstvej vody a vraciam sa naspäť na červenú. Pokračujeme smerom na Jánošovú lúku (620 m), ku ktorej vedie trasa popri betonovom plote ZOO. Košická zoologická záhrada je rozlohou najväčšia zoologická záhrada na Slovensku a v Strednej Európe. Rozkladá sa na ploche 289 ha v prírodnom prostredí Čiernej Hory v mestskej časti Kavečany. V týchto končinách nachádzame priamo na značke medvedie stopy. Neskôr sa dozvedáme, že nejaký medveď sa tu skutočne vyskytuje a že je lepšie byť obozretný. Hľadám medveďa, ale márne a tak len pokračujeme striedavo v lese a striedavo popri plote cez Jánošovu lúku až ku chate Hrešná.

.. plot košickej zoologickej záhrady ..
.. prístrešok pred Jánošovou lúkou ..
.. Jánošova lúka (620 m) ..
.. čerstvá medvedia stopa ..
.. prístrešok pred chatou Hrešná ..

Turistická chata Hrešná sa nachádza na vrchole lyžiarskeho strediska Kavečany-Hrešná v nadmorskej výške 597 m. Bola vybudovaná Telovýchovnou jednotou METROPOL Košice v rokoch 1983-1986 ako rozhodcovská veža spolu s bežeckým štadiónom. Od letnej sezóny 2014 je chata opäť otvorená pre verejnosť a konajú sa tu rôzne koncerty, tvorivé dielne, šarkaniády, prednášky, letné kino, čajový festival a mnoho ďalšieho. Hneď ako sa nám chata ukazuje v plnej kráse, dlho neotáľame a rovno pikujeme k výčapu. Dávame si pivo s nezbedníkom a popri tom si varíme pod slnečníkom cestoviny. Chatár Tomi nám dáva tipy, kde sa dobre najesť v Košiciach a zároveň odporúča obchod Sportcom outdoor, keďže sa pár dní už trošičku sťažujem na bavlnené tričká. Rozpráva nám, ako sa spolu s Veronikou zaslúžili o zviditeľnenie chaty, ktorá sa vďaka ich zásluhám stala obľúbeným návštevným miestom turistov z celého Slovenska. Pred odchodom nám zanecháva krátky príspevok v zápisníku.

.. chata Hrešná ..
.. výhľad na Kavečany ..
.. umenie ..
.. spokojný Manik ..

Lúčime sa na Hrešnej a pokračujeme klesaním cez Kavečany (500 m), ktoré sú mestskou časťou Košíc, nad Suchou dolinou (380 m) až do samotných Košíc, časti Čermeľ (238 m). Klesáme v podstate konštantne od sedla pod Vysokým vrchom (803 m) - cez 560 výškových metrov až do Košíc. Trasa je fajn, od Kavečian popod vrchom Strážna (531 m) smeruje cez Viničnú stráň cez chaty pod Suchým jarkom až do spomínaného Čermeľa. Toto miesto je dôvodom na oslavu, keďže trasa SNP-čky sa konečne začína stáčať na západ. Doposiaľ sme od Dukly viacmenej stále kráčali na juh, ale tomu je dnešným dňom koniec ..

.. smerovník pod Hrešnou ..
.. Kavečany ..
.. kaplnka ..
.. ubolená Danka ..
.. v pozadí už vidieť Košice ..
.. ešte viac Košíc ..
.. výhľady ..
.. brigády v Čermeli ..

Danke radostne oznamujem, že stáčanie trasy na západ by sme mali patrične osláviť, avšak ona toto moje nadšenie až tak nezdieľa, keďže ju stále bolia v topánkach nohy. Vravím jej, že si pôjdeme oddýchnuť do nejakej krčmy, tam si môže 'pokecať' s kamošom Ibalginom a počkáme na Tinku, s ktorou sme sa na Dukle dohodli, že sa jej ozveme keď dorazíme do Košíc. Mestská časť Čermeľ vznikla už v 16. storočí. Vo februári 1914 tu začala premávať električka, ktorá fungovala až do roku 1971. Bývalá murovaná čakáreň električky v Čermeli bola prestavaná 70-tych rokoch 20. storočia na bufet 'U ovečky'. Hneď vedľa sa nachádza reštaurácia 'Baránok' a kúsok ďalej reštaurácia 'U vlka'. Keďže vlk by dal dole aj ovečku aj barančeka, nebolo o čom a poberáme sa práve do tejto reštaurácie, v ktorej sme sedeli aj pred 10 rokmi, akurát vtedy sme vypili príliš veľa borovičiek a ani neviem, ako sme pokračovali ďalej .. 'U vlka' si dávame klobásu, pirohy, hranolky, pivo, kofolu, becherovku a aj nejakú limonádu a čakáme na Tinku. Danka si medzitým mastí nohy a asi 50x dodáva, že v Košiciach končí ..

.. Košice, Čermeľ (238 m) - miesto, kde sa Cesta hrdinov SNP láme na západ ..
.. bufet U ovečky už nefunguje a je zatvorený ..
.. zničená Danka ..
.. hody ..
.. reštaurácia U vlka ..
.. s barmankou Zdenkou už v prezlečenom tričku z chaty Čergov ..

