Starovekej Indii sa ešte donedávna nepripisoval známejší prínos pre rozvoj civilizácie. Všetko, čo siahalo za roky okolo 1500 p.n.l., sa črtalo iba veľmi hmlisto a zdá sa, že viac sa tušilo ako vedelo. Až prišli anglickí archeológovia Marschal a Wheeler a zistili, že v údolí Indu už pred 6 tisíc rokmi prekvitala vysoká civilizácia. Rozvaliny dvoch starovekých miest Mohendžodaru a Harappy začali vydávať po tisícročia utajené svedectvo o nadanosti, zručnosti a vysokej inteligencii ľudu, ktorý v tejto oblasti pestoval pšenicu, bavlnu, jačmeň, sezam, vedel krotiť slony, choval dobytok a budoval mestá, ktoré napríklad svojimi hygienickými zariadeniami zatienili všetko, čo bolo po tejto stránke objavené v sumerských a egyptských mestách.
V dnešnom pozdrave z Indie vám chcem výňatkami z objavenej knihy Jürgena Thorwalda "Výkon a tajomstvo dávnovekých lekárov", ktorá vyšla pred rokom v zahraničí, ozrejmiť, že dejiny a počiatky lekárskeho myslenia nezačali v antickom Grécku, ako sme sa to donedávna učili, ale siahajú do doby o celé tisícročia staršej.
Aké predstavy o ľudskom tele mali napríklad staroindickí lekári?
Je známe, že k učebným účelom pitvali mŕtvoly, vymočené v studenej vode. Tak prišli k záveru, že človek má 300 kostí, 500 svalov, 210 kĺbov a 70 kanálov. Systém kanálov začína pri pupku a vedie do všetkých častí tela, kam rozvádza rozličné šťavy, medzi ktoré počítali aj krv. Srdce považovali za stredisko sily, ktoré poháňa telom ohnivú šťavu, nazývanú "oja". Za rozhodujúce považovali pôsobenie tzv. "päť vetrov". Prvý "vietor" vháňa jedlo do tela. Druhý je pôvodcom reči. Tretí rozdúcha v človeku oheň, na ktorom sa varí požité jedlo. Štvrtý poháňa výkaly a moč, u mužov sperma a u žien vyháňa dieťa z tela. Piaty pôsobí na pohyby údov. Varením jedla vznikajú základné látky, z ktorých je zostavené telo: šťavy, mäso, tuk, kosti, dreň a semeno. Ak mechanizmus "vetrov" sklame, nadobudnú prevahu iné šťavy ako žlč a hlieny a istý rušivý druh "vetra". Ich pôsobením človek ochorie. Podľa niektorých úvah nie je spomínaný "vietor" nič iného ako duch Brahmov, ktorý , ako hlásali brahmanskí kňazi, udržuje hmotný svet v stálom rytme zrodu, smrti a znovunarodenia. Čaraka - praotec najstaršej indickej učebnice medicíny - uvádza, že človek sa nadýchne 16 krát za minútu, 22.636 krát za deň, čo nie je veľmi vzdialené modernému pozorovaniu. Čarakova zbierka zaznamenáva najmenej 14 brušných opuchov, 12 druhov ochorení parazitnými červami, 8 druhov žltačky, 20 ušných ochorení, 65 druhov infekcií úst a 31 ochorení nosa. Na určenie diagnózy odporúča Čaraka skúmať pulz hmatom a "uchom počúvať šelest vetrov v kanáloch", ďalej prezrieť jazyk, kožu a výkaly nemocného.
Čarakova zbierka uvádza asi 500 rastlinných drog. Jedna z nich, ktorej staroindickí lekári hovorili "mesiačik" pre polmesiačkovú formu plodov, bola účinným liekom proti bolestivým kolikám, prudkým bolestiam hlavy a proti - strachu: ľud jej vravel "liek smutných ľudí". Od polovice nášho dvadsiateho storočia sa stala táto indická rastlina, Rauwolfia serpentina, presnejšie súbor jej alkaloidov suverénnym prostriedkom na znižovanie krvného tlaku a rozšíreným ukľudňujúcim prostriedkom.
