Cesta Hrdinov SNP
.. alebo z Dukly na Devín peši za jeden mesiac

".. Na Dukle ticho, iba vánok v korunách bukov mäkko sviští,
hrdinov padlých tuhý spánok, október cúva zlatolistý. "
(Dukla)

".. Ty, ktorý vchádzaš sem, odožeň bôľ a súcit, nech kropky tvojich sĺz nezvonia o mohyly za hrdosť človeka,
za život ľudstva súci, za tvoju jasnú tvár my smrť sme podstúpili. "
(Slavín)






Deň 11.

   Dnešné ráno sa dobrým ránom nazvať nedalo. Bazmeg prišiel s bicyklovým zvončekom zavčas ráno, začal zvoniť a kričať "budíííček!" (samozrejme s maďarským prízvukom) a v druhej ruke držal kelňu so šiestimi poldecákmi so slivovicou. Horko ťažko sme vstali, dokonca aj Danka, ktorá bola hore najdlhšie a celú noc odmietala akékoľvek sexuálne hrátky z neodbytným chatárom. Pobalili sme sa, zo studničky nabrali čerstvú vodu a vyrazili nazad na Skalisko (1293m) kde sme chceli počkať Lolishu a Ľuba, ale keďže sa dlho neukazovali, tak sme vyrazili bez nich. Peťo chcel "dupať" sám svojim svižným tempom až do Dediniek, kde sa mal stretnúť s rodinou, ale hneď pod Skaliskom zle odbočil, tak nakoniec išiel s nami až po Dobšinský kopec.
Po pol hodine sme prišli do sedla Volovec (1155m), ďalej na Čertovu hoľu (1245m) a cez Peklisko (1069m) do sedla Súľova (909m). Tento úsek sa mi veľmi páčil, husté smrekovcové lesy s typickými suchými hnedými ihličnanmi bez ihličí pripomínajúce hororové lesy boli vystlané krásnymi neporušenými zelenými machovými cestičkami. Zo Skaliska do sedla Súľov sme to dali za 3 a pol hodiny a keďže bol čas obeda, tak sme sa zložili rovno pri rázcestníku pri ceste. Konali sa tu nejaké preteky a popri ceste stálo pár organizátorov, poniektorí na bicykli. Jeden takýto cyklista sa ponúkol, že nám skočí po vodu do najbližšej studničky, čo nám padlo veľmi vhod. Lolisha s Ľubom sa stále neukazovali, tak sme im nechali odkaz na nálepke s časom a pokračovali pod Stromiš. Tam bol odparkovaný ďalší lesný stroj, ktorý má v obľube ničiť prírodu a dokonca priamo na turistickom chodníčku. Len veľmi ťažko sa ho dalo obísť (z jednej strany bačorina, z druhej pŕhľava), nasledovali zničené chodníčky a dokonca aj smerovník pod Suchým vrchom, z ktorého ostala len žltá tyčka. Pri poľovníckej chate Stromiš sme si nabrali čerstvú vodu a pokračovali dvojhodinovou šlapačkou do sedla Dobšinský vrch (898m). Od sedla Kruhová (966m) na Dobšinský kopec (974m) sme sa napchávali čučoriedkami. Cestička v týchto úsekoch bola veľmi mokrá a vysoká tráva nás nielen brzdila, ale hlavne zamočila. V záverečnej fáze nasledoval nepríjemný blatový stupák na vrchol kopca, odkiaľ sa naskytol krásny výhľad na Dobšinú a z druhej strany na našu dnešnú destináciu Dedinky a Palcmanskú Mašu. Pagi s Koťkou zostali v kempe, ja som sa s Dankou vybral hľadať nejaký zimmer frei. Podarilo sa mi to na čísle 37 u milej dôchodkyne Alžbety Chabadovej, ktorá mala na dvore dvoch nádherných maličkých labradorov. Poprosil som babičku, aby mi oprala všetky veci v práčke, na čo nenamietala.
Po sprche sme sa zišli v Kolibe Zuzana na Dedinkách, kde sme sa dobre navečerali a posedeli už len s Dankou, keďže Pagi s Koťkou sa vrátili do stanu, ktorý si rozložili neďaleko priehrady. Pri vedľajšom stole sedel spokojný Peťo s rodinkou, ktorá mu dopriala kvalitnú večeru. V reštaurácii sme posedeli až do zotmenia, Lolisha s Ľubom sa stále neukázali (predsa len to mali z Rožňavy na Dedinky cez chatu pod Volovcom a Skalisko cez 40 km), tak sme sa s Dankou vybrali ku starenke do domu dobre sa vyspať na ďalší deň a potiahnúť to pod Nízke Tatry do Telgártu ..

