Lietajúci koberec mešká
Pred piatimi storočiami trvala cesta do Indie portugalským plavcom na koráboch vyše roka. Keď človek osedlal paru a skrátil si trasu z Európy do Indie cez Suezský kanál, trvala len 14 dní. A dnes? Pred večerom si v Prahe nasadnete do lietajúceho kolosu a ráno vystúpite na bombajskom letisku. Ale nepredbiehajme.
Je zachmúrený novembrový deň. Nad Prahou visí nepriehľadná, špinavožltá hmla. Dym z nespočetných komínov vytvára smog, dráždi hrdlo a páli oči. Začína poprchávať. Dáva to akú-takú nádej, že hmla sa rozpadne a poletíme.
O pol dvanástej sa naša IL-18 odpútava od betónového pásu a my sa vydávame na púť dlhú desaťtisíc kilometrov. Počas hodinového letu do Ženevy stačíme skonzumovať obed, občerstviť sa kávou a pochutnať si na dobrom zákusku a plzenskom pive.
"Práve prelietavame naše hranice" hlási sympatická letuška a informuje o výške, trase a rýchlosti nášho lietadla. Na dôvažok upozorní, že naľavo, v opare horizontu, sa trblietajú zasnežené vrcholce Álp. Let je pokojný. Pod nami sa jagá zasnežená krajina, zbrázdená krivolakými čiarami kľukatých riek. Tesne pred pristátím sa opäť ponárame do hmly. Kovový vták sebou nervózne trhne, akoby chcel vzdorovať. Pripútaní v kresle máme pocit, že sme vleteli do kopy sena. Dojmy sa prudko striedajú a zrazu sa ocitáme v akejsi divnej, bielej tme. O chvíľu sa opäť troška rozjasní a my sa ponárame do šera novembrového dňa. Letíme pomerne nízko a pod nami sa rýchlo šmýka smaragdová plocha ženevského jazera. Po pristátí lietadlo roluje k menšej kruhovej stavbe zo skla a hliníka.
Privítajú nás dve usmievavé ružolíce slečny a vedú nás na pohyblivé schodište. Z toho prechádzame do podzemia na bežiaci pás, strácajúci sa kdesi v nekonečnej perspektíve dlhočizných chodieb. Do hlavnej budovy sa dostávame bez toho, aby sme urobili krok. Tu nás ponúknu kráľovským obedom, ktorý končí fľaškou červeného vína. Medzitým nám oznámia, že definitívny odlet je až večer. Podľa možnosti nech sa však nerozchádzame, pretože tunajší zástupcovia spoločnosti vybavujú povolenie na prehliadku mesta. Zraz o polhodinu pri východe B. Krátku chvíľu, ktorá nám zostáva, využívame na obhliadku vkusne, účelne, dômyselne, jednoducho a predovšetkým moderne zariadených a čistotou sa jagajúcich hál. Pastvou pre oči sú hýrivé výklady s najrozličnejšími darčekmi, hodinkami a kožuchmi, svetrami a oblekmi, alkoholom a bohvie čím všetkým. Uprostred jednej z rušných hál vystavuje Ján Pátek svoje unikátne atómové hodiny, ktoré za jeden rok zmeškajú maximálne jednu desaťtisícinu sekundy.
Mám pri sebe 50 korún a skúšam ich v zmenárni zmeniť. Čakám, ako sa zatvári útly chlapík, ktorého som o to poprosil. Zrejme nie je zvyklý na tieto peniaze. Nedôverčivo obracia bankovku a obzerá si ju z jednej i z druhej strany. Stroho mu vysvetľujem, že letím do Indie, mám chvíľu čas a chcem domov poslať pozdrav. Okej, zažmurká s úsmevom. Chvíľu trvá, kým nájde správny kurz. Franky mi stačia práve na tri pohľadnice.
Pri B východe nás čakajú dve útle dievčatá: Elza a Brigita. Opakujú o odlete, čo už vieme a pozvú nás na prehliadku predvianočnej Ženevy. Striedajú sa pri mikrofóne autobusu a štebotavo raz jedna, raz druhá vysvetľujú pamätihodnosti svojho mesta. Na záver pripravia prekvapenie. Výlet do rázovitej švajčiarskej dediny, vzdialenej od Ženevy 15-20 kilometrov. Tu nás pohostia jablčnými lokšami a sladkotrpkým vínom.