Je pomenovaná po nemeckom lekárovi a botanikovi Leonardovi Rauwolfovi, ktorý upozornil na jej účinky roku 1558 ako prvý z novodobých lekárov; bol však vlastne len jej znovuobjaviteľ, pretože táto indická droga bola v Stredomorí známa už v polovici prvého tisícrošia p.n.l.
Čím bol Atraja - Čaraka a jeho škola pre mesto Taxila, tým bol lekár Susruta pre mesto Benáres na rieke Gange. Susruta žil v tom čase ako Atraja, jeho doménou však bola chirurgia a jeho dielo je zhrnuté v knihe Susruta-Samhita - Susrutova zbierka. "Chirurgia" hovorí Susruta-Samhita "je prvé a najvyššie liečebné umenie, takmer nepodlieha možnostiam podvodu, samo o sebe priehľadné, celkom pružné v použití, vznešený plod nebies, zaručený prameň vážnosti na zemi .."
Veľký počet indických chirurgických nástrojov z prvého tisícročia nášho letopočtu, ktorých vývoj však siaha oveľa ďalej do minulosti, svedčí o obrovskom rozvoji chirurgie v starej Indii.
Susrutova zbierka opisuje 20 ostrých a 101 tupých lekárskych nástrojov i spôsob použitia pri operácii. Jedno z najväčších prekvapení vyvolal návod, ako operovať šedý zákal; je to prvý dôkladný popis tejto operácie, ktorý poznáme.
"Pri strednej teplote, na jasnom mieste, dopoludnia, sadne si lekár na sedadlo, vysoké ako jeho koleno, oproti pacientovi, ktorý je umytý, najedený a zviazaný sedí na zemi. Keď zahrial dychom svojich úst oko nemocného, keď ho trel palcom a keď rozohnal v pupile nečistotu, ktorá sa tam vytvorila, uchopí - zatiaľ čo sa nemocný pozerá na svoj nos a pevne ho držia za hlavu - lancetu pevne ukazovákom, prostredníkom a palcom a zavedie ju do oka, v smere k pupile zo strany, v mieste vzdialenom na pol šírky prsta od zorničky a štvrtinu šírky prsta od vonkajšieho očného kútika, pohybuje ňou hore, sem tam. Ľavé oko prevŕtava pravou rukou, pravé ľavou. Pri správnom vpichnutí sa ozve šelest a bezbolestne vyjde kvapka vody. Za povzbudzovania nemocného potom potrie oko materským mliekom a zoškrabe pupily špičkou lancety, bez toho, aby spôsobil bolesť. Ak nemocný vidí predmety, vytiahne lekár pomaly lancetu, priloží na ranu bavlnu, namočenú v tuku a nechá chorého ležať so zaviazanými očami."
Operácia zákalu bola však len časťou chirurgického priekopníctva, ktoré zaznamenáva Susruta-Samhita; ďalšia je plastická chirurgia, konkrétne obnova zmrzačeného nosa. Určitá kapitola Susrutovej zbierky o tom hovorí: "Ak niekomu odrezali nos z trestu, alebo bol zničený chorobou, vezme lekár list tých istých rozmerov ako zničený nos. Priloží ho na tvár a vyreže z nej kus kože rovnakých rozmerov, ale tak, že koža zostane na jednej strane spojená s tvárou. Potom nožom otvorí okraje nosného pahýľa a opatrne naň priloží kožu z tváre a prišije ju. Potom zasunie do nosa dve tenké trubičky, tam, kde sú nosné dierky, aby uľahčil chorému dýchanie a aby zachránil prepadnutiu prišitej kože. Po tomto všetkom posype ranu práškom zo sladkého dreva, sappanového a krištáľového a prikryje nos bavlnou. Keď koža prirastie, odreže spojenie s tvárou."
Taliansky profesor chirurgie Gaspare Tagliacozzi v druhej polovici 16. storočia dokázal vyrobiť nový nos z kože na rukách, ako ukazuje obraz z jeho knihy "De curtorum chirurgia."