Po 20 minútach prichádza vysmiata Tinka. Vítame sa, ako keby sme sa týždeň nevideli :) Prichádza autom, z uvítacieho drinku teda nič nie je. Ruksaky nakladáme do kufra, poberáme sa k nej domov a tešíme sa, ako si u nej vyperieme väčšinu oblečenia. Hlavne tie moje bavlnené tričká, ktoré majú vyzrážané husté graffiti z poctivo vypoteného potu. Rozprávame zážitky, opisujeme situácie, spomíname cigáňov zo Svidníka, trtkačku z Bardejovských Kúpeľov, osy zo Žobráka, turistov z Čergova a kadečo ďalšie. Prichádzame k Tinke, nakladáme prvú práčku a ešte sa ani poriadne nerozkrúti bubon, už nás berie do krčmy. "Poďte, niečo vám ukážem, taký parádny underground," vraví a na moju otázku, ako sa to volá, odpovedá stroho "Ideme do Kembridžu!" Fíha, tak to sme teda zvedaví!

O pár minút sa ocitáme v legendárnej krčme 'Kembridž'. Ak ste z Košíc, tak vám ju určite predstavovať netreba. My však máme premiéru podniku, ktorého atmosféru môžete nasať napríklad z tohto článku. Ani nevieme ako a zrazu pri našom stole sedí asi 5 ľudí, predstavujú sa Ňaňo, Čolo, Joko a ďalší. Zoznamujeme sa, kecáme, ľudí pribúda a i napriek tomu, že je utorok, je Kembridž plný. Ľudia, psy, bicykle, skateboardy, motorky, autá na blikačkách, to je večerný život tohto šenku. Tinka vyhodnocuje situáciu a navrhuje odchod, aby sme sa omylom nerozbili, čo sa javí ako zodpovedný a dobrý nápad. Skúšam namietať, či by sme ešte nezostali, ale argument s druhou práčkou je tak silný, že ihneď stojím v pozore a lúčim sa so všetkými prísediacimi. Tinkina mamina nám zanecháva príspevok a hneď za ňou ju nasleduje Ňaňo. Definitívnu bodku večera dáva ešte Richard 'Rixao' Széplaki, ktorý nás prišiel navštíviť rovno k Tinke domov. Rixao ako prvý v Košiciach založil skupinu afro-brazílskeho bojového umenia capoeira, ktorá sa odvtedy rozrástla do 10 miest. Chcel nás vidieť a prišiel za nami k Tinke domov. Košice, vitajte!





8. DEŇ - streda, 17. júla 2019

(Košice - oddychový deň)

  Dnešné ráno je bez budíčka, z izby vychádzame až o deviatej. Vypraté veci na sušiaku sú už len vlhké. Na Tinkine odporúčanie vyrážame do mesta do kaviarne Šálka kávy, nachádzajúcej sa na križovatke ulíc Hviezdoslavovej s Hlavnou. K dobrej káve si v príjemnom prostredí doprajeme aj chutné koláčiky. Posedíme polhodinku a vyrážame hľadať obchod Sportcom.

.. interiér kaviarne Šálka kávy ..
.. interiér kaviarne Šálka kávy ..
.. naše ranné menu ..

Košice sú metropolou východného Slovenska a s takmer štvrť miliónmi obyvateľmi sú druhým najväčším mestom na Slovensku. V roku 2013 sa Košice stali Európskym hlavným mestom kultúry. Od roku 2016 nesú titul Európske mesto športu, od toho istého roku sa tu koná prestížny medzinárodný filmový festival Art Film Fest. Odrazom bohatej histórie mesta je jeho centrum s početnými pamiatkami gotickej, barokovej, klasicistickej a historizujúcej architektúry, ktoré tvorí najväčšiu mestskú pamiatkovú rezerváciu na Slovensku (85,4 ha). Jej najvýznamnejšou dominantou je rozlohou najväčšia sakrálna stavba na Slovensku – gotická katedrála Dóm svätej Alžbety. V Košiciach sa vyberáme do jednej z našich dnešných hlavných destinácií - Sportcom outdoor. Danka sa rozhodla kúpiť si väčšie topánky a ja nejaké funkčné tričká. Trpezlivý predavač, nedávajúci na javo žiadne emócie, vyberá 5 rôznych modelov topánok, ktoré si Danka skúša. Jedny sú jej tvrdé, druhé malé, tretie úzke, štvrté nesedia na nohe, vracia sa k prvým a nerozhodnosť naberá na obrátkach. Chlapík kľudom angličana pokojným hlasom vraví: "Už tretíkrát vám hovorím, tieto sú dobré. Scarpy sú bavorákmi v autách, nosí ich aj horská služba." Skúšam si zatiaľ Zajo tričká a keďže sú fakt príjemné, beriem rovno dve a mikinu k tomu. Danka sa nakoniec rozhodne a berie predavačom odporúčané Scarpy (šťastne ju dovedú až do cieľa). Nákup hotový. Odchádzame spokojní na obed za Tinkou do Big Bowlu, čo je ďalšia destinácia odporúčaná Tomim z Hrešnej. Prechádzame popri Kostole Najsvätejšej Trojice (alebo Premonštrátskeho kostola), masívnej ranobarokovej budovy, ktorá je najcennejším barokovým objektom Košíc. Ďalej popri Dóme sv. Alžbety, najväčšom kostole na Slovensku s plochou interiéru 1200m² a kapacitou vyše 5000 ľudí. Dóm sv. Alžbety je najvýchodnejšia gotická katedrála v Európe, ktorá ovplyvnila aj výstavbu ďalších chrámov v Poľsku a Sedmohradsku (Sibiu, Brašov a Kluž). Viac sa o nej môžete dočítať napríklad na Wikipedii. Vo vietnamskom bistre Big Bowl sa stretávame s Tinkou.

.. kostol Najsvätejšej Trojice ..
.. Dóm svätej Alžbety ..

