Cesta Hrdinov SNP
.. alebo z Dukly na Devín peši za jeden mesiac

".. Na Dukle ticho, iba vánok v korunách bukov mäkko sviští,
hrdinov padlých tuhý spánok, október cúva zlatolistý. "
(Dukla)

".. Ty, ktorý vchádzaš sem, odožeň bôľ a súcit, nech kropky tvojich sĺz nezvonia o mohyly za hrdosť človeka,
za život ľudstva súci, za tvoju jasnú tvár my smrť sme podstúpili. "
(Slavín)






Deň 26.

   O pol ôsmej ráno som rozlepil oči a vykukol zo spacáku. No musí drbať, my sme sa v noci rozložili rovno na prašnej ceste. Aj sa mi zdalo, že je podlaha nejako divne rovná, ale v noci som to neriešil. Sonia sa furt mrvila a šuchotala, ráno som ju zobudil a vyhodil zo stanu. Pobalili sme veci a vyrazili na Ihriská (730m), vrch nad Drietomou. Za záhradami končila dobrá cesta a nasledovalo pŕhľavové peklo. Keby som mal dodnes narátať, koľko úsekov už bolo takto hnusných, asi by mi nestačili prsty na celom tele .. Lenže frflať nepomôže a tak som šlapal ďalej. Sonia išla svojim pomalším tempom, tak som ju nečakal a udrel do kroku. Konštantným stupákom som dorazil na vrchol, kde nebol žiadny výhľad, tak som pokračoval do sedla pod Sokolím kameňom a tam dlho čakal na Soniu. Hneď ako dorazila, nenechal som jej vydýchnuť a šlapali sme na Sokolí kameň (696m). Na jeho vrchole sme stretli Jara a Zuzku, ktorí si sem odskočili v rámci dennej túry z neďalekej dedinky. Obaja žijú v Kanade a v rámci návštevy Slovenska si spravili výlet práve na tento vrch. Strašne fajn ľudia, spravil som s nimi krátke videjko, napísali mi pár riadkov do zápisníka, chvíľu sme s nimi posedeli a po malej pauze sme pokračovali na Machnáč ..
Prišli sme na Machnáč a na miesto, kde sa stretáva slovenská a česká hranica. Tento úsek trasy bol veľmi príjemný, tak sme si pri Kykuli v Bielych Karpatoch dali obednú pauzu s výhľadom na kravy a nejakých robotníkov. Odtiaľto išla červená značka cez Česko, po asftaltke až po Vysoký vrch (698m). Na chate Vyškovec-Mikulčin Vrch sme dali pivko a posedeli na terase, kde vedľa nás posedával starší manželský pár a stále si nás divne premeriaval. Našťastie brali eurá, lebo české koruny som pri sebe nemal. V tejto oblasti Bielych Karpát sa nachádza viacero chatových oblastí s možnosťou prenocovania. Okrem iného tu nájdete aj pamätník zostrelených amerických bombardérov. Na sklonku 2. svetovej vojny sa práve nad Bielymi Karpatmi odohrala letecká bitka medzi americkými bombardérmi a nemeckou Luftwaffe. Cieľom Američanov (2. bombardovacia skupina) bola rafinéria ropy v Přívoze a ostravská stanica, kde Nemci sústreďovali vojenskú techniku pre východnú frontu. Za nejasných okolností došlo k zdržaniu poslednej 20. letky. Nacistické lietadlá zostrelili niekoľko amerických bombardérov. Jeden z nich, lietadlo B-17G, havaroval nedaľeko tohto miesta. Zahynulo tu 9 letcov. Padákom sa zachránil iba jeden člen posádky, veliteľ lietadla Thayne L. Thomas, ktorý dopadol medzi stromy. S pomocou miestnych obyvateľov prekročil slovenskú hranicu. Zo Slovenska sa potom dostal späť do USA. Množstvo autentických predmetov z tejto udalosti na nachádza v Mestskom múzeu v Slavičíne alebo priamo v neďalekom Šanove .. Ale dosť bolo histórie, vráťme sa naspäť k túre ..
Keďže české mapy neuvádzajú časy, nemal som potuchy, koľko môže trvať cesta na Veľkú Javorinu. Podľa dĺžky odšlapaného úseku z Drietomy po Obecní háj som usúdil, že sme niečo za polovicou. Sonia chcela viac oddychovať, čo neprichádzalo do úvahy a tak som jej oznámil, že idem zadeliť push the tempo. Udrel som do topánok a míňal vrch Studený (646m), výhľad na Březovú a Strání, až som dorazil cez pole k dákemu rázcestníku, ktorý mal na sebe konečne napísané Veľká Javorina. Sklamala ma znova asfaltka, ktorá podľa mapy bola až po Kamenní boudu. Obrovský počet prichniapnutých ľudí vo mne vyvolal otázku 'čo sa tam hore deje?' a polotriezvo vyzerajúceho kovboja s klobúkom som sa nakoniec spýtal, aká akcia tam dnes je. Oznámil mi, že práve dnes sa konajú 'Slavnosti bratrství Čechů a Slováků na Velkej Javorine', ktoré tam bývajú každý rok. Škoda, že som o tom nevedel skôr, išiel by som rýchlejšie a možno ešte stihol dajakú oslavu. Za Kamenní boudou končila (chvalabohu) asfaltka a trasa pokračovala až na Veľkú Javorinu lesom. Kúsok pod vysielačom som dostal SMS od Sonii, že sa stratila. Kurva, ona sa snaď stratí aj na rovnom moste .. Odpísal som jej "follow the red mark" a pokračoval ďalej. Asi o 15 minút mi prišla ďalšia SMS, že počula hrať hudbu a išla za ňou a skončila u nejakej rodinky, ktorá sa nachniapavala slivovicou. Ajaj, to zas bude akcia, pomyslel som si .. Nič to nemenilo na fakte, že som sa ponáhľal na Holubyho chatu, aby som stihol kuchyňu a niečo pod zub. Pamätal som si Ivove slová, keď spomínal, ako sem na túto chatu prišli onoho času neskoro večer a chatár namiesto toho, aby im otvoril, kukal telku a mal ich na saláme. Parádny prístup, že .. Stihol som prísť na chatu pred zotmením, unavený po celom dni som zapikoval rovno do jedálne a objednal si kapustnicu a pivo. Ani som sa poriadne nenapil a v tom mi pípli ďalšie 2 SMSky, jedna od Sonii (čo som si aj myslel, že bude písať) a druhá od Andrey Plávkovej (čo som teda veru vôbec nečakal ..)
Sonia písala o šere, blížiacej sa tme a znova stratenej značke, Andrea o tom, že prídu na Holubyho chatu na pivo. Paráda. Na chate boli v tom čase traja ožralí cyklisti Moraváci, dvaja na totálku spali s hlavami na stole a jeden ešte relatívne v pohode. Josef Gurica, ako sa predstavil ten najtriezvejší, mi napísal do zápisníka pozdrav, zároveň zaujal funkciu záchranára a vybral sa aj s bicyklom hľadať Soniu. Opísal som mu, ako vyzerá a že nevie moc po slovensky ani česky, nech hľadá ženskú s parazólom. O chviľu dorazil Matúš s Andreou a Tomášom a sadli si ku mne, objednali pivá a tešili sa, že ma vidia. Dvaja vožralí sa prebudili a zmizli v tme. Našej partii som porozprával zážitky z posledných dní a ako si tak sedíme, pijeme a kecáme, dorazil Jožko aj so Soniou. Bol z nej úplne vedľa a snažil sa velice komunikovať po anglicky. Sonia bola naliata, očividne sa o ňu rodinka pri Kamenní boude dobre postarala. Rozprávala nám, ako do nej nalievali slivovicu a na cestu jej pribalili rezne a koláče. Ešte že je vegetariánka, aspoň sa mi ušli rezne, ktoré som jedol až po Pezinskú babu ..

