Roadtrip po Slovensku

.. alebo krížom krážom po rôznych kútoch našej krajiny
"Ochutnaj tento syr, iný nebudeš chcieť .. " (Mikuláš Gigac v Šumiaci)

Z Muráňa cez Prednú Horu do Šumiaca

(Muráň, Muránska Zdychava, Predná hora, Telgárt, Šumiac)

  Penzión Lykovec nesklamal, noc bola príjemná a tichá, vyspali sme sa a po výdatných raňajkách sme namierili do Revúcej, pozrieť malé kvetinárstvo Dafne Janky Uhrinovej, Romaninej maminy. Okrem kvetov v ňom môžete nájsť mnoho handmade výrobkov od (nielen) miestnych šikovných remeselníkov, ale aj rôznych umelcov, ktorých práca túto milú pani oslovila. Kvetinárstvo sme našli pomerne rýchlo, keďže je na prízemí jedného z vežiakov v Revúcej neďaleko centra ..

.. kvetinárstvo Dafne v Revúcej ..
.. okrem kvetov tu nájdete dosť handmade výrobkov ..
.. Janka Uhrinová ..
.. Revúca ..

S Romaninou maminou sme sa dali do reči a rovno sme jej pomohli vynosiť kvetiny pred obchodík. V tomto útulnom kvetinárstve na mňa ihneď žmurkol jeden úžasný hrnček s otlačenými bylinami po jeho obvode. Úžasná práca, vravím si a o pár sekúnd na to sa z neho vytešujem ešte viac hneď potom, ako si našiel miesto u mňa v ruksaku. Popriali sme všetko dobré a vybrali sa do Bohom zabudnutej dedinky Muránska Zdychava, v ktorej sa miestny rozhlas ozval po prvý krát v roku 1965. Krásna malá obec v horách s množstvom drevených chalúpok nás privítala absolútnym tichom. Auto sme nechali odparkované pri 'zastávke'. Zámerne ju dávam do úvodzoviek, pretože to bol len grafikon primontovaný na jednej stodole a nad ním provizórne logo starých zastávok ČSAD.

.. Muránska Zdychava ..
.. odparkovaná ..
.. pohľad do dvora ..
.. Muránska Zdychava ..
.. Muránska Zdychava ..
.. táto drevenička je na predaj ..
.. susedná drevenica ..
.. klasický Zdychavský dvor ..
.. Muránska Zdychava ..
.. pomaličky sa rozpadáva ..
.. drevenička v lese ..
.. stodola ..
.. ďalšia drevenica ..
.. Muránska Zdychava ..
.. múry to už majú zrátané, čochvíľa i strecha ..
.. zvonica ..

Muránska Zdychava sa môže pochváliť pekne vyzerajúcou Krížovou cestou a kaplnkami popri stúpajúcom chodníku až ku kostolu. Tieto diela vznikli z iniciatívy dekana revúckej farnosti ThLic. Pavla Jurčišina a starostu obce pána Jána Poliaka. Kaplnky sú ešte v pohode no o kostole, ktorý je hore, sa to povedať nedá, vôbec sa tam totižto nehodí ..

.. okolie Muránskej Zdychavy ..
.. Heppy pri kostole ..
.. z roku 1927 ..
.. vodováha nič chlapci? ..
.. ďalšia pekná drevenica ..
.. stodola ..
.. aha! tam sme! ..
.. blíži sa súťaž vo varení gemerských guliek ..
.. spokojný hafan ..
.. daj prednosť v jazde nahradená vyblednutou stopkou ..
.. spomínaná zastávka ..
.. grafikon autobusu ..
.. na zastávke ..

Z Muránskej Zdychavy sme sa ešte vybrali pozrieť starú horáreň Karafová pod Zdychavskou horou pri potoku Zdychava. Na lesnej ceste sme okrem jedného bágra nestretli žiadne LKT a ani poľovníkov, otravné štvorkolky, arogantných hrubokrkých napičudávačov v terénnych džípoch ba ani miestnych frajerov na rozheganých autách z autobazárov ..

