Cesta Hrdinov SNP
.. alebo z Dukly na Devín peši za jeden mesiac

".. Na Dukle ticho, iba vánok v korunách bukov mäkko sviští,
hrdinov padlých tuhý spánok, október cúva zlatolistý. "
(Dukla)

".. Ty, ktorý vchádzaš sem, odožeň bôľ a súcit, nech kropky tvojich sĺz nezvonia o mohyly za hrdosť človeka,
za život ľudstva súci, za tvoju jasnú tvár my smrť sme podstúpili. "
(Slavín)






Deň 21.

   Hneď z rána som skontroloval počasie a potešil sa, že svieti slnko. To som ešte nevedel, že svietiť bude len dovtedy, kým sa vytrepem na cesty. V hoteli Minciar som zadelil raňajky a pokračoval popri Chate na Skalke smerom na Krahule. Tento úsek bol fantastický až na malý detail, že asi po štvrť hodine som zistil, že som zabudol odovzdať kľúč od izby, tak som sa vrátil na recepciu. Znova som sa vybral príjemným úsekom na Krahule cez lesy, z ktorých keby na mňa vybehol medveď, tak môžem kričať koľko chcem a nepomôže mi nič. Po hodine som sa dostal na Krahule (872m), kde značka vedie cez kríky a černice, pritom by sa dala poľahky obísť po lesnej ceste, na ktorú sa červená napája. Čo už. Na Krahuliach bolo vidno odstavené lanovky, pár nových domčekov, ovce a v diaľke asfaltku, po ktorej značka pokračovala. Nič príjemné, ale nemal som na výber. Po hodine som sa dostal ku kostolu sv. Jána Krstiteľa, pri ktorom vytrvalo kvapkal prameň Európa. Viac sa o tomto kostole dočítate na blogu Moniky Homolovej, kde okrem histórie nájdete aj aktuálne fotky. Aj by som si zo spomínaného prameňa nabral vodu, ale týmto tempom by som tu zabil asi hodinu. Nasledovalo pár fotiek pri symbolickom strede Európy, ktorý je turistickou atrakciou a fotili sa pri ňom spolu so mnou aj ďalší ľudia. Spomenul som si na jednu z Ivovych fotiek, že sa pri tomto strede Európy fotili, tak som si samospúšťou spravil jednu aj ja, nech môžem machrovať, že som tu tiež bol. Tu som nazrel do mapy a zistil, že mi chýba prefotená časť 165, čo v praxi znamenalo, že ak za Kunešovom stratím značku, tak som v prdeli ..
V Kremnických Baniach som sa popýtal na potraviny, keďže som si chcel doplniť tekutiny. Starší nachniapaný pánko mi povedal, že potraviny sú skoro na konci dediny dolu pri autoservise vedľa obecného úradu. Vybral som sa teda cez celú dedinu hľadať potraviny. Kamióny sa tu prevážali ako Rusi za vojny, špinavé mestečko alebo dedina, alebo čo to vlastne bolo, mi pripomínalo koniec sveta. V potravinách nemali nič, dal som si jedného lahváča a zobral štempel na obecnom úrade. Tetuška v potravinách sa ma pýtala na smer, povedal som jej, že idem do Kunešova a odtiaľ neviem, lebo nemám mapu. Kunešov je vzdialený trištvrte hodiny od Kremnických Baní, nuž nemám na výber ak chcem nakúpiť jedlo, tak som vyšľapal naspäť cez celú dedinu nahor a pokračoval po značke. Do Kunešova som prišiel po ďalšej dlhej asfaltke priamo do potravín. V nich na mňa pani predavačka vyletela so slovami: "Čo do piče chceš, ale rýchlo, lebo mi je zle ..". Jemne vystrašený som si kúpil posledné 2 rožky, čo mala, jednu paštiku a radšej som sa pratal preč. Vskutku milí ľudia, títo Kunešovčania .. Podľa rázcestníku v Kunešove bola do sedla pod Vysokou (902m) hodina a pol, tak som vykročil aj s dvoma rožkami popri billboarde s top akciou Ančabál smerom po značke za dedinu. Tu som našiel zaujímavú značku, ktorá udávala smer s nápisom: "Pokračujte cez pole ku krížu, približne 1 km." V štýle "to bude hračka" som vykročil do poľa. Bolo mokré, ale našťastie pokosené. To som ešte netušil, že len do polovice. Ku krížu som sa dostal v pohode, ale od neho ďalej to bolo peklo. Najprv som sa brodil cez vysokú trávu, zatiaľ po značkách, neskôr bez nich, až som prišiel do lesa, kde som totálne zablúdil. Po