   Vedľajšia partia, dvaja chlapi a dve ženské, začali hrať na gitare a harmonike a hrali tie typické pesničky, ktoré nesmú chýbať na žiadnej zábave. Jožko všetko opičoval, ako vidno v tomto videu, ktoré je zostrihom večera na tejto chate. Sonia do seba naliala ešte pár panákov a začala obhajovať cigáňov, že sme k ním veľmi zlí, nespravodliví a nedávame im to, čo si zaslúžia. Ej veru, zahrala na nesprávnu strunu. Andrea jej hneď oponovala a snažila sa vysvetliť, že sú akí sú a žiadne zmeny nechcú, čo dostanú to rozbijú a žiť v odpadkoch je pre nich normálne. Na záver večera sa slovne pochytila so Soniou s skonštatovala, že je to "typická Amíčka piča". Matúš s Aďou a Tomášom sa pobrali pomaličky do Starej Turej a dohodli sa so mnou, že zajtra ráno budeme odtiaľto pokračovať spolu. Aďa mi ešte zanechala odkaz a rozlúčili sme sa. Zostal som tam len ja, nadrbaná Sonia a vedľa partia kvázi hudobníkov. Radšej som to zabalil, išiel do sprchy a spať. Nepochopená Sonia zostala v jedálni, ale nikto sa s ňou nechcel baviť, tak to časom zabalila aj ona. Nuž, komu niet rady, tomu niet pomoci ..

Deň 27.