O chvíľu sa k nám pridáva aj Marek Lenárt z Maše, slovenský výrobca handpan nástrojov značky Mishte instruments, člen zoskupenia Kodama hands. Marek nás berie k sebe domov a ukazuje svoju dielňu, v ktorej tieto úžasné nástroje vyrába. Vysvetľuje nám celú alchýmiu výroby, od vyklepávania plechov až po trpezlivé ladenie jednotlivých tónov. Jeho nástroje si vyskúšali napríklad aj Danny s Marcusom, svetoznáme duo Hang Massive, ktorých najpopulárnejšie video už má viac ako 41 miliónov videní.

.. Marekova magic room, ladiaci stôl v strede ..
.. pong, lis, sústruh na rôzne činnosti ..

Marek nás berie naspäť do centra Košíc, na námestí si dávame kávu od Coffee Brothers. Baristka nám odporúča dobrú zmrzlinu, pizzu a steaky. Na terase vinárne si dávame chutné slovenské víno, motáme sa po centre, vychutnávame si náš voľný deň. Síce "tachometer" ukazuje 8 kilometrov, ale bez batohov je to brnkačka. Neskôr sa opäť stretávame s Tinkou a pozývame ju na večeru do pivovaru Hostinec.

.. stará brána z čias, kedy si ľudia dávali záležať na detailoch ..
.. oldschool papiernictvo s parádnym fontom ..
.. Jakabov palác - istý čas sídlo prezidenta obnovenej Česko-Slovenskej republiky Edvarda Beneša ..
.. biopotraviny po košicky ..
.. Halmiho dvor - národná kultúrna pamiatka vyhlásená v roku 1963 ..
.. keď grafikovi nejde karta ..
.. espresso Aida - ďalší antikvariátny skvost ..
.. zaujímavá fasáda ..

Po večeri ideme k nej, otvárame víno a kým balím všetky vypraté veci, Danka zatiaľ dopisuje do zápisníka dnešný deň. Požičiavame si dva malé ruksaky, s ktorými hodláme zajtra pokračovať 'na ľahko' po chatu Erika, kam nám vie Tinka doviezť naše veľké batohy. Plán je jasný, vyspať sa a priblížiť sa k smerovníku Košice - Čermeľ, kde sme včera večer skončili. Voľný deň padol náramne vhod, máme čisté a aj nové oblečenie. Okrem toho nechávame u Tinky zopár kíl vecí, ktoré naozaj nepotrebujeme a poberáme sa do postele. Zajtra ráno chceme vstať rozhodne skôr ako dnes ..

.. Danka zapisuje poznámky 8. dňa ..




9. DEŇ - štvrtok, 18. júla 2019

(Košice - Čermeľ, Bankov, Jahodná, Pišiverka, Predné Holisko, Idčianske sedlo, Golgota, sedlo Kojšovskej hole, chata Erika, Spálenica, Biely kameň, Tri studne, Kloptaň)

  Po budíčku o pol siedmej ráno odchádzame s Tinkou autom na Čermeľ. Lúčime sa s ňou a ďakujeme za úžasnú podporu a pomoc. Zároveň sa dohadujeme, že sa vidíme niekedy okolo piatej na chate Erika. Podľa mapy to dnes vyzerá na celodenný, konštantný, no zato pohodový výšľap cez 900 výškových metrov. Čermeľ a Čermeľské údolie sa nachádza na začiatku Čermeľskej doliny a patrí do mestskej časti Košíc nazývanej Sever. Taktiež sa tu nachádza Detská železnica, jednokoľajná úzkorozchodná železnica s dĺžkou trate 4,2 km, ktorú vlak prejde pozdĺž malebného Čermeľského údolia za 22 minút. Doprava je zabezpečovaná historickými vozňami a najstarším prevádzkovým parným rušňom známym ako Katka.

.. tabuľa v Čermeli ..

Z Čermeľa pokračujeme hore na Bankov, v súčasnosti jedno z najnavštevovanejších rekreačných stredísk košického lesoparku. Spočiatku viedla na Bankov jediná prístupová komunikácia, vozová cesta na Spiš, neskôr nazývaná Stará spišská cesta. Bola to stará obchodná cesta z Košíc na Spiš, vznikla v 15. storočí a smerovala neskôr popri košickej Kalvárii a tzv. Červenom kríži (dnes areál bane) na Bankov, ktorý tu dosiahla v mieste zvanom Bankovská vyhliadka. Odtiaľ viedla poza letohrádky k ohybu dnešnej autocesty a tam pokračovala klesajúc smerom k Čermeľskému údoliu popri kaplnke sv. Jána Nepomuckého. Názov Stará spišská cesta (na starých mapách uvádzaná aj ako Stará bankovská cesta) získala po roku 1823, keď údolím Čermeľského potoka vymeral mestský geometer Anton Bercsinszky tzv. Novú spišskú obchodnú cestu. Obe cesty slúžili jednak pútnikom, ale aj obchodníkom a povozníkom na zvoz dreva z mestských lesov pre potreby Košičanov.

.. hotel Bankov ..

Pokračujeme okolo hotela Bankov do Horného Bankova, ktorého dominantným objektom je neogotická kaplnka Nanebovzatia Panny Márie. Podnetom na vznik tejto kaplnky bol jeden obraz Panny Márie a snaha o jeho záchranu košickými mlynárskymi robotníkmi. V tzv. nižnom košickom mlyne, ktorý stál kedysi na ramene Hornádu v južnej časti mesta, pracoval ako robotník od roku 1879 Ján Straka. Ten sa v Košiciach všestranne aktivizoval v náboženskom živote slovenských katolíkov a veľmi sa zaslúžil aj o postavenie oboch bankovských kaplniek. O Bankove sa dozviete viac z tejto informačnej tabule.