značkách a chodníčkoch ani stopy, takže som sa vrátil ku poslednej a hľadal v lesoch, kde by mohla pokračovať. Nikde nič. Pole ústilo ku lesu, ktorý bol čím ďalej, tým hustejší. Vrátil som sa oveľa viac dozadu, aby som mohol hľadať ďalšie možné cesty, kadiaľ správne pokračovať. Tu by som chcel upozorniť potenciálnych záujemcov o túto trasu: dávajte si pozor a skúste sami intuitívne odbočiť za veľké krmítko doprava a po predieraní sa cez pŕhľavu nájdete maličký, neprechodený chodníček, ktorý vedie cez vysokú trávu ku malej čistinke, cez ktorú sa dostanete do hlbšieho lesa. Nadával som, že nemám mapu a pokračoval ďalej, až som prišiel ku studničke s názvom Medvedí prameň, tak som sa fakt "potešil", že už len medveď mi tu chýba. Sám v lese, bez mapy, nasratý po blúdení ale s dvoma rožkami som si doprial malú pauzu práve pri tomto prameni. Začali na mňa útočiť ovady a komáre, napochytro som zjedol zmačkaný croissant a futašil preč skôr, ako ma stihli doštípať otravné nenažrané ovady ..
Zo sedla pod Vysokou (902m) na Guľatý vrch (910m) to bola pohodička, ale zarazila ma ceduľa "ŽIVOTU NEBEZPEČNÉ Zákaz vstupu do priestoru ak je vlajka na stožiari." Pozerám okolo seba, hľadám vlajku, hľadám stožiar, nikde nič, len les. O pár sekúnd sa ale ozvali výbuchy, ale keďže som potreboval pokračovať v ceste, tak som išiel ďalej. O pár desiatok metrov bol terén horší, malé kamienky sa výbuchmi chveli na zemi a z okolitých vyvíšenín sa sypali smerom ku mne. Vedel som, že sa strieľa zrejme blízko, podľa všetkého to bol nejaký kameňolom a robili v ňom odstrely, tak som vytiahol píšťalku a pískal tak dlho a intenzívne, až prestali strielať. Keď sa minútu neozval ďalší výbuch, udrel som to bôt a čo najrýchlejšie som sa snažil dostať z tejto oblasti. Po pár minutách chôdze som prišiel k podobnej ceduli a začal znova pískať prerušovaným tónom cca 2 minúty. Začali sa znova ozývať odstrely a ja som pokračoval smerom na Bralovú skalu (825m). Na toto miesto som si spomenul, keď sme tu boli spolu s partiou z Korziky, hore vysielač, výhľad zo skaly a silný vietor. Nič sa nezmenilo, tak som spravil pár fotiek, krátke video a pokračoval ďalej. Cesta na Bralovú skalu po žltej z Rematy je pomerne prechodená, po mojej červenej ďalej to bolo horšie a predieral som sa znova pŕhľavou. Keď nad tým teraz tak uvažujem, ak sa hovorí, že pŕhľava je dobrá proti reume, tak po týchto troch týždňoch na cestách som bol tak dopŕhlený, že by som mal byť fit dobrých 50 rokov ..
Vyschlo mi v papuli a nebolo čo piť. Vodu som naposledy bral v Medveďom prameni, nevedel som, kde je ďalší prameň, lebo som bol bez mapy. Povedal som si, že človek vydrží bez vody 5 dní, tak aj keby som žiadnu nenašiel dnes, neumrel by som. Akurát sa dosť zle šlapalo smädný .. Z Bralovej skaly cesta pokračovala cez spomínanú pŕhľavu a ústila na poli. Na Sklenianskych lúkach som križoval modrú značku v mieste, kde sa stretáva s červenou z dedinky Ráztočno a Sklené. Cesta pokračovala cez burinu, hada a kríky nad poliami znova do lesov. Pod Horeňovom (892m) bola viac krát rozvetvená a chvíľu mi trvalo, kým som našiel tú správnu. Hodilo by sa to tu trocha preznačkovať. Stretol som partiu starších cyklistov, ktorí mali mapu, tak som aspoň na chvíľu nakukol, ako ďaleko sú Chrenovské lazy, lebo predsa len som mal dnes už toho dosť a pozrel sa hlavne po prameňoch. Hurá! Na lazoch sú zaznačené dva! Toto ma potešilo a pridalo na energii. Rožky som od rána nezjedol a šetril si ich na večer. Spomenul som si na kvapkajúci prameň, milú pani z Kunešova, na Medvedí prameň, na ovady, na výbuchy pred Bralovou skalou a hlavne na to, že som sám a bez mapy. Sám ako vojak v poli, kráčajúc niekam do prdele ..