    Budíček nastavený na ôsmu hodinu ma zobudil pomerne sviežeho, čo sa o Sonii povedať nedalo. Aďa s Matúšom prišli opäť na Holubyho chatu, aby s nami mohli šľapať po Myjavu. Na raňajky sme si dali párky a o 8:45 sme vyrazili z chaty. Vrátili sme sa nazad ku vysielaču na Veľkej Javorine, odkiaľ červená pokračovala po československej hranici cez Durdu (842m) a Kašpariskův vrch (778m). Po ceste sme míňali rôzne kamenné pomníky, kde si na jednom z nich Sonia zastretchovala. Sem by som sa rád niekedy vrátil na bicykli, pretože tu boli výborné podmienky na príjemnú horskú bajkovačku ..
Na hrebeni Bielych Karpát na hraniciach Slovenska s Českom sa nachádza pomník gen. i.m. Ilju Danieloviča Dibrova, ktorého tu v boji zastrelili. Na pôvodne ružovom žulovom náhrobnom kameni je dvojjazyčný nečitateľný nápis, že tu padol veliteľ 2. Stalinovej brigády. Generál Dibrov síce padol na mieste, kde je jeho pomník, ale jeho spolubojovníci preniesli jeho telo do Španej (to je v Bošáckej doline) a až tam ho pochovali. Po vojne potom jeho telo vykopali a previezli do Sovietskeho zväzu. Trasa pokračovala popri Dibrovovom pomníku, oproti ktorému sa nachádzal starý altánok, na vrch Čupec (819m) a za ním prestala lemovať štátnu hranicu a stáčala sa na juh, vzdušnou čiarou a smerom na Starú Myjavu.
Po ceste sa nachádzal Vrch slobodných (687m), pri ktorom sme sa všetci pofotili aj napriek tomu, že pre mňa to už nie je aktuálne. Matúš nám porozprával, ako sa tu konali rôzne downhillové bajkové preteky. Na tomto úseku bolo dosť popadaných stromov, ktoré tu zanechali lesníci ako prekážky turistom. Niekedy mi to tu pripadalo ako prekážkový beh a nie turistika ..
Kúsok za Hrabinou, ktorá bola zhruba pol hodinku od Vrchu slobodných, sme našli horáreň, pri ktorej bola studňa, ale bolo z nej cítiť čpavok, zrejme ju niekto čistil, takže piť z nej neprichádzalo do úvahy. Drevené stolíky s lavičkami a ohniskom pripomínali detské tábory, tak sme sa tu na chvíľu zložili a naobedovali sa. Sonia si varila nejaké svoje špecialitky a ja som dojedal chlieb s bambínom (rezne som si šetril na horšie časy). Otravné osy lietali všade okolo nás, až som sa rozhodol ich likvidovať horalkou. Tri sa mi podarilo zakillovať. Po krátkej pauze sme pokračovali na Starú Myjavu cez Jurášovú (542m) a Jurášovú lúku. Pri Uhliskách sme zbadali prvú ceduľu Stará Myjava, čo znamenalo dlhý úsek po asfaltkách až do Jandovej doliny za Myjavou ..
Nepríjemné teplo a slnečné lúče nám udreli do hláv a okrem iného rozpálili aj smolu na asfalte. O tomto okrese je známe, že sa tu vyrába vynikajúca domáca slivovica, tak sme sa o tom chceli presvedčiť na vlastnej koži. Vtipný názov časti Horný Výhon a nasledovná melódia z miestneho rozhlasu nás utvrdila v tom, že sme po dlhom čase opäť v nejakej dedine. Prichniapnutého pána na bicykli sme sa popýtali, kde by sme mohli nájsť niekoho, kto by nám dal ochutnať z domácej slivky. Odporučil nám žltý dom za križovatkou, tak sme sa tam vybrali. Prišli sme k domu, vošli na dvor a zazvonili na dvere. Po krátkom presviedčaní, že sme naozaj turisti a nie žiadna kontrola ani obchodná inšpekcia, nám milý pánko doniesol koštovku. Fantastická slivovica! Porozprával nám, ako dlho slivovicu vyrába a poukazoval svoje kone a pozemky. Sonii to zachutilo a rovno si kúpila trištvrte litrovú fľašu tohto lahodného nápoja. Spokojní sme sa rozlúčili a pokračovali na Myjavu .. Po rozpálených asfaltkách ..
Myjava nás privítala ríbezľovým sadom, v ktorom som sa dosýta najedol ríbezlí. V tomto teple padli naozaj vhod. V Myjave sme prechádzali popri cigánskych domoch, z ktorých na nás domáci zazerali až príliš zaujato. O malú chvíľu sme sa ocitli v centre, kde sme skočili na pivo aj s Jarom Zemanom, ktorý tu niekde býva. Tu sa s nami Aďa s Matúšom rozlúčili a ja som pokračoval so Soniou ďalej. Podľa značiek by sme mali byť o 3 hodiny pri mohyle generála Štefánika nad Brezovou pod Bradlom, kde sa cesta hrdinov SNP mení na Štefánikovú magistrálu a pokračuje až na Devín. Sonia začala výraznejšie zaostávať a teplo jej zrejme nerobilo najlepšie, tak som pridal do kroku a ďalej od cintorínu za Myjavou pokračoval sám ..
Cesta bola chvíľami prašná, chvíľami rozbitá asfaltka a sem tam lesná. Od cintorína pokračovala cez Babiarovcov na Holubací vrch a odtiaľ do Jandovej doliny. Chatárske oblasti boli všade naokolo a pár ľudí pracovalo na poliach a staralo sa o pozemky. Pri Priepasnom potoku som nabral čerstvej vody a pokračoval výšľapom na Štefánikovu mohylu. Trasa vedie cez polia popri záhradách opäť do lesa, kde som uvítal chládok jak prezident zahraničnú delegáciu. O 17:15 som dorazil k mohyle, ktorá zívala prázdnotou. Nikde žiadni turisti ani návštevníci, pri tejto obrovskej mohyle som si pripadal ako trpaslík. Pobehal som ju krížom krážom a kochal sa výhľadmi na všetky strany. Krásne počasie s dobrou viditeľnosťou a nepríjemným teplom mi robilo spoločnosť počas celého dňa. Práve tu som sa rozhodol, že dnešok zakončím v Brezovej pod Bradlom na nejakom priváte a dám si po celom dni dobrú studenú sprchu. To som ale nevedel, ako ďaleko za mnou je Sonia a aké sú jej plány ..
Po hodine som dorazil ku kostolu v Brezovej pod Bradlom. Pýtal som sa na nejaké priváty na prespanie, ale nikto mi nevedel poradiť, či tu vôbec niečo také je. V jednej reštaurácii mi mladý čašník poradil, že na konci mesta je učilište a že by som mohol teoreticky prespať na intráku. Paráda, hovorím si. Prešiel som celú Brezovú, ktorá je roztiahnutá jak nohy Jenny Jameson a za pumpou som našiel spomínané učilište. Na vrátnici som sa popýtal pani, či by našla nejakú izbu, po úvodnej neochote nakoniec zaštrngala kľúčami. Ako sama povedala, izba "nie je nič moc" ale keď si ma premerala tak dodala "ale vám bude stačiť". Hneď ako som si zložil veci na izbu, zbadal som asi 30 malých futbalistov v Slovanistických dresoch, ktorí mali nejaké sústredenie a boli ubytovaní tiež na tomto učilišti. Výkriky "Slovan do toho!" som ignoroval a futašil do blízkej pizzérie oproti železničnej stanici. Tam už sedelo zopár trénerov týchto piškótov a mali čo-to vypité, pretože riešili životne dôležité veci, ktorá má aké cecky a ako by vyklátili čašníčky. Prepotení a smradlavý ako bezdomovec som si sadol na terasu a skontroloval mobil, či sa neozvala Sonia. Neozvala. Objednal som si pizzu a 2 pivá a ani nie po piatich minutách zazvonil mobil, že Sonia práve dorazila ku kostolu. Cez mesto to má dobrých 40 minút, plus kým príde až sem, nech je to hodina. Poslal som jej inštrukcie ako ma nájde a chlípkaním z piva čakal na pizzu .. Sonia dorazila za tmy unavená a upičovaná jak predavač na burze. Skôr, ako začala hovoriť k veci, som ju stopol s tým, že s ňou končím a od zajtra šlapem sám. Aj sama súhlasila, pretože toho mala za tie necelé tri dni dosť. Najedli sme sa a pobrali na intrák dať v plesnivej kúpeľni sprchu a zaľahnúť do rozheganých študentských postelí ..

