Cesta Hrdinov SNP
.. alebo z Dukly na Devín peši za jeden mesiac

".. Na Dukle ticho, iba vánok v korunách bukov mäkko sviští,
hrdinov padlých tuhý spánok, október cúva zlatolistý. "
(Dukla)

".. Ty, ktorý vchádzaš sem, odožeň bôľ a súcit, nech kropky tvojich sĺz nezvonia o mohyly za hrdosť človeka,
za život ľudstva súci, za tvoju jasnú tvár my smrť sme podstúpili. "
(Slavín)






Deň 6.

   Zobudili sme sa v altánku na Cemjatskom náučnom chodníku a v minerálnom železitom prameni sme si nabrali čerstvú vodu. Nasledoval príjemný dvojhodinový úsek v lesoch, cez Čertov kameň (448m), popri Ščerbovej holi, pod Bukanovcom do dedinky Janov, kam značka ústila ako obvykle, do pŕhľavy a blata. Z Janova sme pokračovali do Radatíc, kam sme dorazili po desiatej dopoludnia. Pred miestnymi potravinami a krčmou v jednej budove sedelo asi 8 chlapov, najebaných našrot a veselo popíjali borovičku. Rozoberali životne dôležité veci, kto je aká piča a prečo je Fero kokot. My, vzorní turisti, sme zadelili raňajky, dali po pivku a pokračovali do Ľubovca po starej, roky nepoužívanej ceste. Slnko pieklo ako obvykle a my sme sa tešili, že si v Ľubovci niečo dáme. Jediný obchod bol zatvorený, obecný úrad tiež, na ňom nápis "Sme pracovne v Prešove." Za obecným úradom bola nová budova hajzlov, mužské zamknuté, ženské tiež, ale mali v zámke kľúčik. Chyba. Veľká chyba. Vysral som im tam také veľké hovno, že ešte aj anakondy v amazonských pralesoch by sa čudovali, že je medzi nimi nový druh. Samozrejme nešlo ani spláchnuť. Nuž, keď nejde tak nejde, odišiel som spokojne. Možno dodnes úradníčky na seba zazerajú, ktorá z nich to bola ..

   Značka pokračovala nad Ľubovec, okolo záhrad smerom k poliam a Prokopovmu mlynu. O ňom sa povráva, že tam straší. V jednej zo záhrad sme uvideli staršiu pani, ktorá s úsmevom oberala maliny. Spýtal som sa jej, čo je na tom pravdy a pani sa rozhovorila: "Ále, čo by tam strašilo, veď tam žil starý Prokop, ktorý mal 2 ženy .. oni boli sestry a s obidvomi spával a súložil na jednej posteli, on v strede a oni po stranách .. s jednou mal aj deti .. čo už by tam len strašilo ..". Vidno, že nie je dôvod sa báť a tak sme sa vydali ku mlynu. Hneď za záhradami značka končila a my sme sa stratili v poliach. Keďže mapy mala druhá skupina, ktorú sme od Čergova nevideli, rozdelili sme sa na 3 skupiny: Manik, Dušan, Ivo, pozostávajúce z jedného člena a vybrali sa hľadať značku. Keď už sme po trištvrte hodine nenašli červenú, vrátili sme sa nazad na poslednú a skúšali šťastie tam. Dušan našiel parôžtek z cca dvojročného jeleňa s prvým parožím. Takéto parožky su výnimočné tým, že sa ojedinele dajú nájsť ako veľké, bohato vetvené. Po predieraní sa pŕhľavou sme našli vytúženú značku a po hodine sme dorazili na Kojšovskú hoľu. Pár opustených budov, vysoká tráva a burina okolo, pozamykané dvere a vyschnutá studňa. Dušan s Ivom sa vybrali do jednej z budov cez okno. Ja som strážil batohy, jediné čo sa tu objavilo bola jedna myš a jeden had. Kto by už len sem chodil. Hneď vedľa boli ďalšie opustené budovy, ale pri týchto tiekla voda a na záhradke kvitli kvety. Dali sme si očistu, poumývali sa a zadelili obed. Dušan sa s nami rozlúčil a odišiel do Kysaku chytiť vlak naspäť to Bratislavy. Zostal som teda s Ivom sám a s druhou skupinou sme si volali, že sa stretneme v večer v Kysaku, kam sa dovezú busom z Veľkého Šariša.
Z Prokopovho mlynu nasledovala dlhá nudná cesta k ústiu Sopotnice, odkiaľ sa naskytol výhľad na Jánošíkovú baštu. Hovorím Ivovi: "Aha, aká krásna veľká skala .." to som ešte netušil, že zajtra ponad jej vrchol pôjde naša cesta. Pri ústí Sopotnice bola motivačná tabuľa, ktorá udávala dĺžku kilometrov ku zaujímavým destináciam. Popri detských táboroch v lokalite Brezie sme sa dostali na zatiaľ najhorší úsek za všetky dni (zároveň najhoršia cesta vôbec), popri rieke Hornád smerom do Kysaku. Najprv vysypaný stavebný materiál priamo na ceste, potom pŕhľava a iná burina vyššia ako ja, milióny hmyzu, popadané zhnité rozmočené stromy, nekonečne veľa blata, cez to všetko divé černice a ruže. Samozrejme značka priamo cez túto parádičku. Vyše 40 minút sme sa brodili cez toto peklo, ruky a nohy zničené ako po zápase so šialenými blondýnami s 5 centimetrovými nechtami. Nemal som ani minimálnu chuť toto všetko fotiť, len som sa brodil a nadával jak Meliško, keď sa mu dvadsiateho minie cibuľa. Na konci tohto pekla nás čakala Danka, ktorú po ceste stretol Dušan a povedal jej, aby to tadiaľto ani neskúšala a radšej počkala, kým sa k nej prebrodíme my. Blato na topánkach začalo opadávať a my sme sa zberali do Kysaku. Hornád už nechcem vidieť ani keby tam zavítala Jenna Jameson .. Konečne sme totálne zničení dorazili do Kysaku a namierili do krčmy, kde nás čakal zvyšok partie, Pagi, Koťka a Andrej. Zakempovali sme pri futbalovom ihrisku, Danka išla ku mne do stanu, Pagi s Koťkou do druhého stanu, a Ivo s Andrejom si zvalili futbalovú bránku, prekryli ju celtou a pod ňou sa rozložili jak lajná na lúke. V noci sa pár krát vypršalo, sem tam zatrúbil vlak, ponožky stoja opreté, ale inak bolo všetko jak má byť ..

