Malokarpatské sedemstovky

.. zdolanie všetkých jedenásť vrcholov vyšších ako 700 metrov nad morom
"Dáte si chleba? Nechcete chleba? Haló chlieb?" (Manik)

Zo Zochovej chaty na Hubalovú

(Zochova chata, Veľká Homoľa, Rybníček, Čmeľok, Javorina, Čertov kopec, Skalnatá, Hubalová)

  V piatok sme sa o pol šiestej ráno stretli na hlavnej stanici a hneď po nastúpení do vlaku smer Pezinok sme zistili, že cesta bude náročná. Mladí opití hokejoví fanúšikovia s očami červenými jak zvárači po týždňovej fuške nemali veru ďaleko od slovníka robotníka Joža z Dolného Výplachu. "Ty kokot, do piče ti jebe, ty kokot hen vlak do piče sa ty kokot pohol kurva, nech ti nejebe" akademicky a odborne opísal chlapík moment, keď sa osobák Os3005 pohol o šiestej zo stanice. Bolo ich asi 10 a podobne komentovali celú cestu popíjajúc plechovkové pivá. Niektorí vystúpili vo Svätom Jure, niektorí, bohužiaľ, až s nami v Pezinku ...
  Autobus na Zochovu chatu išiel o 6:57 čo mi trošičku nevyhovovalo, keďže som sa spoliehal na to, že si v Pezinku kúpim fľašu s vodou, avšak obchody otvárali až o siedmej. V ruksaku som mal akurát celý jeden veľký chleba, zopár Bambín a dve veľké suché klobásy. Nasledovalo hľadanie nejakej vyhodenej fľaše aj so štupľom v okolitých smetiakoch. Mal som šťastie, hneď v druhom navrchu odpočívala ona - plastová biela s arómou sudového vína. Na zastávke som ešte napochytro pozdravil Žanetu a po nastúpení na náš bus sme pokračovali na Zochovu chatu, kam sme prišli pred pol ôsmou.
   Zošku otvárali až o ôsmej, no cez dvere sme neúnavne mrkali na barmanku jak stroboskop na smažky, či reku nespraví výnimku a pustí nás dnu nech si môžeme dať rannú kávu. Milá bola veru, pustila nás a ja som neveril vlastným očiam, ako túto starú známu chatu prerobili. Obrovské fotelky, drevené obloženie, fontána a hneď vedľa bar plný chľastu všakovakých farieb. Rovno sme objednali 4 Becherovky, kávy, Maťo horúcu čokoládu a skôr než nám to všetko slečna priniesla, začal som popoškuľovať po fontáne, že si v nej povyplachujem zbytky vína. Už som sa i dvíhal, keď ma nakoniec parťáci zrušili, že im v tej fontáne skysne voda, tak som veľmi ležérne poprosil čašníčku, či mi do nej dočapuje čistú vodu. Hneď ako ju začala plniť, stihol som ju ešte vyzvať, že nech ju i trošičku prepláchne. Ona že jasné, lenže tomu moc nedala a tá pachuť sa s nami ešte niesla zopár kilometrov ako voda s veľmi slabým koncentrátom sirupu. Prišlo ranné menu a hneď po úvodnom prípitku sme si boli istí, že už je ten správny čas vyraziť. Toľko úvodom ..

.. kávička s Becherovkou a smajlíkom na Zochovej chate ..

Zo Zochovej chaty sme sa vybrali po červenej cez Tisové skaly pod hvezdáreň. Hneď za skalami nás nepríjemne prekvapil oznam o ťažbe. Kedysi krásny, lesný úsek, bol zničený a ja som len nechápavo krútil hlavou, že za takýto barbarizmus hraničiaci s kokotizmom na najfrekventovanejšej trase zo Zošky, nie je nikto trestne zodpovedný. Veď pozrite sa sami ..

.. oznam na strome za Tisovými skalami ..
.. čo na to povedať ..
.. aspoň že smerovník zostal ..
.. nad hvezdárňou (580m) ..
.. popílené stromy všade v okolí ..

