Malokarpatské sedemstovky

.. zdolanie všetkých jedenásť vrcholov vyšších ako 700 metrov nad morom
"Ten chlapík mal dobro v tvári." (Danka)

Z Hubalovej na Mon Repos

(Hubalová, Vysoká, Taricove skaly, Sološnica, Vápenná, Uhliská, Klokoč, Amonova lúka, Mon Repos)

  Noc bola studená. Neviem ako ostatným, no mne bola v spacáku zima a triasol som sa jak vibrátor na výstave DildoExpo. Pod karimatky sme si na zem roztiahli veľkú celtu, reku nech neležíme rovno na hline. Nápad skvelý, lenže celta bola z čeľade šuchotavcov a bola 'hlučná' jak pretaktovaný vysávač. Celú noc sa preto nikto nechcel otáčať, aby nepobudil príležiacich. Až ráno sme zistili, že aj tak by to nikto nepočul, pretože každý počul aj tak iba seba. Neskoré vstávanie spôsobené chladným ránom sme si obhájili čakaním na prvé slnečné lúče, ktorým sme dali hneď prvú úlohu - rozohriať okolie. Na raňajky som ponúkol chleba, no každý len mávol rukou, ako obyčajne. Kým sa dámy venovali rannej hygiene, ponúkol som sa, že pôjdem na drevo a priložím do pahreby, ktorá ešte stále javila posledné známky života. Maťo začal baliť celtu šuchotavú a ja som vláčil drevo z okolitého lesa. Spomenul som si na Herkulesa a začal som ho lámať v rukách. Tenké paličky šli poľahky, hrubšie som dával o koleno, ale keď prišlo na normálnu veľkosť, oprel som konár o labilnú lavičku, dupol nohou a .. a drevo mi dalo taký preplesk, že nielenže sa baby začali úplne rehotať, ale ešte aj modrina začala vykúkať, že čo sa to tam deje. Z chuti som si zanadával, ale vidina teplejšieho rána po studenej noci bola veru silnejšia ..
  Z Hubalovej sme sa pobrali na Panské uhliská, kde sme začali poškuľovať po nejakom nenápadnom mieste, na ktorom sme chceli odložiť ruksaky. Ono nasledoval výšľap na šiestu sedemstovku - Vysokú po modrej značke s tým, že to bola len zachádzka z červenej a tak či onak sme sa potrebovali vrátiť naspäť na Panské uhliská. Popadané stromy a zopár ihličňanov nám poskytlo peknú skrýšu, ruksaky sme pohádzali k stromu, prekryli celtou a zahádzali vetvami. Po pár krokoch sme sami zostali prekvapení kvalitným maskingom, že sme normálne pozerali jak bacile do lekárne, či sme ich náhodou neschovali úplne inde. Spokojní sme sa teda vybrali šľapať po modrej na Vysokú.

.. ruksaky parádne schované za týmito stromami ..

Strmý výšľap smerom na Vysokú sme bez ruksakov zvládali parádne, krásnu atmosféru dotvárali nekonečné moria rozkvitnutého medvedieho cesnaku. Na vrchol sme dorazili o 11:15 a na naše prekvapenie tam už boli traja turisti. Po chvíli sa objavili ďalší, tentokrát starší. Zadíval som sa na jednu pani, čo sa na mňa škerila jak celá rodina na novorodenca, reku či si ma s niekym poplietla alebo čo. V tom momente mi to doplo a ja som v nej spoznal našu upratovačku, ktorá má na mňa možno ťažké srdce. Totižto jedného dňa, konkrétne 12. júna 2013, som prišiel do práce po rannej návšteve zaplaveného Devína, kedy sme si to spolu s Veterníkom a Vitanou strihli cez Kobylu. Až v robote som si všimol, že môj dresscode nie je taký, aký sa hodí napríklad do divadla. Keď zo mňa v práci všetko blato postupne opadalo, tak som si povedal, že by azda nebolo odveci rovno aj presadiť kvetiny .. Takže som stretol na vrchole ešte aj upratovačku, pekne som ju pozdravil a v duchu si vravel, hádam si ma nespojí s tým blatom a hlinou v robote. Výhľady z Vysokej (754m) boli úžasné, dopriali sme si krátku pauzu, spravili vrcholovku a pobrali sa po modrej naspäť. Vysoká je druhým najvyšším vrchom v Malých Karpatoch a býva často označovaná ako najkrajší malokarpatský vrch. Vďaka tomu patrí do skupiny najnavštevovanejších vrcholov pohoria.