Deň 12.

   Zobudil som sa ráno o siedmej a Danku nechal spať, vybral som sa pofotiť Dedinky. Domáca babička ešte spala, ale ako som sa obúval, tak sa zobudila a zobrala ma do svojej izby. Povedala mi, že keď išla večer spať, tak boli moje vypraté veci ešte stále mokré, tak ich rozložila po peci a zakúrila v nej. Ráno bolo všetko parádne čisté a suché. S koláčikom v ruke som sa spokojne vybral porobiť pár ranných fotiek. Okrem domu a malých psíčkov som našiel aj malé kačičky, ktoré si bez problémov vchádzali do najväčšej vodnej nádrži na území Slovenského Raja vytvorenej na hornom toku rieky Hnilec - Palcmanskej Maši. Dedinky sú malebná obec v Hnileckej doline pri brehoch vodnej nádrže Palcmanská Maša, ktorá je známym a obľúbeným rekreačným strediskom v letnej aj zimnej sezóne. Nádherné prostredie prírody ponúka nekonečné množsto možností na relaxáciu a oddych.
Vrátil som sa naspäť, Danka už bola hore, ale jej nohy avizovali stopku. Presne ako som si myslel, Danka končí svoju púť práve v Dedinkách. Otlakov má viac ako rokov, nebolo by veru najmúdrejšie pokračovať s takýmito nohami ďalej. Balíme si veci a dohadujeme si konečne stretnutie s Lolishou a Ľubom v Dedinkách, v bufete v kempe.. Konečne sme sa s nimi stretli. Lolisha v skratke opisuje ich včerajšiu cestu z Rožňavy, kým ja sa zoznamujem s Ľubom. Odtiaľto pokračujeme piati, úvodná úderná dvojica Pagi a Koťka, Lolisha s Ľubom a ja. Z Dediniek sa vraciame na červenú a pokračujeme cez pole do lesa. Tu sme stratili značku, ale po chvíli ju našli. Chýbalo tu značenie. Cez Voniarky popod Gápeľ sme prišli ku poľovníckej chate na Gápli a dali si obedovú pauzu. Po chvíli sme pokračovali ku starej asfaltke, po ktorej sme sa dostali na rázcestie Pod Hanesovou II. Slnko pieklo ako bláznivé, radšej by som sedel na pive .. Okrem hubárov, ktorí našli pekný veľký suchohríb, sme stretávali veľa cigánov, ktorí kradli čučoriedky (tí kokoti trhali celé kríčky aj s koreňmi a hádzali na jednu kopu).. O necelú hodinu sme dorazili do Nižnej záhrady za Honzovským (1172m). Pod Hanesovou som udrel do bot a na Honzovskom som bol prvý, tak som si sadol na skalu a čakal na ostatných. Krásny výhľad, čistá obloha, nikde nikoho, totálne ticho, len čvirikajúce vtáky, úplná poézia ..