Deň 28.

   Na intráku ma zobudilo slnko, ktoré pieklo na špinavé okná našej izby. Bolo niečo po siedmej a mňa začali žrať mrle, tak som zobudil aj Soniu, že ideme do mesta spraviť nákup na viac dní, pretože v Malých Karpatoch veľa obchodov nie je, vlastne je ich tam presne 0. Na pamiatku som si pofotil prekrásnu izbu, pobalil svoje veci a zniesol ich dolu na vrátnicu.
Pani zo včera tam bola stále a bez akýchkoľvek problémov mi schovala ruksak, takže sme sa len s prázdnymi rukami vybrali do mesta. Kúsok od školy bola pristavená dodávka a dvaja chlapíci sa pokúšali naložiť nejakú plynovú bombu s ktorou chceli pomôcť. Dohodol som dobrý barter, že im s tým pomôžem, ale hodia ma do centra, aby som ušetril cca pol hodinu chôdze, keďže škola bola úplne na konci mesta. Súhlasili. V Brezovej pod Bradlom som si ešte všimol tento pomník, potom potraviny, nasledoval nákup životne dôležitých potrieb. S igelitkou v ruke som sa peši vrátil na intrák, rozlúčil sa so Soniou a pokračoval na Dlhé rovne. Bolo 08:40 ráno keď som opäť vchádzal do lesa. Chládok z okolitých stromov a nekonečný kľud ma hnal dopredu s vidinou domova. Už len pár dní a budem doma. Konečne doma ..

   Červená značka v týchto končinách viedla cez Matejkovu a Bajcarovu dolinu rozrytú ťažkou technikou a lesníkmi, ktorí sa tu doslova vyšantili. Des a hrôza ako to tam vyzeralo, radšej som to ani nefotil. Nasledovalo Skálie, Slopy (431m) a konečne Dobrovodský hrad. Je to rozľahlá zrúcanina nad obcou Dobrá Voda v hustom lesnom poraste na výbežku hrebeňa Malých Karpát. Práve v týchto dňoch tu prebiehali rozsiahle rekonštrukčné práce dobrovoľníkov, ktorí tu mali postavené rôzne stany. Bolo niečo pred pol jednou, ideálny čas na obed. Vybral som si dobrotky z potravín a pridal k tomu jeden rezeň od Sonii, po ktorom len tak fuklo. Potom som pobehal okolo zrúcaniny a spravil týchto pár fotiek ..
Po necelej pol hodine od hradu som sa ocitol v poslednom meste pred Bratislavou, v Dobrej Vode. Zapichol som to do pizzerie, kde som si dal komplet menu: pivo, kofolu, borovičku a lízanku. Otravné osy mi znepríjemňovali hlavne ten dezert namočený v malej borine. Doslova ma vyhnali z terasy, na ktorej býva zavesený banner o Trnavskej stovke. Prešiel som sa dedinou smerom ku Zlámanej hore a pokračoval vo svojej púti Malými Karpatami smerom ku Vyvieračke a na Rakovú, kde sa oproti mne vyrútil nepriviazaný nasratý pes. Celý čas som kráčal popri potôčiku po spevnenej, miestami až asfaltovej ceste vedľa hlavnej cesty vedúcej z Jablonice do Trstína. Trasa tu prechádza cez hlavnú cestu medzi samé odpadky a špinu, kde zvyknú parkovať puberťáci, ktorí v autách nakladajú svoje jednoduchšie sliepky. Pri Dolnej Rakovej, čo je kúsok od tejto cesty, si nejaký zmrd postavil nechutný dom a ohradil ho ešte nechutnejším, obrovským plotom so samými zákazmi vstupu do lesa. Debil. Radšej som sa pobral ďalej po značke smerom na Sokolské chaty, príjemnú chatovú oblasť plnú otravných komárov. Jeden mladý šikovný podnikateľ si medzi týmito chatkami otvoril skromný podnik, ku ktorému som prišiel vďaka obrovským pivným parazólom. Chlapík mi ponúkol kofolu a porozprával dáke historky. Sokolské chaty sú veľmi pekná chatová oblasť, o ktorú sa domáci chatári naozaj starajú a svoje pozemky mali krásne zveľadené .. Ako sa tak zamračilo, začal som hľadať flek, kde by som sa zložil. Prešiel som celú oblasť a skúsil som to na najbližšom poli, ktoré nebolo ani prechodené, ani pokosené, plné pŕhľavy, černíc, komárov, kliešťov a krtincov. Pokúsil som sa čo najrýchlejšie postaviť stan, síce sa mi to podarilo len s asi 50timi štipancami, ale nenašiel som rovnejší terén kvôli blbým krtom. Čím viac som tam pobehoval so stanom v ruke, ruksakom v druhej ruke nadávajúc na komáre s dopŕhlenými nohami, tým viac sa moja nálada zhoršovala, až som sa na celú túto akciu vysral a pobral sa nazad medzi chaty. Komárov tu bolo o niečo menej, ale stále to bolo peklo. Zúfalo som hľadal, kde by som sa zložil, až som si nakoniec vybral jednu z chatiek. Popisné číslo 120, krytá terasa a všade veľa pavučín mi napovedalo, že tu už asi dlhšie nikto nebol. Susedia vedľa sa len prizerali, čo tam stváram, tak som im rovno povedal, že si plánujem postaviť stan na 1. poschodí na terase kvôli komárom a že by som tu rád prespal do rána. Policajtov našťastie nevolali a ani im nejak neprekážalo, že som sa tam zložil. Na večeru som si dal ďalší rezeň a už o 20:20 som zaľahol do spacáku. Začalo ma nejak svrbieť lýtko, tak som len nechtami vytrhol zakusnutého kliešťa a vyšmaril ho zo stanu, zmrd krpatý! Škoda, že som sa takto nerozhodol skôr, mohol som mať o desiatky štipancov od komárov na tele menej ..

