Bude joga kľúčom na zmapovanie bielych miest mozgu?
Byť v Indii a nezaujímať sa o jogu je rovnako nepochopiteľné ako urobiť si výlet do Prahy a nepoprechádzať sa po Václaváku. Samozrejme, ani ja som nebol výnimkou a na svojom putovaní po tejto rozsiahlej krajine som využil každú vhodnú príležitosť, aby som z jogy čo najviac na vlastné oči videl a maximálne sa o nej informoval. Veď v každom väčšom meste sú tu školy a inštitúcie, zaoberajúce sa jogou. Mňa zaujala indická joga najmä preto, že si v posledných rokoch razí čoraz viac cestu do sveta a stáva sa záležitosťou širokého okruhu ľudí najrozličnejších profesií.
Joga má svojich prívržencov i odporcov. Tí prví o nej tvrdia, že je kľúčom ku šťastiu, cestou k dokonalosti a najmä záchranným pásom pre tých, čo uprostred modernej, priemyselne rozvinutej spoločnosti, medzi televíziou, mercedesmi, simcami, embéčkami a davom stále sa dakde náhliacich ľudí, stoja často na pokraji zúfalstva a beznádeje.
Tí druhí, naopak, ju považujú za novodobé balamutenie ľudí, za LSD atómového veku, za orientálny špiritizmus, ktorý nemôže dať nikomu nič dobrého. Koľko ľudí, toľko predstáv a názorov.
Čo je vlastne joga?
V doslovnom preklade toto slovo značí "spojenie, splynutie, zväzok". Je to filozofický systém, ktorý dáva konkrétny návod ako dosiahnuť spojenie s najvyššou duchovnou bytosťou a ako túto bytosť pochopiť. Iní učitelia jogy mi zase tvrdili, že "joga je cesta, ktorú si človek musí vydláždiť, aby našiel uspokojenie v sebe samom. Podľa Patandžáliho, duchovného otca jogy, ktorý žil asi pred 50. storočiami joga je .. potláčanie samovoľného, chaotického a regulovanie cieľavedomého myslenia .."
Pod pojmom jogy si mnohí ľudia ešte aj dnes predstavujú kúzla a čary, ako je chodenie po žeravom uhlí, pitie aj tých najjedovatejších tekutín, zastavovanie, alebo naopak zrýchlenie srdcovej činnosti, krvného obehu a podobne. To, obyčajne, však nemá nič spoločného s jogou.
Seriózni a vo svojom okolí vážení ľudia, ktorí o joge nielen hovorili, ale už po dlhé roky sa ňou prakticky zaoberali a zaoberajú, ma upozornili, že veľká časť tých, čo takéto hókusy-pókusy verejne predvádzajú, sú väčšinou obyčajní podvodníci. Súčasne však nezabudli zdôrazniť fakt, že hoci zatiaľ v súvislosti s jogou nemožno mnohé javy vedecky vysvetliť, nemožno na druhej strane existenciu mnohých javov poprieť, aj keď sa na prvý pohľad zdajú bizarné, neuveriteľné alebo nepochopiteľné. Dosť často pri tejto príležitosti ako príklad spomínali akupunktúru - prastarú orientálnu praktiku liečenia vpichovania ihlami - ktorej sa "učení" ľudia západného sveta donedávna vysmievali. Potom však zrazu prišli na to, že je účinná aj tam, kde ináč nebolo pomoci a akupunktúra sa stala vedou. Vzdelaný svet dvadsiateho storočia sa náhle prestal posmievať tisícročným skúsenostiam starej civilizácie.
Známi učitelia jogy tvrdia, že joga sa nedá pochopiť slovami, ale iba skúsenosťou. A čo je dôležité, na rozdiel od tradičných filozofických systémov, sľubuje konečný úspech už v pozemskom živote. Pritom nie je bez zaujímavosti, že silne zdôrazňuje najmä rozličné etické hodnoty: pohŕdanie slávou, majetkom a bohatstvom, hlása konať dobro, šíriť porozumenie a lásku. Jeden z jej hlavných smerov predpisuje dokonca prácu ako spôsob pre dosiahnutie dokonalosti. A to prácu nie hocijakú, ale činorodú, intenzívnu a pokiaľ možno zdarma, bez ohľadu na spoločenské uznanie.
Ako som už spomínal, cieľom jogy nie je konať triky, čary, či zázraky, avšak človek intenzívne a systematicky sa zaoberajúci jogou dokáže vraj v sebe pomocou psychického úsilia a húževnatej vôle zaktivizovať akési potlačené, driemajúce schopnosti a dosiahnuť pozoruhodné výsledky, o ktoré najnovšie začínajú mať záujem nielen lekári, psychológovia a fyziológovia, ale i biochemici, fyzici a kozmonauti. Pozrime sa bližšie na niektoré z nich.