Deň 7.

   Ráno nás zobudil miestny rozhlas, ktorý oznamoval, že nejaký súkromný podnikateľ predáva marhule po 80 centov kilo a dajú sa kúpiť pred obecným úradom. Nakúpili sme v malých, ale zato výborne zásobených potravinách COOP Jednota a vydali sa na ďalej po značke do lesa na Jánošíkovu baštu (523m), odkiaľ bol výhľad na Sopotnické vrchy a okolie. Nádherný výhľad.
Z Jánošíkovej bašty cesta pokračovala lesom cez Stádlo (657m), Prielohy (788m) okolo Vysokého vrchu (851m) do sedla Repy (803m). V prírodnej rezervácii Vysoký vrch o výmere 20,54ha sa okrem 150 druhov chránených a vzácnych rastlín nachádzajú pralesovité lesné porasty pôdoochranného charakteru so zastúpením drevín buk, javor, jaseň, lipa, brest a jedľa. V sedle Repy bol pekný altánok, kde sme si chvíľu oddýchli. Na okolitých stromoch boli priklincované rôzne sväté predmety ..
Pokračovali sme ku Kráľovej studni, kde sa nachádzal osviežujúci prameň. Zadelili sme obedovú pauzu a pokračovali cez Janošovu lúku ku chate Hrešná (597m). Tam nás už čakali Pagi s Koťkou a Andrejom. Vyvalení v tráve príjemne odpočívali. Z chaty Hrešná bolo vidno Kavečany, dedinku severne od Košíc a okrem pekných výhľadov tu bol aj pár vlekov. Bolo vidno aj rozhľaďnu Hradová, vyhliadkovú vežu nachádzajúcu na kopci Hradová (466m), ktorý bol v minulosti miestom stredovekého hradu. Rozhľadňa je 21,51 metrov vysoká priestorová oceľová konštrukcia doplnená drevom, ktoré je použité ako nášľapná vrstva podlahy. Za Kavečanmi sa k nám pridal pes, ktorého sme nazvali Kavo a išiel s nami až do Horného Bankova, časti Košíc (išiel s nami asi 2 hodiny). Cesta viedla popri chatkách až na strmú asfaltku, ktorá nás priviedla na hlavnú cestu, zlomového bodu nášho pochodu. Až dodnes sme totižto šlapali od Dukly smerom na juh, odteraz sa cesta začína stáčať na západ. Konečne!
Vo Viničnej stráni, kúsok za Humniskom, pred Košicami sme stretli pár ľudí, ktorých sme sa spýtali na nejaké občerstvenie. Jeden z nich sa v tomto okolí zrejme dobre vyznal, odporučil nám pokračovať po červenej ku zlomovému bodu, do Košickej časti Čermeľ, kde sú hneď vedľa seba 3 krčmy, u Ovečky, u Barančeka a u Vlka. Keďže vlk by dal dolu obe ďalšie spomínané zvieratá, rozhodli sme sa ísť práve k nemu. Tam sme dosť slušne oslávili 'zatočenie značky na západ' a omylom sme sa troška nachniapali. Keď bol najvyšší čas pokračovať ďalej, bola už tma. Vyšli sme na Bankov, kde sme rozložili stany a zakempovali. Dodnes neviem, prečo som svoj stan postavil na jednom jedinom krivom mieste na celej lúke pri nejakom járku a celú noc som sa šmýkal aj so spacákom po karimatke dolu. Prstami som sa pridŕžal karimatky, až som do nich dostal kŕč, pustil som sa, zošmykol som sa a celá príhoda sa niekoľkokrát cez noc opakovala. Úplný debil fakt ..

