Z Nitry na Remitáž
Naša púť začala v sobotu o siedmej ráno odchodom autobusu z Bratislavy, v ktorom sme vymákli posledných 5 voľných miest, vďaka ktorým sme sa pohodlne odviezli do Nitry s jedinou zastávkou v Senci. V Nitre sme sa stretli s Babulou, ktorá nás už netrpezlivo čakala v krčme a podobne ako Heppy, Luu a Samo sa rozhodla pridať ku mne a Maťovi na víkend a absolvovať časť tejto túry z Nitry do Zlatna. Hneď na úvod sme sa však mierne nezhodli, pretože všetci ostatní sa rozhodli využiť miestny autobus a odviezli sa až ku amfiteátru, vďaka čomu sa napojili na červenú značku neskôr a nie pri jej začiatku. Vybral som sa teda sám cez pešiu zónu, okolo múzea, cez rieku Nitra až ku kruhovému objazdu, pri ktorom značka začína. Hneď na prvom smerovníku som sa pousmial nad časovým údajom Veľké Pole - 19:35, čo bolo fakt 'motivujúce'. Dotiahol som šnúrky, nadhodil asi 20 kilový ruksak, oflusal múr a vykročil pravou nohou vpred. Ponitrianska magistrála durch sa môže týmto pádom začať ..
Hneď za prvým smerovníkom nasledoval pekný stupák po asfaltkách popri rodinných domoch na Podhájsku cestu (306m). Slnko začínalo pražiť a ja som sa nevedel dočkať momentu, kedy moje rozpálené telo pocíti chládok lesa. Na Zobor (588m) síce vedie aj kratšia trasa (po modrej značke), ale ja som išiel ortodoxne po červenej okolo Malej skalky (405m) a odskočil si na Pyramídu (533m), kde sa už naše baby opaľovali, Maťo sa schovával v chládku a Samo štandardne driemal. Z Pyramídy sa nám naskytol prvý krásny výhľad na mesto, Považský a Pohronský Inovec, Malé Karpaty, Štiavnické vrhy a dokonca Pilis v Maďarsku. Na Pyramíde sme boli sami, asi po 15 minútach začali prichádzať ďalší turisti, ktorých pribúdalo jak vekslákov pred Tuzexom v časoch ich najväčšej slávy, tak sme sa radšej pobrali ďalej. Neskôr som sa dozvedel, že to bol 4. ročník organizovaného výstupu ochranárov na Zobor ..
Kúsok za Pyramídou, na najjužnejšej časti pohoria, sa nachádzal vrchol Zobora (588m), kde ma prekvapil nový altánok, ktorý tam ešte minulý rok v júni (kedy sme robili cyklotúru Tribečom) nestál. Lesnatým a miestami skalnatým hrebeňom sme pokračovali na Trojchotár (448m) a do sedla pod Žibricou (400m). Pri tomto sedle bolo počuť dáke hlasy, neskôr bolo vidieť prichniapnutých pánkov v zelených maskáčoch z ktorých nám poniektorí mávali na pozdrav. Docvaklo nám, že práve sem sa chystá partia ochranárov s cieľom trošičku si požúrovať na lesnej chate. Akurát nerozumiem, prečo bola jedna Lada Niva so značkou NR-527BU odparkovaná priamo na turistickom chodníku. Nuž ochranári, čo k tomu viac dodať ..
Kúsok za sedlom pod Žibricou sa nám naskytol výhľad na dedinku Podhorany a samotnú Žibricu (617m). Na chvíľu sme sa vyvalili na tráve do tieňa, Samo si opäť pospal a dokonca ho neprebralo ani šteklenie skorocelom po päte ..
Pokračovali sme na vrchol Žibrice (617m), kde okrem vrcholovej knihy, dvoch lavičiek, jednej štangli, vysokých stromov a všade naokolo príjemného chládku nič zaujímavé nebolo. Ešteže bolo vidieť pár zreteľných zvyškov valu hradiska. Vo vrcholovej knihe sme nenašli náš zápis z minulého roku, tak sme si len spravili spoločnú fotku a pokračovali strmým úsekom dolu za vidinou oroseného čapáka v najbližšej dedine. Stretli sme viacerých, prevažne starších turistov čo kráčali opačným smerom, ktorí mali nesmiernu radosť z toho, že aj mladí ľudia behajú po horách. Chvíľu sme pokecali, rozlúčili sa a pokračovali do obce Žirany za vidinou lahodného osvieženia ..