.. kaplnka Nanebovzatia Panny Márie ..

Na Bankove si o ôsmej ráno dávame raňajky a vodu si naberáme zo studničky s takým tlakom, že by sa aj wapka čudovala, že kto jej to fušuje do remesla. Nachádza sa tu baňa, v ktorej v 90-tych rokoch 19. storočia objavili magnezit. V roku 1901 mesto vykúpilo tieto pozemky a prenajalo podnikateľovi Fridrichovi Bródymu, ktorý tu s podporou firmy Scheinz & Eichler z Magdeburgu začal v roku 1909 ťažbu. Ročná produkcia bola 17 až 18 tisíc ton páleného magnezitu, ktorý sa vyvážal prevažne do USA a Nemecka. O bani sa dozviete viac z tejto informačnej tabule a o magnezitke v článku portálu Čierne diery.

.. trasa E8, ktorej súčasťou je Cesta hrdinov SNP ..

Po raňajkách odchádzame z Bankova a pokračujeme do sedla pod Kamenným hrbom (518 m), v ktorom ma potešili úplne nové značky obsahujúce aj GPS súradnice. Odtiaľto pozvoľna nenáročne stúpame cez východnú časť Volovských vrchov ku chate na Jahodnej. Na tejto trase sa nachádza hneď niekoľko prístreškov, v ktorých sa dá v prípade dažďa komfortne ukryť. Na jednom zo stromov si všímam vyrytý nápis Skíni zabijte rómov a rozmýšľam, čo niekoho viedlo k tomu, aby toto vyryl do nič netušiaceho, pokojne stojaceho a pomaly rastúceho stromu. Svojim primitívnym názorom úplne zbytočne poškodil strom, ktorý takýto názor aj tak nezdieľa. Čo s takými ľuďmi ..

.. prístrešok za Bankovom ..
.. jeden z mnohých, a pritom taký unikátny ..
.. sedlo pod Kamenným hrbom (518 m) ..
.. stromová dekorácia ..
.. jeden z prístreškov za sedlom pod Kamenným hrbom ..
.. ďalší prístrešok ..
.. chudák buk, takto sa prezentovať ..
.. svätá pravda ..
.. ďalší prístrešok ..
.. a ešte jeden prístrešok, dokonca aj s bočnými stenami ..
.. smerovník na Chate na Jahodnej (579 m) ..

Na poslednom smerovníku ↑ si môžete všimnúť miesto označené Pišivenky. Jeho správny názov je Pišiverka, na inom smerovníku opäť skomolený, tentokrát na Pišverku. Každopádne sme na prvej z troch chát, ktoré máme dnes po trase. Chata Jahodná sa nachádza vo výške 640 m, má aj letnú záhradu s obsluhou a je súčasťou športovo-rekreačného strediska Jahodná. Na stránke sa v sekcii História dočítate o histórii tejto chaty, ako aj jej predchodkyne, ktorá sa volala chata Otília.

.. Chata Jahodná ..
.. palacinky nemôžu chýbať ..

Danka si dáva palacinky, ja pre zmenu pivo. Po krátkej pauze pokračujeme výšľapom cez zjazdovku na Pišiverku (780 m).

.. horná stanica vleku na Jahodnej ..
.. stará, ešte drevená značka ..
.. malá čistinka nad Jahodnou ..
.. príjemný úsek v lese ..
.. Pišiverka (780 m) ..

O pol dvanástej prichádzame na Pišiverku a z nej pokračujeme na chatu Lajoška na Prednom holisku (alebo Prednej holici, zaužívané sú oba názvy). Po ceste míňame hrob Dr. Fiedlera Gottfrieda, jedného z najznámejších a najstarších košických turistov, ktorý tu vo veku 86 rokov zomrel na infarkt. Práve chata Lajoška bola jeho obľúbenou destináciou. Kúsok od nej sa nachádza malá drevená kaplnka postavená v roku 1912.

.. hrob Dr. Fiedlera Gottfrieda ..
.. kaplnka ..
.. Predné Holisko (900 m) ..

Chata Lajoška je horská chata v Slovenskom rudohorí vo Volovských vrchoch. Nachádza sa v katastrálnom území obce Vyšný Klátov v okrese Košice-okolie. Prvá chata na Prednej holici vznikla v roku 1914. V roku 1925 boli zvyšky pôvodnej chaty odstránené a bola postavená nová chata. Keď v roku 1929 zomrel Ľudovít Konrády, na ktorého popud bola chata obnovená, na jeho počesť chatu pomenovali po ňom. Odtiaľ pochádza jej ľudový názov Lajoška - z maďarského Lajos (po slovensky Ľudovít). Po Viedenskej arbitráži vrch Predná holica a teda aj chata pripadli Maďarsku. Počas druhej svetovej vojny chatu striedavo obsadzovali partizáni a fašisti. V decembri 1944 maďarskí vojaci chatu vyhodili do vzduchu. Nová chata bola dostavaná v roku 1951 a stojí dodnes.

.. chata Lajoška ..
.. posedenie pred vchodom ..

Táto chata mi už na prvý pohľad prišla sympatická. Taká naozajstná horská chata, na ktorej skutočne vidno, že tu v podstate bez veľkých zmien stojí niekoľko desiatok rokov. Drevené okná, čo zrejme poriadne netesnia, kamenná spodná časť, tatranský profil a nádych nostalgie. Keďže je práve čas obeda, dávame si tu kapustnicu, fazuľovicu, pivo, kofolu, becherovku a ako dezert knižku dvoch SNP-čkárov, ktorí túto trasu prešli pred tromi rokmi a vydali jedno jediné vydanie, jediný originál svojej knihy. Jeden z nich túto knihu s fotkami, mapami a zážitkami priniesol na Lajošku a majú ju tu dodnes. Inak chata má 'parádnu' stránku, veď pozrite sa sami :)

.. chata Lajoška ..
.. perfektný bufetík s výborným menu (vľavo) a samozrejme tatranským profilom ..
.. historická nástenka ..
.. pán Becher v luxusnom pohári ..
.. spokojní turisti ..