.. horáreň Karafová ..
.. horáreň Karafová ..
.. ďalšia z budov pri horárni ..
.. nádhera ..
.. pod horou pod horou ..
.. ktohovie, kedy bolo naposledy otvorené ..
.. stará horáreň ..
.. potok Zdychava ..

Z tohto konca sveta sme sa vrátili do Revúcej a do Muráňa, aby sme mohli pokračovať severne na Prednú horu, kde sa nachádza odborný liečebný ústav psychiatrický, ktorý poskytuje dobrovoľné, ale aj súdom nariadené ochranné odvykacie liečenie. Cesta k ústavu bola miestami pekný hardcore, ale dali sme to bez väčších problémov. Až doma som zistil, že sme išli starou lesnou cestou a nie normálnou asfaltkou. Auto sme nechali pri rekreačnom areáli a vybrali sme sa peši k budovám ústavu. Nikde sme nestretli ani živej duše a niektoré miesta vyzerali až strašidelne. Hrobové ticho a nepríjemná karma sálala z mnohých kútov a budov v areáli. Jednou z budov bol aj poľovnícky zámoček, ktorý bulharský cár Ferdinand Coburg (1861-1948) kúpil na poľovníckej výstave začiatkom 20. storočia vo Viedni. Bolo to miesto jeho oddychu a najväčších životných záľub - poľovníctva a botaniky. Začiatkom 20. storočia tu začal stavať aj svoje zimné sídlo (súčasnú budovu liečebného ústavu), ktoré už ale nestihol dokončiť (viac informácií nájdete na tejto stránke).
  Neskôr sme popri ceste narazili asi na 20 pacientov (alebo ako tých ľudí nazvať), ktorí čistili obrubníky a len veľmi pomalým pohybom hlavou a ťažkými zničenými očami na nás hodili také pohľady, že nás až striaslo a prebehli nám zimomriavky po chrbátoch. Logo liečebného ústavu na webe oznamuje nádej na nový život, no z tých pohľadov som vyčítal skôr utrpenie, zúfalstvo, prosbu o pomoc, ale aj nádej a náznak presvedčenia o možnej, zatiaľ však príliš vzdialenej, náprave strácajúcej sa kdesi za obzorom .....

.. cestou na Prednú horu ..
.. Muránska planina ..
.. rekreačný areál pod ústavom ..
.. Predná Hora ..
.. budova expozície F. Coburga na Prednej Hore ..
.. bytovka na Prednej Hore ..
.. pamätník ..
.. varovné signály civilnej obrany ..
.. ktohovie, či to ešte funguje ..
.. výhľad na Muránsku Hutu ..
.. liečebný ústav ..
.. odborný liečebný ústav psychiatrický ..
.. na chodníčku pod ústavom ..

Opustili sme Prednú Horu a pokračovali cez Muránsku Hutu (703m) popri riečke Župkov do Červenej Skaly a cez Telgárt ku prameňu Hrona. Vždy keď idem okolo, tak sa zvyknem z tohto prameňa napiť. Je to taká tradícia ovlaženia si huby v jednej z najznámejších slovenských riek. Nezabudli sme obzrieť ani kamenný Chramošský viadukt, dlhý vyše 112 a vysoký 18 metrov, ktorý sa nachádza kúsok od Telgártu neďaleko tzv. Telgártskej slučky, čo je úsek na železničnej trati, ktorá križuje samu seba s výškovým rozdielom 31 metrov. To len čisto informačne, ak by niekto nevedel ..

.. Muránska Huta ..
.. potok ..
.. prameň Hronu ..
.. prameň Hronu ..
.. pri prameni ..
.. Chramošský viadukt ..
.. kostol v Telgárte a začína pršať ..