Deň 29.

   O ôsmej ráno som zbalil veci a skontroloval štípance. Bol som doštípaný jak hajzel, ale čo som mal robiť. Vrátil som sa na rázcestník Trnávka a pokračoval v mojej púti Malými Karpatami. O pol hodinu som sa ocitol pri Vápenke, nechutnom obrovskom zaprášenom kameňolome, kde sa pretekali nákladiaky a nejeden ma zavial celého od prachu. Poponáhľal som sa po asfaltke ku Horným Mlynom, tu by som chcel podotknúť, že si treba všimnúť šípku smerujúcu medzi chaty do lesa. Z jednej z chatiek vyšiel na terasu nejaký chlapík, ktorý vyzeral jak po dobre prežúrovanej noci a okrem toho, že si predo mnou dobre poškrabal vajčiská, zaliezol do chaty a vrátil sa bez slova s pohárom studenej vody a jediné slovo čo povedal bolo "pi". Exol som pohár, poďakoval a pokračoval popri Bielej hore pod Havraniu skalu. Nasledoval hodinový výšľap na Záruby (767m), najvyšší vrch Malých Karpát. 6 mladých chalanov z nejakých dedín z okolia Trnavy dorazilo na vrchol po zelenej značke od Čertovho žľabu. Ani som nestihol spraviť nejaké fotky a rozliezli sa pri kríži a na skaly. Vykašľal som sa teda na fotenie a pokračoval ďalej po hrebeni na zrúcaninu hradu Ostrý Kameň. Kúsok pod Zárubami bol detský tábor, ktorý si vyšiel na výlet a napočítal som 20 detí, ktoré sa práve učili zakladať oheň a strúhať paličky na opekanie. Pred Ostrým Kameňom som stretol dvoch cyklistov, ktorí prišli z Veľkej Fatry a ich výskyt v Malých Karpatoch spočíval v navštevovaní zrúcanín v okolí. Kedže sa chalani z hradu vracali, tak sme sa rozlúčili, popriali všetko dobré na cestách a ja som v kľude dorazil na Ostrý Kameň. Ticho a kľud všade naokolo, žiadni ľudia, len vrabce čo popičievali na stromoch a ja, schovaný v chládku pred pripaľujúcim slnkom ..
Nasledoval niekoľkokrát absolvovaný úsek okolo Breziniek a Červenej hory popri Tmavej skale na poľovnícku chatu Mon Repos. Tento úsek, ktorý bol viacmenej prechádzkou po lesíku bez nejakých väčších prevýšení, som prešiel za hodinu a pol. Na Mon Repose som si posedel a naobedoval sa, pokukal okolie a v altánku našiel ešte zatvorené ovsené vločky. Bŕŕŕ, nemám ich rád, tak som ich tam nechal ležať a radšej som okúsil čerstvú vodu z pomerne novo vyzerajúceho kohútika pri horárni ..
Nad Mon Reposom je bývalá horáreň, ktorá je už dlhší čas uzamknutá, ale našťastie nebola zamknutá latrína rovno pri ceste, tak som si na nej trošičku posedel a pokračoval na Amonovu lúku. Na samotnú lúku som sa ani nešiel pozrieť, keďže sa odtiaľ ozýval príšerný hluk nejakých teenagerských Záhorákov. Vyšľapal som si to na Klokoč (661m) napriek tomu, že značka ide popod neho. Na vrchole sa nachádza známy drevený kríž, do ktorého zvyknú ľudia zatĺcť klinec (klinec predstavuje starosť, ktorej sa chcete zbaviť). Pokochal som sa výhľadmi a ponáhľal sa ďalej, lebo komáre začali byť znovu príliš otravné. Bolo ich znova milión a mňa prestávalo baviť ich vkuse zabíjať, tak som sa rozhodol zakempovať v sedle Uhliská aj napriek tomu, že som mohol kľudne potiahnuť ďalej. Pri betónovom pomníku s Pannou Máriou som si rozložil stan a zaliezol dnu. Hrobové ticho, akurát som len prelínal bzukot komárov, ktoré si sadali na sieťku stanu ..
Asi po 15 minutách sa ozvali nejaké hlasy, tipoval som 4 ľudí. Sadli si na lavičku kúsok od môjho stanu a s typickým záhoráckym prízvukom sa začali medzi sebou baviť. "já už dál néjdu" zahlásila nejaká dievčina, čo ma donútilo vyliezť zo stanu aby som si obzrel nových susedov. Vyliezol som von a zbadal 5 mladých ľudí, kde jeden sa podobal na Roba Baumgartnera, tak som sa ho zo srandy spýtal, či neni náhodou Baumgartner. Keď z neho vypadlo, že je a že aj druhý z chalanov je tiež Baumgartner tak mi napadlo, že na Záhorí je asi každý Baumgartner. Títo piati milí ľudia boli zo Sobotišťa a mali v pláne sa ísť kúpať na Bukovú, akurát tam dnes nedorazili. Volali sa Stano, Laura, Sisa, Maja a Marek, kde posledný z nich bol naozaj bratranec spomínaného Roba Baumgartnera, ktorého poznám už niekoľko rokov. Reku paráda, ponúkli ma domácou slivkou, spravili oheň proti komárom a takto sme posedeli až do úplnej tmy za rozprávania kadejakých príhod z výletov a života. Spomenul som si na svoj zápisník a dal ho tejto partičke, nech mi niečo napíšu. Každý napísal nejakú vetu, popriali sme si dobrú noc a zaliezli do stanov a spacákov ..

