~ Cesta hrdinov SNP ~

.. z Dukly na Devín peši naprieč Slovenskom za jeden mesiac ..

"Na Dukle ticho, iba vánok v korunách bukov mäkko sviští, hrdinov padlých tuhý spánok, október čúva zlatolistý." (Dukliansky priesmyk)
"Ty, ktorý vchádzaš sem, odožeň bôľ a súcit, nech kropky tvojich sĺz nezvonia o mohyly za hrdosť človeka, za život ľudstva súci, za tvoju jasnú tvár my smrť sme podstúpili." (Slavín)



ÚVOD - utorok, 9. júla 2019

(Bratislava, vlak do Košíc, stretnutie s Tinkou, odvoz do Vyšného Komárnika a nocovanie na Dukle)

  Písal sa 1. august 2009, kedy som po mesiaci kráčania dorazil z Dukly na Devín a prešiel Cestu hrdinov SNP a Štefánikovu magistrálu po prvýkrát. Prepotený, smradľavý a o 8 kíl schudnutý som si onehda povedal, že túto trasu už nikdy viac. No ale poznáte to, vraví sa, že nikdy nehovor nikdy, tak som časom zmenil názor a po desiatich rokoch sa rozhodol prejsť 'esenpéčku' opäť, tentokrát však spolu s Danielou. Pobalili sme ruksaky, kúpili lístky na vlak do Košíc a v utorok 9. júla 2019 sme vyrazili na východ. Dohodli sme sa s Tinkou Rinkou (o nej sa viac dočítate v 2. časti), že nás hodí autom na Duklu, kde táto trasa začína. Nasadli sme do vlaku a zhodou náhod sme dostali miestenky rovno vedľa Rasťa Mičaníka z občianskej iniciatívy My sme les, ktorý mal na Drienku diskusiu na tému lesy len pár dní dozadu. Dali sme sa do reči a aby nám cesta ubiehala ešte rýchlejšie, skočili sme do vedľajšieho vozňa skontrolovať ponuku lahodných nápojov Reštauračného vozňa s.r.o. Ani nevieme ako, zrazu sme zastavili v Poprade. Do Košíc to už nebolo ďaleko, v Kysaku som ešte Danke vravel, že aha, tadiaľto pôjdeme čoskoro opäť, akurát že peši ..

Dorazili sme do Košíc po štvrtej a na stanici sa zvítali s Tinkou, ktorá nás rovno vzala do centra. Nejakou náhodou nás vcucol dvor, v ktorom sa nachádza kaviareň Čavango a hneď vedľa podnik Pokhoi, kde čapovali Stupavar, čo sa teda nedalo len tak odignorovať. Chvíľu sme posedeli na pive a časom sa pobrali naspäť k autu, aby sme mohli vyštartovať do Vyšného Komárnika k Duklianskemu priesmyku - na štart našej trasy. Po necelých dvoch hodinách sme dorazili pod vyhliadkovú vežu, spravili prvé dve fotky a pripravili si celtu na prenocovanie. Tinka vytiahla lahodnú Pálavu, ktorú sme si jak larvy motýľov vychutnávali zo spacákov z plechových hrnčekov. Obloha plná hviezd, hrobové ticho a studený vzduch nám robili spoločnosť počas celej noci. Nasledujúce riadky budú písané v prítomnom čase, aby vás lepšie vtiahli do deja. Prajeme vám príjemné čítanie .. mnk & dnk ;)

.. vyhliadková veža na Dukle ..
.. smerovník pod vežou ..




1. DEŇ - streda, 10. júla 2019

(Dukliansky priesmyk, Medvedie, Vyšná Pisaná, Nižná Pisaná, Údolie smrti, Kapišová, Nižná Jedľová, Svidník)

  Je šesť hodín ráno a na mobile zvoní budík. Zo spacákov sa nám ešte nechce príliš vyliezať, no naše nosy práve zacítili čerstvú kávu a čaj, ktoré pred chvíľou uvarila Tinka. Pripravujeme rýchle raňajky, lúčime sa s Tinkou, ktorá sa chystá naspäť do Košíc do práce s tým, že sa o pár dní vidíme. Kým Danka balí náš príbytok, Tinka ma ešte približuje pod vyhliadkovú vežu nech môžem spraviť zopár záberov z jej okolia. Vyhliadková veža na Dukle je pre širokú verejnosť sprístupnená od roku 1974 pri príležitosti osláv 30. výročia Karpatsko-duklianskej operácie. Dosahuje výšku 49 metrov a je postavená na mieste pôvodnej drevenej vyhliadkovej veže z roku 1959. V jej interiéri sa nachádza expozičná miestnosť, v nej majú návštevníci možnosť zhliadnuť zaujímavé dobové fotografie, nálezy z duklianskeho bojiska a v neposlednom rade aj jedinečné exponáty ťažkej bojovej techniky.

.. Dukla - symbol priateľstva národov ..
.. mínomet pod vežou ..
.. mapa pod vežou ..
.. 152 mm kanónová húfnica vz. 37 ..

Na tomto mieste dňa 6. októbra 1944 vstúpila československá prieskumná hliadka do rodnej vlasti a vztýčila zástavu slobody. Veliteľ čatár V. Nebiljak, desiatnik V. Týrek a vojaci Počil, Kučeravý, Heyda, Terchan, Nemrich, Lubela a Mazur. Pamätník je na fotografii nižšie.

.. pamätník ..

Vraciam sa s Tinkou k miestu, kde sme spali, berieme ruksaky a poberáme sa k Pamätníku 1. československého armádneho zboru s vojnovým cintorínom. Nachádza sa v blízkosti hraničného priechodu do Poľska Vyšný Komárnik a je pripomenutím si Karpatsko-duklianskej vojenskej operácie, o ktorej sa neskôr dočítate viac. Pamätník, postavený v roku 1949, je vysoký 28 metrov a dopĺňa ho bronzová socha Jána Kulicha s názvom Žalujem. Je zakomponovaný do vojenského cintorína, ktorý pretína kolonáda s bronzovými tabuľami. Tie nesú mená 1265 padlých príslušníkov 1. československého armádneho zboru a priamo na mieste je pochovaných 565 padlých vojakov.

.. pamätník na Dukle ..
.. socha vojaka ..
.. pamätník na Dukle ..
.. bojová zástava ..
.. železná brána ..
.. věčná sláva Dukelským hrdinům ..
.. vojenský cintorín na Dukle ..
.. pamätník československej armády a Dukelské bojisko ..
.. hroby na Dukle ..
.. smerovník na Dukle ..

Od pamätníka pokračujeme okolo delového areálu popri Vyšnom Komárniku k rázcestníku Pod Zvezlom (398 m). Trasa vedie po asfaltkách, na ktorých míňame tank T-34/85, vojenské dopravné lietadlo Lisunov Li-2, 152 mm a 122 mm kanónové húfnice. Dňa 18. novembra 1944 z týchto miest podporovali delostrelecké a mínometné batérie československého delostreleckého pluku prvý útok jednotiek 67. sovietskeho streleckého zboru a 1. československého armádneho zboru na nepriateľské obranné postavenie južne od Krajnej Bystrej a Nižného Komárnika.

.. po červenej ..
.. turistka plná elánu ..
.. stredný tank T-34/85 ..
.. vyhliadková veža je už za nami ..
.. asfaltky ..
.. vojenské dopravné lietadlo Lisunov Li-2 ..
.. Danka pod lietadlom ..
.. pre porovnanie veľkosti - vrtuľa a človek ..
.. vojenské dopravné lietadlo Lisunov Li-2 ..
.. 122 mm húfnica vz. 38 ..
.. 152 mm húfnica vz. 37 ..
.. smerovník Pod Zvezlom (398 m) ..

Trasa pokračuje lesom do dedinky Medvedie (378 m), v ktorom počujeme prvé motorové píly. Aj sme si vraveli, že sme zvedaví, kedy ich budeme počuť prvýkrát. Netušili sme však, že to bude chvíľu po prvom vstupe do lesa. Tam stretávame traktor s vlečkou a zopár miestnych, ktorí v hore stínajú stromy. Prístrešok v lese má svoje zlaté časy dávno za sebou a zostáva z neho len spadnutá strecha.

.. 155 mm húfnica vz. 37 ..
.. traktor v strede lesa ..
.. traktor v strede lesa ..
.. prístrešok to už má dávno za sebou ..
.. prvé slnečné lúče pred dedinkou Medvedie ..

Nachádzame sa pred dedinkou Medvedie, kedy začíname pociťovať silu slnečných lúčov a začíname sa z nich tešiť. Od rána je totižto zatiahnuté a na júl je pomerne chladno. V obci žije menej ako 50 ľudí a nachádza sa v nej drevená cerkev, ktorú v časoch moru preniesli zo susednej obce Šarbov (kde ho najskôr celý po kusoch rozobrali a v dedine opäť poskladali). Pred domom hneď vedľa smerovníka vidím domácu pani, ktorej sa pýtam na starého pána Jána Vančišina. Totižto 10 rokov dozadu som sa u neho zastavil a nabral si v jeho kuchyni vodu. Starý pán mal vtedy 95 rokov .. zalovil som vo svojich zápiskoch a našiel v nich toto:

'Ján Vančišin, jeden zo žijúcich partizánov, má 95 rokov a posledných 37 rokov žije sám. Ukázal mi rôzne medaile, ktoré dostal počas svojho života. Na jednej z nich stojí: "Ústredný výbor Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov udeľuje medailu M. R. Štefánika I. stupňa za významnú činnosť v domácom a zahraničnom odboji, za dlhoročnú mimoriadne záslužnú prácu v orgánoch a organizáciach zväzu, za presadzovanie pokrokových, demokratických, humanitných tradícii odkazu boja za slobodu a proti fašizmu. 30.11.2004, číslo matriky: 1630." Ako sám povedal, nemá z toho nič a ani penziu mu nezvýšili. Navštevovať ho chodí len jeden pravnuk raz do týždňa a nosí mu jedlo a pitie.' ..