Deň 8.

   Ráno som sa zobudil prvý. Z kovovej studničky kúsok od nášho stanu si práve brali vodu dvaja bezdomovci, ktorí nejak divne na mňa zazerali. Niečo zamrmlali a zmizli v lese. Napravo som si všimol kaplnku, tak som si ju išiel obzrieť. Kaplnka bola zasvätená nanebovzatej Panne Márii, na božiu chválu ju dal postaviť Kalher Mihály v roku 1903. Jej rekonštrukcia bola ukončená v roku 2003 z milodarov veriacich. Dočítal som mramorovú tabuľu a začal budiť ostatných. Predsa len, po včerajšej oslave sa trošíčka ťažšie vstávalo .. Zrazu sa zjavil krásny motýľ a sadol si rovno na mňa. Žeby tento okrídlenec žúroval tiež ?
Z Bankova sme išli na Kamenný hrb, kde sme stretli tri ženské na hríboch, ktorým keď sme povedali, že ideme z Dukly do Bratislavy, tak sa veľmi potešili, že aj 'mládež' (vďaka teta!) robí turistiku a nesedí len v šenkoch alebo pri počítači (keby tak oni vedeli ...) Po hodine sme úspešne dorazili na chatu Jahodná, kde sme si dali prevažne vyprážaný syr a dobili mobily. Chvíľu sme posedeli a vybrali sa ďalej ku chate Lajoška, kam sme dorazili asi po 70 minútach dobrej chôdze. Chata Lajoška sa nachádza pod vrcholom Prednej holice (948m) na hlavnom hrebeni Volovských vrchov a je jedným z najobľúbenejších turistických cieľov v okolí Košíc. Bolo niečo po druhej hodine poobede, tak sme s Ivom zadelili pivo a borovičku s horcom.
Pokračovali sme okolo Tisícovky (1054m) na Idčianske sedlo (954m) a po ďalšej hodine sme prišli pod Kojšovskú hoľu (1245m), cez ktorú značka neviedla. Všade bolo úplne najviac mravcov a gigantické mraveniská sa hýbali jak animované gify. Nedalo sa ani moc stáť, lebo mravce po nás lozili ostošesť. Len jeden rýchly cvak jedného mraveniska a poďho ďalej. Taktiež sme sa nezabudli odfotiť pri pomníku SNP, ktorý sa z ničoho nič zjavil pri chodníku. S vážnymi ksichtami sme si pripadali dôstojne, aj by sme tam zostali takto stáť dlhšie, ale čas nás hnal dopredu. Prešli sme okolo novej chaty Erika, pripravenej na zimnú sezónu. Teraz v lete bola zatvorená, tak sme sa vybrali ďalej a o pol hodinu sme prišli na Biely kameň (1134m) a po 40 minutách na Tri studne (969m), kde sme zakempovali v drevenej búde na zemi. Lúka bola 250 metrov od studničky (aj na strome je oznam o fleku na prenocovanie), cesta ku ktorej bola rozrytá od diviakov. Andrej rozmačkal nazbierané čučoriedky a v kombinácii s kryštálovým cukrom a nad ohňom vysušeným chlebom tvorili dokonalú večeru. Sedeli sme pri ohni až do tmy a sledovali oblohu plnú hviezd. Mesiac žiaril, zver šuchotala a malá myš kradla obaly z paštiky, čo našla v odpadkoch. Zasvietil som na ňu čelovkou, tá malá mrcina ešte aj zapózovala s paštikou v papuli a vôbec sa nezľakla. Neskôr v noci začala prehrýzať Danke ruksak, lebo v ňom cítila nejaké dobrotky. Nedala pokoj a skoro celú noc behala hore dolu po Ivovej celte, ktorá bola pod nami ako vrstva medzi zemou a karimatkami. Keďže to bolo asi 10 cm od mojho ucha, vždy som sa prebudil a námatkovo praštil rukou po celte, ale ani raz som ju netrafil, kurňajz. Našťastie ho neprehrýzla celý, inak ..