Počkal som na zvyšok partie pri pasúcich sa koňoch pri Strmej prti. Z diaľky vyzerali nebezpečne, ale keď sme sa k nim priblížili, boli v pohode. Opatrne sme popri nich prešli tak, aby nás nemohli náhodou kopnúť zozadu. Minuli sme kone a narazili na kravy. Medzi bučiacimi kravami bol aj nenápadný kľudný bača, s ktorým som sa dal do reči a popýtal sa ho na rôzne tradície a obyčaje. Kúsok od pasúcich sa kráv bola možnosť doplniť si vodu, tak som sa pokúsil prebrodiť cez zverou rozryté bahno až ku prameňu .. Ďalej sme pokračovali po ceste, ktorá bola hranicou dvoch národných parkov, Nízkych Tatier a Slovenského Raja.
Prešli sme popod Starú Čuntavu a popri Spišskom potoku až do sedla Besník, nad ktorým bol krásny výhľad na Kráľovú hoľu. V sedle Besník sa naša červená značka napájala na asfaltku a viedla až do Telgártu. Kúsok od sedla Besník sa nachádza prameň rieky Hron, z ktorého sme sa napili a pofotili sa pri ňom. 40 minút do Telgártu nám pripadalo neskutočne dlho, keďže sme boli unavení a hladní. Keď sme dorazili pred Telgárt, 'uvítalo' nás pár cigáňov, ktorí pri ceste predávali čučoriedky. Lolisha bola svedkom ako sa jednému vysypal celý kýbel, malý cigáň nestratil duchaprítomnosť a začal zbierať vysypané čučoriedky aj s kamienkami naspäť do kýbla. Hneď som si spomenul na tých zmrdov, čo ich pri Voniarkach trhali aj s koreňmi .. zmrdi jedni! Zaujímavým objektom pred Telgártom bol viadukt postavený v roku 1931 na trati so sklonom 17%, premostenie je vysoké v strede 22 metrov a dlhé 86,2 metra, stredný diel má jediný oblúk zo železobetónu so svetlosťou 31,9 metra, krajné diely majú po dva kamenné klenuté otvory svetlosti 9 metrov. Na jeho vybudovanie bolo použitých 3 570 m3 muriva .. V Telgárte sa začala Koťka sťažovať na bolesti v nohe, spolu s Pagim si rozložili stan na neďalekej lúke, ja s Lolishou a Ľubom sme si našli ďalší zimmer frei u nejakej babičky, kúsoček od značky a potravín. Ideálne strategické miesto, kde sa dá ráno zobudiť a pokračovať na Kráľovú hoľu. Ešte sme zadelili večeru v miestnej pizzerii a pobrali sa vyspať. Inak, ak si myslíte, že cigáňov je v Telgárte málo, tak ste na omyle. Hemžia sa tam všade a ešte aj odrbávajú, keď sa Ľubo s Lolishou pýtali jednej skupinky, či išli okolo nejakí turisti s ruksakmi, tak svorne hovorili, že nie, hlavne že nás predtým zdravili a ponúkali ďalšie čučoriedky ..