Pani mi vraví, že ujko pred pár rokmi zomrel a jeho dom už obýva niekto iný. Lúčime sa teda a pokračujeme do Vyšnej Pisanej, kde za ceduľou obce dávame krátku pauzu, niečo pod zub a pokračujeme ďalej po asfaltkách do Nižnej Pisanej.

.. odchádzame z Vyšnej Pisanej ..
.. asfaltky do Nižnej Pisanej ..
.. neskrývaná radosť z asfaltiek ..
.. spokojní ..
.. smer Nižná Pisaná ..
.. víta nás obec Nižná Pisaná ..
.. pohostinstvo v Nižnej Pisanej už svoj príbeh dopísalo ..
.. nekúpite motor? ..
.. tank T-34/85 ..
.. kostol, tank a pomník hneď pri sebe ..

V Nižnej Pisanej už pohostinstvo nefunguje, regály zívajú prázdnotou podobne jak naše vyprahnuté gágory, ktoré sa tešia na orosené pivečká. Pamätník pred pohostinstvom pripomína, že 25. októbra 1944 sa po delostreleckej príprave začali ťažké tankové boje o Nižnú Pisanú. V bojoch o dedinu bolo zničených 5 nepriateľských tankov, 2 útočné delá a mínometná batéria. Straty utrpela aj 12. tanková brigáda. Legendárny útok údolím smrti zviedla pechota 305. sovietskej divízie. Toľko k histórii. Presúvame sa ďalej údolím smrti smerom na Kapišovú. Stále po asfaltkách. Našťastie slnko nepečie, je pod mrakom a teploty sú na turistiku ideálne.

.. kríž za Nižnou Pisanou ..
.. mapka bojov v údolí smrti ..
.. tank T-34/85 v údolí smrti ..
.. nápis obkukaný z Hollywoodu alebo čo ..

Karpatsko-duklianska operácia patrí medzi najdôležitejšie vojenské akcie, ktoré zasiahli naše územie počas 2. svetovej vojny. Bola súčasťou Východokarpatskej strategickej útočnej operácie Červenej armády, patriacej medzi najväčšie vojenské vedené akcie v horách. Karpatsko-duklianska operácia sa uskutočnila s cieľom urýchliť prechod sovietskych a československých jednotiek na územie Slovenska a pomôcť povstaleckým silám. Od 8. septembra 1944 útočili jednotky sovietskej 38. armády a 1. československý armádny zbor v smere hlavného úderu Krosno - Dukla - Prešov. Narazili však na dobré pripravenú obranu nemeckého XXIV. tankového zboru a nečelili iba zdatnému bojovníkovi, ale aj všetkým úskaliam, s ktorými sa musia popasovať vojská bojujúce v horskom teréne v jesennom počasí. Prvotný plán rýchleho prieniku na Slovensko stroskotal a operácia sa zmenila na reťaz každodenných vyčerpávajúcich bojov o každú kótu v karpatskom masíve.

Najťažšie boje sa odohrávali na tomto mieste v dňoch 25.-28. októbra 1944. Útočiacim sovietskym jednotkám sa podarilo postúpiť asi o 6 kilometrov a dosiahnuť severnú časť obce Kapišová, ale ďalší postup bol zastavený po nasadení nemeckých záloh, sústredených v priestore severne od Svidníka. A prečo sa toto územie vlastne nazýva údolie smrti, alias zem vojnových hrdinov? Ráno 25. októbra 1944 po osemdesiatminútovej delostreleckej paľbe sovietska 305. strelecká divízia podporovaná tankami 12. gardovej tankovej brigády vyrazila do útoku z Nižnej Pisanej smerom na Kapišovú. Presne v miestach, cez ktoré práve kráčame. V tankovej bitke o Nižnú Pisanú zničili sovietski tankisti dve nepriateľské útočné delá i mínometnú batériu a ukoristili 5 tankov. V tankových bojoch medzi Nižnou Pisanou a Kapišovou utrpeli sovietski tankisti veľké straty. Bolo tam zničených 28 tankov 12. tankovej brigády, medzi ktorými boli tanky T-34 a ťažké IS-2. Dobytím výšiny Obšár sa 25. novembra 1944 boje Karpatsko-duklianskej operácie skončili. Straty, ktoré v týchto bojoch utrpeli československí vojaci boli bolestné, čo predstavovalo 1100 padlých, okolo 4300 ranených a 1000 nezvestných. Červená armáda mala cez 19-tisíc padlých a viac ako 60-tisíc ranených. Nemecké vojská mali vyradených viac ako 52-tisíc bojovníkov. Tieto informácie spracoval historik PaedDr. Jozef Rodák.

.. tank T-34/85 pred Kapišovou ..

Z údolia smrti sa dostávame do Kapišovej, kde nás pred dedinou vítajú ešte dva tanky. Kapišová je dnes prvá dedina, v ktorej je krčma a ešte k tomu aj otvorená! Inak, od Silvestra som nepil Kofolu, tak si viete predstaviť, ako som si ju vychutnal spolu s čapovanou desinkou. Na malý plotík hneď vedľa krčmy vešiam prepotené bavlnené tričká, ktoré žmýkam na totálku. Vedúca potravinošenku Táňa nám rozpráva, ako v poslednom období chodí po tejto trase celkom dosť turistov a aj to, ako natešení vchádzajú do jej podniku. Dostávame do daru zápalky a magnetku Údolia smrti. Už aj sem dorazili suveníry a môžete si tu kúpiť rôzne pohľadnice či magnetky, alebo si dať razítko do zápisníka, podobne ako sme si dali my. Zanecháva nám ešte odkaz a o druhej poobede sa poberáme ďalej, po panelovej ceste na Hrickovú (343 m), kam to je podľa značky necelú pol hodinu.

.. výhľady nad Kapišovou ..
.. nad Kapišovou ..
.. smerujeme opäť do lesa ..
.. Hrickova (343 m) ..

Z Hrickovej pokračujeme do Nižnej Jedľovej, ďalšej malej obce vo svidníckom okrese, ňou len prechádzame a z hlavnej cesty odbáčame doľava do lesa, konkrétne do lesoparku Dukla, ktorý je po dvadsiatich rokoch obnovený organizáciou Dukla Destination. Okrem obrovských mravenísk sa tu nachádzajú rôzne prístrešky, ohniská, lavičky či náučné tabule. Napríklad sa dozvedáme, že v týchto karpatských lesoch sa vyskytú ihličňany smrekovec opadavý, borovica lesná, smrek obyčajný a jedľa biela. Z listnatých tu môžete nájsť brezu previsnutú, javor mliečny, buk lesný, hrab obyčajný, lipu malolistú, dub letný, čerešňu vtáčiu či topoľ osikový. Obohatení o nové informácie pokračujeme lesoparkom smerom ku Svidníku. V tomto lesoparku sa vlastne aj oplatí vymáknuť dážď, pretože je tu toľko prístreškov, že sa dá každú chvíľu niekde schovať. No ale dosť bolo lesoparku, hor sa do Svidníka, veď naša dnešná destinácia je tuto kúsok za rohom ..

.. novostavba v Nižnej Jedľovej ..
.. a dom hneď oproti ..
.. obec Nižná Jedľová ..
.. zbohom, Nižná Jedľová ..
.. rybník hneď za obcou ..
.. mraveniská v lesoparku ..
.. jeden z prístreškov v lesoparku ..
.. ďalší prístrešok v lesoparku ..
.. tretí prístrešok v lesoparku ..
.. lesopark Dukla upgraded by Dukla Destination ..
.. ahaho! Svidník! ..
.. Svidník sa blíži ..

Prichádzame do Svidníka, kde nás víta pamätník sovietskej armády, nachádzajúci sa v tesnej blízkosti areálu Múzejného oddelenia Vojenského historického múzea. Pamätník bol odhalený 3. októbra 1954 pri príležitosti osláv 10. výročia Karpatsko-duklianskej operácie, pričom od 27. februára 1961 je súčasťou národnej kultúrnej pamiatky Dukelské bojisko. Pylón pamätníka je vysoký 37 metrov a päťramenná hviezda na jeho vrchole dosahuje výšku tri a pol metra. Pred samotným pamätníkom je umiestnená štvormetrová bronzová socha sovietskeho seržanta, ktorý vzdáva hold padlým spolubojovníkom. Komplex pamätníka dotvárajú symbolické hroby padlých príslušníkov sovietskej pechoty, tankistov, delostrelcov a letcov, a taktiež aj rôzne súsošia a reliéfy. Súčasťou pamätníka je vojnový cintorín, ktorý tvoria štyri masové hroby. V hroboch je pochovaných vyše 9-tisíc sovietskych vojakov, ktorí zahynuli v priebehu Karpatsko-duklianskej operácie a pri bojoch o severovýchodné Slovensko.

.. 152 mm kanónová húfnica vz. 37 ..
.. Pamätník sovietskej armády vo Svidníku ..
.. Manik pred pamätníkom ..
.. 37 metrov vysoký pylón pamätníka s 3,5-metrovou päťramennou hviezdou ..
.. vojenské múzeum pri bytovkách ..