Tisíce spútaných koní
Neletím po prvýkrát a nevidím prvé lietadlo. Ale v blízkosti Boeingu 707 - tejto oceľovej a hliníkovej obludy sa mi prekvapením zastavuje dych. Nijako nechcem veriť, že tento kolos dokáže vzlietnuť. Pochybnosť ešte vzrastie, keď stojac v rade pozerám okolo, pred i za seba a zdá sa mi, že na tento spoj čaká okrem desiatok vozíkov plne naložených debnami, kuframi, balíkmi a vrecami aj celý vlak ľudí. Pochybnosť a obavy zmiznú, len čo prekročím prah lietadla. "Veď to je kinosála" zvolám s údivom. Vítajú nás tri krásavice s rukami zloženými ako k modlitbe a tichým indickým "Namaste". Má to značiť rovnako "dobrý večer ako "vitajte" a "príjemný a dobrý let". Potom ešte každého skontrolujú, či sa dobre pripútal a ozruta sa s ohlušujúcim piskotom derie do výšok. Uplynie niekoľko minút a sme nad hustými mrakmi. Postupne sa oblačnosť zmenšuje a v bledožltom svite mesiaca dole pod nami svietia vrcholce alpských velikánov. Letíme ticho, počuť iba svišťanie, akoby nerevali štyri obrovské turbíny schované pod našimi krídlami, ale kdesi ďaleko od nás, sotva na hranici počuteľnosti.
Z veliteľskej kabíny vyjde počerný, vysoký, sympatický mladík v bielej košeli. Predstaví sa ako pilot, privíta nás a informuje, že poletíme vo výške 10500 metrov, rýchlosťou asi 950 kilometrov za hodinu a že najbližšia zastávka bude v Bejrute. Zaželá dobrý let a odovzdá slovo ďalšiemu, ktorý nás názorne inštruuje ako používať kyslíkovú masku, narábať so záchrannou plávacou vestou, kde sa možno umyť, kúpiť si cigarety a whisky a ďalšie drobné suveníry, ktoré tu predávajú bez cla. Kým rozpráva, všímam si kresieb na stenách kabíny, zobrazujúcich bohov a polobohov a ich manželky, ako bojujú, bavia sa, kraľujú a milujú.
Začína večera. Keď mi ju letuška na veľkom podnose donesie, nechápavo na ňu vyvaľujem oči. "Vari to všetko mám zjesť?" pýtam sa ostýchavo. "Isto, veď vás čaká ďaleká cesta." Asi si ma pomýlila s dajakým maharadžom, uvažujem v duchu a nenápadne škúlim, čo dostáva druhý a tretí sused. Omyl to nie je - uspokojujem sa, zhlboka vydýchnem a pustím sa do jedenia ako do zápasu. Postupne zisťujem, že toho ani nie je tak veľa a že ja som vlastne strašne hladný. Neviem, či za zvýšenú chuť vďačiť predjedlu - dráždivým krabom s olivami a nátierkami, alebo tým najrozličnejším koreniam, štipľavým i menej štipľavým, voňavým a ešte voňavejším, alebo tomu, že to všetko dráždi nielen chuť, ale i nos a oči a či tomu, že stále mám pocit, akoby tento rozprávkový "stolček prestri sa" vyčaril kuchár o poschodie nižšie akurát pre mňa. Slovom, ani som sa nenazdal a po dvoch grilovaných kuracích stehnách, poriadnej dávke čímsi pikantným okorenenej ryže, tucte čohosi zeleného a veľkého ako orechy, posypaného strúhankou, zákuskom a krémom s višňami, špeciálnym syrom a mandarinkami, keksami a aromatickým indickým čajom, nebolo ani stopy.
Vzájomne si pochvaľujeme dobrú večeru a pohodu a príkladnú starostlivosť personálu. Niektorí listujú v amerických i anglických zábavných a obrázkových časopisoch.
"Viete, že mi to všetko pripadá ako neskutočné?" preruší môj sused mlčanie. "Čo?", pýtam sa nechápavo. Snáď nemá halucinácie z výšok, myslím si a podozrivo si ho obzerám.
"To, že pod nami je desaťtisíc metrová priepasť, rútime sa do hlbín noci takmer rýchlosťou zvuku, okolo nás, možno ani nie 20 cm za touto stenou besnie fantastický cyklón a my si to vôbec ani neuvedomujeme, necítime to".