Deň 9.

   Po prebdenej noci nasledovalo pekelné ráno. Nevyspatý som pozeral na svet a nechápal ničomu. Zbehol som ku studničke pre vodu, aby som sa troška osviežil a nabral čerstvej vody. Hodinu a pol nám trval výstup na Kloptáň (1153m) v prírodnej rezervácii Kloptáň, ktorého vrchol bol doslova obsypaný čučoriedkami. Všetci sme sa na ne vrhli a dopriali si ovocný obed. Posledných pár desiatok výškových metrov pred samotným vrcholom je dosť náročný úsek, ale po vyštveraní sa na vrchol a na najvyššiu priečku drevenej rozhľadne sme rýchlo zabudli na to, ako sme sa sem mordovali. Z vrchu je krásny výhľad na Volovské vrchy. Vo vrcholovej knihe sme dokonca objavili zápis našich kamarátov z TK Filozof, ktorí Duklu - Devín robili minulý rok.
Z Kloptáňa nasledoval strmý zostup cez Zbojnícku skalu (1147m) do sedla Jedľovec (837m), odkiaľ znova výšľap okolo vrchu Jedľovec (953m) popod Lastovičí vrch (1061m) do Príporčia a kúpeľov Štós. Za Príporčím turistická značka končila na hlavnej ceste, kde bolo vyseknuté zvodidlo a tadiaľ viedla značka. Našli sme po lesoch veľa modrákov, ktoré sme však nechali na pokoji, keďže by sme s nimi nemali aktuálne čo robiť. V Štóse sme našli skromnú kúpeľnú reštauráciu, kde sme si ovlažili smädné krky fľaškovým Šarišom a hladné žalúdky teplou stravou. Ja som odbehol na informácie pozisťovať, kde by sa dalo príjemne prespať, ale nie moc ochotná pani mi oznámila, že majú úplne všetko plné a najbližšie môžeme ísť do Smolníka. Podľa mapy to vyzerala byť väčšia dedinka a nie veľmi ďaleko od našej červenej značky. Dohodli sme sa aj s ostatnými, že skočíme teda do Smolníka a nájdeme niečo na prenocovanie. Smolník, dnes už obec, sa preslávil svojou banskou históriou ako aj fabrikou, kde sa ešte i dnes ručne vyrábajú cigary. Cigarová fabrika, ktorá je jedninou manufaktúrou na Slovensku, bola postavená za vlády Márie Terézie v roku 1872. V centre dedinky sa nachádzal ružový starý dom, ktorý práve prechádzal rekonštrukciou s ceduľou Marianna. Príjemná pani Mária Vasilcová, majiteľka tejto nehnuteľnosti, nás milo privítala v skromnom bare a ukázala izby. Danka si zobrala samostatnú a ja s Ivom dvojku (boli to veľké izby, kúpeľňa mala dokonca vaňu). V Smolníku sa okrem veľkej chudoby nachádza aj pravoslávny kostol. Večer sa na pivo zastavil miestny chlap, ktorý nám oznámil, že pri Pipitke sú polomy a prechádzať tadiaľ je veľmi obtiažne. Uvidíme zajtra, povedali sme si. Pagi, Koťka a Andrej sa zložili na záhrade ..

Deň 10.