Od pamätníka pokračujeme do centra Svidníka. Dokopy nikde nikoho, tri ženy pred Domom kultúry sa prestanú rozprávať v momente keď zisťujú, že kráčam rovno k nim. "Zdravím, je tu nejaký penzión, alebo niečo, kde by sa dalo prenocovať?" pýtam sa síce suverénne, no v prepotenom tričku. Cítim, ako sa tri páry očí snažia rozlúštiť, čo za graffiti som na tričku prepotil. "No je tu taký .. nazvime to .. hotel .. hotel Rubín, kúsok odtiaľto .. tam .. tamtým smerom .." ukazuje jedna z nich smerom na pešiu zónu. "Ďakujem a prajem pekný deň," dodávam a pozerám pritom na zatiahnutú oblohu. Danke vravím, že niečo zrejme máme. Poberáme sa k hotelu Rubín a prvé čo si všímame je reklamná tabuľa. Tá oznamuje, alebo teda skôr oznamovala, že sa v tomto hoteli dali organizovať svadobné hostiny, krstiny, stužkové, večierky a dokonca aj bankety. Pred hotelom sa mi prihovára malý cigáň: "Ujo, aké máte dobré vlasy," vraví mi. "To sú dredy," odpovedám poučne a kývam súhlasne hlavou. "A nemáte euro?" pýta sa vzápätí. S úsmevom mu dávam nejaké drobáky, pekne poďakuje a spievajúc kráča svojou cestou. Pozeráme opäť na tabuľu hotela a v duchu si vravím, že ako dobre, že Danka nedáva na prvý dojem a pomaly vchádzame dnu ..

.. hotel Rubín ..

V hoteli, ktorý sa na svojom webe pýši izbami s televízorom, nás víta starší recepčný pánko a dáva nám izbu na hornom podlaží. Izba je jednoduchá a rozhodne v lepšom stave ako pútač pod hotelom. Danka si líha na posteľ a zachvíľu len počujem ako odfukuje. Kým si príjemne unavená dáva šlofíka, študujem zatiaľ mapy a pozerám, čo nás bude čakať zajtra ..

.. interiér hotela ..
.. Danka dáva šlofíka ..

Po krátkom oddychu na izbe sa vraciame na recepciu a pýtame sa pánka, či by nám odporučil dáku reštauráciu, kde by sa dalo dobre najesť. "Na svidnícke pomery taká veľká budova v centre, volá sa to že Lokal," odporúča reštauráciu, ktorej názov nám znie sympaticky. Po troch minútach prichádzame k dvojpodlažnej budove a vidíme spomínaný podnik. Ej veru, dobre nám odporučil. Príjemný podnik v štýle reštaurácií s tankovým pivom v peknom šate s vkusným interiérom naozaj ponúka dobré jedlá. Dávame večeru a na záver ešte kávu so sebou, ktorú si vychutnávame pri západe slnka na prázdnom námestí. Ako vidno na fotkách, príliš veľa ľudí sa tu nezdržuje.

.. okresný úrad vo Svidníku ..
.. zvyšky socializmu? ..
.. Vermex LOKAL beer & restaurant odporúčame ..
.. aha, tu sme! ..
.. myšlienka dňa :) ..
.. Svidník downtown ..
.. Svidník ..

Vraciame sa na hotel a poberáme do postelí, vyspať sa pred ďalším dňom. V tomto momente ešte netušíme, akú budeme mať noc ..





2. DEŇ - štvrtok, 11. júla 2019

(Svidník, Ostrý vrch, Čierna hora, Makovica, Kurimka, Kohútov, Lipníky, Andrejová)

  Noc bola veru náročná. Rovno pod oknami hotela nám mladí cigáni spievali, hulákali a nadávali si medzi sebou. Od desiatej večer do pol štvrtej ráno robili taký hluk, že by nejedna noisecorová kapela bledla od závisti, že kto im to fušuje do remesla. Dokonca jeden z tých šrácov aj pekne spieval, teda mal dobrú farbu hlasu, ale tretia hodina v noci to celé zabila. Budík nastavený na siedmu nás budí značne unavených. Spomínam si na hotelovú tabuľu zo včerajška a vravím si, či to náhodou nebolo znamenie. Nekompromisné ráno je však tu a my máme pred sebou ďalšie kilometre trasy. Prichádzame do neďalekej pekárne, kde si dávame raňajky a kávu. Vtom zrazu začína pršať. V pekárni čakáme pri kávičke, kým sa vyprší a dážď ustane. Danka vzápätí zisťuje, že raincover na ruksak nechala omylom doma v druhom batohu. Už iba mrholí a my mierime do drogérie, kde zháňame veľké 120-litrové odpadové vrecia. Raincover na ruksak improvizujeme protidažďovým opatrením 'sakel edition'. Zo Svidníka štartujeme o 9:15, pod skanzenom, smerom na Ostrý vrch. Na zastávke pri smerovníku som si nemohol nevšimnúť 3 roky starý plagát na akciu Borovička Rum párty tour vol. 1 a rovno mi napadlo, že ako asi dopadli návštevníci tohto podujatia po pomixovaní uvedených nápojov vo väčšom objeme .. Trasa pokračuje popod les, kde som si pre zmenu všimol dôležitý oznam písaný rukou na kúsku umelej hmoty: "POZOR!!! Zákaz sypať tu odpadky. Pokuta od 200€ Polícia". Pousmejeme sa a šľapeme ďalej. Čo nás však prekvapuje sú mŕtvi krtkovia, ktorých nachádzame naozaj veľa a ešte k tomu zrovna na turistických chodníkoch. Žeby ich skolila dáka pliaga? Ktohovie ..

.. socialistická afterka vo Svidníku ..
.. borovička rum párty vol. 1 z 2016 ..
.. dôležitý oznam ..

V lese pod Ostrým vrchom začíname nachádzať prvé maliny a černice. Pod Horou (457 m) som skoro zašliapol malého vtáčika, ktorý pravdepodobne vypadol niekde z hniezda, tak som ho presunul obďaleč do bezpečia. Päť minút pred Ostrým vrchom (599 m) sa okrem pomníka 'na večnú pamäť padlým ruským vojakom' od Prešovského samosprávneho kraja nachádzajú aj nové pekné prístrešky.

.. drobček ..
.. červienka s nasraným výrazom v tvári ..
.. pamätník ..
.. prístrešky pod Ostrým vrchom ..
.. prístrešky pod Ostrým vrchom ..
.. prístrešky pod Ostrým vrchom ..

Na Ostrom vrchu (599 m) dávame krátku pauzu a drobné maškrtky. Pršať zatiaľ neprší, avšak obloha sa stále zaťahuje a k nám sa blížia husté mraky. I napriek oblakom máme výhľad na obec Rovné. Z Ostrého vrchu pokračujeme na Čiernu horu (667m ), kde sa nachádza pekná útulňa z roku 2007 postavená aktívnou časťou KST Beskyd zo Svidníka. Útulňa je murovaná, pričom z vonkajšej strany je na múroch lepený kamenný obklad a zvnútra drevený obklad. Má murovaný kozub s roštom a náradím na grilovanie, drevený stôl s lavičkou na sedenie a tri lavice, na ktorých sa dá bez problémov vyspať. Po stenách sú vyvesené obrázky miestnej fauny, fotky z výstavby útulne a rozhľadne, oslavná báseň na útulňu a schránka s knihou návštev. Nevýhodou je, že v okolí nie je prameň. Z drevenej rozhľadne pri útulni zostali už len betónové piliere. Dávame druhú krátku pauzu a suším ďalšie tričká prepotené opäť na totálku.

.. výhľady z Ostrého vrchu ..
.. výšľap na Čiernu horu ..
.. výhľady a zamračená obloha ..
.. útulňa na Čiernej hore ..
.. Čierna hora (667 m) ..
.. základy rozhľadne ..
.. útulňa na Čiernej hore ..
.. interiér útulne ..
.. pauzička v útulni ..

Vydávame sa ďalej do Makovického sedla (512 m), kde nás dobieha búrka. Ruksaky balíme do ďalších odpadových vriec, obliekame si bundy a snažíme sa schovať pred dažďom pod korunami stromov. Búrka je však poriadna a dážď je hustý. Spomínam si, že dakde vyššie pri Makovici bola taká jedna zelená búda, kde by sa dalo pred dažďom schovať, ale neviem si spomenúť, ako ďaleko to bolo. Mám premočené nohy, totižto staré Merrelly v ktorých kráčam sú zboku deravé a práve zisťujem, že ísť v nich SNP-čku nebol zrovna ten najrozumnejší nápad. Pre tento prípad som si však predvídavo kúpil pár dní pred odchodom na východ nové topánky. Taktiež Merrelly, avšak vyššie midy. Už teraz sa teším, ako ich prezujem a tieto staré vyšmarím dakde do preč. Búrka prestáva, už padá voda len z listov stromov a my sa pomaličky poberáme na Makovicu (612 m).

.. mokneme za sedlom Makovica ..
.. prestalo pršať, pokračujeme ďalej ..

Po necelej polhodine prichádzame na Makovicu, kde sa nachádza odbočka k pomníku sv. Floriána, soche patróna hasičov. Každoročne sa tu v máji stretáva niekoľko desiatok hasičov a dobrovoľníkov zo Svidníka, Stropkova a najnovšie i z celého Slovenska a zahraničia (médiá dokonca píšu o návštevnosti niekoľkých stoviek ľudí). Tohto roku sa konal už jeho 26. ročník pri príležitosti Dňa hasičov - sviatku sv. Floriána a 74. výročia ukončenia druhej svetovej vojny. "Prvý výstup sa uskutočnil 8. mája 1994. Jeho účastníci sa rozhodli, že v ňom budú pokračovať aj o rok. Postupom času vznikla myšlienka, aby na hore stála socha sv. Floriána, keďže išlo o oslavy tohto patróna. Následne 28. júna 1998 za prítomnosti dnes už nebohého, vtedajšieho prezidenta Dobrovoľnej požiarnej ochrany (DPO) SR Vendelína Fogaraša, odhalili sochu sv. Floriána. V jej základoch je umiestnená fľaša s odkazom pre budúce generácie," uviedla tajomníčka Územnej organizácie Dobrovoľnej požiarnej ochrany SR pre okresy Stropkov a Svidník Pavlína Krétová. No keby sme vedeli, že v jej základoch je nejaká fľaša, možno by sme sa jej veru pozreli na uzáver ..