Na prvú sedemstovku, Veľkú Homoľu (709m), sme dorazili o pol desiatej. Vybehli sme hore na rozhľadňu, spravili prvú spoločnú fotku a odfotili aj Žofku, korytnačku z Čile, ktorá nám robila doprovod počas celého výletu. Práve tu sme sa rozhodli, že ju budeme fotiť na všetkých vrcholoch alebo vrcholových kameňoch. Žofka totižto drvivú časť svojho života trávi v kindervajci pohodenom na poličke, tak som si povedal, že by nebolo odveci občas ju vyvenčiť. "Dáte si chleba?" spýtal som sa partie, no nezareagoval nikto. Dajte sa vypchať, pomyslel som si a chleba odložil ..

.. kameň pod rozhľadňou ..
.. záverečný stupáčik pred Veľkou Homoľou, pohľad z rozhľadne ..
.. prvá vrcholovka ..
.. Žofka na rozhľadni ..
.. Žofka na vrcholovom kameni ..

Z Veľkej Homole sme pokračovali po žltej na Rybníček. Na tejto trase boli popílené a popadané stromy, rozmrdané cesty a celkovo celý úsek pôsobil smutne. Spomenul som si na mnohé výlety spred pár rokov dozadu, kedy sme tadiaľto chodili v lete či zime, stromy naokolo stáli a neležali popílené na zemi tak, ako je tomu dnes ..

.. Maťo má skoro 2 metre ..
.. odpočívajte v pokoji ..
.. celkom sranda sa tadiaľto predierať s ťažkými ruksakmi ..
.. Zuzka skúša rovnováhu ..
.. nad Rybníčkom sa intenzívne pracovalo ..
.. zrmd odparkovaný v lese ..

O 10:45 sme dorazili na Rybníček, nachádzajúci sa pod Čiernou skalou. Toto miesto voľakedy obývali tzv. huncokári. Holzhackeri boli bavorskí a tirolskí drevorubači, ktorí prišli na územie Malých Karpát v polovici 18. storočia s nástupom vlády cisárovnej Márie Terézie (1740–1780). V oblasti Pezinka boli usadzovaní nielen na Pálffyovských majetkoch, ale jednotlivé rodiny žili roztrúsene aj po horských samotách. Zaoberali sa najmä ťažbou dreva v malokarpatských lesoch a po celých dvesto rokov žili v uzavretom spoločenstve, bránili sa asimilácii a sobášili sa len vo vlastnej komunite. Začiatkom druhej svetovej vojny žilo v Malých Karpatoch približne 800 osôb hlásiacich sa k huncokárom. Po skončení vojny im však bola prisúdená kolektívna vina a väčšina z tých, čo prežili, bola deportovaná do Nemecka. Ktohovie, či títo aktuálni likvidátori lesov nie sú náhodou nejakí huncokárski potomkovia. Ponúkol som našich ešte chlebom, no nechcel nikto, tak sme sa zbalili a pokračovali ďalej ..

.. Rybníček ..
.. žltou značkou smerom pod Čmeľok ..
.. nevyplazuj na nás toten jazyčisko! ..
.. pohľad do nebies ..

Kúsok pred sedlom Javorina sa cesta zrazu roztrojuje a pri troche šťastia sa dá dostať na druhú malokarpatskú sedemstovku Čmeľok (709m) priamo zospodu. My sme však trochu šťastia nemali, tak sme sa predierali cez popílené a popadané stromy, až sme sa dostali na takú čistinku, z ktorej sme prudko stúpali hore po starej zvážnici. Vďaka nej sme sa napokon na Čmeľok konečne dostali. Na jeho vrchole sa nachádza starý vojenský vysielač, ktorý zaujímal aj Žofku, tak sme sa pri ňom na chvíľu zložili a dopriali si krátku pauzu. Vytiahol som chleba, reku či si niekto dá, ale všetci ma poslali do riti. Zato Danku, čo vytiahla víno, si ihneď všetci obľúbili. Dokonca aj ja.

.. niekde pod Čmeľkom ..
.. veselý turista ..
.. suchar ..
.. Zuzka si vychutnáva výhľad neďaleko Čmeľka ..
.. a Danka tiež ..
.. ja to už poznám, skôr som zvedavý, že kto ma fotí ..
.. Malé Karpaty z Čmeľka ..
.. starý vojenský vysielač na Čmeľku ..
.. pauzička ..
.. výhľady z Čmeľka ..
.. Žofka zdolala druhú sedemstovku ..