Avšak už sto rokov predtým, roku 1492, píše biskup Ranzano z Lucery o zázračnom lekárovi Rancovi z Catánie na Sicílii, ktorý dokázal nahradiť nos kožou z tváre. Niet pochýb o tom, že tieto operácie, ktoré sa objavujú v stredovekej chirurgii, akoby spadli z čistého neba, mali korene v starej Indii. Nikde inde, ani v antickom, ani v predantickom svete sa o tomto type plastických operácií nehovorí.
Susruta-Samhita, dávno pred Hippokratom, dáva tiež návod, ako operovať močový kameň, ktorý sa v tropických krajinách veľmi často vyskytoval. "Chirurg" hovorí Sustura, "strčí druhý a tretí prst dobre namastenej ľavej ruky s nechtami nakrátko ostrihanými do konečníka chorého. Prsty vsunie tak vysoko a tak silno, až nahmatá v mechúre kameň .. potom ho musí tlačiť k zadku a druhou rukou pretne nožom perineum, najnižšiu časť trupu, smerom ku kameňu." Týmto rezom sa potom vsunuli dovnútra kliešte, ktorými sa vytiahol kameň.
Susruta poznal zošívanie rán rovnými i ohnutými ihlami z kostí alebo bronzu. Na šitie sa používali konope, lyko, a zvieracie šľachy, ktorými sa tiež podväzovali tepny. Na zošívanie čriev používali staroindickí chirurgovia celkom nezvyklú metódu: stiahli k sebe okraje rany, zobrali veľkého bengálskeho mravca a nechali ho zahryznúť sa do stiahnutého čreva veľkými kusadlami. "Potom" píše Susruta, "sa oddelí telo mravca od hlavy a kusadlá zostanú zahryznuté do vnútorností. Potom sa vnútornosti položia späť do brucha a rez sa zašije ihlou."
Z toho vyplýva, že sa staroindickí chirurgovia snažili liečiť i zranenia na črevách. Nie je vylúčené, že mravčia kyselina pôsobila ako akési antiseptikum. Zošívať rany sa učili Susrutovi žiaci na zvieracích kožiach, prerezávať cysty, či opuchy sa cvičili na kožených vreciach naplnených napučaným obilím, chirurgické rezy cvičili na melónoch alebo veľkých uhorkách, neskoršie na zvieracích svaloch, ťahať zuby sa učili na mŕtvych zvieratách a obväzovať rany a vyrovnávať zlomeniny na bábkach ľudskej veľkosti.
O gynekológii mali trochu pomýlené predstavy: verili, že počatie vzniká zmiešaním mužského semena so ženskou menštruačnou krvou, ktorá čaká v ženskom tele; dieťa sa vyvíja v "príbytku" z ktorého je vyhnané "vetrom". Oproti tomu predstavy o vlastnom vývoji dieťaťa v matkinom lone sú na prekvapenie presné, práve tak ako poznanie nenormálnych polôh plodu - Susruta ich uvádza 8 - a zásahov na záchranu života dieťaťa i matky. Ak dieťa napriek liečbe zomrelo v matkinom lone, snažil sa lekár namastenou rukou upraviť polohu a čo najrýchlejšie dieťa "vytiahnuť". Ak zomrela matka, robili staroindickí lekári bez váhania zákrok, ktorý dnes poznáme ako cisársky rez. Na gynekologické zákroky mali celý rad klieští a rozličné formované háky.
O morálnom profile staroindických lekárov svedčí citát z ich stavovských predpisov: "Venuj sa chorému celý, a to i vtedy, ak to bude stáť tvoj život. Nemocnému nikdy neubližuj, ani myšlienkou. Snaž sa neustále o to, aby si si svoje vedomosti zdokonaľoval. Neošetruj žiadnu ženu, len v prítomnosti jej muža. Lekár musí dbať na všetky pravidlá dobrého obliekania a správania sa. V prítomnosti chorého sa jeho slová a myšlienky nesmú zaoberať ničím iným, len prípadom trpiaceho. Nesmie nikde rozprávať o ničom, čo sa prihodilo v dome trpiaceho. Nesmie hovoriť s nemocným o možnosti jeho smrti, ak tým škodí chorému alebo komukoľvek inému. Tvárou v tvár bohom musí vziať na seba tento záväzok. Nech ti bohovia pomáhajú, ak toto dodržíš. V opačnom prípade sa obrátia proti tebe ..." (pokračovanie)