.. prístrešky na Makovici ..
.. pomník sv. Floriána na Makovici ..
.. detail sv. Floriána ..

Kúsok vedľa pomníka sa nachádza Floriánka. Presne tá búda, ktorú som si pamätal z minulosti. Myslím, že vyzerá stále rovnako. Prezúvam si topánky a svoje staré zanechávam v krbe. Vravím si, že keď náhodou niekedy vyschnú, môžu ešte niekomu poslúžiť. Keďže sme stratili hodinu počas búrky, dlhšie sa tu nezdržiavame a pokračujeme ďalej po značke.

.. Floriánka ..
.. zbohom Merrelly ..

Z Makovice (612 m) zostupujeme cez Lazovú lúku (515 m) do Kurimky (329 m), čo je zostup 280 výškových metrov. Trasa je pohodová, avšak cítiť, že pršalo. Na lúke vidíme 3 srny, ale lepšie je, že sa začína trošku vyčasovať. Do Kurimky prichádzame o pol štvrtej a dávame si obed v prístrešku pred krčmou s potravinami, sú obe zatvorené. Pri vedľajšom dome počujem dáky ruch, prichádzam na dvor a pýtam sa domácich, či by mi napustili vodu do fľaše. Milá pani mi bez váhania donesie dve 1,5-litrové fľašky neperlivej minerálky. Pekne poďakujem a beriem len jednu, beztak má môj ruksak cez 22 kíl. Danku šialene bolia nohy, pretože ju topánky Salewy značne otlačili a chodí sa jej veľmi ťažko. Varíme si polievku, zajedáme rožkami z pekárne zo Svidníka a čakáme, či bude opäť pršať. Nad Makovicou zúri ďalšia búrka. Sledujeme radary, či sa blíži k nám, alebo ju odfúkne dakde het. Aplikáciu SHMUDroid využívame viac ako Facebook spolu s Messengerom, konkrétne jeho záložku "radary" čekujeme častejšie ako bankári aktuálne kurzy. Vrele odporúčame!

.. lesy pod Makovicou ..
.. srny pri Lazovej lúke ..
.. Lazová lúka ..
.. dva dôležité smery ..
.. Kurimka ..

O pol piatej odchádzame z Kurimky. Trasa nás presúva za dedinu k Dlhej hore a na Kohútov. Tu začína prvé brodenie sa cez húštinu, vysokú mokrú trávu, pŕhľavu, divé černice a kriaky. Teraz by sme veru radi zazreli čo i len nejasné kontúry chodníka. Prichádzame na Vysokú horu, kde sa nachádzajú dva vysielače a obloha sa začína poriadne zaťahovať. Mrholí a počasie sa opäť kazí. Pridávame do kroku a pokračujeme na Kohútov (521 m).

.. napravo od Makovice sa blíži ďalšia búrka ..
.. značku vidno, chodník neexistuje ..
.. vysielače na Vysokej hore ..
.. výhľad na okolie ..
.. Danka konštatuje, že asi opäť zmokneme ..
.. cez přhľavu na Kohútov ..

Na Kohútov prichádzame pred šiestou. Cestou sa vyskytuje dôležitá šípka informujúca o pálenici v Andrejovej. Keby len jedna, ale sú tam rovno dve! Okrem toho sú tu čerstvé hovná plné chlpov, stretávame aj veľkého jeleňa, no nestíham ho odfotiť a futaší preč. Niečo sa však predsa len deje, namiesto tmy z mrakov vidno prvé slnečné lúče! Búrky zrejme pochopili, že ich tu nechceme a slnko nám posiela cez stromy slnečné pozdravy. Danku stále bolia nohy a na Spálený vrch ideme namiesto 30 minút trištvrte hodiny. Nevadí, niet sa kam ponáhľať, vravím si na ukľudnenie, veď aj tak chceme skončiť niekde v Andrejovej ..

.. handmade značky ..
.. chlpaté hovno ..
.. lesy nad Šarišským Čiernym ..
.. lesy ..
.. blížime sa na Spálený vrch ..

Za Spáleným vrchom vychádza slnko. Obloha je zrazu modrá jak vypraté monterky a prichádza zlatá hodinka s parádnym svetlom! Využívame túto možnosť na krátku pauzu pod stromom a vychutnávame si jabĺčka. Prepotené tričko dávam na slnko, nech trochu preschne, to predošlé je ešte stále mokré a predpredošlé vlhké. Shit .. Točím dookola 3 bavlnené tričká a začínam sa veru poihrávať s myšlienkou, že by možno nebolo odveci mať nejaké funkčné merino, proste niečo, čo by za chvíľu preschlo. Táto myšlienka naberá na vážnosti každou ďalšou hodinou ..

.. slnečné lúče dopadajú do lesa ..
.. tesne pred našou pauzou ..
.. posedenie pod stromom ..

Po polhodinovej pauze sa poberáme ďalej do Andrejovej. Značenie je v tomto úseku biedne, na stromoch je mnoho šípok, a my strácame značku. Schádzame po nejakej kamenistej zvážnici, klesáme dolu a už dlhšie sledujeme, že značku nemáme. Pokračujeme však po tejto zvážnici, až prichádzame k nejakej poľovníckej chate a neďaleko nej na spevnenú cestu. Vyberám mobil a snažím sa nás lokalizovať na mape. Sme niekoľko metrov paralelne od značky a cesta, ktorú sme našli, smeruje našťastie do Andrejovej. Danka je mierne nervózna, pretože už dávno chcela byť v dnešnom cieli. Šlapeme dlho popri potoku po ceste, ktorá snáď nemá konca. Pred deviatou sa dostávame na hlavnú cestu a po chvíli vidíme ceduľu s nápisom Andrejová. Juchú, konečne sme tu!

.. konečne Andrejová ..

Prichádzame do dediny a hľadáme, kde by sme sa zložili. Poberáme sa na lúku za potokom, kde už s čelovkami staviame stan a pripravujeme si príbytok. Danka vybrala flek pod veľkým stromom, ktorý má také parádne konáre, že na nich môžeme sušiť veci. Či zmoknuté bundy, či moje prepotené tričká .. všetko si našlo svoj konár. Teraz zisťujem, že som si v rámci minimalizácie vercajchu vzal ku stanu len 4 kolíky. Na vonkajšiu vrstvu totižto treba ďalšie kolíky, je dobré našponovať proti dažďu. Keďže od Kurimky nebol nikde žiaden prameň, beriem fľašku a kráčam dolu do dediny zohnať pitnú vodu. Na Andrejovú padla tma a hľadám nejakých ľudí. Bohužiaľ nikde nikto. Domy v tme, pouličné lampy svietia na preskačku. Pri jednom dome stretávam starú babičku, ktorej sa pýtam, či by bola taká láskavá a naplnila mi fľašku vodou. Starenka mi s úsmevom na tvári podáva plnú fľašu a pýta sa ma, odkiaľ som. Vravím, že kráčame z Dukly do Bratislavy, na čo sa len symbolicky prežehná, teda skôr spraví taký virtuálny krížik nad svojou hlavou a popod nos si povie viacmenej pre seba: "Jójbožemôj". Poďakujem za vodu a poberám sa za Dankou na lúku. Teším sa, že si môžeme uvariť cestoviny a čaj. Dal by som si veru pivo, ale v tomto prípade je dobrá aj voda. Od babičky. Prežehnanej. Unavení a nevyspatí ešte z predošlej noci zaliezame do spacákov a dúfame, že zajtra bude krajší deň. Tu by som ešte poznamenal, že ako správny oldschooler mám okrem Mapy.cz v mobile aj tlačené mapy, konkrétne 33 listov z atlasu VKÚ Harmanec. Nielenže majú svoju hmotnosť, ktorá môjmu ruksaku na ľahkosti nepridáva, ale ešte sú aj 12 rokov staré a nekorešpondujú s aktuálnou trasou SNP-čky. Tieto mapy si každý večer dávame ako povinné čítanie a pripravujeme sa na to, aká trasa nás čaká ďalší deň. S čelovkami na hlavách zalezení v spacákoch sa tešíme na Bardejovské kúpele s vidinou wellnessu, kde by sme chceli skončiť nasledujúci deň.





3. DEŇ - piatok, 12. júla 2019

(Andrejová, sedlo pod Hradským, Zborov, Stebnícka Magura, Kamenná hora, sedlo Čerešňa, Bardejovské Kúpele)

  Pod stromom v Andrejovej sa spalo výborne. Počas celej noci bolo úplne ticho. A tma. Taká naozajstná tma, žiadny svetelný smog veľkomesta v diaľave či horizonte ani nič podobné. Slnko ma budí o šiestej ráno, vykúkam zo stanu, robím prvé dve ranné fotky a pozerám na Danku, ktorá ešte spí tuhým spánkom. Nechcem ju budiť, tak sa reku poberiem znovu do dediny zohnať ešte vodu, keďže tú zo včera sme 'vyvarili'. Včerajšia starenka na dvore nie je, pri ďalšich domoch taktiež nikto. Kráčam cez pol dediny, v ktorej nie je živej duše, až pri cintoríne stretávam dve panie, kráčajúce oproti mne. Jo! poteším sa v duchu a idem rovno za nimi. "Dobré ránko prajem, prosím vás, dá sa tu niekde nabrať voda?" pýtam sa zdvorilo. "Poďte s nami," vraví jedna z nich. Prebehnem ich pohľadom a všímam si, že obe majú turistické topánky. Vzali ma na obecný úrad, ktorý jedna z nich odomkla a vzala ma do kuchynky. "Dáte si kávu? Alebo niečo ostrejšie?" pýta sa potmehúdsky. Pozerám na hodinky, je pol siedmej a vravím si, že na pálenku je predsa len priskoro. "Stačí vodu, ďakujem," a neverím vlastným slovám, že som takto odmietol pozvanie na poldeci. Naplnili mi fľašu, poďakoval som a vraciam sa nad dedinu na lúku. Danka je už hore a ukazuje mi svoje opuchnuté chodidlo. Kurvafix, toto nie je dobré. Noha je spuchnutá jak pravidelní zákazníci McDonaldu. Dávame si raňajky, je pomalé ráno a z Andrejovej vyrážame o deviatej.