Po hodine som prišiel na miesto, kde boli rôzne chatky, rozmýšľal som, pri ktorej sa vyspím. Hľadal som vodu, nikde nič. Skúšal som dvere, všetko zamknuté. Keďže nie som vagabund a galgan, vylomenie chatky neprichádzalo do úvahy a tak som si sadol na prírodnú lavičku a chvíľu odpočíval. Povedal som si, že je jedno kde budem spať, keď tu voda nie je, môžem ísť ďalej pokiaľ vládzem a zložiť sa hocikde. Vybral som sa ďalej, až som asi po pol hodine dorazil k zamknutej opustenej horárni. Na jednom zo stromov bola nakreslená značka studničky, tak som začal s nádejou hľadať v okolí. Studnička tu naozaj bola, asi 50 metrov od chaty smerom dolu od jednej z prístupových lesných ciest. Slnko začalo zapadať, moja únava sa stupňovala, smäd a hlad sa ozýval. Studnička pri vyschnutom potoku a v pŕhľave neveštila nič dobré. Otvoril som dvierka a nazrel dnu. Vodu som videl naspodu, cca meter a pol hlboko. Nuž čo teraz, dumám nad možnosťami. Ako správny fanúšik MacGyvera som zobral sťahovacieho pavúka, moj smradľavý prepotený maskovací klobúk, skladací pohár a prázdnu fľašu. Zapnutú čelovku som priviazal o pavúka tak, aby svietila dolu, na koniec pavúka priviazal klobúk, nahol sa cez okienko na studničke a sledoval hladinu vody. Nechcel som ju moc zakaliť, keďže dole bol piesok alebo blato, neviem presne, bola tam pomerne veľká tma, tak som opatrne doloval klobúk po klobúku a vyťahoval vodu do skladacieho pohára, prelieval do fľaše a tešil sa, že nebudem smädný. Naplnil som si takto obe fľaše, čo trvalo asi 20 minút. Aj keby to malo trvať 2 hodiny, tak by som doloval a doloval ..
Spokojný som sa vrátil k horárni, rozložil si stan na malej rovnej plošine obklopenej stromčekmi. Výborné miesto na prespanie, povedal som si, ale malo to jeden háčik. Prvý krát som mal spať úplne sám v stane v strede lesa. Pri tejto myšlienke ma striaslo a radšej som sa vrhol na rohlíky. Vo variči mi zovrela voda na čaj, paštikou som natrel rožky a tešil sa z nóbl večere v rámci možností na Chrenovských lazoch. Keď sa úplne zotmelo, zaľahol som do spacáku a vtedy to začalo. Les ožil, rôzne zvuky sa ozývali z okolia, každú chvíľu niečo šuchlo, niečo sa pohlo, no celé zle. Fantázia a hororové filmy tomuto neprospeli a aj napriek tomu som sa snažil zaspať. Nejako sa mi to podarilo a keď som sa zobudil, bol úplne nový, krásny, slnečný, 22. deň ..

Deň 22.

   Zobudil som sa do krásneho dňa, kedy slnečné lúče prenikali cez okolitý les a donútili ma vstať. Zo spomínanej studničky som vydoloval ešte trocha vody a pokračoval cez Mačací zámok (790m), Štyri chotáre až k rázcestníku Pod stĺpom. Cesta od miesta, kde som spal až 'pod stĺp' bola dlhá, pripadala mi nekonenčná, ale pritom trvala len 2 a pol hodiny. Nemohol som zastaviť ani na chvíľu, lebo stále na mňa útočili ovady. Neskutočne veľa ovadov. Bolo nepríjemne teplo a zásoby vody sa mi rapídne míňali. Nasledoval výšľap na Vyšehrad z Vyšehradského sedla. Krátky strmý úsek a dobrá šlapačka ma stála ďalšiu vodu. Hore na Vyšehrade (829m) sa nachádzal kríž a dvaja puberťáci s babkou, ktorí si sem vyšli zrejme z Jasenova. Chvíľu som sa pokochal výhľadom a tešil sa na prameň, ktorý bol zaznačený v mape hneď pod týmto kopcom. Čo čert nechcel, v tomto teple prameň vyschol, a tak som len pozeral striedavo na prázdne fľaše a do mapy, kde by mohla byť ďalšia voda. Ako na potvoru, nikde nič ..
