Pivo na vládnu licenciu
Alkohol je vari jednou z najstarších tekutín, ktoré človek popri vode poznal, chválil, preklínal, odsudzoval, zakazoval a ktorej obyčajne nakoniec podľahol. Ťažko by bolo odpovedať na otázku, ako dlho je už alkohol "nepriateľom ľudstva". Zrejme to bude už zopár tisícročí, pretože problém s alkoholom, ako vieme z biblie, mal tuším už Abrahám i Noe. Kresťanstvo aj neskôr považovalo alkohol za pliagu, o čom svedčí Písmo sväté i evanjelium Pavla i Lukáša. Medzi zúrivých odporcov ohnivej vody, ale i ďalších opojných tekutín patril aj mohamedánsky boh Allah, ktorý vo svojom Koráne zakázal akékoľvek pitie alkoholu a porušenie tohto zákazu považoval za neodpustiteľný hriech, ktorý si zaslúži najprísnejší trest.
Zákerné následky sústavného, nadmerného požívania alkoholu poznali, pravda, nielen bohovia, ale i mocní tohto sveta a niet divu, že vydávali najrozličnejšie opatrenia a nariadenia a vynášali aj najkrutejšie tresty, aby toto zlo potlačili. V starej Číne platil napríklad zákon o tom, že ten, kto sa zúčastní a koho prichytia na spoločnej pitke, bude bez odvolania nemilosrdne odsúdený na smrť. Smrťou trestali opilstvo aj starí Inkovia v Peru. Gréci sa zase na opilcov dívali ako na ťažkých previnilcov a mnohí vážení občania tohto štátu ho odsudzovali ako najhoršiu podlosť, zbabelosť a slabosť.
Medzi vášnivých bojovníkov proti alkoholizmu patrili zo známych osobností napríklad aj Pythagoras a Lykurgos. Zvyk nosiť víno na štadióny sa neskôr zakázal a trestal vysokými pokutami. Iný názor na opojné nápoje mali Rimania. Tí prísne stíhali pitie alkoholu iba v čase vojny. V mieri nesmeli piť alkohol iba deti a staré ženy. Pijanstvo sa masovo rozšírilo najmä v stredoveku a ako vieme prešlo až do súčasnosti. Mnohé štáty chcú tento problém riešiť prísnym zákazom výroby a predaja alkoholických nápojov. Patrí k nim aj India, kde prohibíciu, zdá sa, nemajú iba na papieri, ale myslia to s ňou celkom vážne aj v skutočnosti, aspoň v tých mestách a štátoch, ktoré som mal možnosť navštíviť a spoznať. Aj keď sa tu už dnes, pravda, nepraktizujú tresty, aké platili v minulosti, keď opitého donútili vypiť tekutú zmes striebra a medi, takže zomrel hroznou smrťou na vnútorné popáleniny, aj dnes je, tuším indická prohibícia najprísnejšia na svete. Presvedčil som sa o tom sám v Bombaji, Dillí i na juhu, v Madrase. Prvé dni pobytu v týchto mestách, skľúčený úmornými horúčavami vždy znovu som skúšal šťastie kúpiť si a osviežiť sa fľaškou chladeného piva. Ale odpoveď bola takmer všade rovnaká: "Ľutujeme pane, ale iba v bare a na licenciu".
Licencia, to je akési úradné povolenie na konzumáciu alkoholu, piva a "tvrdého", ktorá oprávňuje majiteľa skonzumovať za mesiac dva litre whisky, alebo deväť fliaš piva. Povolenie, ako som zistil neskôr, ľahko získajú cudzinci, na rozdiel od domorodcov, ktorí by sa za ním museli toľko nachodiť a tak veľa zaplatiť, že sa o to, vraj, radšej nepokúšajú.
Preukaz sa vystavuje na mesiac a pri každom, aj sebamenšom nákupe sa doň zapíše množstvo, ktoré jeho majiteľ skonzumoval. Uvedie sa pritom dátum, meno podniku, podpis obsluhujúceho a pečiatka.
Indické prohibičné zákony sú veľmi prísne a úrady bedlivo dbajú na ich dodržiavanie. Pritom vo väčšine z početných indických štátov majú presne vymedzené dni, v ktorých platí absolútny zákaz predaja alkoholických nápojov. Výnimku netvorí ani hlavné mesto, v ktorom by ste napríklad v utorok a v piatok nezohnali ani kvapku tuhého, aj keby ste si, ako sa vraví, uchodili nohy po kolená. Okrem toho alkohol sa tu nepredáva v prvý deň mesiaca, ale ani v dňoch nespočetných indických sviatkov.
Na predaj alkoholu sú vymedzené osobitné predajne tzv. "liquor shops", ktoré sú úradne registrované. Každá nová predajňa sa môže zriadiť iba so súhlasom vlády, ktorá na to vydáva osobitné licencie, za ktoré musí majiteľ zaplatiť často až miliónové sumy. Niet divu, že v tomto, takmer štvormiliónovom meste, je údajne iba 12 liquor shops. Avšak podnikateľom, ktorí majú prostriedky na úplatky a na získanie nákladnej vládnej licencie, sa toto riziko zrejme oplatí, lebo počet žiadosti v poslednom období, ako som sa dozvedel zvláštneho parlamentného spravodajcu, je vraj väčší, ako počet doterajších predajní. A nemožno sa ani diviť, veď fľaša škótskej whisky tu stojí 70 až 90 dolárov. Domáca pálenka je o polovicu, až o tretinu lacnejšia. Avšak podľa štatistickej ročenky OSN za uplynulý rok, je národný dôchodok na jedného obyvateľa v Indii iba 79 dolárov. I z toho je zrejmé, že tieto obchody sa nezriaďujú pre tých, čo by na fľašu tuhého nezarobili ani za celý rok.
Výsledkom prísnej prohibície a pre priemerného domorodca nedostupných cien je skutočnosť, že sa s pálenkou robia čierne obchody, špiritus sa páli ilegálne, neodborne, niekedy z ryže, inokedy zo štiav akejsi palmy, či ovocia a dokonca aj politúry na nábytok. V indických novinách sa dosť často môžete dočítať o tragických "žúroch" a opojeniach bez návratu. Len v priebehu jedného týždňa noviny priniesli správu o troch väčších nešťastiach, ktoré spôsobil majster alkohol. Tak napríklad v Madrase zomrelo 23 ľudí po požití lacnej pálenky, ktorú si pokútne obstarali od akéhosi priekupníka a ktorá, ako sa neskôr zistilo, vyrobili z politúry na nábytok. V ten istý týždeň v Dillí osleplo asi jedenásť ľudí po "hodovaní", na ktorom pili akýsi pančovaný likér. A do tretice, v indickej dedinke Hubli zomrelo 17 ľudí na následky doma pripravovanej "lavórovice".
Ukazuje sa, že ani najprísnejšie a drastické opatrenia nie sú často dosť účinné proti alkoholickému zlu, ktorého ako onomu mnohohlavému rozprávkovému drakovi za useknutú hlavu zvyčajne narastú dve ďalšie, ešte ohnivejšie a jedovatejšie. Preto sa v poslednom čase v Indii čoraz častejšie ozývajú hlasy, žiadajúce prehodnotiť doterajší systém prohibície a nájsť oveľa účinnejší spôsob proti tomuto verejno-spoločenskému zlu .. (pokračovanie)