Deň 30.

   Zobudil som sa pomerne skoro na teplo v stane, do ktorého sa opreli slnečné lúče. Poobzeral som sa okolo a porobil pár ranných fotiek. Bolo krásne slnečné ráno a prebudená partička zo Sobotišťa okrem Laury, ktorá stále chrnela neďaleko môjho stanu, už raňajkovala pri lavičke. Pobalili sme si veci, rozlúčili sa a pokračovali každý svojim smerom ..
Odkaz v zápisníku neklamal, zo sedla Uhliská až na Vápennú bolo noazaj veľa pŕhľavy. Zároveň začal fúkať silný vietor. Predieral som sa na vrchol, rýchlo vybehol hore na vyhliadku, spravil fotku a pokračoval ďalej po hrebeni dolu k Malej Vápennej a do Sološníckej doliny. Zatiaľ žiadny turista, len silný vietor, ktorý chvalabohu rozfúkal aj dotieravé komáre ..
Síce som bol kúsok od Sološnice a mohol si skočiť do obchodu niečo prikúpiť, ale kašlal som na to a spoliehal sa, že na Pezinskej babe bude niečo otvorené. Po hodinovej šlapačke som prišiel na Skalku a cez nepríjemné Taricove skaly (620m) plné pŕhľavy a Panské uhliská popri zvernici až na Hubalovú (535m). Hubalová je križovatka modrej značky, po ktorej sa dá vyliezť na Vysokú alebo po asfaltke pekne dolu až na Vývrat. Viacmenej po rovine som pokračoval pod Gajdošom (650m) a Modranskou babou (646m), kde som stretol pomaličky kráčajúcu nabalenú ženskú. Pristavil som sa pri nej a zostal som fakt prekvapený, keď mi povedala, že kráča už tuším 5. deň a ide len z Brezovej pod Bradlom. Taktiež mi napísala pozdrav do zápisníka a vyliezlo z nej, že tie vločky na Mon Repose tam nechala ona pre prípad, že by bol niekto hladný :) Udrel som do kroku na Čermákovu lúku a k studničke, lebo moje zásoby vody boli nulové. Na Čermáku bolo prázdno, čo bolo dosť zaujímavé, že v tomto čase a takomto počasí tam nebolo nikoho. Rozložil som sa na stôl a odbehol k studničke, ktorá je neďaleko značky. Na obed som si dal posledný rezeň, ktorý som si šetril z Holubyho chaty, zapil ho čerstvou vodou a začal sa baliť. Faunka prišla svojim pomalým krokom, tak som jej len kývol na pozdrav a pokračoval na Skalnatú .. Týmto tempom príde podľa mňa do Bratislavy za 4 dni ..