   Hneď ako sme sa ráno zobudili, dali sme si dobré raňajky, klobásy, praženice, kávy, kofoly, samé energiu doplňujúce dobrotky. Nasledoval brutálny výšľap zo Smolníka (561m) hore na Hekerovú (1260m). Po ceste sme stretli značkárov, jeden mal mačetu, druhý čo vyzeral jak Picasso mal štetec a farbu, tretí s prepotenou smradľavou flanelovou košeľou robil zrejme spoločníka a štvrtý mal na háku a oberal čučoriedky. Prehodili sme s nimi pár slov a rozlúčili sa v štýle 'majte sa, ponáhľame sa'. Odkázali nám, že sa ešte určite stretneme, lebo hore v sedle pod Vtáčim vrchom boli polomy a ťažko sa hľadajú značky. Zas nás raz potešili. Na Hekerovej to bol čučoriedkový raj. Kríky boli tak obsypané, že by sa tu najedla pomaly celá Bratislava. Všetci sme svorne súhlasili s obedovou pauzou a vyvalili sa do čučoriedok. Dnešná destinácia bola chata pod Volovcom, takže sme sa nemuseli nejako extra ponáhľať. Nasleduje zopár fotiek z našej čučoriedkovej pauzy ..
Prišli sme do sedla Krivé s krásnou nadmorskou výškou 1111m, odtiaľ polhodinka na Ramzovú a ku Trom chotárom (1255m). Tento úsek bol prekrásny až na obrovský stroj, ktorý nielenže ničí stromy a šúpe z nich kôru jak zo soletiek soľ, ale ničí aj lesné cesty a okolitú prírodu. Česky hovoriaci páni hneď zaliezli do ďalšieho auta keď uvideli, že som vytiahol kameru a foťák. Hlavne, že ochranári nadávajú na bicykle v lesoch, na fotkách uvidíte to monštrum porovnané s Pagim a bicyklom. Takéto stroje rozhodne treba v lesoch, že kurva?! .. Kúsok za týmto strojom bola jeho robota, vytrhaný les čo vyzeral jak po tornáde. Otrasný pohľad .. Zberali sme sa radšej na Skalisko (1293m) - najvyššiu skalnatú horu v okolí s perfektným výhľadom.
Ako začalo fúkať a dosť sa ochladilo, pobrali sme sa dolu na chatu Volovec. Tam nás privítal chatár, ktorý mal tento týždeň službu. Vymákli sme Árpáda Görgeyho, ktorého sme po prvých pár vetách premenovali na Bazmeg. Šarmantný maďar, ktorému sa dali fúzy do pozoru hneď jak zbadal naše dievčatá. Začal nás ponúkať tekutými priehľadnými dobrotkami a Danke z fleku zadrel: "Daj si, budeš povolnejšia." (A viete si predstaviť ten prízvuk, ako keď sa niečo pýtate domorodcov niekde v Nových Zámkoch). Bazmeg nám dal pár špekáčkov, nejakú zeleninu a poslal nás vedľa chaty pod prístrešok, aby sme si tam spravili večeru. Nezabudol pripomenúť, že si máme dávať pozor na železný komín, lebo je nižšie a sem tam si do neho niekto buchne hlavu. Spravili sme si oheň a pripravili večeru. Samozrejme som si asi 3x jebol hlavu o spomínaný komín. Zrazu ďalší gong, to bol Ivo. Pagi a Koťka si dali sprchu v prameni, ktorý nemal viac ako 7 stupňov. Neveril som vlastným očiam, keď si ešte aj vlasy našampónovala. Čumeli sme na ňu traja ako sa holá sprchuje, ešte som jej aj kričal: "Točím ťa na video!" ale ona si len vychutnávala tú ľadovú vodu. Po tejto 'sprche' je to Priaznivec Deluxe! Ešte sa aj Bazmeg divil, že málo kto si tu dával sprchu, o umývaní vlasov nehovoriac vôbec. Neskôr vytiahol fantastické černicové víno a nalieval s ním Danku. (Dala nám ochutnať, bolo fakt vynikajúce!). Úplne za tmy prišiel Peťo, ktorého sme už dlho nevideli. Potešili sme sa jeho návšteve, on sa potešil, že konečne vidí známe tváre a že sa môže niekde zložiť. Dal si pivko a hodil sa do kľudu. Takto sme sedeli v útulnej chate, vychutnávali si jej teplo a popíjali pivko. Bazmeg len robil čiarky na tento papier, ktorý som si zobral na pamiatku. Zaľahli sme do postelí, niektorí do normálnych a niektorí do železných. Jedine Danka zostala ešte hore .. (Pokračovanie)