Pozdrav z Triedy mesačného svetla
Až v Indii som sa dozvedel, že Dillí nie je jedno, ale osem rozličných miest. To posledné, deviate - Nové Dillí, bude vraj najkrajšie a najväčšie. Mesto leží na rozhraní troch štátov: Uttarpradešu, Pándžabu a Rádžastanu a jeho plocha zaberá vyše 900 km2. Rozkladá sa na brehu jednej z najväčších indických riek - Džamuny, pýši sa vyše 3000 ročnou históriou a rušnými dejinami. Dobyvatelia staré mesto často búrali a vedľa rumovísk vždy stavali nové.
V dnešnom pozdrave z tohto mesta vám chcem porozprávať o príslušníkoch môjho priateľa vo vysokom turbane - Surjitu Singha, o jednej z najväčších mešít sveta i o tom, ako som sa modlil v džinistickom chráme, o zvláštnostiach Červenej pevnosti, v ktorej iba "Páví trón" mal väčšiu hodnotu ako hociktorý štátny poklad a o Čandní Čauk - Triede mesačného svetla.
Podľa môjho diliského priateľa Surjitu Singha, ktorý mi robil sprievodcu po troch štátoch hraničiacich s hlavným mestom, každý poriadny Sikh musí mať päť vecí: meč, ktorý na rozdiel od minulosti už nemusí nosiť stále so sebou, ale môže ho mať hoci zavesený nad posteľou a nosiť ho iba pri slávnostných príležitostiach, malý hrebeň vo vlasoch obviazaných pestrým turbanom, nestrihané vlasy a neholené fúzy, ďalej krátke nohavice a konečne oceľový náramok.
Pohľad na vyparádených Sikhov vo vysokých turbanoch je pre našinca nevšedný. Je to hrdý ľud a badať to aj na jeho postoji a chovaní. Sikhovia kráčajú vždy so vztýčenou hlavou a odlišujú sa od ostatných Indov nielen hustými, čiernymi bradami a fúzami, ktoré si nikdy neholia, pretože sa to prieči ich náboženstvu, ale i statnými postavami. Tí starší, s dlhými striebornými bradami, vznešení a dôstojní, pripomínajú dávnovekých legendárnych prorokov a mudrcov Východu.
Sikhovia tvoria v Indii samostatnú náboženskú skupinu. Podľa hinduistov sú príslušníkmi jednej z ich náboženských siekt, ktorá vznikla koncom 15. storočia ako výsledok snáh o kompromis medzi vtedy dvoma najsilnejšími náboženstvami - islamom a hinduizmom. Podobne ako moslimovia alebo kresťania, veria v jedného Boha. Ako hinduisti veria v karmový zákon odplaty dobrých a zlých skutkov a sú presvedčení o prevteľovaní duší. Na rozdiel od pravoverných hinduistov, neuctievajú však rozličné obrazy a sochy bohov, nekonajú náboženské procesie k posvätnými riekam, neuznávajú kastovníctvo, nesmú používať narkotiká a čo je snáď najdôležitejšie, nezatvárajú sa pred vonkajším svetom.
V Pándžabe ich žije vyše 6 miliónov. Sú vynikajúcimi remeselníkmi, stolármi, krajčírmi, šoférmi a športovcami. Vďaka mäsitej strave a tvrdej sparťanskej výchove sú telesne zdatní, húževnatí, nebojácni a vytrvalí. Pre tieto vlastnosti sú aj vynikajúcimi vojakmi. Posledne sa preslávili počas druhej svetovej vojny v anglickej armáde, bojujúcej na rozličných frontoch ázijského kontinentu.
Tak ako v celej Indii, i v Dillí sú nespočetné kostoly, chrámy a mešity najrozličnejších období, slohov a bohov. No na rozdiel od južnej Indie, kde chrám tvorí niekoľko veľkých budov, početné stĺporadia, kľukaté a tmavé chodby, množstvo siení, vysoké veže a dve, tri, niekde aj štyri nádvoria a takmer všade veľký, z kameňa vykladaný a zo všetkých strán prístupný bazén, na schodoch ktorého sa veriaci kúpu a perú si svoje dhóti alebo sárí, sú západoindické chrámy menej pompézne.
Okolo Dillí prevažujú moslimské mešity. Sú nielen v každom väčšom meste, ale i na vidieku. Ich cibuľovité kopuly vyčnievajú nad okolité domy a pripomínajú, že tu žijú vyznávači Alaha. Väčšie mešity majú tri kopuly a pár štíhlych minaretov. Na rozdiel od hinduistických chrámov, do ktorých sa inoverec ťažko môže dostať, sú mešity takmer stále prístupné, pravda, za predpokladu, že sa vyzujete predtým než prekročíte prah ich brány a zaplatíte vstupné.