.. more medvedieho cesnaku ..
.. Zuzka ..
.. Danka pri parádnom dutom strome ..
.. pohľad v strome ..
.. cesnačik ..
.. romantická ..
.. chodníček na Vysokú ..
.. výhľady z Vysokej ..
.. Žofka na vrcholovom kameni ..
.. zápisky musia byť ..
.. vrcholovka na Vysokej (754m) ..
.. Tinka vravela, že je vysoká ..
.. Malé Karpaty ..

Vrátili sme sa na Panské uhliská a kukám, že čo to na mňa civí a to nejaké modrý pĺž. Vravím mu, že vidíš ty magor, nemal si piť toľko okeny, teraz vyzeráš jak trt. Tuším mu to bolo úplne jedno, chcel som ho aj ponúknuť chlebom, ale napokon som si to rozmyslel. Žiadny chleba, keď pije okenu! Nechali sme pĺža pĺžom a začali hľadať ruksaky. Po chvíli sme ich našli, no v momente ako sme si ich dali na seba, tak nám bolo ihneď jasné, že tie dve hodiny bez nich boli skvelé. Po chvíli sme dorazili k Taricovým skalám. Možno viete a možno ani nie, že ide o zaujímavé skalisko miestami sutinového charakteru s hojným výskytom bohato kvitnúcej Tarice skalnej. Je to taký žltý kvietok, vďaka ktorému dostala táto lokalita svoje meno.

.. no hen, bolo ti treba piť okenu? ..
.. popri plote zvernice ..
.. Taricove skaly ..
.. a zostup po nich ..
.. pozor na kroky, jeden nesprávny a sodoma gomora ..

Po Taricových skalách nasledoval úsek popri veľkom plote zvernice smerom ku Sološníckej doline. Skúste sa zadívať na tento plot a popremýšľať. Železné pletivo musí mať obrovskú váhu nehovoriac a stĺpoch, ktoré ho držia. Ten plot je tak dlhý, že kilometráž nevedia ani v správe CHKO Malé Karpaty. Zišli sme do doliny, kde sme pri posledných domoch pod lesom stretli veľmi milého chlapíka, z ktorého žiarilo úplné dobro. Spýtali sme sa ho, či by nás trošičku nezviezol do Sološnice, aby sme nemuseli toľko kráčať po asfaltke. Naložil nás všetkých piatich aj s veľkými ruksakmi do svojho malého osobného auta a zaviezol rovno pred krčmu, či vlastne pizzériu Šeneček. Chvíľu sme pokecali, poďakovali mu a počkali, kým šenk otvoria. Otváracie hodiny boli až od druhej, avšak náš smäd bol silnejší, čo si všimla aj pani domáca a keď som objednal prvých 5 becheroviek a kofôl, 2 litre ríbezláku, ďalších 6 becheroviek do ploskačky, tak sa jej len oči prevrátili jak jahody vo výhernom automate a ihneď bola milšia. V tom čase sa práve hrával nejaký hokej, tak nechýbal aj šál Slovensko vyrobený zrejme v Číne. Nakúpili sme rôzny junk, chrumky, chipsy, soletky a iné slané chuťovky, reku večer sa zídu. Po lahodnom osviežení sme vykročili na zelenú značku ..

.. plot zvernice Kobylie ..
.. veľký a ťažký ..
.. Šeneček v Sološnici ..

