Malokarpatské sedemstovky

.. zdolanie všetkých jedenásť vrcholov vyšších ako 700 metrov nad morom
"Fakt nechcete chleba?." (Manik)

Z Mon Reposu do Smoleníc

(Mon Repos, 'skratka', Veterlín, Čelo, Záruby, Havranica, Havrania skala, Smolenice)

  Druhá noc bola o niečo teplejšia, v noci trochu spŕchlo a budík o 6:03 nám dal nekompromisne vedieť, že je čas vstávať. Kým sme povyliezali, niečo hodili pod zub a pobalili noclaháreň bolo osem. Ideálny čas vyraziť. Podľa popisu sme pokračovali do sedla Červená hora .. "kde chodník križuje asfaltka. Na tomto mieste trebalo odbočiť zo značky, pokračovať asi 10 minút po asfaltke, potom odbočiť niekde vpravo a po chvíli chôdze sme mali nájsť na ľavej strane rúbanisko. Na konci rúbaniska trebalo odbočiť vľavo, vojsť do lesa a stúpať priamo hore až na vrchol.." Tak stálo v popise, ktorý sme mali, avšak realita bola úplne iná. Rúbanisko sme nenašli a tak sme dlhšiu chvíľu hľadali vhodný vstup do lesa. Keď sme sa svorne zhodli, že tu by to asi teoreticky mohlo byť, začali sme stúpať kolmo strmo na nejaký vrchol. Keď sme sa na neho vyškriabali cez krásne rozkvitnutý medvedí cesnak tak sme zistili, že to nie je Veterlín, naša ôsma sedemstovka, ale nejaký menší zmrd pod ním. Našli sme starú zvážnicu, pár metrov ju využili a začali sme sa opäť driapať do kopca. Tentokrát správneho kopca ..

.. lesná cesta kdesi čosi ..
.. starý prechod cez neviditeľný plot ..
.. medvedí cesnak ale že úplne všade ..
.. no nie je nádherný? ..
.. kúsok od vrcholu ..

Na vrchol Veterlína (724m) sme dorazili o 10:35, o dve a pol hodiny od nášho štartu. Veterlín je výrazný kužeľovitý vrch na ktorého svahoch sa nachádzajú nedotknuté porasty pralesovitého charakteru a viacero nesprístupnených jaskýň. Hore však tak fúkalo, že stromy miestami chytali vodorovné stavy. Prefúklo nás jak prádlo v spišských osadách a boli sme veru vďační za každý kúsok závetria. Dali sme tu krátku pauzu a pokračovali po hrebeni smerom na Čelo. Ešte som ponúkol kolegov chlebom, ale už tradične ma odbili ..

.. Žofka na vrcholovom kameni Veterlína ..
.. informáciu z tejto nálepky vštepiť všetkým do mozgu ..
.. na vrchole Veterlína ..
.. výhľady z Veterlína ..
.. mrtvolka ..
.. baby na vrchole ..
.. vysmiate a spokojné ..
.. hrebeň ..

Hrebeň medzi Veterlínom a Čelom je krásny, nevedie tadiaľto turistická značka, len malý vyšľapaný chodníček medzi medvedím cesnakom a občasnými skalami. Fúkalo tu o niečo menej, no medzi stromami svišťal severák rýchlosťou, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani stíhačky. Výhľadov bolo síce pomenej, avšak sa tu nachádza nejaká diera, zrejme jaskyňa oplotená starým plotom, aby do nej nedajbože nedrbol nejaký zvedavý turista.

.. na hrebeni ..
.. Maťo na Čele ..

V masíve Čela sa nachádza Hačova jaskyňa, ktorú v roku 2001 objavili Braňo Šmída a Miloš Hačo. Táto jaskyňa je dnes už skoro 700 metrov dlhá (prebádaná), viac než 70 metrov hlboká a tvorí ju labyrint strmých chodieb, rúr a šikmín, ktoré sú popretkávané menšími sieňami, galériami a meandrami. Ak vás zaujímajú jaskyne a chceli by ste si prečítať odbornejší článok, tak kliknite na stránku objaviteľov. Zuzka rozlúštila tajný kód, ako otvoriť poklop a Maťo sa rozhodol preskúmať vstup do jaskyňe a vliezol dnu. Urobil zopár záberov a po chvíli sa vrátil von s tým, že dolu je dosť chladno. Inak doposiaľ som nemal tušenie, že táto jaskyňa je taká obrovská. Malý dekel na povrchu skrýva veľké tajomstvá v jeho útrobách ..

.. LOST? Mimozemšťania? Tajná chodba? Aha, jaskyňa ..
.. stalagvoľačo v jaskyni ..
.. ľudia keď vidia fotky z jaskyne si málokedy uvedomujú, že vnútri je úplná tma ..