Bolo tak teplo, že sa mi ani fotiť nechcelo. Okrem týchto piatich fotiek som spravil ešte jednu, ale tu uvidíte až neskôr. Z Vyšehradu viedla cestička popri starom kravíne, kde dobytok v tieni lenivo odpočíval a ústila v ďalšom Vyšehradskom sedle. Sledoval som intenzitu áut a začal stopovať do najbližšej dediny Jasenovo. Po 2 minutách mi zastavil mladý chalan a zaviezol ma rovno pred krčmu. Tu som si dal dve kofoly a jedno pivo, dobral vodu a kúpil ešte jednu dvojlitrovku a chytal stopa naspäť do sedla. Podarilo sa mi to za 7 minút a mohol som pokračovať tam, kde som pred pol hodinou prišiel z Vyšehradu. Cestička viedla cez rozpálené pole a viedla niekam ku lesu. Tu som hľadal značku hodnú chvíľu, lebo v lese po nej nebolo ani stopy. Zo tri krát som sa vrátil na pole a hľadal iný vstup do lesa. Po chvíli sa mi ju podarilo nájsť a pokračoval som len kúsok cez les znova na pole a do pŕhľavy. No paráda, dlho nebola pŕhľava a podobné sračky. Poľahky som si s ňou poradil a šlapal ďalej na rázcestník Hadviga. Teplo a ovady neprestávali, tak som ani neodpočíval a makal ďalej popod Gaštan (838m) až na Závozy (911m), odkiaľ bol znova pekný výhľad na okolie. Pri zostupe zo Závoz do Vríčanského sedla sa mi stala taká príhoda, ktorá by mi ani vo sne nenapadla. Stretol som dvoch Američanov, Jasona a Deb zo štátu New York, ktorí šlapú z Viedne do Prešova. Bol to ich 14. deň na cestách, môj 22. Jason mi napísal odkaz do zápisníka a zároveň ma neskôr spomenul v jeho blogu. Rozlúčili sme sa a každý sa vybral svojou cestou. Kokso, že Američania robia long-distance turistiku na Slovensku, to už je jaká haluz ;-) Vyšľapal som na Barana (980m) a cez lúky a ďalšiu pŕhľavu sa dostal pod Vraniu skalu, kde som našiel poriadne pramene a vypil z fleku asi 2 litre vody. Spomenul som si, že práve v týchto miestach si Ivo onoho času umýval svoje dlhé mastné vlasy ..

   Medzi Vraniou skalou a Bukovcom som našiel stopu po medveďovi a tak mi napadlo, či sa tu náhodou nejaký nepohybuje číhajúc na moje unavené telo. Asi po 10 minutách chôdze niečo zašuchotalo vo vysokej tráve a malý medveď sa postavil na zadné laby. Zostal som prekvapený, ani neviem či viac ako on, pozerali sme sa jeden druhému do očí a po pár sekundách sa zvalil na štyri a zutekal do lesa. Ja som zostal len nemo stáť a vôbec mi v tom momente nenapadlo, že tam niekde v blízkosti môže byť aj veľká medvedica. Škoda, že som ho nestihol odfotiť, ale namiesto toho som udrel do bôt a futašil do Fačkovského sedla. Tam som prišiel po trištvrte hodine unavený a zničený ako 2. album Slobodnej Európy. Zamieril som rovno do salaša Kľak a dievčat sa popýtal na ubytko. Poradili mi sa spýtať vedľa v chate Energetik, že tam by mohlo voľačo byť. Zatiaľ som si dal pivo s polievkou a odpočíval. V tom sa ku mne česky prihovorila mladá baba od vedľajšieho stolu, ktorá sa až doteraz bavila so svojim priateľom po nemecky. Vysvitlo, že Anja (a Andre) su Nemci z Lipska, 8. deň na túrach. Anja robila učiteľku v Čechách a napísala mi do zápisníka nasledovné riadky. Rozlúčili sme sa, ja som si pobral svoje smradľavé prepotené veci a vyrazil som ku Energetiku. Tam ma privítala milá pani a hovorí mi, že by sa dalo na jednej provizórnej izbe ubytovať, ale že má chatu plnú prevažne cigánov z detského domova z východu. Hovorím, že nevadí, som unavený a chcem si oddýchnuť. Rovno sa ma spýtala, či by som si nedal vírivku. Čo môže byť po 22 dňoch lepšie ako vírivka, hovorím si. Hodil som do seba borovičku a vybral sa do suterénu. Vírivka nachádzajúca sa v strede veľkej miestnosti bublala o sto tristo, rýchlo som sa vyzliekol a skočil dobre že nie šípku rovno do vane. Prvé čo mi napadlo bolo "Ja kokot!", po tých dňoch som si mohol dať najprv sprchu a očistiť zaschnuté