Ako sme prichádzali do Žirian, začalo sa zmrákať a blížila sa avizovaná búrka. Pre istotu sme to namierili rovno do krčmy, v ktorej lokálny štamgast iba mávol rukou - že vraj ak idú mračná od Gýmeša, tak to pršať nebude a v prípade že by aj, tak to bude 'len tak'. Každopádne 'len tak' v praxi znamenalo silnú búrku v siedmych vlnách, ktorá trvala niečo vyše hodiny. Zatiaľ sme sa najedli a vychutnali si lahodné nápoje a keď prestalo pršať pobrali sme sa ďalej. Táto búrka z tepla síce príjemne ochladila asfaltky, ale rozmočila suché polia, takže sme sa mali na čo tešiť ..
Vošli sme do lesa, ktorý bol tmavý a mokrý, cestičky blatové a vysoká tráva vyzerala ako po rannej rose. Kým sme kráčali smerom na Remitáž, začalo opäť popŕchať. Boli sme v lese, takže nám to až tak neprekážalo keďže to bolo len také hustejšie mrholenie. Akurát sa ochladilo asi o 10 stupňov, čo bolo fajn, keďže bolo predtým dobrých 30 ..
Na Pažiti pokračovala značka okrajom poľa, konkrétne cez vysokú mokrú trávu, kríky a divoké ruže. Kým sme tento krátky úsek prešli, boli sme úplne mokrí a mali na sebe niekoľko kliešťov, ktorých sa v tomto období vyskytlo tuším najviac v histórii. Tých nezahryznutých sme sa ihneď zbavili a vybrali sa na Remitáž obzrieť si miesto na nocľah. Na Jelenci sa nachádzal autocamp, ktorý bol mimo prevádzky, keďže ešte nebola sezóna ..
Prišli sme na Remitáž, chatovú oblasť ATC Jelenec, ktorá má okolo 20 chát. Zrazu prišlo auto a vystúpil z neho kamoš Mikro z bývalej nitrianskej formácie Six-treme, ktorý sa tu zjavil úplnou náhodou. Luu nezabudla poznamenať, že to by som nebol ja, keby som niekde niekoho nepoznal. Zhodou príjemných okolností bola otvorená jediná reštaurácia na Remitáži, v ktorej sa dal objednať vyprážaný syr alebo klobása, čapované pivo poprípade kofola a nechýbal ani bohatý výber destilátov. Ale napríklad taký čaj k dispozícii nemali, vidno na čo sa sem chodí. Domáceho pánka sme sa popýtali, či by sme sa azda mohli zložiť na neďalekom malom pódiu určenom pre príležitostné koncerty lokálnych kapiel. Nemal s tým žiadny problém a spýtal sa, či si dáme niečo z bohatej ponuky reštaurácie. Hromadne sme si objednali jedno z dvoch jedál - vyprážané syry a nejaké pivká na 'zahriatie'. Po večeri sme sa vybrali rozložiť si spacáky, aby sme sa mohli vrátiť na teplejšie miesto naspäť do krčmy a venovať sa činnosti, ktorá nám nie je cudzia, dokonca sme v nej dobrí a vždy nám padne vhod ..
Maťo s Luu bojovali so svojimi sieťami, ktoré inštalovali na okolité stromy, my ostatní sme si len rozložili na pódiu karimatky a spacáky a vrátili sa do hospody, kde sa medzičasom pri bare objavil dosť nachniapaný hosť, ktorý si namôjveru objednal dva a pol deci borovičky, ktoré do seba hodil rýchlosťou svetla jak Gagarin kinedryl. Neskôr keď bol najebaný na šrot mu preplo a začal nás nepríjemne otravovať, tak sme si radšej presadli k vedľajšiemu stolu. Po chvíli sa dovalila partia starších asi-dôchodcov, ktorí boli zrejme ubytovaní na niektorej z neďalekých chát a dali sa s nami do reči. Keď sme im povedali, že máme namierené až do Handlovej, popriali nám veľa šťastia a radšej sa venovali svojim plným poldecákom. My sme podopíjali svoje a vrátili sa na pódium, kde sme s Heppy oslávili naše druhé výročie svadby, čím sme milo prekvapili celú našu partiu ..
Heppy vytiahla sviečku, čím pre zmenu prekvapila mňa, vybrali sme poháriky, kto nemal tak ešusy, otvorili Vollmond z nedávnej návštevy dňa otvorených pivníc v Ollersdorfe a pripili si na zdravie. Po vypití fľašky sme pozaliezali do spacákov jak larvy a začali sa venovať spánku. Samo zaspal ako prvý, neviem či nie náhodou už počas otvárania vína :) Z diaľky sa ozýval hluk z nejakej žúrky, zopár ožranov chodilo a hulákalo neďaleko nášho 'interhotelu' takže som sa moc nevyspal. Zdalo sa mi, že okolo nás stále niekto chodí a ráno sa priznala Luu, že to bola ona a nemohla taktiež spať .. (pokračovanie)
