Cesta Hrdinov SNP
.. alebo z Dukly na Devín peši za jeden mesiac

".. Na Dukle ticho, iba vánok v korunách bukov mäkko sviští,
hrdinov padlých tuhý spánok, október cúva zlatolistý. "
(Dukla)

".. Ty, ktorý vchádzaš sem, odožeň bôľ a súcit, nech kropky tvojich sĺz nezvonia o mohyly za hrdosť človeka,
za život ľudstva súci, za tvoju jasnú tvár my smrť sme podstúpili. "
(Slavín)






Deň 16.

   Ráno sme sa pozobúdzali a išli obzrieť Štefáničku, či sa jej po tom údere blesku niečo nestalo. Schytala to zvodová tyč, ktorá zostala čierna jak uhlík. Vymotali sme sa z chaty a vybrali sa v pomerne hustej hmle na Ďumbier. Ďumbier je najvyšší vrch Nízkych Tatier, ktorý má výšku 2043,4 m. n.m. a nachádza sa v hlavnom hrebeni medzi Krúpovou hoľou (1927 m) a Králičkou (1785 m). Na severe sa javí ako mohutný vysokohorský masív s 500 m vysokými stenami, piliermi a žliabkami spadajúcimi do ľadovcových kotlov v koncoch Bystrej a Ludárovej doliny. Miernejšie južné svahy pokrýva pole žulových balvanov. V severných kotlinách sa vyskytujú kamzíky a svište. Na svište sme šťastie nemali, zato kamzíky behali doslovne okolo nás a ochotne pózovali do foťákov. Keďže sa jednalo o najvyšší bod celej mojej trasy, nedalo sa neísť a nespraviť si pár fotiek pri mohutnom drevenom kríži na vrchole. Chvíľu sme čakali, či hmla a mraky nezmiznú, ale bohužiaľ, na výhľady sme mohli pre tentokrát zabudnúť.
Z Ďumbiera sme pokračovali na Kamennú chatu (2000m), ktorá je treťou najvyššie položenou vysokohorskou chatou na Slovensku. Nechýbali tu desiatky lanovkových turistov, ktorí sa vyviezli pod Chopok a kúsok prešli na chatu, kde nezabudli skonštatovať, že načo sa sem trepali, keď tu aj tak nie sú žiadne pekné výhľady .. Po obedovej pauzičke sme sa rozlúčili s Heppy, Mišinkou a Dedom Vladom, ktorí sa odtiaľto vracali na Čertovicu. Ďalej som pokračoval už len s Yetim, Jánom a Pagim, ktorý so mnou bojoval od prvého dňa, od Dukly. Ako posledný dukliansky bojovník turistického charakteru avizoval svoj odchod dnes, na Derešoch, odkiaľ sa chystal na ďalšiu akciu niekam na chatu. Je to nezmar ten náš Pagi veru .. :)
Po necelej pol hodinke sme dorazili na Dereše (2023m). Schyľovalo sa ku ďalšej búrke, začal fúkať silný vietor a o pár stupňov sa ochladilo. Rozlúčili sme sa s Pagim, mojim posledným parťákom, ktorý so mnou bojoval od prvého dňa z Dukly .. Pridali sme radšej do kroku, keď sa oproti nám zrazu objavilo komando vyholených hláv v rovnakej rovnošate kráčajúce opačným smerom. Neviem čo mali byť zač, tak sme ich len radšej odignorovali .. Po trištvrte hodine sme sa dostali do sedla Poľany (1837m), kde sa z ničoho nič objavila celá tlupa dôchodcov. Odtiaľto si to namierili po žltej na Tri vody a potom zrejme na Lukovú alebo rovno až do Demänovskej doliny. My sme vybehli hore na Poľanu (1890m) a vychutnávali si výhľady. Bolo pekne vidieť trasu do Krížskeho sedla (1774m) a hore na Kotliská (1936m). Počasie sa začalo zlepšovať, vietor rozfúkaval mraky nad našimi hlavami.
Vyšľapali sme na Chabenec (1955m), z ktorého už bolo vidieť útulňu Ďurková alias útulňu pod Chabencom. Z červenej sme odbočili na modrú rovno do útulne. Prišli sme medzi prvými, takže bolo dosť miesta, hneď sme si zabookovali fleky na noc v špeciálnej izbičke a vyvalili sa na terasu. Začali prichádzať ďalší turisti, my sme čakali na Zuzku, ktorá avizovala príchod dnes večer. Yeti sa vybral narúbať drevo, aby sme si mohli vnútri zakúriť v krbe a osušiť prepotené tričká. Zuzka dorazila, zložila ruksak a hneď sa obdarovala jedným oroseným pivom. Ďuro z Ďurkovej tu tentokrát nebol, bola tu len jeho žena s dcérou, ktorá mi ako druhá prispela do môjho zápisníka. Možno viete, možno nie, býva tu takým zvykom, že o desiatej je záverečná bez ohľadu na zábavu a počet turistov. Chatárka zavelila záverečnú, pozaliezali sme do spacákov a tešili sa s Yetim z VIP kľudnej izbičky. Zuzka s Jánom skončili na povale s ďalšími turistami, ďalších cca 20 ľudí zostalo spať vonku "protože to bylo levnější" ..