.. výhľad z interhotela stan ..
.. sušenie vecí na strome nad nami ..
.. luxusné miesto pod stromom ..

Za Andrejovou trasa pokračuje cez húštinu a lesy do sedla pod Hradským (460 m), ktoré je kľúčovým miestom na urobenie dôležitého rozhodnutia. Buď ísť po červenej na hrad Zborov, alebo ísť po červenej do Zborova. Keďže Cesta hrdinov SNP vedie cez Zborov, hrad teda vynechávame. Do Zborova to máme niečo vyše pol hodiny ..

.. pohľad na Andrejovú z nášho príbytku ..
.. trasa vedie tadiaľto ..
.. tu sa netreba nechať pomýliť značkou, po tomto chodníčku odporúčame ísť až pod les a potom doprava hore na červenú ..

Po asi dvadsiatich minútach sa nám vynára Zborov. Za chrbtom vidno aj zrúcaninu hradu, na ktorej prebiehajú stavebné práce pod taktovkou občianskeho združenia na záchranu Zborovského hradu. Cez vysokú trávu sa dostávame pomaličky k obci, kde trasa vedie cez cigánsku časť Vatrisko. Pri prvých chatrčiach vidno kopec odpadkov. Na starej plechovej búde zbadáme vyblednutú červenú šípku, ktorá nás posiela na ulicu vedúcu naprieč Vatriskom. Zdraví nás veľa malých zafúľaných detí a výrastkov, vchodové dvere a okná pri nich, teda ak tam dáke sú, majú väčšinou otvorené a všade počuť džavot. Mnoho ľudí na nás civie, ale očividne sú tu na turistov zvyknutí. Nedá mi to a chcem do nejakého domu nakuknúť. Dávam sa do reči s jednou miestnou cigánkou a pýtam sa jej, ako to tu chodí, či nemajú problém nájsť si prácu, ako sa im býva a tak celkovo, že aké sú vlastne v Zborove možnosti uplatnenia sa. "Jój mohlo by byť lepšie, ale dobré dobré to je. Veľa turistov chodí, občas nám dačo dajú, nemáme sa najhoršie," vraví pani zametajúc priedomie. Vtom si všímam 6 malých detských rúk, ako sa k nám načahujú a pýtajú si drobné. Dávame im mince no najmenšia z nich začne plakať, že sa jej neušlo. Vravíme dievčatám nech sa rozdelia, zamávame im na pozdrav a pokračujeme ďalej do Zborova.

.. výhľad na Zborov ..
.. výhľad na hrad Zborov prezývaný taktiež Makovica ..
.. takto vyzerá hrad Zborov po zoome ..
.. Zborov je bližšie a bližšie ..
.. na lúkach pred Zborovom ..
.. prvé chatrče v Zborove, časť Vatrisko ..
.. halda odpadkov a vyblednutá šípka na plechovej búde ..

Dostávam chuť na pivo a vravím Danke, že keď bude nejaká krčma po ceste, mohli by sme na jedno skočiť a zároveň nechať oddych jej opuchnutým nohám. Po pár desiatkach metrov za Vatriskom objavujeme priamo na trase Bar u Maťa, ktorý susedí s penziónom Jana. Ešte sme ani nestihli poriadne nakuknúť dovnútra a už na nás kýva barman vítajúc nás s otázkou: "SNP-čkári?". Keď súhlasne kývame hlavou, hneď nám čapuje pivá. Dáme sa do reči, pýta sa nás, kde sme spali vo Svidníku, aké mali ceny, aby vedel, koľko si pýtať za noc u neho, a kde sa chystáme spať dnes. Vravím mu, že by si mohol spraviť nejaké pekné nálepky "SNP-čkári vítaní" a nalepiť si ich na vchodové dvere, keď už takto víta turistov. Pýtame sa ho na lekáreň, potraviny a železiarstvo, že by som reku dokúpil nejaké kolíky ku stanu. Maťo nám vysvetľuje, kde čo nájdeme, nechávame u neho ruksaky a poberáme sa najprv do lekárne.

.. Maťo v bare u Maťa ..

Danka si v lekárni kupuje Ibalgin gel, ktorý sa stáva jej najlepším kamošom na najbližšie štyri týždne. Kým si na prvej lavičke pred lekárňou mastí opuchnuté nohy, poberám sa hľadať železiarstvo, ktoré sa nachádza kúsok za kostolom sv. Žofie. V roku 2016 bol po sto rokoch znova pre verejnosť otvorený renesančný chrám bývalého panského sídla Rákociovcov a prezentovali v ňom sochy drevosochárskeho sympózia. V železiarstve kolíky nemajú, tak beriem 'stodvaciny' klince, ktoré vážia skoro ako celý stan. Danka ešte dokupuje jednu celtu, že pre istotu, a pokračujeme do potravín. Kupujeme pečivo a nejaké paštéty, zopár polievok a samozrejme kura na paprike. Vraciame sa k Maťovi, balíme ruksaky a vyrážame na Stebnícku Maguru.

.. malá nápoveda, keď nevieš čo si objednať k pivu ;) ..
.. Zborov ..
.. kostol sv. Žofie ..
.. kostol sv. Žofie ..
.. takto vyzeral kaštieľ Rákocziovcov ..
.. Milica, Lucia a Nataša idu do práce ..
.. zbohom Zborov ..

Za Zborovom ideme po hlavnej ceste, z ktorej po necelej polhodine odbočíme vpravo na peknú lesnú cestu. Dostávame sa k smerovníku Zborov - podhradie odkiaľ je to na Stebnícku Maguru (900 m) cez dve hodiny. Dolu za smerovníkom je na ceste zamknutá závora. Tešíme sa, že tu s najväčšou pravdepodobnosťou nebudú premávať autá. Po pár desiatkach metrov nachádzame na ceste kadejaké staré prerobené kočíky naložené drevom. Zopár mladých cigáňov sa okúňa v lesoch a bez akýchkoľvek okolkov nakladajú drevo na tieto vytunované vozíky. Dievčatá hľadajú hríby, vlastne skôr počúvajú rapujúce mobily, keďže ich košíky sú viacmenej prázdne.

.. lesná cesta za smerovníkom Zborov - podhradie ..
.. veľké diviačie rochnisko ..
.. kráčanie pod Stebnícku Maguru ..
.. cestičky pod Stebníckou Magurou ..
.. pán strom ..

Po prvej hodine kráčania po spevnenej ceste s príjemným sklonom stúpame 217 výškových metrov. Dostávame sa do sedla pod Magurou (545 m). Pri smerovníku prezliekam tričko a vychutnávam si les, ktorý je zvláštne tmavý, hustý a niečím zaujímavý. Odtiaľto nasleduje výšľap na samotnú Maguru, doposiaľ najvyšší bod trasy. Na Stebnícku maguru (900 m) prichádzame v lepšom čase ako je uvedený na smerovníku dolu za Zborovom. Prepotené tričko mením opäť a vtom to prichádza .. dostávam chuť na pivo! Na Magure nielenže nie je žiadne občerstvenie, ale ani žiadny výhľad, pri ktorom by som aspoň na chvíľu zabudol, že mám chuť na pivo. Po pár minútach prichádzajú na vrchol traja chlapi s malými batohmi. Pozdravíme sa a skúšam ".. či náhodou .. že či reku .. by sa .. nenašlo .. viete ako .. pivečko .. ??", pýtam sa nesmelo, skoro až previnilo, ako keď dieťa niečo rozbije a bojí sa to povedať rodičom. "Ktoré by vám až tak nechýbalo," dodávam už sebavedomejšie. "Pomáhať a chrániť!" vraví jeden z nich a podáva mi plechovkového, ešte stále studeného Kozla. Oči sa mi rozžiaria jak vrany nad Černobyľom a úprimne ďakujem z celého srdca. Dávame sa do reči a zisťujeme, že sú to traja hasiči z rôznych kútov Slovenska, ktorí sú práve v Bardejovských kúpeľoch na rekondičnom pobyte. Chalani nám nechávajú v zápisníku pozdravy a vracajú sa dolu do kúpeľov. Našli tam starý socialistický retro podnik Srdiečko, odporúčajú nám ho navštíviť pri potulkách kúpeľmi. My ešte chvíľu zostávame na vrchole a vychutnávame si okolité ticho.

.. Stebnícka Magura ..
.. smerovník na Stebníckej Magure ..
.. spadnutý prístrešok na Stebníckej Magure ..
.. vysielač na Stebníckej Magure ..

Zo Stebníckej Magury zchádzame dolu cez Kamennú horu (665 m) do sedla Čerešňa (520 m). Cesta sa nám zdá nekonečná, ale pritom pohodovejšia ako tá zo Zborova. Každým ďalším krokom klesáme do Bardejovských kúpeľov (350 m).

.. les pod Stebníckou Magurou ..
.. les pod Stebníckou Magurou ..
.. stromosmerovník ..
.. prekračovanie vyvrátených stromov ..
.. Kamenná hora (665 m) ..