   Štverať sa na Skalnatú (704m) s 23 kilovým batohom bolo jemné peklo. Hore som spravil pár fotiek a rovno pokračoval okolo Čertovho kopca (752m) do sedla Javorina, kde červenú križuje žltá z Perneku. Táto časť chodníčka je pekná - ako keby veľká alej lemovaná stromami so zvyškami betónových podstavcov na drevené stĺpy. Zrejme tu voľakedy bolo elektrické vedenie ..
Ako si tak šľapem do kopca, zrazu som si všimol, že sa naľavo les otvára. Paráda, vedel som, že Čmeľok (709m) je nablízku. Pridal som do kroku a o chviľku som sa ocitol pri vojenskom radari, ktorý chráni kamera. Tu sa nikdy moc nezdržujem, lebo neviem odkiaľ a kedy z lesa vyletí nejaký zelený bulo, tak som bez prestávky pokračoval dolu na Pezinskú babu. Z Čmeľku je to dobrý zostup a pri ťažšom ruksaku to bolo cítiť aj na nohách. Ako som si tak kráčal cez hlavnú cestu na Babe, všimol som si, že mi niekto kýva. Kukol som lepšie a čo nevidím, svokor! Kokso, aká návšteva! Pozval ma na pivo v bufetíku Baba a doniesol domáce koláčiky. Takéto dobrotky som nemal už niekoľko týždňov, tak len po nich fuklo. Chvíľu sme pokecali, navrhol mi, že ma hodí domov, čo som s úsmevom odmietol. Volal som Maťovi, či nemá niekoho na chate, že by som tam prespal, ale bol odcestovaný niekde v Rakúsku a chata bola zatvorená, tak som skúsil bufetík Baba, kde sme boli pred chvíľou na pive ..
V bufetíku Baba bolo nula hostí. Milá barmanka sa ma spýtala, čo by som rád, tak som si dal ďalšie pivo a popýtal sa na ubytko. Potešila sa, že som sa tam rozhodol zostať a dala mi izbu číslo 1. Zložil som si veci, dal si konečne sprchu a vrátil sa do bufetu. Už tu boli ďalší ľudia, ktorí sa očividne poznali. Zavolali ma k sebe a začali sme sa baviť a popíjať. Boli tam piati a ja, všetci milí a príjemní ľudia, ale zároveň mali veľký rešpekt k jednému z nich. Aj som rozmýšľal, že zrejme to bude majiteľ alebo prevádzkar, až neskôr som sa dozvedel, že to bol Dodo Studenič, majster športu, bývalý automobilový pretekár, majster Európy, viacnásobný majster Československa, Slovenska a majster Rakúska, manažér Motorsportu, Záchranného systému Slovakia a čo ja viem čo ešte. Sedel som pri ňom a bavili sme sa jak starí známi. Za ten čas som sa podozvedal mená a rôzne prepojenia, napr. kuchár Feri varí na hrádzi v bufete Bosorka alebo že barmanka je Katka a je fajn. V noci mi ešte Dodo Studenič zanechal odkaz v zápisníku, ktorý som nechal na stole, keď som im ukazoval, odkiaľ idem a kam mám namierené. Ani mi nechceli uveriť, až keď v ňom začali listovať a krútiť hlavou. V ten večer som vypil 6 pív a nejaké panáky, tak som to radšej zabalil na izbu trochu sa vyspať, veď ma čakal predposledný deň a stretnutie s kamarátmi na Kamzíku ..

Deň 31.

   Zobudil som sa v izbe číslo 1, z okna zobral smradľavé topánky a ponožky, pobalil si veci a vybral sa do bufetu. Zo včerajších ľudí tam nezostal nikdo, len nová barmanka, ktorá mi spravila raňajky - praženicu so zeleninovou prílohou. Kým som ju jedol, premýšľal som. Bol to presne jeden celý mesiac, čo som na cestách, fantaticky strávený mesiac na dlhej púti, ktorá sa onedlho skončí. Ako som sa tak zamyslel, všimol som si na vedľajšom stole svoj zápisník otvorený zhruba v strede aj s perom a novým odkazom, ktorý mi tam v noci zanechali domáci. Poďakoval som za raňajky, vyplatil sekeru zo včera a vydal sa na prechádzku. Áno, prechádzku, pretože z Baby na Kamzík je to naozaj príjemná prechádzka bez akýchkoľvek problémov. Začalo to výšľapom na Konské hlavy (653m) cez Stratený kút (594m) na Tri kamenné kopce (583m) a na Somára (636m), kde som si dal pauzu ..
   Zo Somára som si to dal behom na Kozí Chrbát (557m), ktorý má dva rázcestníky, a z neho na Salaš (490m) a neďaleko meteorologickej stanice Malý Javorník na Biely kríž (498m). Nasledoval dlhý, nepríjemný asfaltový úsek cez Červený kríž, Zboníčku, Vypálenisko až na Spariská. Kúsok odtiaľ sa nachádza Máriin prameň, ktorý je označený ako nepitný, ale tak schuti som sa napil, že som v sebe stopil liter studenej vody na ex. Nasledoval úsek okolo Troch dubov až na samotný Kamzík, ktorý si rád dávam na bajku. Dorazil som niečo pred štvrtou a sadol si na lavičku. Cez les som upaľoval rýchlo, lebo znova ma začali atakovať komáre. Na Kamzíku sa nachádzajú dva bufety oproti sebe, Bobo a Kamzík. Keďže som dorazil na Kamzík a nie na bobovu dráhu, tak som to zapikoval rovno do Kamzíka .. a dobre som spravil. Objednal som si netradične kofolu a to bola chyba, začali sa zbiehať osy, ktoré mi krúžili nad pohárom, okolo hlavy a neskôr všade. Kúpil som si teda horalku a začali ich likvidovať ako pred pár dňami pod Veľkou Javorinou ..

   O malú chvíľu sa začali zliezať prví kamoši a kamošky, ktorí ma došli povzbudiť a trošičku si vypiť. Heppy a Ebe spravili na webe dobrú kampaň, takže za mnou prišlo naozaj dosť ľudí (napočítal som ich 38), za čo im touto cestou veľmi pekne ďakujem aj napriek tomu, že si chcel každý pripiť a aj som sa trošičku omylom viacej prichniapol. Super bolo to, že prišli aj ľudia, ktorí so mnou nejaké úseky cesty šľapali, či už na východe, v Nízkych Tatrách alebo Strážovských vrchoch.
Spravili sme si peknú žúrku, ktorá skončila v neskorých nočných hodinách s tým, že postupne všetci poodchádzali domov a zostala tu len Sonia, ktorá sa išla zložiť ku ohnisku. Ja som dostal nápad (ten nápad nebol až taký super ako sa ukázalo neskôr) a išiel som sa zložiť k bufetu Bobo oproti. Rovná plocha pri lavičkách, napravo automat na CocaColu, hovorím si, že to by mohol byť môj flek. Opitá hlava ale moc dobre nemyslí a tak som tam zakempoval jak bezdomovec pri automate na zemi cca o 2:30 ..