Po parádnom obede sa ešte chvíľu bavíme s chatárkou Danou, tá nám zanecháva krátky odkaz v zápisníku. Na záver ešte kupujeme pohľadnicu - reku nech máme na pamiatku. Z Lajošky pokračujeme pod malú vyhliadkovú skalu Loreley nachádzajúcu sa zopár desiatok metrov mimo značky. Svoje meno dostala od nemeckých osadníkov, ktorí tu v minulosti žili v okolitých obciach. Nasleduje Holý vrch (1054 m), nazývaný aj Tisícovka, pod ktorým sa priamo na trase nachádza prístrešok aj s návštevnou knihou.

.. práchnivec ozrutný ..
.. radosť turistikovať s mini batohom ..
.. starý suchár ..
.. prístrešok pod Tisícovkou ..
.. kniha návštev v prístrešku ..
.. informačná skrinka v prístrešku ..
.. okolie Idčianskeho sedla ..
.. výhľady z Idčianskeho sedla ..
.. cestička ..
.. les nie je smetisko - keby ste náhodou nevedeli ..
.. začína sa zmrákať ..
.. nachystané drevo ..
.. svetlo na konci tunela ..

Trasa ďalej pokračuje cez lyžiarske stredisko Kojšova hoľa, ktoré nesie pomenovanie Golgota. Okrem toho, že je to názov hory, kde bol v 1. storočí podľa Biblie ukrižovaný Ježiš Kristus, pod Kojšovskou hoľou ide o hornú stanicu sedačkovej lanovky zo Zlatej Idky v nadmorskej výške 1040 m. Nachádza sa tu stará sedačka Tatrapoma a nový drevený prístrešok, ktorý môže poslúžiť ako skvelý dočasný úkryt pred dažďom.

.. 10 minút do čajovne znie ako skvelá príležitosť spraviť si zastávku ..
.. horná stanica lanovky na Golgote ..
.. česť vašej pamiatke, chlapi ..
.. búda pri vleku s parádnou lampou ..
.. STOP - takto dáko si predstavujem tlačítko na odpálenie celého sveta ..
.. na lanovke ..
.. na lanovke ..

Z Golgoty pokračujeme cez Skipark Erika do sedla pod Kojšovskou hoľou (1170 m), kde sa nachádza starý presklený zatvorený bufet (žeby spomínaná čajovňa?). Pri chodníčku za budovou vyviera výdatný prameň pitnej vody, je práve okupovaný miestnym podivínom čakajúcim na naplnenie niekoľkých dvojlitrových fliaš. Sváko sa s nami dáva do reči a ani nie po prvej minúte je nám hneď jasné, že zrejme dlhší čas s nikým neklábosil a chce sa mu konverzovať. Rozpráva nám o fajnovom guláši na chate Erika. Vtedy zbystrím a začínam prehĺtať tečúce sliny. Danka mi pozerá do očí a namiesto dúhoviek v nich vidí dve misky gulášu. Je rozhodnuté, ide sa na Eriku.

.. Kojšovská hoľa (1246 m) ..
.. Skipark Erika, informačný panel so zjazdovkami ..
.. zatvorený bufet, alebo žeby čajovňa Katka? ..

Začínajú padať prvé kvapky dažďa. Od Eriky sme kúsok a pridávame do kroku. Prichádzame pred chatu a vtom sa spustí lejak. Stihli sme to len tak-tak. Chata Erika je veľká a z posledných troch chát vyzerá najmodernejšie. Pekný interiér kazí veľkoplošný televízor s pusteným priblblým hudobným kanálom. S hudbou, ktorá sa do tohto prostedia vôbec nehodí. Inak toto je častokrát problémom mnohých pekných kaviarní či reštaurácií. Napríkad taký Kontajner v Karlovke, kde chutné jedlo, parádne koláče či kvalitnú kávu likviduje príšerná hudba. Vonku prší a my si objednávame guláš. A samozrejme k nemu pivo. Dohadujeme sa s Tinkou, že už sme na mieste a kedy sa môžeme stretnúť pri chate, že by nám reku doviezla naše veľké ruksaky. Tinka vraví, že o pol hodiny vie byť 'hore'. Fajn, hádam sa dovtedy vyprší, pomyslím si.

Za druhej svetovej vojny sa ešte stará chata Erika stala akousi základňou partizánov, ktorí odtiaľ podnikali úspešné diverzné akcie proti fašistom a maďarským žandárom. V širšej oblasti Kojšovskej hole operovalo v roku 1944 viacero partizánskych oddielov. Boli to zväzky veliteľa Šukajeva, mjr. Martinova, kpt. Kvitinského, kpt. Sadilenka, Karaseva-Stepanova, Longvinenka, oddiel Klement Gottwald, oddiel pokrokových nemeckých antifašistov "Ernst Thälmann" z brigády "Stalin", oddiely Vorošilova a Ivana Hrozného. V ich radoch bojovali proti fašistom aj partizáni z Gelnice a okolitých obcí. Pri ústupe nemeckých a maďarských vojsk pred Červenou armádou bola Erika 7. decembra 1944 vypálená. Na počesť a večnú pamiatku na týchto hrdinov boli po vojne odhalené pamätné tabule a postavené pamätníky pri príležitosti výročí SNP na priečelí chaty, na vrchole Kojšovskej hole a v zákrute horskej cesty zo Zlatej Idky na chatu Erika.