Prichádzame k letnému kúpalisku a pýtame sa šéfa pokladne, či sa tu náhodou nenachádza bazén s termálnou vodou. Len sa zasmeje a naviguje nás ďalej do kúpeľov. Márne začíname hľadať ubytovanie na túto noc. Keďže je piatok, všetko je plné. Milá pani recepčná v hoteli Astória mi dáva rôzne telefónne čísla na ubytovanie v súkromí či penzióny v blízkom okolí. "Obsadené .. sme plní .. nemáme nič voľné .. bohužiaľ .. " dostávam odpovede z druhej strany telefónu. Volám na posledné číslo - penzión Jaja v spodnej časti Bardejovských Kúpeľov, kúsok od hlavného parkoviska. V momente, ako mi pani oznamuje, že majú jednu izbu voľnú, poteším sa jak malé decko, čo práve dostalo novú hračku. Vidina kúpania sa v termálnej vode je tak silná, že sa ponáhľame na izbu zložiť ruksaky. Po ubytovaní sa v malej izbičke so šikmým stropom a tenkými stenami futašíme nazad do kúpeľov.

.. Bardejovské kúpele ..
.. pomník v Bardejovských kúpeľoch ..
.. Bardejovské kúpele ..
.. hotel Astória v Bardejovských kúpeľoch ..

Wellness bardejovského charakteru je asi takýto. Návštevnosť bazénov by som rozdelil dvoch skupín: starí ľudia a ešte starší ľudia. Tí starí sú v tom väčšom bazéne a hýbu sa pomaly a tí ešte starší sú v kľudovom, v ktorom sa raz za čas púšťajú masážne trysky, a tí sa nehýbu vôbec. Chcem sa dať takto 'vytryskovať', ale geriatria je na sebe tak natlačená, že sa nemám kde votrieť, a ešte k tomu na mňa zazerajú jak bacily do lekárne, že čo robím akože v 'ich' bazéne. Vtieram sa ku jednej babke, zadkom ju polodrzo posúvam nabok a vtom to začína. Trysky sa spúšťajú! Teším sa na 'masáž', ale jak to celé začína bublať a všetkými tými dôchodcami mykať, cítiť tu čudesný smrad. Sodoma gomora, Cecilko! Voda sa razom zakalí, radšej beriem nohy na plecia a systematicky sa presúvam do druhého bazéna. Bazény sú otvorené do deviatej. Využívame túto možnosť až do záverečnej, keď nás zrazu napadne, či budú ešte otvorené reštaurácie. O 20:50 vykúpaní vyrážame z 'wellnessu' a poberáme sa hľadať reštauráciu na večeru. V Srdiečku nachádzame hasičov z Magury, ktorí nám kývajú na pozdrav. Škoda, že už nevaria. Dozvedáme sa, že všade je otvorené len do deviatej, ale že môžeme skúsiť pizzériu Fiori, vraj by mohla byť ešte otvorená. Utekáme (v rámci možností, nebrať doslovne, pozn. Mnk) do spomínanej pizzérie a veru máme šťastie! Danka dlhšie snívala o gordon blue a vida, v tejto pizzérii ho majú v ponuke. Objednávam jedného gordona, jednu pizzu, pivo a becherovku. Spokojní, okúpaní a navečeraní sa vraciame do penziónu Jaja. Líhame do postelí v izbe s tými papundeklovými stenami ..

.. v penzióne Jaja ..

Papundeklová, alebo po správnosti sadrokartónová stena, má zopár výhod, avšak viac nevýhod. Napríklad takú, že cez ňu dosť počuť, o čom sa ľudia bavia, ako sa smejú, alebo hádajú, či poprípade trtkajú. No a práve túto posledne spomínanú možnosť sme zažili my. Konkrétne okolo druhej v noci prišli do vedľajšej izby dve bližšie neidentifikované osoby oboch pohlaví, ktoré sa po krátkom úvodnom rozhovore vrhli na seba. Nebudem tu príliš rozpisovať detaily, ale plieskalo to tam ako keď dávate "pětadvacet na prdel" neposlušnému decku. Čo by až tak nevadilo, keby to chichúňanie, trtkanie a rozprávanie sa netrvalo do štvrtej ráno. Doteraz nezabudnem, ako neznáma slečna zakričala "Au!" hneď po tom, ako si jebla hlavu o šikmý strop, ktorý vidno na predchádzajúcej fotografii. Síce nás delila biela stena, ale zvuk bol 'kvalitný', Dolby Surround Digital sa veru môže schovať. Inými slovami, opäť sme sa nevyspali ..





4. DEŇ - sobota, 13. júla 2019

(Bardejovské Kúpele, Bardejov, Mihaľov, Kľušovská zábava, Hervartov, sedlo Žobrák)

  O šiestej ráno sa vedľa lúčia a slečna odchádza so slovami: "Nemusíš ma odprevadiť, trafím sama". Vravím si, že konečne bude ticho. Skúšam zaspať, ale o 7:20 zvoní budík. Kým reálne vylezieme z postelí je 8:20, máme také to lenivé pomalé ráno, kedy sa fakt nikomu nič nechce. Raňajky dávame dole v prístrešku. Keďže nočné výtrty neboli počuť len v našej izbe, ale v celom penzióne, susedia z okolitých izieb dávajú také rozpačité pohľady a aj ich "Dobré ráno" znie skôr ako výčitka, než ranný pozdrav. Jedine pani domáca nás veľmi stroho, ba priam až vyhýbavo pozdravila a ihneď sklopila zrak previnilo do zeme. Vtedy Danke dochádza, že či v tej izbe nebol náhodou jej syn .. to sa však už nedozvieme ..

O štvrť na jedenásť opúšťame penzión Jaja a vraciame sa do kúpeľov na značku, ktorá pokračuje hrebeňom Kamennej hory (405 m) do Bardejova. Po ceste sa zastavujeme pri prameni Klárka, kde mi Danka strihá dva dredy. Prichádzame na pole, z ktorého už v diaľke jasne vidieť Bardejov. Je sobota dopoludnia a zopár záhradkárov pracuje vo svojich záhradkách, ktoré sú priamo na trase na značke. Starší manželský pár nás po krátkom rozhovore volá k sebe do záhrady a ponúka kávu. Brúsim si však zuby na ríbezle a josty, oberám ich za doprovodu slov pani domácej "Len si vezmite koľko chcete". Títo príjemní pohostinní ľudia majú dcéru, ktorá, ako je tu zvykom, pracuje v Bratislave a býva niekde v Ružinove. Lúčime sa a pokračujeme do Bardejova ..

.. opustený kúpeľný dom, z ktorého by mohla byť jednoduchá turistická ubytovňa ..
.. prameň Klárka ..
.. Bardejov ..

Do Bardejova prichádzame cez Tehelnú ulicu, na ktorej sa hneď oproti židovskému cintorínu nachádza krčma s výstižným názvom 'Preskoč múr'. Kúsok za ním si všímam nákupné centrum. Utekám do elektra a kupujem si nabíjačku na mobil aj s USB káblom. Tú, čo nosím so sebou už štvrtý deň, mobil nenabíja. Končí rovno v odpadkovom koši. Trasa v Bardejove pokračuje cez veľkú križovatku a zopár prechodov pre chodcov až oproti autobusovej stanici, kde sa smerovník nachádza pod balkónmi bytovky a všímame si ho len úplnou náhodou.

.. židovský cintorín v Bardejove ..
.. Bardejovská autobusová stanica - keď existuje kaderníctvo tak musí aj holictvo, no ni? ;) ..
.. smerovník pod bytovkou ..

Spod bytovky kráčame rovno do centra, kde si chceme dať kávu a posedieť na námestí. Otvorená je Gotika caffee wine bar, kde si dávame nielen kávu, ale aj koláčik. Kým mi baby za barom nechávajú nabiť telefón, dávame si ako dezert ružové vínko, sedíme na námestí a vychutnávame si bardejovský downtown.

.. lungo, koláčik, kapučíno .. radosť turistikovať ..
.. Bazilika sv. Egídia ..
.. spokojná Danka s roséčkom ..

Najstaršia písomná správa o Bardejove pochádza z roku 1241. V roku 1376 ho kráľ Ľudovít I. povýšil na slobodné kráľovské mesto. Na prelome 14. a 15. storočia vyniesla mesto na vrchol slávy a bohatstva obratnosť bardejovských kupcov a rozvoj remeselnej výroby. Bezpečnosť obchodu, remesiel a nezávislosť mesta zaručovalo mestské opevnenie nedobytnými bránami, mohutnými baštami a vodnými priekopami. Pevnostný systém Bardejova patril v stredoveku k najdokonalejším mestským opevneniam. Z pôvodných 23 bášt sa zachovalo 11 a 9 bolo dodatočne obnovených. Zo štyroch vstupných brán opevnenia ostali dve. Uprostred námestia sa nachádza renesančná mestská radnica zo 16. storočia a severnú stranu uzatvára gotická Bazilika minor sv. Egídia zo 14. storočia. V roku 1986 bola Bardejovu za záchranu pamiatok udelená Európska cena - Zlatá medaila ICOMOS a v roku 2000 sa mesto ocitlo na Zozname svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

.. odchádzame z historického centra smerom na Mihaľov ..

Z Bardejova do časti Mihaľov ide trasa po asfaltke až po Kiru, kedy si spomínam na Peťu a jej uštekanú Kirapiči. Pri tejto zastávke odbočuje trasa cez lúku do kopca až popod hotelový komplex Bellevue s tenisovými kurtami a pokračuje po asfaltke až do samotného Mihaľova. Našťastie tadiaľto nechodí veľa áut, zrejme vďaka tomu, že štátna cesta v Mihaľove končí.