Čmeľok (709m) sa nachádza na červenej značke, teda Štefánikovej magistrále, po ktorej sme pokračovali do sedla Javorina. Tretia sedemstovka Javorina (703m) je však mimo značky, takže sme po vyšľapaní do kopca zabočili vľavo na starú zvážnicu a po nej asi 350 metrov pokračovali na najvyšší možný bod, kde sa nachádzalo zopár kameňov vytvárajúcich akože vrchol. Kúsok od nich sa nachádzal skutočný vrcholový kameň, na ktorý sa Žofka nechala vyniesť aby sa pokochala okolím. Z Javoriny nie je žiadny výhľad a po jej zdolaní sa treba vrátiť späť na červenú a pokračovať ďalej smerom na Čertov kopec.

.. chrobák asi alebo čo ..
.. opäť pohľad do nebies ..
.. Zuzka na vyvalenom strome ..
.. Maťo rozmýšľa, že ako tá príroda tieto kamene takto pekne vedľa seba vymyslela ..
.. Žofka na kameňoch ..
.. vrcholový kameň Javoriny (703m) ..

Za starými turistickými značkami bolo potrebné zabočiť vľavo a vydať sa do kopca mierne doľava. Po chvíli sme narazili na štvrtú sedemstovku Čertov kopec (752m). Na jeho vrchole sa nachádzajú zbytky základov zo zrušeného oceľového stožiara, starý vrcholový kameň z roku 1925 a nejaký zvláštny kameň, pod ktorým mal byť ukrytý poklad. Maťo zapojil do hry pol milióna svalov a s vypätím všetkých síl nadvihol ťažký kameň dúfajúc, že pod nim bude tajná chodba. Pod kameňom nebolo ani hovno makové, lenže to mi nestačilo, tak sme začali archeologicky vykopávať roky odpočívajúcu hlinu, aby sme našli aspoň kúsok niečoho, čo by nám urobilo radosť. Po chvíli kopania sme to vzdali, vyhrala realita. Práve tá nám poukázala, že pod kameňom sa nenachádza nič a mali by sme si radšej pokračovať na ďalší vrchol, ktorý bol po ceste. Síce sme tam nič nenašli, no zanechali sme tam zopár mincí pre obdobných nadšencov hľadajúcich tajné chodby. Chcel som tam nechať aj kus chleba, ale vravím si, že ešte sa môže hodiť. Ponúkol som ostatných, no opäť všetci len ohrnuli nosom. Šak počkajte, ešte ma budete prosiť, aby som vám z neho dal, pomyslel som si v duchu ..

.. staré turistické značenie ..
.. vrcholový kameň na Čertovom kopci z roku 1925 ..
.. hľadanie pokladu ..
.. základy zo zrušeného oceľového stožiara ..

Od Čertovho kopca nasledoval pekný úsek smerom na Skalnatú. Krajina v oblasti Židovo pripomínala miestami mesačnú krajinu, cez ktorú bolo radosť prechádzať. Na vrchol Skalnatej sme dorazili o 16:15. Slnko bolo stále vysoko, počasie ako z katalógu, obloha modrá jak vypraté monterky jemne doplnená občasnými obláčikmi. Išiel som vytiahnuť chleba, no zachytil som pohľad Maťa a Danky, tak som to radšej rovno vzdal. Kašlem na vás, pomyslel som si a začal sa venovať aktuálnym trendom. V časoch fejsbúkov a selfies je v móde totižto fotiť si na dovolenkách nohy, tak reku nebudem zaostávať, no nie?! Nevadí, že tu nie je more, jazero ba ani rieka a či potok, ale noha musí byť!

.. pekný úsek za Čertovým kopcom ..
.. vrcholovka na Skalnatej (704m) ..
.. dovolenka! ..
.. známy strom na Skalnatej, túto fotku má asi 4 milión Slovákov ..
.. Žofka na vrchole ..

