Po stopách času
Skôr, než začneme púť po krajine, z ktorej by bolo možné urobiť 25 našich republík, treba povedať aspoň niekoľko základných informácií, aby sme lepšie vnikli do sveta bizarných indických protikladov. Budú nás okúzľovať, šokovať, umožnia pochopiť zložitú cestu, po ktorej kráča veľkolepá krajina v snahe preskočiť veky ...
India je federatívna demokratická republika, skladajúca sa zo 16 zväzových teritórií. Jej názov pochádza od mena najväčšej rieky, ktorá preteká v severozápadnej časti indického kontinentu. Starí Indovia ju nazývali Sindh, starovekí Peržania Hindu a Gréci Hindos.
India sa rozprestiera na území južnej Ázie. Na severe je ohraničená nebotyčnými Himalájami, na východe hraničí s nevysokými, avšak neschodnými horami, ktoré oddeľujú Indiu od krajín na Indočínskom polostrove. Značnú časť územia obklopuje Indický oceán a to na západe Arabské more a na východe Bengálsky záliv. Indické pobrežie je málo členité a Indický oceán je takmer stále rozbúrený.
Prírodné podmienky Indie sú neobyčajne rozmanité: nájdete tu najvyššie hory na svete i oblasti, v ktorých za tri a pol mesiaca spadlo vyše 17 metrov vody. Ale sú tu aj púšte a rozsiahla step, kde často neprší aj celý rok. India má obrovské úrodné roviny, ktoré čakajú na zavlažovanie a mohli by sa stať nielen obilnicou Indie, ale i sveta. Ešte stále sú tu neprebádané a nepreniknuteľné džungle, miesta s tropickým podnebím, ale i kraje položené vysoko v horách, v ktorých po celý rok kraľuje sneh a ľad.
Jeden z najdôležitejších činiteľov, ktoré majú vplyv na podnebie a život v celej krajine, sú juhozápadné monzúny: prichádzajú od Indického oceánu v máji a v júni a prinášajú so sebou dlho očakávaný dážď. Po Číne je India druhou krajinou s najväčším počtom obyvateľstva. Každý siedmy človek na svete je Ind. Každý deň sa tu narodí priemerne 55 tisíc detí, ročne je to vyše 20 miliónov.
India je jedným z najstarších ohnísk civilizácie. Archeologické výskumy, ktoré sa tu začali robiť iba nedávno, priniesli neobyčajne cenné poznatky o dejinách tejto krajiny. Vykopávky v údolí ukázali, že tu už vo IV. až II. tisícročí p.n.l. bola výrazná a svojrázna civilizácia. V dvadsiatych rokoch tohto storočia objavili archeológovia v týchto miestach niekoľko osád mestského typu, ktoré majú celý rad rovnakých znakov. Kultúra týchto osád bola nazvaná 'harappskou', podľa názvu sídliska v provincii Pandžáb, v ktorého blízkosti boli objavené prvé takéto mestské stavby. Osady harappskej kultúry boli ohradené silnými hradbami a zaberali plochu až niekoľko sto hektárov. Hlavné ulice miest boli rovné a široké, križovali sa v pravom uhle a okolo nich boli pravidelne rozmiestnené domy. Boli to obyčajné jednoposchodové obydlia z pálených tehál a ich plocha v niektorých prípadoch meral aj niekoľko sto štvorcových metrov. V domoch boli miestnosti pre očistné umývanie, často i zvláštne studne a kanalizačné zariadenia. V Mohendžodáre bol napríklad kanalizačný systém pre celé mesto, ktorý patrí medzi najdokonalejšie zo všetkých známych kanalizačných systémov staroveku. Skladal sa z hlavných kanálov, z odpadových kanálov, nádrží a z odtokov pre odvádzanie dažďovej vody. Celé toto zariadenie bolo dôkladne a účelne premyslené a vybudované tak, že by sa po očistení mohlo používať aj dnes. Studne boli obložené tehlami.
Pri vykopávkach našli aj majstrovsky zhotovené sošky z hliny, kameňa a bronzu. Vzorom jemnej umeleckej práce sú pečatné amulety zhotovené zo slonoviny a medi. Písmo na nich pripomína písmo Sumerov a iných národov. Úsilie mnohých vedcov rozlúštiť nápisy na týchto pečatiach, nebolo zatiaľ korunované úspechom.
Pozoruhodné úspechy dosiahli staroindickí astronómovia. Domnievali sa, že Zem je guľatá a že sa otáča okolo svojej osi. Rok delili na 12 mesiacov po tridsiatich dňoch a vždy po piatich rokoch pridávali trinásty mesiac.
