Dukliansky Priesmyk a Údolie Smrti
Po rannom nákupe v prázdnom Tescu sme sa najedli pod prístreškom pri penzióne a vyrazili na Krásny Brod. Stihol som si všimnúť zberateľa puklíc, ktorý ich má priklincované okolo celého domu.
Z Krásneho Brodu nasledoval výšľap popod Kýčeru a následne zjazd do Malej Poľany. Po hlavnom ťahu sme sa dostali do vytúženej destinácie Havaj, kde sme si porobili fotky pri vstupe do obce. Nezabudol som ani na razítko z pošty, veď ako často sa bratislavčan dostane na Havaj? :)
Havaj nehavaj, trebárs aj Florida, trebalo ísť ďalej. Nejak nás zasmädilo, ale v ďalšej dedinke Makovce nebola ani krčma, tak sme to potiahli do Staškoviec. Ivo si tu dal celkom nezvyčajne nanukovú tortu. Zo Staškoviec sme odbočili cez Pstrinú a Miroľu. V obci sa nachádza gréckokatolícka trojpriestorová drevená cerkva Ochrany Bohorodičky z roku 1770. Počas vojenských operácií v druhej svetovej vojny v novembri 1944 bola poškodená a o rok znovu rekonštruovaná obyvateľmi obce. Národnou kultúrnou pamiatkou je od roku 1968.
Opúšťame Miroľu a prichádzame do Bodružalu, obec s cca 60 obyvateľmi. Dominantou obce je gréckokatolícky drevený kostol sv. Mikuláša z roku 1658, národná kultúrna pamiatka. Vo vnútri sú nástenné maľby z 90. rokov 18. storočia, na ktorých sú zobrazené scény zachytávajúce výjavy z biblie - poslednéhý súd a ukrižovanie. Tieto maľby strácajú svoje farby, pretože jebnutí pamiatkári zakázali zakryť bočné okno, cez ktoré dnu praží nekompromisné slnko a vyťahuje z týchto malieb farby. Inak tento kostolík patrí k najstarším dreveným sakrálnym stavbám východného obradu na Slovensku. Ďalšou zaujímavosťou je, že počas vojny padla cez strechu tohto kostolíka bomba, ktorá našťastie nevybuchla a zostala zapichnutá v podlahe, inak by z tohto krásneho kostolíka boli len trosky ..
V Bodružale je odbočka na Príkru, obec ležiacu pri hranici s Poľskom v hornatej oblasti Laboreckej vrchoviny. Na wikipedii sa môžete dočítať, že autobus sem chodí každý piatok ráno, ale už ani to nie je pravda. Podľa najnovších informácií v Príkrej žijú traja ľudia a autobus sem prestal chodiť pred rokom, pretože sa to jednoducho dopravcom neoplatilo. Do Príkrej sme sa teda vybrali a našli tam pár chalupárov a zavretý obecný úrad. V obci sa nachádza gréckokatolícky drevený chrám svätého Michala Archanjela z roku 1777, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou.
Z Príkrej sme sa vrátili naspäť do Bodružalu a pokračovali cez Krajnú Poľanu do Nižného a Vyšného Komárnika. V Nižnom Komárniku sa nachádza drevený kostolík Ochrany Presvätej Bohorodičky, ktorý bol postavený v roku 1938 podľa projektu ukrajinského architekta Vladimíra Sičynského (1894-1962). Je to jediný známy projektant. Pri ostatných drevených cerkvách nepoznáme mená ľudových staviteľov.
Do Vyšného Komárnika, dedinky z ktorej sa dá dostať na Dukliansky priesmyk, sme dorazili cez prírodné vojenské múzeum, ktoré pozostáva z rôznej bojovej techniky - napríklad lietadla Lavočkin La 5 FN. Tesne pred hranicou ma s Vladom chytili policajti, lebo sme nemali prilby a zobrali nám občianske preukazy. JUDr neviemaký sa tváril brutálne dôležito jak hovno na poličke a keď sme za nimi prišli do auta, prvé čo sa pýtali, koľko máme eur. Povedal som mu, že sme študenti a že nám prilby ukradli cigáni v Medzilaborciach. Chcel nás žmýkať, ale našťastie jeho teplom zničený kolega len mávol rukou a pustil nás. Tiež by radšej mohli kontrolovať rýchlosť v obciach ..
