Cyklovýlet Naprieč Rakúskom
.. alebo z Passau do Bratislavy za 6 dní

".. absolútny kľud, krásna príroda, malebné dedinky, skvelé služby,
vynikajúce víno, milí ľudia, výborná cesta, perfektné značenie .. "




Ottensheim, Linz, Steyregg, Mauthausen, Grein, St. Nikola, Persenbeug (115km)

Ráno o osmej raňajkujeme so spomínanou nemeckou rodinkou a dohadujeme sa, ako budeme pokračovať. Oni chcú končiť vo Viedni a nemajú moc naponáhlo. My odchádzame o 8:45 a už o pol desiatej prichádzame do Linzu. Ulice mesta sú prázdne, kľudné a relatívne pokojné. Pár bajkerov sa premáva po hlavnom námestí, kde sa nachádza tento pomník. Navštevujeme obrovský nový dóm, jednu z najväčších pamiatok mesta. Chvíľu sa motáme po okolitých uličkách viac menej v centre Linzu a po necelej hodine sa vraciame ku úvodnému pomníku, kde zas stretávame nemeckú rodinku. O pol jedenástej vyrážame smerom na Stayregg. Hneď za Linzom je nový asfalt, po ktorom jazdiť je vyslovene poézia. Tu končia parky a začínajú industriálne zóny a fabriky. O 11:40 v Abwindene dávame posilňujúce pivko v podniku, kde sa zastavilo už pred nami veľa ďalších cyklistov. Po krátkej pauze pokračujeme a o 12:30 prichádzame do Mauthausenu, mestečku, kde sa nachádza jeden z koncentračných táborov.
Koncentračný tábor Mauthausen, sa nachádza asi 20 kilometrov východne od Linzu. Najskôr pozostával z jedného tábora, časom sa rozširoval a stal sa jedným z najväčších komplexov pracovných táborov v Nemeckom kontrolovanej Európe. Okrem štyroch hlavných podtáborov bolo v Rakúsku a v južnom Nemecku vyše 50 ďalších pobočiek, kde boli väzni využívaní ako otroci. K podriadeným táborom Mauthausenského komplexu patrili aj kameňolomy, muničné továrne, bane, zbrojovky a továrne na výrobu stíhačiek Me 262. Presné straty na životoch v celom komplexe ostávajú neznáme, väčšina zdrojov ich uvádza v rozmedzí 122.766 až 320.000. Mauthausen a Gusen I, boli jediné tábory v Európe, ktoré boli zaradené do III. kategórie, čo znamenalo, že mali byť najprísnejšími tábormi pre "nenapraviteľných politických protivníkov ríše". Do roku 1942 bol tábor určený na väznenie a vraždenie skutočných aj vymyslených politických a ideologických nepriateľov Nemecka. Tábor slúžil nemeckej vojnovej mašinérii a vykonával aj vyhladzovanie prácou. Keď boli väzni po 12-hodinovej práci v kameňolome úplne vyčerpaní, alebo keď boli príliš chorí alebo príliš slabí, aby mohli pracovať, presunuli ich do tzv. Revieru ("Krankenrevier", barak pre chorých) alebo na iné miesto na vyhladenie. Spočiatku nemal tábor vlastnú plynovú komoru a takzvaných muzulmanov, väzňov príliš chorých na to, aby pracovali po tom čo boli týraní, podvyživení alebo úplne vyčerpaní, prepravili do iných koncentračných táborov na vyhladenie (najčastejšie do neslávneho zámku Hartheim, ktorý bol vzdialený 40,7 km) alebo usmrtení smrtiacou injekciou a spopolnení v miestnom krematóriu. So zvyšujúcim počtom väzňov sa tento systém príliš predražoval a od roku 1940 sa Mauthausen stal jedným z mála západných táborov, ktorý používal plynovú komoru pravidelne. Na kremačných peciach sa dodnes nachádzajú rôzne prívesky, ktoré tu nechávajú návštevníci koncentračného tábora.
O pol druhej odchádzame z Mauthausenu a šlapeme ďalej Au an der Donau, kde sa sa partička dôchodcov a prívržencov modelov lodičiek rozhodla, že si zorganizujú preteky s ich obľúbenými modelmi. Keďže sa tu nachádza aj občerstvenie, nepohrdli sme veru bravčovým kotletom. Po krátkom oddychu o 14:45 odchádzame z Au a udierame do pedálov smerom ku Greinu, kam prichádzame pred piatou. Tu vyberám ďalšie eurá z bankomatu a prezeráme si centrum mestečka. Keďže je ešte málo hodín a chceme potiahnuť ďalej, tak pokračujeme do dedinky St. Nikola, kde sa koná dedinská zábava, ľudia sú nahodení do krojov, vonku sa čapuje pivo a podáva sa občerstvenie. Predierame sa cez domácich na bicykloch, dačo frflú ale hlboko ich ignorujeme s tým, že máme naponáhlo do ďalšej dedinky Sarmingstein. Tu sme objavili vodný mlyn a pitnú vodu, tak dopĺňame zásoby, letmo prehliadame ruinu hradu a míňame penzión rovno pri ceste.
   Pokračujeme ďalej až do mestečka Persenbeug a rovno na hlavnej ceste vidíme cedulu s Zimmer frei. Zvoníme na dome, otvára nám stará pani, ktorá práve večeria. Je dačo po siedmej, slnko už je nízko a ochladzuje sa. Predpoveď na ďalší deň nie je najlepšia a hlásia dážď a len okolo 14 stupňov. Ubytuvávame sa u tejto pani, na večeru dávame čínu v blízkej reštaurácii a vyberáme sa prezrieť centrum. Všetko pozatvárane, ľudí nikde, vyzerá to tu ako kulisa z dákeho filmu, ktorý práve dotočili. Ticho a nikde nikto. Po Dunaji sa plaví dáka loď, ktorá smeruje do vyrovnávacej komory, dakto na lodi kričí dakomu ďalšiemu "veď máš čas do desiatej.." čo nás milo prekvapilo tak kričíme naspäť "nazdaaaaaaááár" a z lode vidíme kývať ruky našim smerom. Slováci sú všade. Oproti Persenbeugu sa nachádza Ybbs an der Donau, kam sa chystáme hneď z rána. Tu zakončujeme náš tretí deň a ideme sa vyspať pred návštevou Pöchlarnu a kláštora v Melku.



Fotogaléria


slideshow prezentácia