Bol som zvedavý ako vyzerá jedna z najväčších mešít sveta, katedrálna mešita v Dillí - Džámamasdžid, ktorá tvorí siluetu starého mesta a vypína sa nad ním akoby bola postavená na kopci. Na jej monumentálnom schodišti posedávajú žobráci a striebrovlasí svätí muži. Najčastejšie sa však pomedzi dav turistov a návštevníkov čiperne preplietajú agenti, ktorí nanucujú navštívenky majiteľov blízkych obchodov i s pozvaním na dobrý čaj a nezáväznú prehliadku. Občas im konkurujú ďalší "agenti", ktorí dôverne šeptom každého pozývajú k dievčatám, ktoré ešte nepoznali mužov. Jastrabím a plachým pohľadom kontrolujú okolie a keď sa presvedčia, že o takýto "obchod" nemáte záujem, zmiznú v dave.
Pred bránou mešity si nestačíte poriadne vyzuť topánky a štvorica detí sa pustí do ich čistenia ako do zápasu. Vo vnútri mešity je veľké štvorcové nádvorie s rozsiahlym vodným bazénom uprostred. Zopár pravoverných si tu obradne umýva ruky, nohy, tvár a vyplachuje hrdlo. Na druhom konci nádvoria krúži akýsi muž nad hlavou dlhým lasom, na konci ktorého sú pripevnené zväzky akejsi trávy, ktorou sa vždy dotkne podlahy, zvíri prach a urobí ďalší krok. Tak tu totiž zametajú, utierajú prach a zároveň plašia holuby, ktoré toto posvätné miesto zneucťujú hrkútaním, milkovaním a trusom.
Kuriozitou mešity je starý zožltnutý rukopis Koránu, ktorý údajne napísal sám Prorok. Alahova obchodená bačkora, kamenný odtlačok jeho chodidla a jeho "zaručene" pravý vlas. A to všetko môžete vidieť za bagateľ - za "five rupies each", čiže každý päť rupií.
Pre zaujímavosť, v mešite sa môže bez tlačenia naraz modliť vyše 10 000 ľudí. Celú mešitu ako náhrdelník obopína labyrint obchodov a obchodíkov a pestrých bazárov s neprebernou paletou tovaru, vône a zápachov. Zvláštnosťou pri mešite je trh práce, kde si možno najať alebo kúpiť remeselníka, stolára, šustra, murára, sluhu a len pánboh vie čo všetko. Ponúkajú sa tu, čupiac na tenkých nohách i so svojím náčiním a náradím, od skorého rána do neskorej noci.
Z chrámov ma v Dillí najviac zaujal džinistický chrám, nie je síce architektonicky zaujímavý, ale je posvätným miestom vyše 2000 rokov starej náboženskej sekty džinistovdigambarov. Chcel som vidieť modliť sa ľudí, ktorých som ojedinele stretával na ulici a boli pre mňa dlho záhadou. Keď som ich prvýkrát videl pokojných a vznešených, s bielou čiapkou a v bielom oblečení, s previazanou šatkou cez nos a ústa, myslel som si, že sú to chirurgovia, ktorí si odskočili z daktorého blízkeho špitálu na desiatu. Ale keď sa mi ich počet zdal nápadný a všimol som si, že chodia akosi obzvlášť opatrne so zrakom upretým na zem, opýtal som sa na nich Surjitu. Sú to pravoverní džinisti, vyznávači náboženstva, ktoré zakazuje zabíjať živé bytosti i keby to mal byť komár Anopheles Maculipennis, roznášajúci maláriu, jedovatá kobra, blcha alebo voš. Bol by to veľký a ťažko odpustiteľný hriech. Aby sa tak nestalo, nedajboh, ani náhodou a aby pri dýchaní neprehltol mušku alebo jej neublížil pri náhlom kýchnutí, zakrýva si nos a ústa šatkou a aby nešliapol na zatúlaného mravca, zametá si často pred sebou cestu.
Aj pred džinistickým chrámom sa treba vyzuť a obdarovať drobnými žobrákov. Prvé, čo človek zacíti ešte pred vchodom, je prenikavá vôňa kadidla a najrozmanitejších kvetín. A keď prídete do vnútra, máte pocit, že nie ste v kostole, ale v dákej drogérii, v ktorej ktosi práve rozbil kolekciu voňaviek. Chvíľku trvalo, kým som si zvykol na šero. Okolo mňa sedeli väčšinou muži v lotosovitej, jogistickej póze. Zbožne žmolili v rukách čosi ako naše ružence, iní si na strieborných doštičkách z ryže vytvárali najrozličnejšie obrazce, ďalší to isté robili z kvetín a boli tu aj takí, čo iba sedeli a nakláňajúc sa raz dopredu, raz dozadu, hlasno odriekavali svoje modlitby. Aby som nerušil, sadol som si medzi klaňajúcich sa, robil ako oni a súčasne pozoroval obrady. Uprostred kostola stál ako strieborné zrkadlo vyleštený bôžik, ktorého sa každú chvíľu dakto z prítomných dotkol a pokračoval k ďalšiemu, menšiemu bôžikovi, ďakovať za všetko a prosiť o milosť a požehnanie.