blato a podobné sračky z môjho tela .. ale neskoro. Trysky začali vymývať špinu z nôh a farba vody sa premenila na bledohnedú, po chvíli na hnedú. Celé zle. Pol hodiny som sa vyvaľoval v špinavej vode .. Po skončení som prišiel za pani, ktorá sedela na teraske s dákou mladou babou. Hovorím jej, čo sa stalo a že som asi omylom trošička zapchal trysky. Nuž, špina je sviňa. Mladá slečna sa začala smiať a predstavila sa ako Dominika, čo prišla na 3 dni z Anglicka pozrieť maminu, ktorá tu pracovala. Dominika mi tiež napísala odkaz do zápisníka, chvíľu sme posedeli, čo-to popili a odpratal som sa na izbu dobre sa vyspať pred ďalším náročným dňom ..

Deň 23.

   Na Energetiku sa spalo dobre, cez dokorán otvorené okno ma zobudili malí cigáni, ktorí hulákali jak na manifestácii. Pobalil som sa a zišiel do jedálne, všetci ma pekne pozdravili "Dobrý deň pán turista!" a ja som zostal milo prekvapený. Prevádzkarka mi ponúkla praženicu, tak som si dal rovno 2 porcie a vyrazil šľapať ďalej. Po zjazdovke som vyšľapal na Homôlku (1073m) a skoro ma jeblo. Už z rána pieklo slnko ako bláznivé, vyhľadával som tiene a každú chvíľu dával prestávku na vydýchanie. Z Homôlky bol pekný výhľad na okolité hory, kde sa cestička strácala na hrebeni medzi stromami ..
Z Homôlky to bola poézia, dolu do sedla pod Čelom mi to trvalo pod 2 hodiny a po kratučkej pauze som prišiel do sedla pod Priečnou (785m), kde som si poľahky zdriemol na poli v chládku pod stromom. Horúčavy boli pekelné a išlo sa mi veľmi ťažko. Po pol hodinke chilloutu som sa pokúšal hľadať značku v tŕňoch a šípkach, ale nenašiel som žiadnu. Podľa mapy som mal kráčať hore na Javorinu (937m) cez pole, tak som to strihol krížom ku najvyššiemu bodu. Síce stále bez značky, ale vedel som, že tu sa nemám kde stratiť. Ak bol na poli nejaký strom, tak som si pod neho na chvíľu sadol a čerpal energiu. Zabil som dvoch kliešťov, ktorí sa mi prechádzali po lýtkach a jedného zahryznutého vytrhol nechtami spolu s tŕňami zo šípok. Pod Javorinou som si posedel a pofotil okolie, výhľady na Skaličie, Ovčín, Piešove Rovne, Homôlku a v pozadí na Kľak ma hádzali do kľudu. Práve tu som si povedal, že prídem do Čičmian a tam si dám na dnes pauzu. Podľa mapy to malo byť dáku hodinu a pol, takže dnešný cieľ bol relatívne blízko. Už som sa tešil na to, ako prídem do kaštieľa a dám si čapáka a vyzujem prepotené ponožky ..
Rázovitá obec Čičmany leží v kotline Strážovských vrchov takmer pri prameni rieky Rajčianky. Je najvyššie položenou obcou v Žilinskom okrese. Prvé zmienky o obci pochádzajú z roku 1272 a je známa starobylou a unikátnou architektúrou - maľovanými zrubovými drevenicami. Pre ich záchranu bola dolná časť obce v roku 1977 vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Do Čičmian viedla cestička zo sedla Javorinka, kde sa pri štyroch stromoch nachádzal kríž z Ježišom. Odtiaľ to bolo dolu do dediny slabých 30 minút keďže som v Čičmanoch už raz nocoval v kaštieli, rozhodol som sa tu prespať znova. Zhodou náhod som dostal tú istú izbu ako minulý rok v lete. Zložil som si veci a zbehol dolu do krčmy. Stretol som tam partiu starších trampov z predchádzajúceho dňa, ktorí chceli ísť na Kľak. Prehodili sme pár slov, jeden z nich mi pripísal do zápisníka odkaz a ja som sa vybral pofotiť dedinku. Pred jedným z domov sedela starenka, ktorej som sa popýtal na históriu a pôvod malieb dreveníc. Nevadilo jej rozprávať na kameru, tak som ju nahral na toto video. Po chvíli prišiel autobus plný Belgičanov, ktorí v štýle japonských turistov fotili všetko, vrátane mňa. Kašľal som na nich, vybral som sa pozrieť kostolík a vybehol nad dedinku posedieť na zjazdovke. Prišiel na mňa znova smäd, tak som sa vrátil do kaštieľa do šenku a zadelil ďalšieho čapáka.
