Od Zarathuštra po Tatau
V Bombaji žije asi stotisíc Pársov. Sú to potomci niekdajších perzských emigrantov, ktorí si až podnes zachovali svoju reč, zvyky, náboženstvo, kultúru i tradície. Do Indie ušli, keď ich násilne nútili prijať islamské náboženstvo. Nosia charakteristické čierne čiapky, ktoré pripomínajú tvar kravského kopyta. Sú vzdelaní, kultúrni a aj napriek početnej nevýhode voči päťmiliónovému obyvateľstvu mesta, ovplyvňujú život a význačne sa podieľajú na tvorbe dejín novej Indie. Ovládajú obchodný a finančný kapitál a často majú rozhodujúce slovo pri riešení aj najzávažnejších problémov. Pársom bol aj dr. Homi Bhabha, indický básnik, filozof, atómový bádateľ a fyzik svetového mena, zakladateľ a organizátor atómového strediska v Trombai. A k Pársom patrí i najsilnejšia rodinná dynastia súčasnej Indie - rodina Tataocov, ktorú reprezentuje koncern Tata Steel. Názov, pravda, už dávno nevystihuje širokú oblasť záujmov tejto famílie, o ktorej sa v krajine už dnes rozprávajú obdobné legendy, ako sa za oných čias rozprávali u nás o Baťovi.
Tata, to nie sú už iba oceliarne, ale aj základný atómový výskum, je to rodinný koncern, ktorý vyrába nielen vlastné autá a autobusy, vagóny a rušne, ale aj najmodernejšie počítače, schopné obstáť v konkurenčnom boji zahraničných výrobkov. Tataova nemocnica pre výskum rakoviny je ako vystrihnutá zo science-fiction, je to ukážková nemocnica ľudského umu a dôvtipu, je to do hmoty a priestoru stvárnený sen nemocnice zajtrajška.
Slovom, Pársovia sú v Bombaji podnikaví, vážení a bohatí ľudia. Uctievajú oheň a sú vyznávači Zarathuštrovho učenia. Tento zakladateľ dualistického náboženstva, ktoré vládlo v Iráne pred príchodom Arabov, asi v 7. storočí p.n.l., je pre vedcov ešte stále otáznikom. Antickí spisovatelia o ňom píšu ako o mágovi, iní ho považujú za vynálezcu kúzelníctva, ďalší za zaklínača zlých duchov, niektorí za vegetariánskeho pustovníka, ba sú aj takí čo tvrdia, že práve on bol pravekým kráľom v Baktrii a bojoval s mystickými zakladateľmi Asýrskej ríše. Jeho grécko-latinské meno Zoroaster slúžilo vraj ako krycie pre tajomnú osobnosť, ktorá vybudovala základy hlbokej prírodnej filozofie staroveku.
Inú mienku o ňom majú príslušníci islamu, ktorí ho považujú za 'Judáša' pretože vraj oklamal a zradil ktoréhosi zo starozákonných prorokov. Trest za to ho údajne neminul, lebo hneď po tom ochorel na malomocenstvo. To ho prinútilo odísť z Palestíny do Iránu a tam hlásať svoje bludnú náuku. Mimochodom, práve v Indii som sa od našej sprievodkyne, ktorá tiež patrila k Pársom dozvedel, že objasniť túto legendárnu a záhadnú postavu v dejinách sa pokúšal aj náš rodák Ján Jesenius, ktorý vraj o ňom napísal knihu "Zoroaster brevis veraguede Univerzo Philosophia".
A ešte jedna zvláštnosť o Pársoch: Ako som už predtým spomenul, všetci sú vyznávači kultu ohňa a oheň, rovnako ako Zem, sú pre nich príliš drahé a posvätné elementy, než aby ich mohli zneuctiť mŕtvym človekom. Preto svojich nebožtíkov nespaľujú, ani nepochovávajú tak ako ostatní Indovia, ale v najkrajšej časti mesta, na vŕškoch Malabar Hill, vo štvrti boháčov a priemyselníkov, hercov a bankárov, v susedstve čarovného parku, v ktorom sú vo forme kríkov stvárnené slony i ťavy a ďalšie zvieratá, postavili Pársovia svoje veže mlčania. Do nich vkladajú svojich mŕtvych súrodencov a nechávajú ich napospas dravým supom. Veže sú vysoké kruhové stavby s otvormi, podobné ako sme my u nás donedávna stavali na siláž. Dolu majú šrot a priepasť, ktorá údajne splýva s morom. Vždy hladným supom takýto "pohreb" netrvá viac ako polhodinu a z chudáka nebožtíka ostanú iba kosti, ktoré pod prudkou páľavou slnka a vlhkého prostredia sa tiež čoskoro rozpadnú. Veže mlčania i napriek častým pohrebom nie sú nikdy preplnené. Pársovia tvrdia, že takto sú si aspoň po smrti všetci rovní a že človek sa prostredníctvom vtákov dostane do neba oveľa skôr ako iní mŕtvi.