Keďže začalo dosť pršať, presunuli sme sa do reštaurácie hneď pri hlavnej ulici a dopriali takú obedovečeru v jednom. S fotografom Vladom Šifrom z Vernára sme boli dohodnutí v neďalekom Šumiaci, kde sme chceli navštíviť najväčšieho zberateľa zvoncov Mikuláša Gigaca, ale o ňom až neskôr. Túto noc sme sa chceli zložiť priamo v Šumiaci, kde nám bola odporučená úžasná drevenička Margarétka v réžii rodiny Margetovcov. Po chvíli hľadania sme ju našli a rovno sa zložili v peknej kuchyni, kde sme počkali na Vlada Šifru ..

.. drevenička Margarétka ..
.. drevenička Margarétka ..

Vlado prišiel aj s priateľkou Sandy, ktorá ihneď zapadla a rovno sme spolu vyrazili za pánom Gigacom na salaš, kde práve pripravoval čerstvé syry. Najprv nás privítali jeho psy a bol som skutočne rád, že boli na reťazi, pretože vzápätí sme sa dozvedeli príhodu, ako roztrhali medveďa z neďalekého lesa. Nuž darmo, strážne psy dobre strážili ..

.. salaš nedaľeko Šumiaca ..
.. jeden strážny pes ..
.. ďalšie psisko ..
.. nádoby, chcel som napísať čisté, ale rozmyslel som si to, sú pripravené ..
.. Sandy Kirkov ..
.. Mikuláš Gigac pri výrobe syra ..
.. taká menšia hruda čerstvého syra ..
.. drevená formička ..
.. syr je potrebné poriadne natlačiť ..
.. tvar by bol, teraz už len vyúdiť ..
.. udiareň ..
.. hotová poézia ..

Zobrali sme čerstvého syra a pobrali sa k Mikulášovi Gigacovi, ktorý je nadšeným zberateľom rôznych exemplárov spiežovcov a zvoncov a doma má najväčšie múzeum v Európe. Jeho vášeň vznikla potom ako dostal od starého otca originálny darček - šesť zvončekov. Hneď nato, začal systematicky zbierať malé zvončeky pre ovečky, ale i veľké zvonce pre kravy a kone, neskôr i plecháče a spiežovce. V dnešnej dobe jeho zbierka obsahuje vyše 2000 zvoncov a je vystavená v rodinnej drevenici pána Gigaca. Okrem prednášky o zvoncoch nám milý pánko zahral na heligonke, drumbli, husliach a ďalších nástrojoch a úplne krásne spríjemnil tento upršaný večer na Šumiaci ..

.. v múzeu u Mikuláša Gigaca ..
.. pri vstupe ..
.. detaily ..
.. opasok ..
.. nejaké taniere v predsieni ..
.. v múzeu u Mikuláša Gigaca ..
.. Jánošík ..
.. prvá miestnosť so zvoncami ..
.. ej veru si zahráme ..
.. zvonce naozaj úplne všade ..
.. fešák ..
.. Mikuláš Gigac za mladi ..
.. ešte trošičku na husliach ..
.. zvoňte, zvonky zvonky, zvoňte ..

Po múzeu sme sa vrátili do dreveničky a po ceste obzreli pár Šumiackych skvostov, ktoré už dodýchali. Večer sme ešte v Margarétke posedeli s Vladom a Sandy, na pohár vína sa zastavili aj domáci Margetovci, s ktorými sme popili nejednu fľašu a spravili si veľmi príjemný večer. Zima, ktorá doľahla na Šumiac v noci, nám dala vedieť cez kachle, do ktorých sme celú noc prihadzovali polienka. Parádny, štvrtý deň výletu bol za nami .. (pokračovanie)

.. búda v Šumiaci ..
.. dom číslo 131 to má už za sebou ..
.. stodola ..
.. stodola ..
.. klimatizovaná strecha ..
.. stará drevenička ..