Deň 32.

   O pol šiestej ráno prišli traja chalani, sadli si von na lúku a začali kecať ani neviem o čom, len kecali a kecal a čakali na východ slnka. Prebral som sa po pár hodinách spánku pokazený ako treska v majonéze po týždni na slnku. Nedokázal som pohnúť hlavou, ako keby mi prechladol krk alebo čo. Pozriem lepšie a čo nevidím, celú noc mi na krk fúkal motor toho prijebaného CocaColového automatu. No fasa, posledný deň a dopadol som jak nevyspatý kripel. Pobalil som si veci, kašľal na Soniu pri ohni a pokračoval na Slavín. Matne som si spomenul, že som sa s Dušanom dohodol, že sa stretneme na Slavíne a potiahneme spolu do cieľa, na Devín. Chcelo sa mi strašne spať, ale aj tak som sa vyterigal z bufetu a pokračoval posledný deň po červenej .. Po ceste som sa ešte otočil na Kamzík, či sme ho náhodou včera nepodpálili alebo nezničili, ale keďže tam stál, tak asi bolo všetko v poriadku. Zliezol som dolu na začiatok Železnej studničky a pokračoval cez Pražskú ulicu hore do Horského parku a na samotný Slavín. Slnko začínalo piecť a ja som bol rád, že som sem vôbec došiel. Vyzul som si sandále, rozložil karimatku rovno na pomníku a zalomil na neviem ako dlho ..
Zobudil som sa na to, že mi niekto oblizuje nohy. Najprv som si myslel, že sa mi to sníva, ale keď som sa pozrel lepšie, bol to Borko, Dušanov pes. Milé prebudenie na Slavíne. Keď som rozlepil oči, okrem Dušana som zbadal aj nejakú babu. Dušan mi ju predstavil ako Anku, jeho sestru. Pobalil som si veci a trocha lepšie vyspatý sme pokračovali do Mlynskej doliny a Karlovej vsi. V Líščom údolí sa k nám pridal opäť Lukáš aj s kamerou, aby spravil posledné videá. Po vyšľapaní schodov v Líščom údolí sa mi naskytol úžasný výhľad - môj balkón! Bohužiaľ som mal ale ešte pred sebou minimálne 3 hodiny na Devín, domov odtiaľto by to bolo asi 300 metrov. Nuž, čo sa dá robiť, aspoň sme skočili do krčmy Lišiak pred domom. Tu sa k nám pridal Dufi a vyrazili sme ďalej. Hneď ako sme vliezli do lesa, začali útočiť komáre. A bolo ich rovnako veľa ako v celých Malých Karpatoch. Karloveskými lesmi sme sa dostali až na Devínsku Kobylu (514m), kde sme stretli dvoch turistov. Jeden z nich mi ani neveril, že idem z Dukly a dal mi kontrolnú otázku, že aký bol chatár na chate Volovec. Keď som mu odpovedal, že Árpád alias Bazmeg, tak chlapík len zmeravel a pritakával. Napísal mi aj nejaký odkaz do zápisníka, ktorý dodnes neviem rozlúštiť. Rozlúčili sme sa s nimi a pokračovali dolu na Devín. Mali sme ešte nejaký čas, tak sme skočili na polievku k Srnčíkovi. Tam sme počkali cca do štvrtej a potom sa pomaličky presunuli pod hrad Devín, kde nás už čakala rodina, známi, kamoši a kamošky ..
Vychutnal som si poslednú značku pod hradom, ktorá na rozdiel od všetkých ostatných ukazovala už len jedným smerom. Cieľ. Konečne. Dlho očakávaný cieľ. Fantastický pocit, Cesta hrdinov SNP a Štefánkoviva magistrála prejdená prvý krát v živote. V tom momente som si povedal, že nikdy viac (po dvoch týždňoch to bolo, že ešte niekedy možno raz), ale už teraz je známy rok ďalšieho prechodu Dukla - Devín: 2019. Bude to presne 10 rokov po, som zvedavý ako sa celá naša krajina zmení, čo zostane z Nízkych Tatier a pokiaľ až budú v lesoch ťažiť a či vlastne ešte nejaké lesy zostanú. Nasledovalo privítanie sa s rodinou a kamarátmi, rozprávanie najzaujímavejších zážitkov a postrehov ..
Záver

   Zrejme najdôležitejší postreh je práve ten, že sa to dá dať, stačí sa odhodlať a urobiť pre to maximum. Nebolo to hovno, ale dalo sa to zvládnuť bez väčších problémov. Je pravda, že som mal obrovské šťastie na počasie a zmokol som len 2 krát, (raz pred Skalkou pri Kremnici a raz pred Trenčínom). Dôležité je, že počas takejto púte zažijete neskutočne veľa zážitkov, postretávate rôznych zaujímavých ľudí a hlavne spravíte niečo pre seba a pre svoje telo. Ak máte možnosť vypadnúť z mesta a chcete skúsiť prejsť túto trasu, neváhajte ani chvíľu a choďte do toho, naozaj nebudete ľutovať. Jednak vám to perfektne prečistí hlavu, ale hlavne uvidíte našu malú krajinu inak ako len z auta alebo vlaku, poprípade lietadla. Ja som ju prešiel peši a teším sa z toho dodnes. Ak by ste mali otázky ohľadom rôznych tipov, môžete mi kľudne napísať email ..

// CESTA HRDINOV SNP by MNK / júl 2009