Deň 17.

   Ráno sa v útulni na Ďurkovej začalo fantasticky. Voňavá kávička s praženicou na cibuľke posypaná červenou paprikou padla ako balzam na dušu. K tomu sme si prečítali pár strán z kroniky, ktorá tu zrejme odpočíva niekoľko desiatok rokov. Vonku pred útulňou to vyzeralo jak na zastávke pred Auparkom, veľa ľudí pripravujúcich sa na odchod svojou trasou si balilo dočasné príbytky. Doraňajkovali sme, vyplatili účet, dobalili ruksaky a vyrazili po zelenej nazad na hrebeň na červenú značku. Zabudol som spomenúť Juraja Mahúta, ktorý ešte včera večer prišiel so Zuzkou a dnes bude s nami kráčať až po Donovaly.. Vybehli sme na vrch Ďurkovej (1750m) a zbehli do sedla Zámostskej hole (1591m), kde sme stretli dve turistky. Jedna hovorila po česky, druhá po anglicky. Po krátkom rozhovore som zostal milo prekvapený, anglicky hovoriaca turistka Minna Graber, pochádzajúca z Británie, žijúca v Bukurešti v Rumunsku sa vybrala na dlhú túru, peši až do Španielska do Santiago de Compostela. Na kameru nám zaspievala svoju nebojácnu pesničku, ktorú si v lesoch pospevuje, aby sa nebála medveďov ..