Čosi vyše pred sto rokmi usporiadali v starobylom meste Lahaur neobyčajný experiment. Štyridsať dní tu bez vody, potravy a vzduchu "spal" starostlivo strážený a zahrabaný pod zemou jogín Charida. Potom ho za prítomnosti početných svedkov vykopali, otvorili debnu, v ktorej bol uložený a vytiahli z nej v pevne zašitom vreci jeho stuhnuté, zmeravené telo. Prítomný lekár skúmal pulz a zdvihol vráskovú a na dotyk studenú ruku. Pulz sa takmer nedal nahmatať, srdce nebolo počuť. Potom Charidov zverenec - žiak začal zmeravené telo polievať teplou vodou, na hlavu mu dal obklad z horúceho pšeničného cesta, z uší a nosa odstránil vatu a vosk, otvoril čeľuste a vytiahol jazyk. Charida sa nadýchol a otvoril oči.
Aj neskôr lekári veľakrát pozorovali jogínov v tomto podivuhodnom spánku a zaujímavé je, že u spiacich sa im nepodarilo zistiť takmer žiadny dych. V takom letargickom stave vydržali pokusné osoby pod vodou jeden a pol až dve hodiny. Rekordy profesionálnych potápačov sa pohybujú v rozpätí niekoľkých minút. Indický lekár - výskumník dr. Chhina uskutočnil v tomto smere nedávno experiment a dokázal ako môžu jogíni, pochovaní dlhší čas, ostať nažive.
"Toto umenie nie je podvodom" tvrdí dr. Chhina "Jedného z dobrovoľníkov sme položili do špeciálne skonštruovaného vzduchotesného puzdra s prístrojmi na meranie jeho fyzických funkcií a plynného obsahu v obale. Prišli sme na to, že títo dobrovoľníci mohli v tomto stave na minimum obmedziť požiadavky na telesnú energiu a v dôsledku toho i na príjem kyslíka." Človek v takomto stave zdanlivo vyzerá ako mŕtvy. Telo je chladné, srdce takmer nebije, s jedným, sotva postihnuteľným dychom za minútu. Značne sa znižuje výmena látok - život, ktorý ešte v spiacom tele neviditeľne pretrváva, sa opiera o nejaký systém chemickej výmeny, ktorej podrobnosti zatiaľ, žiaľ, nepoznáme. Tento spánok sa značne podobá napríklad zimnému spánku svišťov, ktoré vedia meniť normálny teplotný režim tela, znižujú svoju teplotu na teplotu okolia, mnohonásobne znižujú intenzitu výmeny a tým aj spotrebu energie a kyslíka. To všetko sa deje dosiaľ neznámym spôsobom. Jogíni sami totiž nevedia ako tento stav dosahujú. Poznajú iba predpísané metódy.
Praktický význam?
Moderná chirurgia sa poslednom čase, najmä pri zložitých operáciách, uchyľuje k všeobecnému schladeniu tela.
Spánok v letargickom stave zaujíma aj lekárov, ktorí už teraz hľadajú najvýhodnejší spôsob "cestovania" pre kozmonautov pri dlhodobých letoch do vesmíru. A do tretice je to úsilie odhaliť dosiaľ utajenú schopnosť mozgu a zmapovať jeho biele miesta. Vezmime si taký jav ako je napríklad bolesť. Mozog bez toho, aby sme ho nejako vedome ovplyvňovali, mení stupeň jej vnímania. Ochranné mechanizmy bolesti pôsobia za rozličných podmienok, rôzne, ale vždy spoľahlivo. Vieme však, že silné zážitky, napríklad rozhorčenie, radosť alebo strach, často brzdia pocit bolesti, ba dokonca ju môžu celkom utlmiť. Príkladov na to by sme mohli uvádzať od stredovekých kresťanských mučeníkov, ktorí často aj pri najstrašnejšom mučení spievali, alebo sa usmievali, horiac v plameňoch, až po príklady z dnešných dní. Je napríklad známe, že Heine potláčal trýznivú a mučivú bolesť písaním veršov. Zanietenou prácou zaháňali bolesť filozof Kant a fyzik Pascal. Analogicky by teda z toho vyplývalo, aby vedomie prijímalo signál bolesti, potom snáď aj samo vedomie by mohlo túto signalizáciu dočasne prerušiť alebo potlačiť. V literatúre sa v tejto súvislosti spomína prípad v boji ťažko raneného Rakúšana, ktorého krvácajúceho, zmrzačeného a polomŕtveho doniesli zomrieť do poľného lazaretu. Beznádejnosť jeho stavu ho však nedoviedla do zúfalstva, naopak, k takmer fanatickému odhodlaniu žiť. Tento človek si aj v blúznení neustále opakoval, že musí žiť, že vydrží aj najhoršiu bolesť, že vstane a zvíťazí. A skutočne. O niekoľko dní prestal vnímať bolesť, začal sa pred očami udivených lekárov zázračne uzdravovať, onedlho odišiel z nemocnice, dal sa najať do cirkusu a pod umeleckým menom To-Rama si pred užasnutými divákmi prepichoval dlhými ihlicami dlane, svaly na stehnách, krk, ba dokonca i prsia bez toho, aby sa na jeho tvári objavila akákoľvek známka bolesti a aby krvácal.