.. opúšťame Bardejov ..
.. Bardejov - Kira .. Kirapiči! ..
.. 20 stupňov Celzia, parádna teplota na turistikovanie ..
.. Mihaľov ..
.. jeden z domčekov v Mihaľove ..
.. ulice V loučce ..
.. posledný domček v Mihaľove ..

Z Mihaľova, do ktorého sme z Bardejova konštantne stúpali, klesáme po poľnej rozdrbanej ceste na asfaltku do Kľušovskej Zábavy. Teda len k autobusovej zastávke pred dedinou, ďalej pokračujeme po asfaltke 3 kilmetre až do Hervartova. Tento úsek z Bardejova až do Hervartova bol prevažne celý po asfaltkách, už sa celkom tešíme na Čergov, ku ktorému sa pomaličky približujeme ..

.. zašitý smerovník s totálne odveci časom ..
.. Kľušov, časť Kľušovská Zábava ..
.. oddych a vetranie nôh na zastávke pred Kľušovskou Zábavou ..
.. na asfaltke do Hervartova ..
.. Hervartov ..

Do Hervartova prichádzame o 16:45 a ideme rovno do karčmy u Josého, kde si dávame hodinovú pauzu. Krčma s pekným interiérom zíva prázdnotou, sadáme si na lavičku vonku a študujeme mapy. Naľavo od výčapu si všímam reklamu na hotdog, tak si rovno dva objednávame. K tomu pivo, poldecák, energy drink a Danka to zaklincuje zelenou žbrndou kiwi. Nápoj z dediny Havaj na východe chutil horšie ako vyzeral. Vyťahuje opäť kamoša Ibalgina a natiera si nohy. Ibalgin gel používa inak pri všetkých pauzách, akurát o tom nepíšem, inak by mala táto reportáž o minimálne 10 strán viac :)

.. karčma u Josého v Hervartove ..
.. pekný interiér ..
.. pekný interiér ..
.. pekný interiér ..
.. Havajská žbrnda ..
.. hot-dogové občerstvenie ..
.. mapy a pivo ..
.. Danka s kamošom Ibalgin Gelom ..

V karčme u Josého sme pobudli vyše hodiny. O 18:40 sa poberáme pozrieť kostol svätého Františka z Assisi. Ide o najstarší a najzachovalejší drevený kostol na Slovensku z konca 15. storočia. Od roku 1968 je kostol a jeho múr národnou kultúrnou pamiatkou a od roku 2008 je zapísaný v zozname Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO spolu s ďalšími 7 kostolmi v kategórii Drevené chrámy v slovenskej časti Karpatského oblúka. Interiér kostola zdobia gotické tabuľové obrazy a nástenné maľby z roku 1655 a 1805.

.. odpočívadlo pod Žobrákom v Hervartove, vedľa ktorého stojí informačné centrum ..
.. kostol sv. Františka z Assisi ..
.. interiér kostolíka ..
.. nástenné maľby ..
.. kostol sv. Františka z Assisi ..
.. Hervartov ..

Odchádzame z kostola a pokračujeme strmým výšľapom do sedla Žobrák. Celkové prevýšenie je 427 metrov na úseku 3 kilometrov. Po včerajšej Stebníckej Magure (900 m) sa stáva sedlo Žobrák (901 m) doposiaľ najvyšším bodom trasy. Počas výšľapu na hrebeň nachádzame nové altánky, ktoré sú priamo pri turistickom chodníku.

.. prístrešky pod Žobrákom ..
.. prístrešky pod Žobrákom ..

Do sedla Žobrák prichádzame o pol ôsmej večer. Na vrchole sa nachádza stará pôvodná vyhliadková veža, nová vyhliadková veža s peknou útulňou a veľké grilovacie miesto s parádnou strechou a množstvom lavičiek. Je tu nejaká rodina, ktorá sa sem vyviezla autom(!!) a opeká si špekáčky. Na stole majú balík Radlerov, tak sa ich rovno pýtam, či si môžem dáky vziať. Dávajú mi dva a pýtajú sa, či môžu nechať horieť oheň. Vravím im, že áno, budeme tu spať a oheň sa zíde, tak sa len smejú, či sme normálni. Na chvíli sa zamyslím .. nuž, je to diskutabilné :)))

.. nová rozhľadňa s útulňou na Žobráku ..
.. stará rozhľadňa na Žobráku ..
.. sedlo Žobrák, rozhľadňa s útulňou, prístrešok so stolom a lavicami a zastrešený grilovací flek aj s krbom ..

Nová rozhľadňa, ktorú vybudovali vo svojom voľnom čase obyvatelia Hervartova, má 3 poschodia. V najnižšom je útulňa, v ktorej sa vyspí 5 ľudí na laviciach a ďalší na zemi. Ostatné 2 poschodia slúžia ako vyhliadka na Čergovské pohorie a obce Hervartov, Mihaľov, Kľušov a Bartošovce. Dokonca vidíme časť našej dnešnej trasy od Mihaľova až po Hervartov, keby nebol Bardejov za kopcom, vidno aj ten. Škoda, že podobne ako na Čiernej hore ani tu nie je v okolí voda. Začína sa stmievať, pripravujeme si spacáky a na veľké počudovanie tu nespí okrem nás nikto aj keď je sobota. Teda nejaké osy tu poletujú, čo znamená, že niekde majú hniezdo. Zbadáme ho nad oknom, beriem palicu Black Diamond a samurajskou technikou schimitzi-ouwa pičo ha! ho raz-dva napichujem a šikovne vyhadzujem von. Vyháňame posledné osy a pripravujeme si večeru. Fotím ešte výhľady, obliekame sa do teplejších vrstiev a sedíme pred rozhľadňou popíjajúc horúci čaj čakajúc na úplne zotmenie.

.. výhľady z tretieho poschodia rozhľadne ..
.. výhľad na Hervartov ..
.. výhľady zo Žobráka ..
.. horúci čaj musí byť ..
.. priložili sme zo tri polienka ..
.. mesiac svieti, deväť hodín, čas zaliezť dnu ..
.. luxusné spanie v útulni ..

Po deviatej večer je skutočne chladno. Oheň zhasol a my sa presúvame do útulne. Pozeráme rôzne predpovede počasia, ktoré nám oznamujú, že okolo tretej v noci príde dážď a okolo piatej ráno sa chystá úplna zlievka. Radary farebné jak obal Pink Floydu neveštia nič dobré a pripravujeme sa na náročnejší deň. Zaliezame do spacákov a tešíme sa, že sa dobre vyspíme a že tentokrát tu vedľa nás nebude žiaden pleskot alebo trtkačka ..





5. DEŇ - nedeľa, 14. júla 2019

(sedlo Žobrák, Šoltýsova Poľana, Bukový vrch, Chochuľka, Čergov, sedlo Čergov, Nad Závadkou, Hradisko, Terňa, sedlo Stráže, Kanaš, Veľký Šariš)

  V noci skutočne prišiel silný dážď, ktorý nenechal Čergovské lesy suché. Párkrát som sa nad ránom zobudil na šľahanie vetra o útulňu, ktorá mu bravúrne odolávala. Ráno sa budíme do úplnej hmly, výhľad zo Žobráka je jak pohľad na zasnežený svah. Ešte trochu mrholí a kým balíme naše veci, dážď prestáva. Zo stromov padajú dažďové kvapky, vysoká tráva je úplne mokrá. Danka usudzuje, že namiesto odpadkových vriec si pre tentokrát dá rovno celé pončo, ktoré slúži ako pršiplášť s tým, že zakrýva aj nabalený ruksak.

.. ranný výhľad z útulne ..

Po raňajkách v útulni vyrážame na Šoltýsovu Poľanu (905 m), kam prichádzame o 9:50 mokrí, akoby sme práve čerstvo zmokli.

.. Čergovské lesy ..
.. smerom na Šoltýsovú Poľanu ..

Trasa pokračuje zo Šoltýsovej Poľany na prvú tisícovku a zároveň šiesty najvyšší vrch Čergovského pohoria, Bukový vrch (1019 m). Smerovník ukazuje hodinu a štvrť, trasa vedie cez parádne lesy plné starých stromov. Čergovské pohorie sa považuje za prírodnú perlu severovýchodného Slovenska, takmer celé jeho územie je vytvorené na flyšovom podklade. Samotné pohorie je vlastne tektonicky vyzdvihnutá asymetrická kryha budovaná prevažne pieskovcami. Charakteristickými prvkami Čergova sú jedľovo bukové lesné porasty a vrcholové svahové lúky. Väčšina lúk bola v minulosti vytvorená odlesnením a využívaná ako pasienky a kosienky. V západnej časti Čergova v blízkosti najvyššieho vrchu Minčol (1157 m) pramení rieka Topľa, jej dĺžka je 130 km a povodie má rozlohu 1506m². Celé územie je mimoriadne bohaté na množstvo bežných i vzácnych druhov fauny a flóry. Napríklad len výskyt stavovcov sa tu odhaduje na takmer 350 druhov. Podnebie v celej tejto oblasti radí Čergov medzi chladné oblasti s priemernými teplotami v zimných mesiacoch -3 až -6 °C a v letnom období 14 až 16 °C. Zaujímavosťou je, že počet dní so snehovou pokrývkou je 120 až 160, kým počet letných dní sa pohybuje len medzi 10 až 30.

.. strážca lesa ..
.. Quasimodo na cestách ..
.. smerom na Bukový vrch ..
.. tajomné Čergovské lesy ..
.. popadané stromy ..
.. popadané stromy ..
.. Čergovské chodníčky ..
.. výhľadová ružica na Bukovom vrchu ..
.. smerovník na Bukovom vrchu (1019 m) ..

Z Bukového vrchu šľapeme ďalšiu hodinu na Chochuľku (1021 m), začína sa nám vyčasovať počasie a cez stromy sa predierajú prvé slnečné lúče.