   Nasledovala pekná prechádzka cez sedlo Latiborskej hole (1548m), vrcholom cez samotnú Latiborskú hoľu (1643m) do sedla pod Skalkou (1476m). Neuveriteľne veľa múch nám znepríjemňovalo obzvlášť príjemný úsek trasy. Na Latiborskej holi sme stretli dvoch turistov, ktorí zostali v nemom úžase keď zistili, že odkiaľ a kam ideme. Plus sa ešte potešili, že nie sme Česi, pretože dnes ešte Slovákov v Nízkych Tatrách nestretli .. A to potešilo pre zmenu nás ..
Ani po príchode na Košarisko (1695m) a výšľape na Veľkú Chochuľu (1753m) nás muchy neprestali otravovať, ba naopak, bolo ich tu ešte viac. Na Veľkej Chochuli sme si dali pauzičku a vyzliekli prepotené tričká a ponožky. Keď už muchy neodradili moje niekoľkodňové smradľavé ponožky, tak už ich neodradí asi naozaj nič. Zato tu boli nádherné výhľady na celé okolie, ale aj Donovaly, náš dnešný cieľ. Pokračovali sme na Malú Chochuľu (1718m) a Prašivú (1651m). Tento hrebeň bol vydlaždený skalami a kameňmi, doplnený o ďalšie nádherné výhľady. Každý, kto tento úsek pozná, si zrejme spomenie na veľmi nepríjemný a strmý zostup do Hiadeľského sedla (1099m), v ktorom bol vybudovaný v rámci grantového programu Nadácie Ekopolis – Živé chodníky, drevený prístrešok s možnosťou jednorázového prespania v jeho hornej časti. Tu som okrem obrovského cvrčka (alebo čo to malo byť) našiel aj hrdzavý plný náboj. Sranda, čo všetko človek nájde na turistike ..
Nechali sme oddýchnuť nohy po zostupe z hnusnej Prašivej a pokračovali cez Kozí chrbát (1330m), Handlianku (1211m ) popod Kečku (1225m) na Špongu. Po ceste sme stúpali na zvyšky dákych kamenných schodov, ktoré tu zrejme spĺňali účel v dávnejších časoch. Po lesných cestách a krátkom blúdení sme sa konečne dostali na Bully. Značenie v týchto končinách bolo poslabšie, mnoho lesných rozjazdených ciest nás miatlo každú chvíľu. Bully a Polianka sú rekreačné oblasti s množstvom víkendových chát a domčekov. Zopár ľudí tu zbieralo čučoriedky a len ťažko verilo faktom, že kráčame až z Dukly. Po asfaltke sme sa dostali až na Donovaly, hurá! Vítala nás aj melódia z rozhlasu. Nasledovala priama čiara až do reštaurácie, ktorá bola bohužiaľ otvorená len do siedmej. Tam sme si objednali pivečká a konečne si sadli do chládku, pretože dnešný horúci deň nás dosť spiekol. Zrazu sa objavil ďalší turista s manželkou a strýkom, ktorý sledoval túto expedíciu od prvého dňa. Troška mu nešlo do hlavy, ako som mohol za deň prejsť cez 300 km, včera ma videl na nete v Bardejove a dnes ma stretol naživo na Donovaloch. Nuž .. aj v digitálnej dobe má internet svoje nedostatky. Tento náhodne stretnutý turista sa volal Peťo Belica (a zhodou okolností kamarát Mira a Zuzky), ktorého touto cestou pozdravujem a držím mu palce v jeho túre z Dukly na Devín, ktorú pevne verím, že dá aj on. Podobne ako Minna Graber a Juro Mahút, mi aj Peťo pripísal do zápisníčka pár riadkov..
O siedmej nás vyhodili z terasy, že končia, tak sme sa presunuli na terasu do koliby, kde hrala živá hudba nejaké divné pesničky. Aj sme pochopili prečo, sedel tu šéf celých Donovalov alias Boris Kollár s nejakou rodinou a pre neho hrali pesničky, ktoré mali od slovenskej ľudovej tvorby ďaleko asi jak z Užgorodu do Bratislavy. Tu sa od nás odpojil Yeti a Juro, zostal som len s Jánom a Zuzkou, ktorí zajtra ráno končia tiež. Po chvíli dorazila partička ortodoxných pražských introvertov, ktorí nás 'prenasledovali' od Telgártu. Sadli si k nám a chceli pomôcť s ubytovaním. Skúsil som sa pýtať všade naokolo na túto noc, ale nič v rozumnej cene sa nepodarilo. Heppy zisťovala na diaľku všetko možné, až nakoniec našla asi najlepšie ubytovanie o akom sme mohli snívať, 50 Eur na noc za celý dom! Dohodli sme sa s pani domácou, že prídeme až neskor, aby sme sa ešte stihli najesť a pozabávať v kolibe. Zuzka ukecala živú hudbu k nám, ľudová hudba Štefana Babjaka nám s radosťou zahrala ľudové piesne, kým zatiaľ pán Donovalov pokukával z vedľajšieho stola, že čo sme zač. Kapela hrala, my sme sa zabávali, Česi sedeli s nami pri stole jak teľatá a vyzerali skôr ako na kare .. Prišli sme na privát, novostavba rodinného domu pre 7 ľudí, 2 izby, spoločenská miestnosť s kuchyňou a krbom nás milo prekvapila. Použil som znova práčku a vypral všetky smradľavé prepotené tričká, trenky a ponožky. Zuzka s Jánom išli naspäť do koliby, ja som si pretriedil celý ruksak a zistil, že som mal so sebou stále nejaké veci, ktoré som ešte ani raz nepoužil. To som ešte netušil, čo ma bude čakať nasledujúce dni ..