Okrem toho, že človek necíti bolesť, disponuje aj ďalšími neuveriteľnými rezervami, napríklad svalov a pevnosti kože. Sú overené desiatky prípadov aj obyčajných ľudí, ktorí v stave akéhosi afektu holými rukami lámali železné mreže, trhali silné reťaze, dokázali zdvihnúť bremená, čo boli ďaleko nad ich sily.
Koncom roku 1955 predviedol mladý jogín so svojím šesťročným synom na žiadosť indickej vlády ukážky odolnosti pred vládnou delegáciou ZSSR. Otec a syn si ľahli chrbtom na rozbité sklo a na hruď im potom položili silnú dosku, na ktorú si postupne stali dvanásti dospelí ľudia. Potom sa na dosku dostal prednými kolesami aj nákladný automobil. U oboch sa svaly podriadili vôli tak, že stuhli ako kameň a vydržali tento neuveriteľný náklad.
Z každodenných súťaží jogínov v Himalájach zase vieme, že dokážu na krátky čas sústrediť takmer celú svoju životnú energiu na určitý úkon. Na brehoch jazier alebo riek počas mrazov okolo -30 stupňov Celzia, sediac na snehu, po pás obnažení usporiadajú preteky, pri ktorých si vôľou rozohrievajú telo a roztápajú okolo seba sneh. Súťaž vyhráva ten, kto roztaví okolo seba najväčší kruh a okrem toho usuší na svojom chrbte čo najviac neveľkých prestieradiel, predtým namočených v ľadovej vode.
Neuveriteľný sa nám bude zdať aj ďalší jav, ktorý svedčí o dosiaľ neznámych rezervách ľudského organizmu. Tibetskí mnísi dokážu, vraj, v akomsi stave námesačníctva prebehnúť z jedného kláštora do druhého, ojedinele alebo i v celých skupinách, dokonca aj v noci, po horských chodníčkoch, vzdialených vyše 200 kilometrov. Bežia pritom neustále rýchlosťou pretekára na bicykli 35 až 40 km za hodinu. Pred behom si navodzujú zvláštny stav. Keď ich pri behu zastavili, precitli z tranzu a pri plnom vedomí bežali neporovnateľne pomalšie a po úzkych chodníčkoch neisto, až kým sa opäť nedostali do tranzu.
A nakoniec jav takmer legendárny, po stáročia síce známy a predsa považovaný za báchorky a povery - rýchle zaceľovanie rán u jogínov. Vedci iba nedávno s úžasom zistili, že si všetci bez rozdielu veľakrát cez deň spôsobujeme vnútorné poranenia. Stačí, aby sme si prudšie sadli alebo rezkejšie vyskočili a vo vnútri nášho tela sa okamžite potrhá niekoľko tenkých žiliek. Na mikrofilme, ktorý toto poranenie zachytil, bolo súčasne vidieť, ako si organizmu sám zabezpečuje okamžitú opravu. Niektoré bielkoviny, rozptýlené v krvi, sa vzápätí zmenili na akési pavučinky jemných pevných nitiek a vytvorili akúsi záplatu. Predpokladá sa, že v zrazenine, ktorá zabraňuje krvácaniu, sú prítomné aj ďalšie látky, urýchľujúce proces obnovy poraneného tkaniva. Tvrdenie, že vycvičená vôľa stonásobne urýchľuje proces hojenia, nezdá sa už tak absurdné ako donedávna. Pravda, spôsob, výkon, ako i chemický proces regulácie, nesporne závisia od centrálneho systému riadenia. Je to dosiaľ pole neorané pre biochemikov, ktoré, zdá sa, zatiaľ iba čaká na svojich zúrodniteľov. Budúcnosť ukáže, či joga bude kľúčom, ktorý im k tomu pomôže.
Názory o tom, čo môže od jogy súčasník žijúci v stresovanej Európe, prinesieme v budúcom čísle .. (pokračovanie)