.. chata Erika ..
.. ručne písaný smerovník na chate Erika z roku 1993 ..

Po hodine strávenej na Erike sa pri prístrešku kúsok za chatou stretávame s Tinkou, Milošom a našimi ruksakmi. Pri pamätníku ostávam prekvapený, pretože keď sme sa tu fotili s Ivom pred 10-timi rokmi, stál tu ešte les. V minulosti tu bol dokonca vystavený exponát - mínomet 85 z II. svetovej vojny, ktorý niekto po roku 1989 odcudzil.

.. výhľady ..
.. domnievam sa, že toto je prístrešok lyžiarskeho klubu Metropol, Košice ..
.. pamätník SNP ..
.. pamätník SNP ..

Od chaty Erika, resp. od pamätníka SNP, ku ktorému inak vedie nová asfaltová cesta zo Zlatej Idky, pokračujeme cez Spálenicu (1140 m) na Biely kameň (1100 m). Tento úsek s nami kráčajú aj Tinka s Milošom, ktorí sa k nám na chvíľu pridávajú. Na Bielom kameni sa s nimi lúčime, s Tinkou pre tentokrát definitívne. Ďakujeme jej za podporu, pomoc a poskytnutie nocľahu u nej doma. Nasleduje príjemný úsek po malú lúku Trohanku, ponúkajúcu nocľah s dvomi krytými prístreškami, ktoré môžu poslúžiť k núdzovému úkrytu alebo tiež k prenocovaniu. Na lúke sa nachádza smerovník Tri studne, kde sa pripája žltá značka z Medzeva. Neďaleko tejto lúky sa nachádza aj výdatný prameň, ktorý je od Eriky priamo po značke. Trohanka je ideálnym miestom na prenocovanie. Keďže sem prichádzame o štvrť na sedem, rozhodli sme sa pokračovať ďalej na Kloptaň a prenocovať na jeho vrchole.

.. Biely kameň (1100 m) ..
.. Miloš a Tinka na Bielom kameni ..
.. opäť staré značky ..
.. výhľady za Bielym kameňom ..
.. ďalšie výhľady ..
.. kráčajúc smerom k Trohanke ..
.. ked je tráva vyššia ako človek ..
.. Tri studne (969 m) ..
.. lúka na prenocovanie ..
.. stará búda ..
.. nové prístrešky na Trohanke ..
.. luxusné miesto na prespanie ..

Danka zisťuje, že nové Scarpy sú fakt super, ale aj tak vyťahuje kamoša Ibalgina a maže si nohy, lebo veď bolia stále. O pol siedmej odchádzame z Trohanky. Podľa smerovníka by sme mali doraziť na Kloptaň o ôsmej večer. Kráčame cez husté lesy, riedke lesy, suché lesy, polomy, vysokú trávu, nízku trávu, vyrúbané lesy, popadané stromy či suché stromy. Pestrosť trasy na tomto úseku nepozná hraníc. Cesta sa nám zdá nekonečná, od hranice rezervácie dokonca dvojnásobne. Kloptaň a jeho okolie bolo v roku 1993 vyhlásené za Národnú prírodnú rezerváciu na ploche vyše 27 hektárov. Toto okolie má pralesovitý charakter.

.. výhľady za Trohankou ..
.. začína výskyt popadaných stromov ..
.. lesy Volovských vrchov ..
.. tadiaľto vedie turistický chodníček ..
.. vyschnuté stromy ..
.. sem-tam v ceste prekážka ..
.. výhľady vďaka spíleným stromom ..
.. vyčasuje sa! ..
.. popílené konáre rovno na chodníčku ..
.. lesy Volovských vrchov ..
.. aha! červená na tamtom strome ..
.. trávnatý úsek ..
.. nový strom rastie na chodníku ..
.. a ďalšie výhľady na Volovské vrchy ..
.. výhľad na Prakovce ..
.. lesy, lesy všade lesy ..
.. opäť tráva vyššia ako človek ..
.. sucháre sa začínajú zhusťovať ..

Na Kloptaň (1153 m) prichádzame o ôsmej večer. Pod rozhľadňou stojí zelený stan. Slnko začína zapadať a my sme to stihli v najlepšom čase. Zo stanu vykukne ženská hlava, ktorá nás pozdraví "Ahoooj". Predstaví sa ako Marie a chystá si ďalej svoje veci. Ubytovávame sa v prístrešku rozhľadne, stôl a lavice posúvame bokom, karimatky si rozkladáme na drevenej podlahe. Vyberám sa na rozhľadňu spraviť pár záberov západu slnka. Kým máme v prístrešku všetko pripravené, je úplna tma.

.. smerovník na vrchole Kloptaňa ..
.. západ slnka na Kloptani ..
.. západ slnka na Kloptani ..

Prichádza k nám Marie s ploskačkou domácej 'meruňkovice' a ponúka nás touto dobrotkou. Neodmietame a na lavičke jej robíme miesto. "Potkala jsem tady pod Kloptaným medvěda," vraví polovystrašene a na ukľudnenie sa tekuto socializuje. "Tak to máš parádne šťastie!" snažím sa ju potešiť, no ona to vníma inak. "Nó, byla jsem sama, on byl v křoví, řval tam a já jsem měla strach," dodáva trošičku pokojnejšie. Je na nej vidno, že sa z našej návštevy úprimne teší. Marie je z Brna a vybrala sa do Slovenských hôr - do divočiny zvanej Volovské vrchy. Kecáme v prístrešku a keď začína byť skutočná zima, dočasne sa lúčime a zaliezame do spacákov. To ešte netušíme, koľko dní budeme spolu kráčať, alebo sa na rôznych miestach stretávať ..