Deň 18.

   V krásnom novom rodinnom domčeku sme sa vyspali výborne. Vyprané veci mi cez noc nevyschli, našiel som rozkladací sušiak a rozložil ho aj s tričkami na stred cesty, kam dopadali prvé ranné slnečné lúče. Česi zmizli skôr a zostala po nich len prázdna izba. O deviatej ráno sme odišli z tohto domčeka pod vrch Zvolen (1402m). Tu sa so mnou rozlúčili moji poslední spolubojovníci Ján a Zuzka a zostal som sám. O pol jedenástej som sa dostal na vrch Zvolena a pokračoval po hrebeni na Motyčskú hoľu (1292m). Po ceste som stretol mladý poľský párik. Predbehol som ich (potom mi boli v pätách až po Kráľovu studňu), zároveň to boli jediní ľudia, ktorých som stretol počas celého dňa turistikovania. Podľa Ivových slov som sa pripravil na náročný úsek plný výstupov a zostupov, tak mi Ivo opísal Veľkú Fatru, úsek od Donovalov po Krížnu. Tento úsek som ešte nemal prejdený, takže som nevedel, do čoho idem. Hneď na úvod som prišiel na dve veci, že ísť sám svojim tempom a nečakať na ostatných nie je na škodu, ale zároveň na to, že sa rapídne zníži počet fotiek, pretože zastavovať a vyberať foťák z ruksaku sa mi nie vždy chcelo. Čitateľom tejto reportáže odporúčam zobrať si skôr nejaký kvalitnejší menší foťák a nosiť ho stále vo vrecku, mať ho hneď po ruke a pri každej vhodnej príležitosti neváhať a fotiť .. Udrel som do topánok a o necelú hodinu som sa ocitol v sedle Veľký Šturec (1010m), kde sa nachádza veľký kríž s priklincovaným Ježišom. Tu som zadelil raňajky, čokoládový croissant a pokračoval ďalej do Východného Prašnického sedla. Celú cestu na mňa útočili roje maličkých modrých mušiek, ktoré nonstop atakovali moje oči a uši, lepili sa mi na tričko a ruksak. Takéto mušky som ešte nestretol, ale všimol som si, že sa nachádzajú prevažne na bukových a iných listnatých stromoch ..

   Cez Prašnické sedlo som sa dostal na Repište (1239m) a po vychodenej lesnej ceste do Rybovského sedla (1317m) pod Krížnou (1574m), kde sa nachádza salaš s odparkovaným nefunkčným autom, ktoré slúži pre baču ako obydlie. Tu som počkal na poľských turistov a vyfotil ich pod Krížnou. Oni si odfotili mňa, ale fotku som dodnes nedostal .. čo už. Spravil som jednu fotku a na pol oka sledoval situáciu na oblohe. Mraky rapídne pribúdali a vyzeralo to na búrku. Vyšprintoval som na Krížnu, hodinový úsek som dal za 40 minút a v rámci rozdýchavačky na vrchole letela jedna potulkárska nálepka na rázcestník ..
Na vrchole Krížnej stojí vojenský objekt spojovej služby s vysielačmi. Z vrcholu je obvykle kruhový výhľad, akurát pri tomto počasí bolo vidieť len pár kopcov Veľkej Fatry. Červená značka obchádza tento objekt a pokračuje po otvorenom hrebeni na Kráľovú studňu pod vrchol ku prameňu. Zhruba 10 minút od tohto prameňa sa nachádza horský hotel Kráľova studňa, kde som mal v pláne prenocovať. Asi 10 sekúnd po zatvorení vchodových dverí na presklennej terase sa vonku začalo úplne peklo. Spustil sa hrozný lejak, hromy a blesky šľahali po celej Veľkej Fatre. Postupne začali prichádzať premočení turisti, ktorí na tomto horskom hoteli zostali nedobrovoľne. Jeden z takýchto turistov sa mi prihovoril, zanechal príspevok v mojom zápisníku a krátky pozdrav na kameru. Počasie sa vonku len zhoršovalo, teplota klesla o dobrých 10 stupňov a obloha sa komplet zatiahla ..