.. slnečné lúče sa snažia predierať cez husté lesy ..
.. slnkooooo!!! ..
.. Čergovské lesy ..
.. po červenej na Čergove ..

Na Chochuľku (1021 m) prichádzame o 11:40 a keďže sa nám dobre kráča, pokračujeme rovno na vrchol Čergov (1050 m), jeden z najznámejších vrcholov, po ktorom dostalo pomenovanie celé pohorie. Na vrchole nachádzame geodetický bod, náučnú tabuľu, známy samorast s tabuľou označenia vrchola a dokonca aj nový vrcholový kríž, ktorý tu osadili len pár dni dozadu, 2. júla tohto roku. Na vrchole stála v polovici 20. storočia triangulačná veža a na južnej strane bola rozsiahla horská lúka. Dnes sú výhľady obmedzené na juhovýchod až juhozápad na Stráže, Kapušiansky hrad, Prešov, Lysú a jej bočný hrebeň.

.. vysoká tráva je stále mokrá ..
.. tajomné Čergovské lesy ..
.. tajomné Čergovské lesy ..
.. vrchol Čergov (1050 m) ..
.. pri novom kríži na Čergove ..

Zopár ľudí na vrchole zbiera čučoriedky, vďaka čomu máme spoločnú fotku pri vrcholovom kríži. Teda táto fotka vznikla až na tretíkrát, lebo chlapík najprv odstrihol kríž, potom nohy ..

.. kvapky na tráve ..
.. chata Čergovčanka ..
.. a jej strážca Ďurko ..

Po zablatenej ceste pokračujeme do sedla na chatu Čergov, jedinú horskú chatu v pohorí Čergov. Máme šťastie, že je práve nedeľa a chata je otvorená. Sme tu prví návštevníci, rovno sa rozkladáme pri krbe a začíname si sušiť všetky premočené veci ..

.. chata Čergov, jediná horská chata v tomto pohorí ..
.. sušenie premočených vecí pri krbe v chate Čergov ..
.. rozložení v chate Čergov čakáme na obed ..
.. zadná miestnosť v chate Čergov ..

Objednávame si obed, polievku, vyprážaný syr s hranolkami, pivo, kofolu, becherovky, čaj .. snáď všetko, čo majú v ponuke. Prichádza dáky starší turista, dáva sa do reči s milým chatárom a objednáva sedem poldecákov. Zoradí si ich vedľa seba jak poľovník trofeje a čaká na svojich parťákov. Dávame sa do reči, pridávam k jeho tekutému múru aj svoju becherovku keď v tom zrazu prichádza jeho partička z Oltárkameňa. Oltárkameň je starobylý pamätník histórie, svedectvo kultových zvykov našich predkov a útočisko veriacich prenasledovaných pre svoje náboženské presvedčenie. Nachádza sa východne od vrchola Lysá (1068 m), v blízkosti chodníka zelenej turistickej značky. Pani turistky sa nám prihovoria a po chvíli už nechávajú odkaz v zápisníku. Na revanš robím ôsmím turistom, ktorí sú z okresov Bardejov, Prešov a Sabinov spoločnú fotku, ktorú im neviem ako pošlem, keďže nenechali žiaden kontakt ..

.. lahodné nápoje už čakajú na turistov ..
.. partička spokojných turistov ..
.. po vyprážanom syre zostala len šípka, ktorá ukazuje tým správnym smerom ..

Danka zapisuje do nášho zápisníka ďalšie strany, medzitým kontrolujem oblečenie na krbe, či aspoň trochu preschlo. "Keď si dáme ešte 4 rundy, vyschne to úplne," vravím, ale tento nápad sa vlastne ani mne samému nepozdáva. O štvrť na tri odchádzame nanajvýš spokojní a trošku preschnutí z chaty Čergov, ktorú medzitým navštívilo toľko ľudí, že zaplnili všetky stoly celej prednej miestnosti. K nášmu stolu si náhodou prisadli záchranári Horskej služby, ktorí mali aktuálne 'voľno', no i tak prišli na chatu.

.. Danka zapisuje do zápisníka aktuálne poznámky ..
.. chata Čergov ..
.. altánok pred chatou ..
.. pamätná tabuľa na chate ..

Lokalita, v ktorej sa nachádza chata Čergov, sa nazýva Golenčišina. Z tohto informačného panela sa dozvedáme okrem iného aj to, prečo sa Čergov volá Čergov. Horské lúky boli umelo vytvorené odlesnením hrebeňov, klčovaním, vypaľovaním - čerchlením. Takže čerchlená gora - Čergov. Niečo z histórie Čergova sa dozvedáme aj z informačnej tabule umiestnenej pri veľkom smerovníku na križovatke rôznych turistických trás.

.. meteorologická stanica na Čergove ..
.. sv. Florián na Čergove ..
.. križovatka turistických trás pri chate Čergov ..

Od chaty Čergov pokračujeme cez Zápač (891 m) a Nad Závadkou (600 m) a ústime na lúkach nad malou obcou Hradisko (560). V roku 1598 malo Hradisko len 7 domov. Roku 1787 v 18 domoch bývalo 111 ľudí a roku 1828 tu žilo 159 obyvateľov v 21 domoch. Kostol v obci neexistoval až do 20. storočia. Nachádzame sa na mieste pádu vojenského vrtuľníka Mi-17, ktorý havaroval 28. júla 2015. Viac o tejto nehode písal Nový Čas v tomto článku.

.. posed neďaleko Hradiska ..
.. miesto havárie vrtuľníka ..
.. stopa ..
.. lúkami na Hradisko ..
.. kríž ..

Z Hradiska trasa pokračuje ďalej po asfaltke do obce Terňa. Vedľa kultúrneho domu sa nachádza podnik ZI caffé, kde si dávame pivo, kofolu a Danka zmrzlinu. Je 18:00 a máme pred sebou cca 12 km do Veľkého Šariša, kde si telefonicky bookujeme ubytko vo veľkom Šariš Parku. Nič iné sa nám v danej lokalite nedarí nájsť. Pani v kaviarni sa pýtam, že ako ide život a tak celkovo.. "No teraz je kľud, ale keď sem prídu cigáni z vedľajšej dediny na motoroch, to stoličky lietajú, bijú sa tu, ta to rovno volám policajtov," vraví mi. Terňa, kurňa, takže takto, pomyslím si. Danka si vymieňa turistické topánky za barefootové a vyrážame z Terne po značke ďalej.

.. Terňa na dohľad ..
.. starý dom v Terni ..
.. smerovník v Terni ..
.. ZI caffé v Terni ..

Za Terňou je trasa pretrasovaná okolo elektrického oplotenia, za ktorým sa na lúke pasú kravy. Tu treba k časom na smerovníku prirátať tak polhodinu navyše. Dva krát prekračujeme potok Ternianka, až sa dostávame do sedla pod Lysou Strážou, ktoré je premenovaného na Zimnú studňu (460 m) a ďalej do sedla Stráže (449 m). Úsek vedie cez príjemný les bez výrazného stúpania.

.. polia za Terňou ..
.. strašiak nám ukazuje smer ..
.. prechod cez Ternianku ..
.. pÓhľavový úsek ..
.. a znova cez Ternianku ..
.. Danka v barefootoch ..
.. kravy pod Lysou strážou ..
.. kravy za ohradníkom ..
.. chodníček okolo ohradníka ..
.. trasa presmerovaná ..
.. sedlo Stráže (449 m) ..

Niečo po siedmej prichádzame do sedla Stráže a pokračujeme do Kanaša, ktorý sa nám javí ako bohaté predmestie Veľkého Šariša. Na rozdiel od Šariša v ňom stoja veľké vily s peknými predzáhradkami a nové práve vyrastajú ako huby po daždi. Príliš tu nefotíme a ani sa nezastavujeme, keďže nás ťahá dopredu vidina cieľa a to Veľký Šariš. Čo nás však mierne zmiatlo bola značka, ktorá z hlavnej cesty odbáča poza starý dom a hneď za ním popri potoku pokračuje opäť na asfaltku. Túto odbočku sme si na prvýkrát nevšimli a ocitli sa vo dvore starého domu hipisackého charakteru, čo sa nám predsa len nejako nezdalo. Od prešovského novinára Frenkiho sa dozvedám, že Kanaš je prímestská časť Prešova, i keď administratívne patrí pod Veľký Šariš. Historicky je starší ako Prešov. O občianskej vybavenosti sa príliš hovoriť nedá, i keď krčma tu veru nechýba.

.. Kanaš (305 m) ..
.. stačí zle odbočiť ..
.. starý dom, pred ním ide značka doprava ..
.. pudel, ktorý sa k nám pridal na pár desiatok metrov ..
.. jeden z domov v Kanaši ..

Za Kanašom pokračujeme po asfaltke až do Veľkého Šariša. Napravo máme Šarišskú horu, naľavo Dúbravu. Premávka je na tejto ceste celkom hustá, stmieva sa a do Šariša prichádzame za šera. Už z diaľky vidieť Šariš Park, ktorý je vysvietený jak na Vianoce. Po hlavnom ťahu prichádzame do koliby. Je 21:00 a ideme sa rovno navečerať, z menu si vyberáme takúto zaslúženú dobrotku a po večeri sa poberáme na izbu. Líhame si do postele a celkom sa bavíme na tom, ako sme sa ráno zobudili v drevenej rozhľadni na Žobráku za úplnej hmly a teraz spíme v luxuse, na veľkej posteli s horúcou sprchou. Toto sú tie paradoxy v rámci SNP-čky. Týmto končí prvá časť reportáže, prvých 5 dní, nachádzame sa tu, máme prejdených cca 115 km. Nech sa páči, 2. časť pokračuje tu.

.. smerovník Veľký Šariš, rázcestie ..
.. vysvietená drevenica v Šariš parku ..