10. DEŇ - piatok, 19. júla 2019

(Kloptaň, sedlo Jedľovec, Príporčie, Štós - kúpele, Skorušina, Osadník - Bodovka)

  O pol šiestej ráno vyliezam zo spacáku fotiť výhľady z drevenej veže nad nami, postavenej v roku 1999 turistami z Prakoviec. Sú z nej krásne výhľady od Slanských vrchov cez Slovenské rudohorie až po Tatry. Všade je hrobové ticho a v dolinkách sa drží hmla. Danka ešte spí a Marie zatiaľ zo stanu tiež nevykúka. Zrazu niečo šuchoce, zbystrím zrak, sluch a skoro aj čuch, keď v tom z lesa vyskočia traja zadychčaní chlapi. Ultrabežci s vyrolovanými podkoliekami a premočenými topánkami. Bresťo, Seko a Braňo sa rozhodli zabehnúť z najnižšie položeného bodu Slovenska Klina nad Bodrogom (94 m) na najvyšší vrch Gerlach (2655 m), trasu 250 km s prevýšením 10 000 metrov. V čase písania tejto reportáže majú tento svoj počin úspešne za sebou, gratulujem chlapi!

.. výhľad z Kloptaňa ..
.. hmly v dolinkách ..
.. Bresťo, Seko a Braňo ..

Danka sa budí o pol ôsmej ráno na slnečné lúče, ktoré hľadajú štrbinky medzi guľatinami, aby nám mohli poštekliť viečka svojím svetlom. Marie už vstala a pripravuje si raňajky na stole pod vežou. Pomaly sa balíme a po raňajkách, pri ktorých zisťujeme, že sme si u Tinky zabudli na odkvapkávači obe plastové lyžičkovidličky, vyrážame asi 5 minút po nej. Všade okolo vrchola sú čučoriedky, ktoré nás spomaľujú, pretože im venujeme viac než intenzívnu pozornosť. Inými slovami, obžierame sa.

.. náš príbytok na Kloptani ..
.. útulňa s rozhľadňou na Kloptani ..
.. SNP-čkári ..
.. dobré ráno z Kloptaňa ..

Z Kloptaňa vyrážame cez Zbojnícku skalu (1147 m) strmým nepríjemným zostupom do sedla Jedľovec (837 m). Odtiaľ trasa pokračuje cez Jedľovec (953 m), Hutnícke lúky, popod Lastovičí vrch do Príporčia nad kúpeľmi Štós. Čas na smerovníku na Kloptani ukazuje dve a pol hodiny, avšak nám to trvá viac ako 4 hodiny a kým prichádzame do kúpeľov Štós je štvrť na dve. Po ceste máme pekné úseky s výhľadom nielen na Smolník, ale i okolité hory. Pravdou je, že nás brzdia čučoriedky a úseky hustých lesov s čistinkami, na ktorých máme pocit, že všade tu na nás číhajú medvede.

.. zostup z Kloptaňa ..
.. výhľady pred Zbojníckou skalou ..
.. výhľady pred Zbojníckou skalou ..
.. výhľad na Smolník ..
.. Zbojnícka skala (1147 m) ..
.. výhľady zo Zbojníckej skaly ..
.. výhľady zo Zbojníckej skaly ..
.. opäť Smolník ..
.. výhľady ..
.. zostup ..
.. zostup do sedla Jedľovec ..
.. čučoriedkoviská ..
.. prameň pod Lastovičím vrchom ..

Z Príporčia (740 m) klesáme do kúpeľov Štós (640 m) rovných 100 výškových metrov nepríjemným chodníčkom križujúcim hlavnú cestu. Kuriozitou úseku je vypílené zvodidlo, cez ktoré treba prejsť na chvíľu opäť do lesa. Od Kloptaňa až po kúpele Štós sme stretli len jedného jediného turistu s malým batohom, ktorý sa vybral naľahko pobehať okolité kopčeky. Inak ani živej duše ..

.. vypílené zvodidlo kvôli turistickej trase ..
.. smerovník Štós - kúpele ..

O štvrť na dve prichádzame do kúpeľov Štós. Klimatické kúpele boli založené v roku 1881 a za svoj vznik nepriamo vďačia tradičnému baníctvu a kováčstvu, ktoré už od 14. storočia prekvitalo na hornom toku Bodvy. Panovníkmi podporovaná kolonizácia priviedla do tejto oblasti v minulých storočiach veľa obyvateľov nemeckého a poľského pôvodu. Remeselná zručnosť kováčov dala v roku 1803 podnet na založenie prvej továrne na výrobu nožov v Štóse (SANDRIK). V tomto podniku pracoval ako nožiarsky majster aj Róbert Komporday, laický nadšenec a propagátor vodoliečby. Komporday rozpoznal blahodarné účinky vodoliečby a navrhol vybudovať kúpele. Myšlienka našla pochopenie a na jeho podnet sa v marci 1881 obyvatelia mestečka Štós rozhodli založiť kúpele. So stavbou sa začalo v roku 1882 a už o rok neskôr, v roku 1883, otvorili prvú kúpeľnú sezónu. V roku 1963 bola v kúpeľoch Štós daná do prevádzky prvá klasická fínska sauna na území bývalého Československa, ktorá po rekonštrukcii a modernizácii slúži svojmu účelu i dnes. Keď sa však pozerám na tieto kúpele, tak mám pocit, akoby sa tu od toho šesťdesiatehotretieho príliš veľa nezmenilo. Ešte jednou zaujímavosťou je, že pod štóskymi stromami vznikla báseň básnika, novinára a publicistu Laca Novomeského Pod jedľou.