Obrovským prínosom pre svet boli objavy staroindických matematikov. Nezávisle na iných národoch, prví vytvorili desiatkovú sústavu a to už v treťom tisícročí pred našim letopočtom. Vypracovali dnešný systém čísel, včítane nuly. ktoré od nich oveľa neskôr prevzali národy Blízkeho východu a ktoré prešli do Európy pod názvom arabské číslice. Vedeli vypočítať druhú a tretiu odmocninu a dosť presne vedeli určiť Ludolfovo číslo na 3,1416 a poznali aj základy trigonometrie. Ďalej dali základ algebre, ktorú od nich prevzali Arabi a matematici v Európe.
Staroindickí lekári vedeli presne určiť a liečiť najrozmanitejšie choroby a aj za hranicami sa preslávili svojou chirurgiou.
Vynikajúcu úroveň dosiahli remeselníci, ktorí robili ozdoby, zbrane a vedeli tkať jemné hodvábne a bavlnené látky a opracovávať drahokamy a kov.
O značnom rozvoji metalurgie svedčí aj sedem a štvrť metra vysoký železný stĺp, nachádzajúci sa v hlavnom meste, pri mešite Kutab Minár, ktorý bol odliaty začiatkom V. storočia a váži 6 a pol tony. Pozoruhodné na tomto stĺpe je, že hoci je neustále vystavený napospas dažďu a slnku, za 1500 rokov sa ho vôbec nechytila hrdza a desiatky vedcov si aj dnes márne láme hlavu nad tým, akou technológiou postupovali niekdajší majstri. V snahe odhaliť tajomstvo výroby tohto železa vypísalo UNESCO medzinárodnú súťaž, ktorá je dotovaná vysokými cenami.
Indovia už dávno pred Arabmi a Grékmi vedeli stavať veľké a rýchle lode, ktoré mohli prevážať stovky cestujúcich. Predtým, než Rimania postavili svoju známu Via Appia, projektovali a dláždili cesty. Indovia sú spolutvorcami aj prvej diaľnice na svete. Bola to tzv. Kráľovská cesta, vedúca z Indie do malej Ázie, dlhá 2600 km. Dal ju postaviť Darajavauš I. niekedy v období poltisícročia p.n.l. Pozdĺž nej vybudovali asi 100 ubytovní, zájazdných-prestupných staníc, vzdialených od seba na deň chôdze. O tejto 'diaľnici' sa zmieňuje aj Herodot; píše, že poštový jazdec, ktorý v určených staniciach menil kone, ju prešiel za 10 dní. Peší pochod trval tri mesiace.
(Ašokov stĺp s váhou 6 a pol tony je záhadou ako a na čom ho pred 1500 rokmi dopravili do Dillí zo vzdialenosti 270 km.)
Nebývalý a v Európe snáď najviac známy rozvoj dosiahla literatúra, umenie a filozofia. Arabské rozprávky, napríklad 'Tisíc a jedna noc', majú svoj pôvod v indických 'Pančatatrach' a 'Hitópadéšach'.
Zo slávnej učebnice lásky (Kamasútry) napísanej v 8. storočí p.n.l. sa môžeme dozvedieť okrem iného aj to, že poznali modernejší a prirodzenejší spôsob antikoncepcie, než sa používa v storočí atómovej éry.
Ako prví vedeli priasť a tkať bavlnu. Poznali hrnčiarsky kruh. Už pred štyritisíc rokmi zvládli tajomstvo zlievarenskej alchýmie.
Indickí filozofi sa dávno pred Aristotelom, Sokratom a Platónom zamýšľali nad otázkami zmyslu života, pravdy, krásy, dobra a zla, lásky a nenávisti.
V indických mestách s dláždenými ulicami, kanalizáciou, kúpeľmi a s dômyselne zariadeným vetraním, ochladzovaním bytov, prosperovala výroba a remeslá. Prekrásne bronzové a kamenné sošky, filigransky opracované torzá harappskej kultúry, udivujú rovnako odborníkov ako laikov a sú jedinečnými dokumentmi vysokej kultúry národov starovekej Indie.
To je iba heslovitý a stručný výpočet toho, čím India prispela do pokladnice ľudských snažení. Bolo by ho možno rozvádzať aj ďalej. Nie je to však treba, pretože nechceme hovoriť iba o starej sláve, ale v budúcich číslach nášho časopisu vás zavedieme do dnešnej Indie, ktorú sa po Ghándim a Nehruovi pokúša pozdvihnúť z prachu dejín k niekdajšej sláve odvážna, húževnatá a vzdelaná žena Indira Nehruová. Spolu s desiatkami ďalších čelných predstaviteľov sa usiluje, aby aj do Indie prišiel deň, v ktorom by sa už nemuselo konštatovať - to tu dakedy už bolo, deň, ktorý by dal prácu, chlieb a strechu nad hlavu všetkým .. (pokračovanie)