Po vychodenej cestičke sme sa presunuli do Čertovho žľabu opäť na značku, tentokrát križovatku modrej a zelenej. Nasledoval výstup na najvyšší vrch Malých Karpát Záruby (768m), ktorý sa nachádza v rovnomennej prírodnej rezervácii. Bola vyhlásená v roku 1994 a jej hlavným účelom je ochraňovať vzácne skalné spoločenstvá, dubovo / hrabové karpatské lesy a bukové lesy. Z chránených druhov rastlín sa tu vyskytujú napríklad rozchodník biely a pamajorán obyčajný, zo živočíchov fuzáč veľký. Súčasťou rezervácie je taktiež zrúcanina hradu Ostrý Kameň. Bol to stredoveký strážny hrad z 13. storočia, ktorý ochraňoval západnú hranicu Uhorska a zároveň významnú obchodnú Českú cestu. Jeho úpadok začal, tak ako u mnohých iných slovenských hradov, počas Rákociho povstania a od tej doby opustený chátra. Ešte paradoxne k Zárubám, i napriek tomu, že je to najvyšší vrchol Malých Karpát, nie je z neho výhľad ako napríklad z Vysokej, Skalnatej alebo Veľkej Homole ..

.. najvyšší vrch Malých Karpát Záruby (768m) ..
.. Žofka na vrchole ..
.. spoločná vrcholovka na predposlednom vrchu malokarpatských sedemstoviek ..
.. ahaho fialky! ..

Po Zárubách nasledovalo hľadanie posledného vrcholu Havranice (737m). Teda vrcholu ani nie, ako vrcholového kameňa. Ako sme ho tak hľadali, tak sme si uvedomili, že akosi príliš klesáme. Tinka sa ponáhľala na vlak, rozlúčili sme sa s ňou a pomaly sme sa začali lúčiť aj s nenájdeným kameňom, keď nám to však nedalo. Vyšli sme naspäť na kopec, zobral Maťa a šup ho hľadať vrcholový kameň hore na skaly dúfajúc, že tam niekde bude. Zuzka s Dankou zostali stáť na chodníčku a vyčkávali, kým ho nájdeme a potom prídu na hotové. Ako nás tak čakali, Danka sklonila hlavu a zistila, že stojí presne vedľa kameňa! Nie že my sme hľadali kameň, ale on si našiel nás. Nasledovala veľká radosť, posledná sedemstovka, Havranica, nájdená a zdolaná! Misia nášho výletu bola týmto pádom naplnená. Všetkých jedenásť sedemstoviek v rámci jedného výletu bolo prejdených a jediné čo nasledovalo bol zostup z hrebeňa ..

.. opúšťame Záruby ..
.. tam v diaľke vidno Smolenice ..
.. Maťo si myslel, že vrchol by mohol byť tu ..
.. máme ho! Havranica (737m) ..
.. nálezkyňa vrcholu Danka ..

Od radosti som znovu vytiahol chleba, reku či si to náhodou ľudia nerozmysleli. Opäť odmietavá odpoveď ma donútila zamyslieť sa. Je potrebné nosiť na výlety chleba? Skúsim nabudúce žemle, rožky alebo iné pečivo .. dumám si tak pre seba a pozerám na ten rozpadávajúci sa chleba, ktorý nosím v ruksaku tretí deň. No nič, chleba teda bokom .. Nasledoval zostup do Smoleníc, najprv po červenej na Havraniu skalu a ďalej po žltej až dolu do civilizácie. Celý tento úsek bol skutočne prekrásny. Ako odmenu za 11 zdolaných vrcholov sme dostali nádherné biele cesnakové more. Kam až oko dovidelo ..

.. cestička na hrebeni ..
.. pekné úseky za Havranicou ..
.. rozkvitnutý medvedí cesnak sa začína opäť objavovať ..
..občasný výhľad na Smolenice ..
.. biele more ..
.. všadeprítomný cesnak ..
.. the bug ..

Hneď ako sme vyšli z lesa a pokračovali po žltej, nedalo sa nevšimnúť si Dvor u sedliaka, kde sme si dopriali kofoly, pivá, polievky a hlavné jedlo. Danka mala chuť na bryndzáky, ktoré však v tejto reštaurácii nemali. Tradičná pochúťka nejedného baču v ešte tradičnejšie vyzerajúcej reštike naozaj chýbala. Dali sme si teda čo bolo v ponuke a spokojne sme skonštatovali, že i napriek absenujúcim haluškám dodala táto reštaurácia tú poslednú bodku v scenári. Prechod Malými Karpatmi bol navskutku pekný, rozdelenie nocľahov na Hubalovej a Mon Repose sa ukázalo ako rozumné a pohodovým tempom sa to dá takto pokojne prejsť.


A ako to už býva zvykom, na záver by som chcel poďakovať a pozdraviť pár ľudí, ktorí sa len náhodou vyskytli v našom okolí a nejakým spôsobom nám pomohli alebo poradili:


Žaneta Axamitová (Pezinok), barmanka na Zochovej chate, Juci, Katrin, Adam a Jojo z Profesia.sk,
pani upratovačka, milý chlapík s dobrom v tvári, Dáša Kráčalová a Mário Blažo.


Ak sa vám tento výlet páčil, môžete ho lajknúť cez fejsbúk.
Ďalšie podobné reportáže nájdete na tejto stránke.
Vďaka za váš čas! .. Mnk [05/2015]