Unikátnou stavbou starého mesta je aj Červená pevnosť. Je vybudovaná z hladkých kvádrov červeného pieskovca. Obvod vyše 7 metrov vysokého múra, meria viac ako 3 km. Pevnosť patrila k najkrajším stavbám Východu a za neuveriteľne krátky čas - za 9 rokov, ju dal postaviť Šáh Džahán - veľký mogulský panovník. Za múrmi pevnosti sú nádherné stavby z pieskovca a bieleho mramoru, zdobené girlandami tesaných kvetov a kvetinovými intarziami z farebných polodrahokamov. Je tu niekoľko palácov. Jeden slúžil pre verejné, iný pre súkromné audiencie, ďalší pre zábavu, modlenie, alebo len tak, na leňošenie. Zostal tu neporušený mramorový stolec, na ktorom sedával hlavný panovníkov vezír a preberal od návštevníkov prosby, listiny, dary a odkazy a dával ich panovníkovi, ktorý sedel nad ním, na tzv. "Pávom tróne". Za trónom boli mramorové okná, cez ktoré tak, aby to nebolo z dvora vidieť, pozorovala šaha jeho žena pri výkone vladárskej povinnosti. K pevnosti patrilo do 3000 otrokov a rovnaký počet háremových dám, ktorým tu šah postavil z bieleho mramoru bazén v podobe rozvinutého lotosového kvetu. Sú tu ďalej rozličné pavilóny a sály, prekrásna mešita, stále rozkvitnuté kry a zelené stromy, slovom všetko ako v rozprávke.
Raritou pevnosti bol už spomínaný Pávi trón, ktorý stál na zlatých nohách, bol vyzdobený diamantmi a perlami. Podopieralo ho 12 zlatých stĺpov a strechu na ňom tvoril strieborný baldachýn, ozdobený 108 rubínmi a 116 smaragdami.
Slovom v Lálkile, ako sa pôvodne Červená pevnosť nazývala, bolo toľko prepychu, krásy a bohatstva, že keď ju ktorýsi z cisárov dobyl a všetku tú nádheru uvidel, nevedel vraj od úžasu povedať nič ako slová: "Ak je niekde na svete raj, je to tu, je to tu, je to tu ..", ktoré dal neskôr vytesať do mramoru priečelia jednej z brán.
Kto navštívil Dillí a nevidel Čándní Čauk, nevidel nič. To ako keby navštívil Prahu a nebol na "Václaváku", alebo Košice a nevidel Dóm, Bratislavu a nebol na korze. Čándní Čauk, čo v preklade značí "Trieda mesačného svetla", bola kedysi najbohatšia a najživšia ulica sveta. Neviem, aká je bohatá dnes, ale rovnako si neviem predstaviť čosi živšie, rušnejšie a chaotickejšie. Ak inde nie, tak práve tu určite stretnete zástupcov všetkých indických národov, rás a náboženstiev, kást a spoločenských vrstiev. Celá ulica je ako obrovský bazár, ktorému nedovidieť koniec, ktorý sa od skorého rána do skorého rána dusí ľuďmi, povozmi, blúdiacimi kravami a autami. Akoby tu bol sklad všetkých tovarov sveta. Možno tu kúpiť rovnako lacný hrebeň ako najdrahší prsteň, zdobený rubínmi a briliantami, aký snáď nedostať ani u newyorkských klenotníkov. Ulica je rozdelená dvomi radmi stromov do troch pásov. Stred je určený pre dopravu. Zaujímavosťou Triedy mesačného svetla sú verejné záchody. Sú to polokrohovité, miniatúrne stavby bez dvier, v ktorých si každý vykonáva potrebu verejne, pred očami ulice. Pretože sú to miesta, kde sa zhromažďujú ľudia a musia tu chvíľu postáť, lepia úrady na steny týchto záchodov rozličné plagáty a vyhlášky.
Čandní Čauk vybudoval Šáh Džahán a slúžila ako hlavná trieda pre rozličné slávnosti a sprievody. Okrem slávy bola však neraz i svedkom krviprelievania. Najväčšie z nich bolo roku 1739, keď perzský dobyvateľ Nadír Šáh tu dal zabiť 20 000 indických vojakov a vyvraždiť a zmasakrovať celú ulicu .. (pokračovanie)