Deň 13.

   Trinásty deň. Pre niekoho je trinásť nešťastné číslo, pre niekoho šťastné, pre mňa znamenalo hlavne trinásty deň na nohách, výstup na Kráľovu hoľu a zároveň zdolanie najväčšieho prevýšenia počas celej túry. Ráno som si skočil nakúpiť do potravín nejaké jedlo na pár dní a s tromi litrami vody som bol pripravený vyraziť. Vzápätí prišla Koťka a oznámila smutnú správu, že pre pretrvávajúce bolesti v kolene končí svoju púť. 12 dní bola moja spolubojovníčka, ale keď jej zdravie zavelilo koniec, tak bolo naozaj na čase skončiť. Rozlúčili sme sa a v zostave 4 kusy, ale zároveň každý sám, sme sa vybrali na Kráľovu hoľu. Značka v Telgárte ukazovala 3 hodiny 30 minút, tak som si povedal, že prečo sa nevyhecovať a skúsiť to zdolať za čo najkratší čas. Vedel som, že ma bude 25 kilový ruksak brzdiť, ale išiel som do toho aj tak. V plnej poľnej som vyštartoval zdolať tú bitch ..
Po ceste na vrchol som predbehol zopár zadychčaných turistov a štyroch Čechov (to som ešte netušil, že až po Donovaly sa budeme predbiehať). Za 2 hodiny a 16 minút som dorazil na vrchol Kráľovej hole (1946m), kde som zostal milo prekvapený, keď som tam uvidel Mandora, Lukáša a Igiho, ktorí ma došli kuknúť aj s pivkom, ktoré som si na vrchole parádne vychutnal ..
Lukáš so mnou spravil krátky rozhovor a rekapituláciu predošlých dní a hneď ako dorazil Pagi, pokračovali sme ďalej. Lukáš a Igipop išli popredu, aby zbehli dolu do dediny a chytili vlak, Mandor sa vybral iným smerom taktiež dolu, no a my štyria po hrebeni ďalej. Nasledoval prekrásny úsek cez Strednú hoľu (1876m), Orlovú (1840), Bartkovú (1790m) do Ždiarskeho sedla (1473m). Zo spomínaných vrcholov bol perfektný výhľad na okolie, Vysoké Tatry ale aj podtatranské dedinky. Posúďte sami ..
Pokračovali sme do útulne Andrejcová, kde sme mali v pláne zakempovať na túto noc. Po ceste sme si všimli starý opustený salaš v Ždiarskom sedle (1473m), o ktorom si Lolisha myslela, že to je útulňa Andrejcová. Chvíľu sme sa ju snažili s Pagim presviedčať, ale už bola vylezená na povale tohto salaša. O necelú pol hodinku sme dorazili k útulni, ktorá, ako sme aj očakávali, nebola prázdna. Na povale bola nejaká česká partia a po chvíli dorazila rodinka s tromi mládežníkmi. Karimatky sme si rozložili v spodnej časti a vyšli von spraviť oheň .. Konečne dorazil Yeti aj s Martinom a Peťom, ktorých sme pár dní nevideli. V Andrejcovej bol neskutočný smrad z našich (teda hlavne mojich) ponožiek a topánok, tak sme sa drvivú väčšinu času rozhodli zostať vonku. Pri ohni sme sa stretli nakoniec všetci, prišla aj partička Čechov, ktorých som predbiehal cestou na Kráľovu hoľu, ale ku ohňu neprišli (a pritom bol zadarmo :-) Veľmi milá rodinka z Dediniek nám dala nejaké špekačky, slaninku a posadali sme si spolu k ohňu. Keď sme všetci jedli, keď nastalo hrobové ticho a každý si vychutnával svoju večeru, vtedy to prišlo. Obrovský, dlhý, dunivý, smradľavý prd. Do toho najväčšieho ticha a večerného kľudu. Pagi zdvihol ruku a povedal "to som bol ja!". Neviem prečo, ale prišlo nám to viacerým veľmi vtipné a neudržali sme sa od smiechu, krásna romantika pri večeri veru. Keď sa zotmelo, vrátili sme sa do zasmradenej útulne a rodinka zostala spať v stanoch vonku. Zaľahli sme do spacákov a jediné čo bolo počuť po celú noc bol šuchot fólie, ktorú niekto nalepil na okno namiesto skla. Pozdravujem toho, čo to rozbil ..

Deň 14.