Kráčajúc popri rodinných domov s predzáhradkami, na ktorých postaršie panie s vypučenými zadkami pedantne vytrhávali burinky, sme si všimli niektoré veľmi pekne upravené. Jedna z tých najkrajších, kde sa tetka pomaly plazila po štvornožky vyťahujúc mikrokorienky buriny, dostala náš obdiv, vzdali sme jej hold a tetušku nahlas pochválili. Lenže začula to suseda obďaleč, ktorá nás ihneď zastavila, či sa nám jej záhrada nepáči alebo čo, pretože sa o ňu taktiež poriadne stará. Pochválili sme teda aj ju, ale už o niečo potichšie, lebo takto by sme sa skutočne ďaleko nedostali. V zápätí nás skoro zramovali deti na domácky vyrobenej káre, pochopiteľne bez bŕzd kričiac na plnú hubu "Pozóóór!!". Človek by si ani nepomyslel, že turistikovanie môže byť život ohrozujúce nie na ostrých štítoch dvojtisícoviek, ale v obci na ulici. Podišli sme k hore, tešiac sa na chládok kde sme narazili na studničku v tvare veľkého falusu, z ktorej voda striekala v pravidelných ejakulačných intervaloch. Gangbang party je šuvix oproti tejto studničke, radosť sa z nej umývať a piť, že baby .. ;-)

.. lavička pod lesom ..
.. pozadie do Windowsu ..
.. ejakulujúca studnička ..
.. výšľap na Vápennú ..

Pomaly sme vyšľapali na ďalší vrchol. Vápenná (752m), alebo taktiež Roštún je tretím najvyšším vrchom v Malých Karpatoch (časti Pezinské Karpaty), v úzkom hrebeni tvorenom z vápencov a dolomitov. Na vrchole sa nachádza päť metrov vysoká železobetónová rozhľadňa v tvare obelisku s oceľovou plošinou a rebríkom, postavená v roku 2003. Z rozhľadne je pekný výhľad na Pezinské Karpaty, Borskú nížinu, Podunajskú pahorkatinu, Tribeč a Považský Inovec. Zuzka otvorila ploskačku, porobil som pár fotiek okolia a vyhľadal vrcholový kameň pre Žofku. Siedmy vrchol zdolaný, nasledoval zostup cez Mesačnú lúku do sedla Uhliská a odtiaľ výšľap na Klokoč.

.. Vápenná (752m) ..
.. na zdravie! ..
.. výhľady z Vápennej ..
.. výhľady z Vápennej ..
.. Zuzka na rozhľadni ..
.. pán mrak a nejaké prehánky v diaľavách ..
.. Žofka na vrcholovom kameni ..

Klokoč je veľmi zaujímavý a nevšedný vrch, svojím charakterom je úplne odlišný od ostatných a pôsobí akoby ani nepatril do Malých Karpát. Jeho vrcholovú časť tvorí trávnatý hrebeň s množstvom osamelých čudesne pokrútených stromov a deravých sopečných kameňov tvorených čiernou vyvretou horninou zvanou metafyr. Originálny vzhľad dodávajú vrchu i bohaté porasty divozelu úhľadného. Na jeho vrchole sa nachádza veľký drevený kríž, ktorý miestami pripomína zvislú fakírsku posteľ. Desiatky klincov zatlčených v kríži predstavujú starosti, ktorých sa chceli návštevníci symbolicky zbaviť.

.. skaly predsa ..
.. vrchol Klokoča ..
.. výhľad z Klokoča ..
.. Dáša ..
.. niekto sa sem jebal zbytočne, šak tu nič neni ..
.. výhľad z Klokoču ..
.. pauzička na vrchole ..
.. mráčiky, kopčeky, pičovinky, tieniky ..
.. a furt voľajaké výhľady ..
.. inak veľmi pekne je tu ..
.. doklincovaný drevený vrcholový kríž ..
.. keď nie je klinec, aj šroub je dobrý ..
.. staré, nové, malé, veľké, hrdzavé, ohnuté, rovné, všelijaké ..
.. paráda, že? ..
.. veľká múdrosť na Klokoči ..