Dohodol som sa s Radom z Cariboo športu, ktorý je dodnes náš supporter, že sa stretneme zajtra ráno niekde pri Zákľuke pod Strážovom. Zo smradľavého bezdomovca som spravil akého-takého človeka v rámci možností a pobral sa do večných lovíšť. Dnešný deň som bral ako oddychový, kdežto zajtra som to naplánoval až do Trenčianskych Teplíc ..

Deň 24.

   Skoro ráno som vstal a ako prvý návštevník potravín som si kúpil raňajky a niečo pod zub na nasledujúce dni. Z potravín išla značka pomerne dlho po asfaltke a neskôr odbočovala vpravo do lesa. Bola veľká rosa a tráva bola úplne mokrá. Rozvodnený potôčik pri dákom opustenom dome to hral na dvojnásobok svojej šírky. Pod lesom na čistinke som sa rozložil a pripravil si raňajky. Ako som si tak pojedal druhý rohlík, prišlo lesnícke auto s veselým lesníkom, ktorý mi oznámil, že za mnou idú dvaja turisti. Potešil som sa, že Rado a Peťo sú už blízko. Stretli sme sa, doraňajkovali a vyrazili na Strážov (1213m). Cesta bola mokrá a šmykľavá, konštantný nie moc dlhý stupák nejakých 500 výškových metrov sme zdolali v pohode. Na vrchol sme dorazili prví, po nás sa tam objavilo pár ďalších turistov, ktorí sa kochali výhľadmi tak, ako aj my .. Pobudli sme tu len chvíľu a pokračovali dolu do Zliechova, zase zhruba tých 500 výškových metrov dole. Dole sa išlo o dosť horšie, keďže sa šmýkali kamene plus horná vrstva udupanej hliny išla dolu jak kôra z agátu. V Zliechove sme sa zastavili v super klimatizovaných potravinách, kde na nás začala ziapať predavačka, aby sme urýchlene zatvorili dvere, lebo jej uniká vzduch. Kúpili sme si pár drobností a pokračovali do krčmy priamo v centre na námestí, kúsok od autobusovej zastávky ..
Fantasticky strategicky umiestnená krčma Hostinec u Bratku rovno na červenej značke nás lákala dovnútra ako na deň otvorených dverí a pivníc. Keďže krčmy sú najlepšie informačné strediská, dozvedeli sme sa, že na konci dediny sa nachádza syrová farma a dá sa tam zohnať dobrý ovčí a iný syr. Dvakrát nám nebolo treba hovoriť, Rado strážil ruksaky a ja s Peťom sme sa vybrali kúpiť hrudu čerstvého syra. Keď sme sa vrátili aj so syrom, Rado mi zreferoval, že asi 5 cm od môjho ruksaku sa vychcalo dáke prašivé psisko, ktoré zrejme cítilo smrad z prepotených tričiek a ponožiek. Zo Zliechova sa naskytol pohľad na Strážov zospodu a nezabudol som odfotiť ani starú komunistickú ceduľu štátneho podniku Lieskov. Tu sa tiež jemne zastavil čas. Touto cestou pozdravujem Jarku Ševčíkovú, ktorá zostala milo prekvapená, keď som jej o Zliechove vedel čo-to porozprávať ..