   Zobudili sme sa, pobalili a pomaličky vyštartovali ďalej po hrebeni Nízkych Tatier. Ako dnešný cieľ sme si zvolili Ramžu. Pár ľudí nám ešte dávnejšie hovorilo, že úsek od Andrejcovej po Ramžu je nepríjemný, nielen kvôli polomom ale aj kvôli samotnej útulni, že vraj sa ťažšie hľadá a býva často plná, keďže jej kapacita je len pár miest .. Kúsok od Andrejcovej nás prekvapilo stádo oviec, ktoré sa veselo páslo na hrebeni. Krásne počasie nám robilo spoločnosť a my sme sa rezkým krokom vybrali cez Heľpiansky vrch (1586m) do sedla Priehybka (1468m). Pri veľkej skale už odpočívala partička Čechov tak som sa rovno vybral na vrchol Veľkej Vápenice (1691m) z ktorej bol fantastický výhľad. Spravili sme si pár fotiek, ja som vycvakol panorámu výhľadu celého okolia. Keď sme sa hore zišli v kompletnej zostave, po krátkej pauze sme sa vydali po červenej ďalej ..
Nasledoval veľmi nepríjemný zostup do sedla Priehyba (1190m), hotový downhill, ešteže boli všade naokolo obrovské čučoriedky, tak sme aj dobrovoľne robili malé pauzičky. Nohy si to dosť odniesli, škoda, že sa nepodarilo poriadne odfotiť tento svah, rozdrvené kamene sa pod našimi nohami zosúvali ako lavíny. Až po Kolesárovú (1507m) boli silné polomy a veľakrát trebalo preliezať a podliezať popadané stromy, nehovoriac o strate značky, ktorá častokrát zmizla spolu so stromami. Prebojovali sme sa cez tento úsek a pokračovali sme cez sedlo Oravcová (1408m) a cez Oravcovú (1544m) na Zadnú hoľu (1619m). Tento úsek sme išli viacmenej bez vody, ktorú sme minuli po ceste, takže sme sa spoliehali na prameň pod sedlom Homôľka. Tam sme zo Zadnej hole dorazili za pár minút, Yeti sa vybral hľadať prameň, Ľubo sa rozhodol opustiť náš tým a po zelenej to stočil do Polomky (628m) .. Po chvíli sa vrátil Yeti aj s vodou, tak sme dobrali zásoby a pobrali sa kráčať na Homôľku (1659m).
V zostave Pagi, Yeti, Lolisha, Martin, Peťo a ja sme pokračovali cez Havraniu poľanu (1420m) a Skvierkový grúň smerom k Ramži. Prebiehala tam rozsiahla ťažba dreva, dokonca jedno oceľové lano bolo natiahnuté krížom cez chodník, vrezané dobrých 10 centimetrov do stromu. Lano sa samozrejme hýbalo, ak by tu niekto zakopol, prišiel by prinajlepšom o nohu. Nechcem vedieť akú silu to lano malo, keď obrovské stromy ťahalo dolu jak soletky .. Martin omylom zakopol do hniezda s divými osami, keďže som bol za ním a nevšimol som si to, 5 ôs ma dobodalo do nohy v priebehu pol sekundy. Začalo to rýchlo puchnúť, dobré že Lolisha mala po ruke Fenistil, tak som si to rýchlo natrel, ale aj tak to moc nepomohlo. Ešte že nie som alergický na osy ..
Ako sme prichádzali ku Ramži, cesty boli horšie a horšie. Samé blato, chodníčky vyjazdené ťažkou lesnou technikou, rozsiahle ťažby a všade popadané stromy komplikovali prístupovú cestu ku Ramži. Nehovoriac o tom, že značky v týchto končinách by ste hľadali márne .. Nakoniec sa nám ju podarilo nájsť ukrytú v lese kúsok ďalej od rozjazdených ciest. Útulňa Ramža (1260 m) je častým cieľom turistov pri prechode hlavného hrebeňa vo východnej časti Nízkych Tatier a keďže sa nachádza v lesnom poraste severne od chodníka, tak nie je veľmi dobre viditeľná. Interiér je riešený jednoducho, na podlahe z udupanej hliny sú poschodové prične a funkčná pec. Pre nenáročných turistov je výborným miestom na prenocovanie. Pri útulni je ohnisko a miesta vhodné na postavenie stanov. Prameň pitnej vody sa nachádza asi 500 metrov západne od chaty. Tu by som odporúčal dať si jedlo mimo ruksaku a zavesiť ho v igelitke na niektorú zo šnúr, ktoré tu visia, pretože sú tu myši a keď nechcete mať rozkúsané ruksaky ako Danka na Troch studniach .. Podvečer dorazili štyria Česi, ktorí ako obvykle s nami nekomunikovali a rozložili sa vedľa útulne do stanu. Práve tu dostali pomenovanie "partička introvertných ortodoxných pražákov" a takto sme ich volali až po Donovaly. Po debate s inými Čechmi, ktorí tu už boli pred nami (títo boli narozdiel od spomínanej partičky úplne v pohode) sme sa pobrali dovnútra a zaliezli sme do spacákov. Nejako sa nám nedarilo spať, Češi vonku chrápali jak kanadskí drevorubači, s Peťom a Pagim sme sa bavili o našich zážitkoch, ale akonáhle prišiel na rad Pagiho prd pred celou rodinkou na Andrejcovej, tak sme vybuchli všetci :-))) To sa proste nedalo, zobudili sme celú útulňu, nuž ale ten prd stál za to .. Dobrú noc!

Deň 15.