Kým sme dávali vrcholovú pauzičku, niekto sa k nám blížil. Dve postavičky, jedna s taškou cez plece. Vravím si, že títo turisti raz časom prídu na to, že ruksak je dobrý vynález a že taška cez plece je vhodnejšia na mestskú promenádu. Keď však postavičky prišli bližšie, spoznal som Dášu a Mária, ktorých poznám roky rokúce a v tom mi trklo, že Dáša určite voľačo zbiera. A veru, Dáša (na fotke tutok kúsok hore) skutočne zbierala žihľavu a motajúc sa s Máriom po Karpatoch si vravela, že je veľká pravdepodobnosť, že niekoho stretne. A tak sa i stalo. Chvíľu sme pokecali a pomaličky sa začali zberať k dnešnej cieľovej destinácii, ktorou bola horáreň Mon Repos. Z Klokoču je to necelá hodinka pohodovým tempom, nebolo sa teda kam ponáhľať.

.. horáreň Mon Repos ..

Horáreň Mon Repos, priamo na Štefánikovej magistrále, je pomerne často vyhľadávanou destináciou mnohých turistov. Avšak z histórie málokto vie, že horáreň je len časť z bývalého priľahlého kaštieľa, ktorá po ňom zostala. Poľovnícky kaštieľ Mon Repos (francúzsky preklad znamená Môj Pokoj) sa nachádzal v krásnom horskom prostredí nad Mokrou dolinou, vo vzdialenosti asi 2 km od Plaveckého Mikuláša. Kaštieľ bol postavený z červeného smreka. Mal dve nadzemné podlažia a podkrovie. Strecha kaštieľa bola sedlová. Gróf Pálffy ho zakúpil v Taliansku pre svojho syna a na konci 19.storočia ho dal nanovo vybudovať. Samotný kaštieľ mal 250 rokov. V roku 1918, po skončení 1. svetovej vojny Pálffyovci tento kaštieľ opustili. 5. decembra 1969 však prišlo k požiaru a kaštieľ zhorel do základov. Ostala horáreň, ktorá sa nachádzala pri kaštieli. Na fasáde horárne sa dá dodnes vidieť erb rodiny Pálffyovcov.

.. horáreň Mon Repos ..
.. horáreň Mon Repos ..

Zložili sme ruksaky a začali pripravovať drevo na večerný oheň. Zuzka poučená Slaffkovým kurzom nám zopár krát prízvukovala, že dôležitejšie ako samotný oheň je jeho príprava. Tak sme zbierali suché konáriky, konáre až po stromy a rozdeľovali drevo do troch kategórií podľa hrúbky. Ako som spomínal, príprava ohňa je tak dôležitá, že sme sa rozhodli o tejto problematike natočiť dvojdielny dokumentárny film. Nech sa páči, môžete si pozrieť oba diely ..

.. zakladanie ohňa 1. časť ..
.. zakladanie ohňa 2. časť ..

Takže ako ste mohli vidieť, oheň sa Zuzke založiť podarilo a všetci sme sa tešili, že nám zima nebude. Z vhodného konára som spravil sušiak na tričko a vysušil ho nad ohňom. Nasledovalo vyťahovanie kadejakých horaliek, chrumiek, orieškov, chipsov a iných chrúmavých dobrotiek. Aby nám nebolo smutno, postavili sme si panáka Dobrotku a aby nebolo smutno ani jemu tak dostal do ruky fľaštičku vínka. Po večeri sme ešte chvíľu posedeli pri ohni a vtedy to prišlo. Z ničoho nič sa na kameni neďaleko ohniska zjavil slimák, ktorý zvedavými očami na stonkách zazeral striedavo na plápolajúce plameňe a naše prekvapené tváre. Slimáka som ponúkol chlebom, avšak mal ho v paži ako všetci počas celého výletu, čo ma už vôbec neprekvapovalo. Skontrolovali sme celtu a pozaliezali do spacákov vyspať sa pred posledným dňom a poslednými štyrmi sedemstovkami .. (pokračovanie)

.. sušenie prepoteného trička a získavanie outdoorovej arómy ..
.. pán Dobrotka ..
.. výhľad z Mon Reposu ..
.. večera ..
.. nočný návštevník ..