Zo Zliechova sme pokračovali cez Košecké Rovné a dedinu Kopec až do Hornej Poruby, kde sme sa po prekročení hlavnej cesty dostali pod les. Tu značka lemovala les až ku trampskému posedu, v ktorom sa nachádzali rôzne drevené stavby, lavice, bar a podobné lesné outdoorové parádičky. No a práve tu začalo mierne peklo, keď sa na jednom zo stromov rovno nad červenou značkou objavila ceduľa s nápisom "Zákaz vstupu do lesa!" a o pár metrov ďalej zatretá značka! A ďalšie zatreté značky a vypílene stromy so značkami, niekto si dal záležať, aby sa tu turisti stratili. Po pár desiatkoch metrov sa cesty začali rozdvojovať a roztrojovať a my sme boli v prdeli. Skúšali sme sa rozdeliť a hľadať značky, ale bezvýsledne. Nikde nič. Tento úsek sa nachádzal pod vrchom Hoľazne (901m) a Slopským vrchom (788m). Našťastie mal Rado so sebou GPS a tak sme išli asi hodinu a pol vzdušným smerom na Omšenskú babu. Tento úsek bol prekrásny, miestami pripomínal prales a voľne visiace liany zo stromov pridávali na atmosfére. Za Omšenskou babou sme vyliezli na lúke Bôčky, kde trasa pokračovala na skalu Kamenné vráta, pod ktorou sa nachádza pamätník Rolandovi W. Morinovi. Počas druhej svetovej vojny bol 17. decembra 1944 nad územím fašistami zostrelený americký bombardér Liberator B-24J "Tenmenbak" z 1. bombardovacej skupiny zo základne Torreta. Zachránili sa všetci letci (deväť členov) okrem jediného - zahynul strelec, desiatnik Roland W. Morin. Na jeho počesť tu bol roku 1994 odhalený pamätník. Zbehli sme dolu do Baračky a ja som začal zhánať na noc ubytko. Podarilo sa mi nájsť voľnú izbu u dákych svätcov, ktorí práve natierali na dvore okná. Všade nainštalované sväté obrázky, kríže a podobné pobožné predmety mi troška vadili, tak som radšej zdrhol von. Hneď pri tomto dome bola reštaurácia, na stretnutí v ktorej sme sa dohodli s Radom a Peťom. Tam už prišli aj ich polovičky, Emka a Dáška, tak sme im začali rozprávať príhody z dnešného dňa. Hlavne etapu bez značiek. Večer sme sa rozlúčili, oni išli domov a ja som zostal zase sám. Vrátil som sa opatrne na privát, dal rýchlu sprchu, preventívne sa zamkol v izbe a zaľahol do postele. Vonku začalo pršať a silná búrka so sebou priniesla aj blesky. V tomto momente som vedel, že túto noc sa dobre vyspím a že zajtra sa mi dobre pôjde, podľa mapy to mala byť brnkačka ..

Deň 25.

   Rozlepil som oči a prvá cesta viedla na balkón. Bolo zamračené, ale aspoň že nepršalo. Všetko bolo mokré, tak som si len vzal ruksak, opatrne odomkol dvere, vystrčil hlavu, či sa náhodou niektorý z týchto divných ľudí v tomto dome nenachádza na chodbe a vykročil. Zaprašťala podlaha, zľahka som zanadával, na čo sa otvorili vedľajšie dvere a v nich stál chlapík v nočnej košeli, držiac modlitebnú knižku. Stačil som povedať "Dovidenia!" a zdrhal som kade ľahšie. V príjemnom parčíku Trenčianskych Teplíc som si v jednom z altánkov spravil raňajky. Po dlhom čase som mal so sebou aj papriku, tak som si ju vychutnal ako nikdy predtým. Červená značka v týchto končinách ide priamo cez kúpele, cez parky, námestie, celé mesto a pokračuje lesíkom do Opatovskej doliny. Priamo v centre Trenčianskych Teplíc sa nachádzajú pamätníky obetiam vojny, ale aj Rolanda Morina, ktorého som spomínal včera .. Nad Trenčianskými Teplicami som vstúpil do lesa a po príjemnom mokrom teréne a nie moc veľkých stupákoch som pokračoval nad Opatovskú dolinu. Zatiahla sa obloha a začali padať prvé kvapky. Pridal som do kroku, až som sa ocitol nad Kubrianskou dolinou. V tejto oblasti bolo vidieť pár stanov a zmoknutých trampov, ktorí práve začali zbierať mokré veci zo včerajšej nočnej búrky. Dážď sa ale zintenzívnil a začalo poriadne pršať. Schoval som sa pod veľký strom, ktorého listy ako tak držali ťažké dažďové kvapky nad zemou. Ale len na chvíľu. Strašný lejak zamočil všetko naokolo vrátane mňa a do nitky premočený som so sklopenou hlavou pokračoval pomaly ďalej. Nemalo zmysel sa schovávať pod stromami, všetko bolo aj tak mokré. Asi po 15 minutách prestalo pršať a ja som o ďalšie 2 minuty dorazil do krásneho nového suchého altánku, ktorý nebol v mape zaznačený. Kurnik, keby som toto vedel, tak udriem 5x tak do kroku a stihol by som sem prísť suchý. Čo už. Spomenul som si na členstvo v Priaznivcoch Nepriaznivého Počasia a s úsmevom na tvári som sa vybral ďalej. Prešiel som cez vozovku a ocitol sa v dákej rekreačnej oblasti s bufetom, kde sa pod parazólmi sušili ďalší ľudia. Dal som si Kozla za euro a rozprestrel mokré tričko na lavičku. Slnko sa do neho zakuslo a za 30 minút bolo suché. Popíjal som pivečko, keď mi zrazu zazvonil mobil a volala Sonia, moja dnešná spoločnosť. Soniu som spoznal úplnou náhodou na jednej nepriaznivej akcii v Malých Karpatoch na Ostrom Kameni, kde by som sa mal opäť ocitnúť za pár dní. Dohodli sme sa, že sa stretneme v Kubrej, čo bolo najbližšie pri Trenčíne. Vypol som mobil, obliekol tričko, dopil druhého Kozla a vyrazil ďalej ..