   Na Ramži sme si dali budíček okolo pol ôsmej. Vonku sme sa rozťahali skoro po všetkých lavičkách, uvaril som čaj a kávu, zbehol po čerstvú vodu a keď som sa vrátil od prameňa, kukám jak puk, že kde sa tu vzala škodovečka. Mala pomerne rozpálené plechy, tak sme na nej dosušili veci. Po skromných raňajkách sme vyrazili smerom na Čertovicu, kde sa mal náš team rapídne rozrásť. Cestička viedla popod Janov grúň (1387m), cez Bacúšske sedlo (1319m) do sedla za Lenivou (1378m). Tento úsek bol pohodový, viacmenej prechádzka lesom. Tuto červená značka obchádza Čertovu svadbu (1463m) a pokračuje priamo na Čertovicu. Martin si dohadoval odvoz, Peťo sa mal stretnúť s ďalším kamarátom. Takisto Lolisha avizuje odchod ..
Prichádzame na Čertovicu, kde nás už víta Heppy, jej tatko, Mišinka, Ján. Peťo s Martinom dorazili pred nami, vďaka videám na SME Heppy spoznala Peťa a pýtala sa ho, kde sme. Po chvíli sme dorazili aj my a rovno sme si sadli na terasu penziónu STIV na Čertovici na obed. Tu mi Mišinka nakreslila prvý príspevok od ľudí do môjho zápisníku z druhej strany. Škoda, že som takto nezačal od prvého dňa. Pagimu ochotný čašník spravil langoš, na ktorý sa tešil 14 dní. Martin a Lolisha sa s nami lúčia a k Peťovi sa pridáva ďalší kamarát, s ktorým vyrážajú dopredu. Najviac som sa potešil, že ma prišla pozrieť Heppy, lebo predsa len som ju 2 týždne nevidel. Dobehla nás aj partička introvertných ortodoxných pražákov, ktorých sme si všimli pod vlekom, ako kráčajú hore. Nasledoval výšľap cez zjazdovku na Lajštroch (1602m), odkiaľ sa znova naskytli krásne výhľady. Po krátkej pauze sme si spravili vrcholovú fotku a pokračovali ďalej do Kumštového sedla (1548m), na Panskú hoľu (1635m) ..
Z Panskej hole (1635m) nasledovala príjemná prechádzka po hrebeni cez Králičku (1682m) na Štefáničku, vysokohorskú chatu (1740m), ktorá je jednou z hlavných križovatiek značkovaných chodníkov na hrebeni Nízkych Tatier. V priestore Ďumbiera počas 2. svetovej vojny operovali slovenské, ruské a francúzske partizánske skupiny, a tak táto počas vojny poškodená chata bola po vojne premenovaná na Chatu Hrdinov SNP na Ďumbieri. V súčasnosti má pôvodné pomenovanie Chata generála Milana Rastislava Štefánika. Po ceste na chatu sme stretli milú turistku, ktorá ma spoznala na videách a popriala šťastnú cestu až na Devín. Aké milé :) Nasledujúce fotky su z hrebeňa Nízkych Tatier z Panskej hole (1635m) po Štefáničku ..
Dorazili sme na Štefáničku, Pagi si dal svištie mliekov v počte kusov 3, zistil, že aj tu robia langoše, tak si rovno šupol jeden so zeleným cesnakom. Po chvíli bol vyškerený jak lečo. Zadelili sme večeru, prevažne gulášové polievky a sledovali mraky, ako sa nad nami začali zbiehať. Heppy vybehla porobiť pár fotiek, lebo mne sa nechcelo a nechával som si to na zajtra. Pagi v rámci šetriaceho režimu chcel spať pod chatou pri dákom prístrešku, ale nakoniec sme ho ukecali, aby išiel s nami na izbu. Aj tak sme boli len siedmi na osmičke. Na chate som odchytil mladého nosiča, ktorého som sa popýtal na pár otázok. Prichádzajúci chlad nás presunul z terasy dovnútra do príjemnej vykúrenej spoločenskej miestnosti, kde sme pokračovali v našich debatách. Úsek z Čertovice až sem som skonštatoval za nanajvýš príjemný a krásny, Nízke Tatry majú naozaj čo ponúknuť.
Zaľahli sme do spacákov na izbe a začali sa venovať spánku. Vonku pršalo, Pagi bol naliaty a spokojne odfukoval s nami na izbe. O 4:05 nadránom vrazil do chaty blesk, bola to najväčšia šupa, akú som kedy v živote počul. Neviete si predstaviť ten obrovský zvuk a to svetlo, ktoré tento blesk vyprodukoval. Všetkých do jedného nás to zobudilo a čakali sme, čo sa bude diať. Vystrašení sme pozerali z okna .. vonku lialo, všade naokolo sa blýskalo a blesky udierali po celých Nízkych Tatrách. Mali sme šťastie, že nás to nezastihlo na hrebeni .. Políhali sme si nazad do postelí a pokúšali sa znova zaspať .. Búrka neprestávala .. (Pokračovanie)