Ak je v týchto končinách niečo nepríjemné, tak je to práve zostup zo Skalnatej. Nemám ho rád, nikdy sa na neho neteším. Prsty v topánkach sa zvyknú tlačiť jak študenti v legendárnej 105ke a kolená dostávajú pekne zabrať. Výhodou je, že tento zostup je relatívne krátky a po pol hodine je človek na Čermákovej lúke. Pomenovanie dostala po horárovi a jeho rodine, ktorí boli na lúke pochovaní v 19. storočí. Táto lúka je križovatkou turistických chodníkov so studničkou a miestom častých opekačiek. Pod jediným prístreškom na lúke sedeli štyria mladí výletníci. Podišiel som k nim, že či azda nemajú čo-to vypiť a kukajžehotam! Na malom bieloruskom koňaku s etiketou v azbuke, ktorej nikto z nich nerozumel, som víťazoslávne preložil nápis KOŇAK a spokojný svojim excelentným výkonom som zožal uznanie prísediacich. Hostia ma ponúkli fľaškou, ja som ich na oplátku ponúkol chlebom, ktorý všetci decentne odmietli. Predstavili sa ako Juci, Katrin, Adam a Jojo a že sú z portálu Profesia.sk a vyšli si na výlet. Pochválil som ich za statočnosť, pohostinnosť a potešil sa, že namiesto hrania hier a hejtovania na Facebooku sú radšej v prírode. Baj očkom som zazrel na našu partiu, ktorá ma netrpezlivo čakala, tak som sa rozlúčil a na záver si ešte chlípol z koňaku, poprial im pekný život a pobral sa kadeľahšie ..

.. pri zostupe zo Skalnatej ..
.. Modranská Baba ..

Od Čermákovej lúky sme pokračovali cez Modranskú Babu popod vrchol Gajdoša smerom na Hubalovú. Práve Hubalová mala byť našou prvou nočnou destináciou, kde sme chceli prenocovať, keďže sa tam nachádza ohnisko, kúsok od cesty prameň a závora s ideálnym miestom na rozloženie celty. Aj som sa chcel spýtať, či si nedá niekto chlieb, ale ..

.. za Modranskou Babou ..
.. pekný chodníček pod Gajdošom ..
.. opäť vyvrátené stromy ..
.. jak popadané soletky ..

Na Hubalovú sme dorazili okolo pol osmej, čo bol ideálny čas na zbieranie dreva, výrobu kolíkov na celtu, prípravu pelechov a zakladanie ohňa. Tinka Rinka z Košíc mala doraziť práve sem a takisto aj Igor, ktorý nebýval taký, že by nedošiel. Ale tentokrát nedošiel. Mal prísť aj s vínom, avšak nedošiel. Neviem veru, či s ním ešte budem kamoš. Zato Tinka prišla o deviatej v úplnej tme, zjavila sa ako prízrak a poriadne nás šokovala. Sledujúc kadejaké horory plné príšer, lesných čúd, tmíčkov a rarachov zrazu sa z ničoho nič objavila, kráčajúc bez svetla nočným tichom. Naše preľaknuté výrazy sa vytratili v momente keď Tinka vytiahla Tramín červený, ktorý nás okamžite hodil do kľudu. Ponúkol som ju tradične chlebom, avšak sa len zháčila a kukala, či mi nepreskakuje a len rafinovane poukázala na fľašu vína. Posťažoval som sa jej, že celý deň nosím chleba, všetkých ponúkam a nikto z neho nechce, tak načo som ho bral, len mám zbytočne plný ruksak. Chleba som nechal na stole, reku keď sa nebudem pozerať, tak si niekto určite uchmatne a začal šponovať špagáty na byvak. Interhotel Celta ★★★★ zo všetkých strán klimatizovaný sme dokončili a posadali si k ohňu jak vrabce na vedenie. Časom sa výrazne ochladilo, kedy sa stačilo vzdialiť od ohňa len na pár metrov a ihneď nám dal studený máj pocítiť, že je stále len jeho chladný začiatok. Dopili sme víno a pozaliezali do spacákov jak spokojné červy. Na dobrú noc sme sa započúvali do chrochtania diviakov obďaleč, ktoré si spokojne rýpkali v zemi len kúsok od nášho interhotela .. (pokračovanie)

.. interhotel Celta ★★★★ ..