   Tento horský hotel práve prechádzal kompletnou rekonštrukciou, služby boli obmedzené, ale ľudia veľmi milí. Ako prvý mi do oka padol nachniapaný maliar, ktorého som v prvej sekunde prekrstil na Terrence Hilla (odvtedy ho tam všetci tak volali). V prednej časti sa nachádzala presklená letná terasa, ktorá slúžila ako čajovňa a fajčila sa tu vodná fajka. Na opačnej strane sedelo asi 8 úplne vožralých chlapov, nazvime ich rekreační turisti. Po chvíli dorazili 4 slečny, mokré jak myši. Po krátkej aklimatizácii sa ocitli na presklennej terase a dali sme sa do reči. Jednej z nich som dal zápisník, nech mi niečo pekné napíše (až neskôr som zistil, že to bol najväčší príspevok, vďaka ;-) Chvíľu sme pokecali a keďže som toho mal dnes dosť, odpratal som sa na izbu dobre sa vyspať, aby som mohol zajtra pokračovať .. To som ešte netušil, že tu zostanem visieť o deň dlhšie ..

Deň 19.

   Dobre vyspatý som sa zobudil a prvá cesta viedla ku oknu. Nič sa nezmenilo. Obloha stále zatiahnutá, bolo sychravo a pár ľudí vonku pobehovalo zababušených jak na jeseň. To neveštilo nič dobré, zamkol som svoj visiaci zámok na pivničných dverách (takéto dvere boli dočasne na izbách) a pobral sa pozrieť terasu. Ľudia, ktorí tu nocovali, sa postupne začali stretávať v spoločenskej miestnosti a plánovať alternatívne trasy, ako sa čím skôr vrátiť domov. Tri zo štyroch slečien sa tiež objavili dolu, tak sme si sadli na presklennú terasu a zoznámili sa. Kučka, Lenka a Saška. Borka bola zatiaľ na izbe, zrejme si rekapitulovala včerajší večer, kedy sa unavila viac ako ostatné dni. Baby si dohodli odvoz do Banskej Bystrice lokálnym prevádzkarom, ktorého jeep nemal ani najmenší problém v tomto nečase zdolať nástrahy ciest. Zo včerajšej ožratej partie tu zostal len Jožo, na ktorého sa všetci vysrali a nechali ho na chate. Postupne začali odchádzať všetci hostia, zostal som tu len ja, baby, recepčná, Terrence Hill, kuchárka Ivka, dvaja pomocníci a znova nadrbaný Jožo. Mohol mať tak okolo 40 a myslel si, že je pornoherec v období najväčšej slávy, teda aspoň sa tak správal. Ako som už spomínal, Terrence Hill bol maliar, ktorý mal počas dvoch dní namalovať vnútri chaty zábradlie. Prvý deň zvládol asi meter a tento deň to nevyzeralo, že by chcel nejak rapídne pokročiť ..
Porobili sme pár fotiek s osadenstvom horského hotela Kráľova studna, samozrejme aj s Terrencom Hillom. Ako dobre, že Kučka nechala na seba kontakt, neskôr sme sa skontaktovali a doteraz sme perfektní kamaráti. Takisto s Borkou, ktorá sa veľmi rada pridáva na naše potulkárske kolečká. Baby sa rozlúčili a prevádzkar ich za pár eúr zaviezol do Banskej Bystrice. Zostal som tu len ja a nadrbaný Jožo, ktorý si o tretej poobede zmyslel, že sa vyberie na chatu pod Borišovom. Prehodil ofinu a 4 plechovkové pivá napchal do kapsáčov a vesty. Vytackal sa von a odvtedy ho nikto nevidel. O pár hodín neskôr volali jeho kumpáni na chatu, či tam Jožo je, ale keď mu Lucia oznámila, že Jožo odišiel pred pár hodinami, tak vedeli že je zle. Na chatu samozrejme neprišiel, bez mapy zrejme poblúdil a značky nepoznal. Čo s takými turistami ..