Prichádzame na Dukliansky priesmyk s pamätníkom Karpatsko-Duklianskej operácie, ktorá bola útočnou operáciou sovietskych a československých vojsk na severovýchodnom Slovensku na jeseň 1944 a mala spojiť povstalecké sily SNP so sovietskymi armádami. Bola jednou z najväčších horských bitiek druhej svetovej vojny. Karpatsko-Duklianska operácia jednoznačne neskončila úspechom. Rozvinula sa v krajne nepriaznivých podmienkach a do značnej miery bola plytvaním ľudských aj materiálnych síl ZSSR. Straty Sovietskej armády a Československého armádneho zboru boli veľké, padlo 19 000 sovietskych vojakov a 1800 príslušníkov 1. československého armádneho zboru. Dohromady mali útočiace vojská asi 88 000 ranených. Bližšie informácie o tejto operácii nájdete napríklad na Wikipedii. Okrem iného je Dukliansky priesmyk významnou križovatkou turistických chodníkov: červeno-značkovaná medzinárodná trasa E3 z Porubského sedla po štátnej hranici ďalej na východ, odtiaľto vychádza červeno-značená Cesta hrdinov SNP (súčasť medzinárodnej trasy E8) do obce Medvedie.
Z Dukly sme pokračovali cez Hunkovce a Korejovce do Medvedieho, obce ktorá bola čase Karpatsko-Duklianskej operácia v októbri až novembri 1944 úplne zničená. Aby sme sa nemuseli vracať po tej istej ceste, navrhol som 'skratku' po červenej turistickej značke cez lesy a polia do Vyšnej Pisanej. Z minulého roku si to pamatám ako pomerne v pohode terén s pár výšľapmi v lesoch. Tentokrát bola cesta úplne rozjebaná ťažkou lesnou technikou, ktorá na nás zaútočila odzadu. Po pár metroch tento stroj zapadol vo svojich vlastných sračkách ..
Provizórne sme umyli bajky (všetci okrem mňa) a vybrali sa z Vyšnej do Nižnej Pisanej. V Nižnej Pisanej sme si nabrali čerstvej vody, ktorú sme počas tlačenia cez sračky úplne minuli. V boji o Nižnú Pisanú v roku 1944 zahynulo 16 identifikovaných a 1101 neznámych vojakov. Na pamiatku týchto udalostí bolo údolie najväčšej tankovej bitky z obdobia Karpatsko-Duklianskej operácie pomenované Údolím smrti.
Prešli sme údolím smrti do Kapišovej a pred Svidníkom sme sa schovali pred ďalším dažďom v motoreste Alpinka pred Svidníkom. Čašník bol nepríjemný jak tŕň v riti, tak sme tento motorest premenovali na mototrest. Dali sme si nejaké teplé jedlo a prečkali dážď. Poriadne sme dupli do pedálov, pretože sme mali pred sebou ešte veľmi dlhý úsek cez Svidník do Nižného a Vyšného Orlíka, Nižného a Vyšného Mirošova, Hutky, Nižnej Polianky a Smilna. V Smilne som dohodol ubytovanie u kamarátky Marianny, s ktorou sme sa nakoniec ani nestretli, len nám nechala kľúč od jej domu, kde sme prenocovali. Veľmi milý a príjemný domček zdobila záhradka plná kvetov a byliniek. Zložili sme si veci, dali teplú sprchu a s chalanmi sa vybrali do šenku poblíž.
V krčme sedela partia domácich ľudí: Peťo zo Zborova, Zuzka z Bardejova, Paľo z Dlhej Lúky a Martin zo Smilna. Dali sme sa do reči, kopli do seba zopár pív a ukázal som im zápisník, do ktorého mi pripísali odkaz. Martin odbehol domov a doniesol mi krásnu maľovanú mapu Horného Šariša a informačné CD (100 MB) o Smilne. Domáci chalani v krčme nám poradili, že ak sme hladní, môžeme si objednať pizze, aj napriek neskorým večerným hodinám. Hlad sme mali veľký, tak sme objednali 6 píz, načapovali pivo do prázdnych fľašiek a čakali kým ich prinesú. O 22:40 prišla večera, rozlúčili sme sa v krčme a pobrali sa na domček rozdeliť sa s ostatnými .. (pokračovanie)
){kind=link}