.. Caffé Komporday ..

V kúpeľnom dome Komporday sa nachádza reštaurácia a kaviareň, má na terase zopár stolov vyhovujúcich našim potrebám. Chceme si konečne vyzuť topánky a dopriať nohám oddych. Milá čašníčka vo veku našich rodičov nám radí, čo si vybrať na obed. Vyhráva oštiepok a rezeň, ako prípitok si dávame Baileys a k nemu dezert, ktorý dostávajú ubytovaní návštevníci kúpeľov k obedovému menu. Reštaurácia vnútri zíva prázdnotou rovnako ako terasa vonku. Prichádza na nás únava a cítime, že nám treba rozchodiť nohy. Práve keď sme sa rozhodli vstať a pokračovať ďalej, prichádza Marie. Zostávame teda ešte chvíľu s ňou a napokon vyrážame z kúpeľov Štós všetci traja spolu.

.. reštaurácia ..
.. kúpele Štós ..

O tretej odchádzame z reštaurácie a prechádzame areálom kúpeľov naspäť na značku, ktorá pokračuje pod hlavnou cestou do Štóskeho sedla. V ňom sa nachádza Kostol sv. Márie. Tento úsek je zrejme navštevovaný kúpeľnými hosťami, ktorí sem chodia na špacírku. Široká lesná cesta bez veľkého stúpania je upravená aj pre ultra starých dôchodcov, čo sú ledva pohybliví.

.. areál kúpeľov Štós ..
.. areál kúpeľov Štós ..
.. medzi kúpeľmi a kostolom sv. Márie ..
.. prístrešok rovno na značke ..

Dostávame sa ku kaplnke Navštívenia Panny Márie. Súčasný vzhľad zodpovedá stavu z roku 1936, kedy bola opravená a pristavené boli jej bočné časti. Počas 1. svetovej vojny a neskôr až do roku 1919 bola pri robotníckych nepokojoch v Smolníku úplne zničená a používaná ako maštaľ a pôvodné mariánske sochy boli zničené vojakmi. Na mieste terajšej kaplnky stála v roku 1723 pôvodne malá drevená kaplnka, ktorá bola prestavaná v roku 1735 a vysvätená ako Marienkapelle.

.. kaplnka Navštívenia Panny Márie v Štóskom sedle ..
.. interiér kaplnky ..
.. okno ..

Zo Štóskeho sedla pokračujeme na Skorušinu (1000 m). Spevnená lesná cesta je parádna a kráča sa po nej dobre. Počasie začína šarapatiť a padajú prvé dažďové kvapky. Kúsok za sedlom nachádzam starý zničený prístrešok, ktorý už svoju púť dobojoval. Stretávame Poliaka Radka, ktorý kráča peši z Bratislavy do Istanbulu bez peňazí, no zato s úsmevom na tvári. Dnes ho sprevádza pár Slovákov, ktorých stretol na chate Volovec a šlapú s ním už druhý deň. Pohodovým stúpaním takto pokračujeme až po Skorušinu, kde si dávame aj s Marií krátku pauzu a nejaké snacky.

.. schátralý prístrešok za Štóskym sedlom ..
.. Radek z Poľska kráčajúci z Bratislavy do Istanbulu ..
.. dažďové mraky sa začínajú trhať ..
.. prameň pod Skorušinou ..
.. smerovník Skorušina (1000 m) ..
.. Danka a Marie na Skorušine ..

Na smerovníku je síce označený Osadník (1186 m), avšak trasa je pretrasovaná východne cez Bodovku a z nej k smerovníku pod Osadníkom. Tým pádom časy na značkách nesedia. Inak aj ten smerovník na Bodovke je len taký dáky ručne maľovaný, len aby sa nepovedalo. Pod Osadníkom sa začíname obzerať po mieste na prenocovanie. Nejakú čistinku, lúku alebo niečo, kde by bolo fajn rozložiť stan. Zrazu sa dostávame na spomínanú Bodovku, kde sme okrem iného našli pri smerovníku fotopascu. Malá rovinka na rozhraní piatich chodníčkov nám príde ako to správne miesto. Síce bez prameňa a vody v okolí, ale na prenocovanie to stačí.

.. Volovské vrchy ..
.. Volovské vrchy ..
.. Volovské vrchy ..
.. žeby večera? ..
.. smerovník Osadník - Bodovka ..

Hľadám rovinku pre stan, keď tu zrazu vidím na zemi tri drevá, zoradené takto nejako |__|. Pozerám, či vidím dobre. A fakt, vidím dobre. Pri jednom z nich nachádzam čiernu Light my fire lyžičkovidličku. Presne takú, aké sme si zabudli u Tinky. Paráda, opäť bude čím jesť večere! Rozkladáme si stany, Marie ponúka 'meruňkovici' a my opäť neodmietame. Po večeri sa ešte chvíľu zhovárame a zaliezame do spacákov dúfajúc, že v noci nebudú príliš silné dažde. Zajtra máme v pláne prísť na chatu Volovec pod Skaliskom. Týmto končí druhá časť reportáže, za prvých 10 dní, máme prejdených cez 230 km. Nech sa páči, 3. časť pokračuje tu.

.. Volovské vrchy ..
.. výhľady nad Bodovkou ..
.. výhľady nad Bodovkou ..