   Vonku bola poriadna kosa, teplomer ukazoval 7 stupňov oproti tridsiatkam z predchádzajúcich dňov. Keďže sa ale počasie umúdrilo, vybral som sa aspoň pofotiť okolité skaly. Toto bol jediný deň, kedy som ostal visieť kvôli počasiu, čo znamenalo dohnať tento stratený deň niekde v Malých Karpatoch, aby som prišiel v stanovený deň na Devín. (Okrem tohto upršaného dňa som len dva krát zmokol, ale o tom sa dočítate neskôr ..) Vybehol som na Kráľovu studňu (1377m) a pofotil okolie. Ako som sa vracal na chatu, v diaľke som zazrel turistu. Chvíľu som počkal, ktože to bude, až keď sa ku mne priblížila, rozoznal som vyšportovanú ženu. Takto som sa stretol s Ankou, v podstate susedou z Dúbravky. Táto veľká turistka a trenérka sem prišla robiť na týždeň kuchárku. Pokecali sme po ceste na chatu a keď sme sa zasadli do provizórnej čajovne, Ivka mi prihriala polievku. Ivka vlastne pôvodne nemala byť kuchárka, ale masérka, ktorá tu dočasne vypomáha v bojových podmienkach počas rekonštrukcie. Má 3 deti (20r, 17r a 15r) a rozhodla sa žiť striedavo v meste a na horách. Konieckoncov Ivka a aj Anka mi napísali pár riadkov do zápisníka .. Toto bol najchladnejší, ale zato príjemný oddychový deň počas celej túry z Dukly na Devín ..

Deň 20.