Voda je v Indii problémom číslo jedna. Okolo verejných studní sa každé ráno zhromažďujú ženy,
aby si nanosili dostatok tejto drahocennej tekutiny.
Slonie jaskyne bez slonov
Oproti bráne Indie, pompéznej stavbe, ktorú tu postavili na počesť príchodu ktoréhosi britského kráľa, sa za morskou úžinou tiahne na juh zelené pohorie. Jeden z najbližších vŕškov, ku ktorému teraz mierime, skrýva vzácne monumentálne plastiky, vytesané do tvrdej žuly niekedy v 8. či 7. storočí n.l.
Neďaleko pobrežia je more špinavozelené. Je však pokojné a naša bárka poskakuje na miernych vlnkách ako šantiace dieťa. Sprevádzajú nás delfíny, ktoré sa podchvíľou vynárajú a zvedavo si nás obzerajú. Ich posmešné pohľady akoby nás chceli dráždiť a akoby hovorili: skúste pridať, kto pôjde rýchlejšie!
Majiteľ je na svoje plavidlo hrdý; je kapitánom i kormidelníkom v jednej osobe. Má dvoch pomocníkov - jeden obsluhuje strojovňu, druhý je čosi ako rezerva. Ten zo strojovne sa občas vyjde nadýchať čerstvého vzduchu a až po uši zafúľaný od oleja, sa šťastne a sebavedome usmieva. Nie div - má prácu.
Neďaleko prístavu míňame vojnové lode a krížniky, s hrozivo trčiacimi hlavňami kanónov. Obďaleč od nich leží vrak akejsi robustnej lode, ktorá v búrke narazila na plytčinu či dáku podmorskú skalu a prevrátila sa hore dnom.
Cesta nám trvá niečo vyše hodiny. Pri ostrove niet prístavišťa, je tu iba akýsi do mora vybudovaný betónový chodník, pri ktorom možno pristáť len keď je príliv. Keď je odliv, treba presadať do menších člnov, ktorými vás po dvoch po troch tunajší domorodci bezpečne dovezú až na breh. Chodník vychádzajúci z mora pod vŕškom končí a do jaskýň, ktoré sú na úpätí kopca, vedú cez tunel tropickej flóry kamenné schody. Na začiatku schodov, po obidvoch bokoch, sedia na zábradlí ako sliepky na bidle dlhonohí, šľachovití nosiči. Ponúkajú sa, že vás štyria, každý za rupiu, čo je asi pol kila konzumnej ryže, vynesú na pleciach a na nosidlách ako maharadžu, až hen hore, po prudkých schodoch, ktoré ako keby viedli do neba. A keď odmietate, zľavujú a sú ochotní za tento obnos doniesť vás aj dolu. Nechápu, že odmietate tak lacnú ponuku iba preto, že by to bolo pod vašu dôstojnosť dať sa takto niesť. Potom placho a žobravo naťahujú ruky a smutnými očami prosia o bakšíš.
Koruny navzájom popreplietaných stromov tropického rastlinstva vytvárajú nad chodníkom príjemný chládok. Podchvíľou sa však strhávame ľaknutím, keď sa nad nami z ničoho nič ozve zrazu prenikavý škrekot vtákov, je to akoby povel pre desiatky opíc, ktoré nám nad hlavou divokou skáču z konára na konár.
Jaskyňa je vytesaná do žuly. Na jej stenách a stĺpoch, ktoré ju podopierajú, sú umelecké výjavy zo života boha Šivu, ktorý je tu zobrazený ako blahosklonný dobre urastený muž so zmyselným pohľadom túžiaceho milenca. Má tri tváre, niekoľko párov rúk a nespočetné podoby. Šiva milujúci svoju Ženu Paratí a hrajúci sa s jej bujným poprsím, Šiva ako dobrodinec, Šiva so svojím synom Gánešom so sloňou hlavou, Šiva stvoriteľ rieky Gangu, ktorá preteká jeho vlasmi, Šiva trojjediný: ako stvoriteľ, uchovávateľ i ničiteľ v jednej osobe, Šiva pol muža a pol ženy, Šiva démon, ochranca domu a detí, Šiva jogín, sediaci v lotosovitej polohe, inde hrajúci šach, milujúci, kárajúci, bojujúci a kráľujúci. Všetko v nadživotnej veľkosti. Niektoré sochy a výjavy sú značne poškodené; za oných čias si z nich vraj portugalskí kolonizátori robili strelnicu.
Na ostrove žije asi 700 osôb, všetko vegetariáni. A tak, aj keď je more, ktoré ostrov obkľučuje, plné rýb, domorodec sa bohatstva a potravy mora ani nedotkne a radšej riskuje hlad, akoby mal porušiť tradície svojich otcov. Z ostrova je krásny pohľad na priemyselnú časť Bombaja, atómové stredisko a mohutné rafinérie
.. (pokračovanie)