"Počkajte, až prídeme nad Indický oceán, ako nás bude hojdať" - oponujem, pretože nič múdrejšieho neviem povedať. Podchvíľou sa dívam okrúhlym okienkom do bledej noci. V matnom svetle mesiaca občas vidieť obrysy ostrovov, obkolesených žltými, drobnými trblietajúcimi sa bodmi.
V pravidelných intervaloch osvetlia piloti krídla a skontrolujú námrazu. Po troch hodinách letu zažiari ďaleko pred nami zahnutý fosforujúci náhrdelník. Pomaly klesáme. Farebný ohňostroj svetiel sa k nám blíži fantastickou rýchlosťou, začne sa vlniť, trblietať a človek sa ani nenazdá a je tu - Bejrut.
"Prosíme ctených hostí, aby na chvíľu vystúpili" žiada palubný rozhlas.
"Sme v Oriente." Tašky a kabáty si berte so sebou radí ktosi. Ovanie nás príjemná klíma. Je po búrke. Vo vzduchu cítiť ozón. Z diaľky k nám dolieha hrmenie a noc oslepujú blesky. Vzduch vonia pomarančami a morom. Autobusy nás zavezú do neďalekej letištnej budovy. Sotva stačíme vypiť Coca-Colu a už nás pozývajú temperamentní Arabi obzrieť si ich obchody, ktoré sú tu na poschodí, hneď za týmito dverami. Máme hodinu času, aspoň sa nám to rýchlejšie minie, hovoríme si. V okamžiku sa prebúdzajú z polospánku a začínajú sa prebúdzať ako osy. Každému strčia čosi do ruky, začnú to do neba vychvaľovať, prekrikujú sa, dušujú, že všetko dávajú pod cenu len preto, lebo už s tým chcú zajtra skončiť a odsťahovať sa do Ameriky, ťahajú vás za rukáv, balia vám čosi do tašky ..
Dostať tu všetko, od gýčovitých suvenírov až po najmodernejšie japonské tranzistory a fotoaparáty. Pravda, za doláre, libry, franky, marky .. A preto, že ich nemáme a z tohto hurhaja ide človeku hlava prasknúť, hľadáme únik na balkóne. Od mora podúva slabý vietor a prináša jeho sladký závan.
Z mínus sedem do plus štyridsať
O hodinu sme opäť vo výške 11000 metrov. Je bezmračná tichá noc. Nad nami sa trblietajú hviezdy. Uvoľním si kreslo do vodorovnejšej polohy, zoberiem ponúknutú deku a podhlavník a pokúšam sa nájsť najvýhodnejšiu polohu, aby som mohol usnúť. Susedia sú už dávno v ríši snov. V kabíne je už prítmie, svieti iba veľké kruhové svetlo na strope, ktoré vytvára dokonalý dojem letnej oblohy aj s rozložením hviezd. Ľahko, ako vánok, sem tam sa mihnú stevardky, poprikrývajú deti, ponúknu tíško vodu, čaj či kávu, naprávajú podhlavníky a opäť sa stratia ako sen. Zvonku preniká studené svetlo mesiaca. V tej chvíli, neviem prečo, mi okrúhle okná pripomínajú ponorku.
Keď sa prebudím, začína svitať. Ešte stále letíme nad arabskou púšťou. Napravo od nás, v hmlovitom opare na pokraji horizontu, plápolajú fantastické, raz menšie, raz väčšie plamene a občas splývajú s kúdolmi čierneho dymu. Pod nami sa čoraz zreteľnejšie črtajú hrebene vrcholcov, divoko zasadených do špinavo hnedej skalnatej mesačnej krajiny. Potom sa častejšie pod lietadlom začnú objavovať chuchvalce bielych mračien - zrkadliacich sa v smaragdovej hladine Indického oceánu. Úporne hľadám nejakú stopu lodí. Márne. Lode sa objavujú až keď začíname klesať. Postupne sa zväčšujú a zrazu sa pred nami objaví pruh pevniny. Zakrúžime nad mestom a hladko pristávame. Keď sa otvoria dvierka lietadla, ovalí nás horúci, vlhký a ťažký vzduch, plný hnilobných zápachov. A prv než sa stačíme dotknúť indickej zeme, začneme sa oblečení v Ženeve do 7 stupňového mrazu, potiť skrz naskrz pod neúprosnou páľavou 45 stupňov horúčavy. Nasleduje krátke privítanie a dekorovanie vencami zo živých kvetov. Sme v Bombaji .. (pokračovanie)