   Hneď ráno som zopakoval včerajší ranný rituál a ihneď sa pozrel z okna von. Slnko svietilo, po mrakoch ani stopy, krásny deň predo mnou. Rozlúčil som sa s osadenstvom chaty, špeciálne aj s Terrence Hillom, ktorý už mal hneď z rána nakúpené a tiahlo z neho jak zo štamgasta v staničnom bufete .. Vydal som sa po ceste ďalej a tu by som chcel poznamenať, že si treba všimnúť nenápadnú šípku na jednom zo stromov, inak by ste išli ďalej po zelenej .. ako aj ja. Takže som sa vrátil a našiel túto odbočku. Trasa ide kúsok cez les a ústí na starej, roky nepoužívanej zarastenej lesnej ceste, po ktorej som sa dostal po dve a pol hodinách až do sedla Malý Šturec. V tomto sedle, kde sa križuje hlavná cesta z Horného Harmanca do Hornej Štubne, sa nachádzajú aj dva hroby mladých ľudí, ktorí tu zomreli na motorkách. Červená značka ide rovno cez cestu do lesa ponad kamenný múr. Mierny zostup vystriedal hnusný výšľap na Priečny Vrch (1047m) z ktorého nebol vôbec žiadny výhľad a nasledoval ďalší prudký zostup. Ako som prekračoval jeden strom, jeden z konárov mi natrhol kožu pri kolene a pustila sa mi krv. Po malej dezinfekcii čistou slivovicou som zreval jak tur, ranu prelepil malými náplasťami a pokračoval ďalej, žiadne simulovanie ..
Po zostupe z Priečneho Vrchu som sa dostal do sedla Turecká cesta (943m) odkiaľ nasledoval ďalší hnusný výšľap cez nie moc prechodenú časť do sedla Flochovej (1297m). Mokré serpentínky v lese s popadanými stromami boli obohatené rojmi modrých mušiek, ktoré na mňa nonstop útočili. V sedle Flochovej som si dovolil spraviť 3 minútovú prestávku, keďže sa počasie začalo znova kurviť. Jesť som nemal nič, tak som si len logol z vody a pokračoval cez Tablu (1175m) do Kordíckeho sedla (1117m). Kúsok za Flochovou som stretol upachteného prepoteného Čecha, ktorý skôr ako ma pozdravil sa pýtal na vodu. Nuž, najbližšiu vodu bude mať až na Kráľovej studni, čo je odtiaľto vyše 5 hodín intenzívnej šlapačky. Dodnes nerozumiem, prečo ľudia podceňujú vodu, prečo si, kurva, nepozrú tie modré guličky s chvostíkmi na mapách, čo znamenajú pramene a prečo sa nepripravia na to, ako ďaleko sú tieto pramene od seba vzdialené. Tento pako mal v ruke prázdnu pollitrovku, čo bola jeho jediná nádoba na vodu. No škoda hovoriť, teda vlastne písať .. Pobral som sa radšej na útulňu Cabanka za Kordíckym sedlom ..
Na Cabanku som dorazil o druhej a rozložil sa v altánku pred útulňou. Chatka bola prázdna a keďže som počas dnešného dňa stretol len toho jedného Čecha, vedel som, že tu veľa ľudí nebude, skôr ma prekvapilo, že tu nebolo vôbec nikoho. Do chatovej knihy som hodil podpis a zožral horalku, jedinú vec na jedenie, čo som mal v ruksaku .. Pobalil som sa a vyrazil smerom na Skalku. Začalo pršať ale ja som kráčal ďalej. Keď začalo husto pršať a ja som mal pocit, že mi bunda začne premokať, schoval som sa pod strom. 3 metre predo mnou zastavila veľká srna a pozerali sme si pár sekúnd z očí do očí. Keď si to celé uvedomila, odskákala nazad do lesa .. Dážď sa zintenzívnil, listy začali prepúšťať vodu a po cca 5 minutách bolo jedno či som schovaný alebo nie, mokrý som bol jak myš. Pokračoval som teda ďalej, brodil sa blatom, ktoré tento dážď vytvoril a po pár minútach prestalo pršať a prišla neskutočná hmla, taká, že bolo ledva vidieť na pár metrov pred seba. To už som bol na 'reggae' značkách, zelenej, žltej a červenej kúsok od sedla Tunel, keď sa zrazu predo mnou zjavil altánok. Kurvaaa, keby som toto vedel, keby bol zaznačený v mape, keby .. tak by som sem pribehol a prečkal ten najsilnejší dážď .. lenže ja som o ňom nevedel a tak som totálne mokrý s akváriami v topánkach pokračoval cez Zlatú cestu popod zjazdovku ku chate Limba, ktorá bola zatvorená. Chata na Skalke zatvorená takisto. Otvorený bol jedine hotel Minciar, tak som do neho napochodoval, kvapkal som im tam na koberec pevne rozhodnutý neodísť preč za žiadnu cenu. Recepčná na mňa hneď spustila, že nemajú voľné žiadne izby, ale mne to bolo jedno, ja by som sa zložil aj rovno na recepcii .. Keď videla, že naozaj nemám v pláne odísť, tak niekam volala a zrazu bola voľná turistická izba s 2 posteľami. Zaujímavé, tento prístup je na Slovensku zrejme bežný, neochota, nemáme, nedá sa, nie je a pod .. Kedy sa konečne naše služby aspoň z polovice vyrovnajú službám našich juhozápadných susedov ..
Nasledovala horúca sprcha a na zapožičaný vešiak som si rozložil všetky premočené veci dúfajúc, že do rána uschnú. Z izby som sa dočasne 'presťahoval' do reštauračnej časti, dumal som nad tým, či tam bude vôbec voľný stôl, keďže nemali voľné izby. V reštaurácii sedeli prosím pekne dvaja ľudia, jediní návštevníci hotela. Ojebávači, radšej by nechali človeka vonku mokrého na daždi .. Objednal som si pivo, borovičku s lízankou, večeru a čakal na Heppy, ktorá avizovala svoj príchod. Okolo ôsmej konečne dorazila a potešila sa, že som celý, živý a zdravý. Porozprával som jej príhody za posledné dni a pomaly sa pripravoval na spánok, pretože ma čakal dlhý deň, bol som odhodlaný potiahnuť až na Chrenovské lazy, nad Chrenovcom .. (Pokračovanie)