Lesné cesty sa šmýkali jak hovado a mne každú chvíľu uletela noha, musel som balancovať, aby som sa nevyrýpal do blata. Šmýkalo sa to až dolu do Kubrej, kam som prišiel popri záhradách, v ktorých ľudia okopávali dopestovanú zeleninu a tešili sa z dažďa, veď bolo dosť dlho sucho. Úzka cestička viedla poza kostolík a ústila na hlavnej ceste. Tu som stretol dvoch cyklistov zablatených až po uši, ktorí mali nasmerované na Veľkú Javorinu. Holka ma spoznala a nezabudla dodať "Veď ty si ten týpek z netu!" - ešte že je na nete dosť týpkov a zrejme si ma s niekym poplietla :) Hostinec u Cíbika vyzeral fajn a mal aj terasu. Tu som sa zložil a čakal na Soniu. Zatiaľ som stačil vypiť nejakú borinu, vycmúľať lízanku, zapiť kofolou a celý tento setík zaliať pivom. Poézia. Začalo znova pršať tak som sa presunul pod parazól. Za chvíľu došla Sonia s parazólom v ruke, ktorý používala ako paličku na podopieranie, hovorím si, že asi je to v Amerike bežné a ďalej som to neriešil .. Prišiel Lukáš a poľahky sme si pripili na ďalšie naše stretnutie. Pobral materiály z kamery a počkali sme, kým prestane pršať. Hneď, ako sa vyčasilo, vyrazili sme do Trenčína. Po necelých 15 minutách sme sa ocitli v jeho centre. Naskytol sa nám výhľad na Trenčiansky hrad, za ktorým modrá obloha predpovedala krásny zbytok dňa. Pri vlakovej stanici sme sa rozlúčili s Lukášom a ja so Soniou sme pokračovali smerom na Drietomu. V časti Zlatovce (na mape označenej ako 'detské mestečko') trasa išla rovno cez čerstvo poorané totálne zablatené pole. Zrazu sa len tak v poli zatočila o 90 stupňov vľavo a pokračovala popod diaľnicu, po ktorej bežne jazdíme ..
Popod ďialnicu viedol posprejovaný tunel, ktorého interiér tvorili prevažne odpadky. Po malom lesíku sme sa ocitli na ďalšom poli, s výhľadmi na celý Trenčín. Do Drietomy to bolo už len kúsok a začalo sa stmievať. Náš plán bol nájsť dáky suchý flek niekde pri lese, kde by sme sa zložili. V motoreste sme zadelili večeru a za šera sme sa vybrali ďalej do lesa. Kúsok od rodinných domov bola cestička smerujúca ku záhradám, lenže bola úplná tma, tak sme sa rozložili rovno v strede poľnej cesty ..
Nevedeli sme čo je vedľa nás, lebo bola úplná tma a posledné viditeľné svetielka boli dolu v Drietome. Sonia stále niečo vyprávala o South Korei s preafektovaným americkým prízvukom, ale ja som mal na pamäti len jedno, zaľahnúť do spacáku a nebyť rušený celú noc .. Predsa len 25 dní mám za sebou a necelý týždeň, posledný týždeň pred sebou .. (Pokračovanie)