Cesta Hrdinov SNP
.. alebo z Dukly na Devín peši za jeden mesiac

".. Na Dukle ticho, iba vánok v korunách bukov mäkko sviští,
hrdinov padlých tuhý spánok, október cúva zlatolistý. "
(Dukla)

".. Ty, ktorý vchádzaš sem, odožeň bôľ a súcit, nech kropky tvojich sĺz nezvonia o mohyly za hrdosť človeka,
za život ľudstva súci, za tvoju jasnú tvár my smrť sme podstúpili. "
(Slavín)






Cesta na Duklu

   V utorok 30. júna ráno ma Heppy odviezla aj s batohom na hlavnú stanicu. Čakali ma tam už Dušan a Andykam s Natáliou. Nabalení, svieži a pripravení na dobrodružstvo ma srdečne privítali. Síce sme sa raz videli v Lúčnici, ale to bolo dávno, tak sme sa radšej znova pozoznamovali. Železnice uvádzali odchod vlaku R 605 Dargov o 10:10 s príchodom do Košíc o 16:07, vlak sa pohol načas a na ďalšej zastávke pristúpil Lukáš aj s čapákom v plastovom pohári. Yeti sa pridal v Ružomberku a hneď zapadol do partie. Všetko podľa plánu, až na vypité pivečká, ktorých bolo asi o niečo viac, ako sme predpokladali. Cestou sme sa bavili o všetkom možnom a vlak si to futašil svojim tempom smerom na východ. V Košiciach sme nastúpili do autobusu, ktorý končil vo Svidníku. Tam sa ku nám pridali Pagi s Koťkou a tým pádom sme boli kompletní, naša prvá zostava pozostávala z ôsmich turistov. Ďalším autobusom sme sa dostali do poslednej dedinky pod Duklou, do Vyšného Komárnika, tesne pred ôsmou večer. Pripitým z Mikulovského vína a hektolitrov piva ešte z vlaku nám cesta ubiehala neočakávane rýchlo a už ani neviem poriadne ako, sme sa ocitli pod Duklianskym pomníkom. V jeho okolí sa rozprestiera cintorín prepletený kamennými cestičkami.
Slnko začalo zapadať a my sme sa vybrali nájsť vhodný flek na postavenie stanov a prenocovanie. Lietadlo, ktoré prichýlilo Iva a spol malo už opravené dvere a nedalo sa do neho vojsť tak, ako voľakedy. Kúsok nad pomníkom sa nachádza veľká lúka, pri ktorej asfaltka vedie ku rozhľadni, kam sme sa vybrali pozrieť až nasledujúce ráno. Rozhodli sme sa teda zakempovať rovno na poli, nech to máme ráno blízko ku značke. Pri vybaľovaní ruksakov sme začali hrať gejmu, že kto má so sebou pribalenú väčšiu kravinu. Suverénne vyhral Lukáš s Playstation PSP, ktoré by určite nemalo chýbať na žiadnej turistike :) Robíme si ohník a za tmy si zaliezame do spacákov jak larvy. Obloha je jasná, hviezdy žiaria jak za socializmu, zajtra bude zrejme pekelne teplo ..

Deň 1.

   Slnko nás vyhnalo zo stanov pomerne skoro a začalo neúprosne rozpaľovať asfaltky. Vedeli sme, že tento prvý deň po nich prejdeme dosť kilometrov. Hneď z rána sa pár z nás vybralo pozrieť rozhľadňu a nájsť poľsko-slovenský hraničný kameň. Vyhliadková veža bola práve zahalená lešením a samozrejme zatvorená. Spravil som pár fotiek, našiel hraničný kameň a dobre ho ochcal na pamiatku jak správny pes, čo si značkuje svoje teritórium. Pravdu povediac, viac som toho nachcal do Poľska ..
Vrátili sme sa nazad na pole, pobalili ruksaky a vydali sa na cestu. Stretli sme komando poľských pohraničníkov, vyšportovaných jak Schwarzenegger počas jeho najväčšej slávy a odetých jak členovia Slovenskej pospolitosti, žiadny z nich nemal vlasy dlhšie ako 5 milimetrov. Pozdravili sme ich obligátnym "cześć!", chlapci odzdravili a pochodovali ďalej svojim tempom a smerom. Po chvíli sme dorazili ku prvým potravinám Skalia, kde sme dokúpili iba vodu, pretože okrem tvrdého chlastu a pár obschnutých horaliek v nich nič iné nemali. Nasledovalo prírodné múzeum na Dukle, kde boli popri ceste odstavené tanky, lietadlo, delá a iná vojenská technika. Teplota v chládku presahovala 30 stupňov, slnko pieklo ako šialené a tieň v nedohľadne. Šlapajúc po asfaltkách nám energia klesala ako kúzelná mana pri čarovaní v Diable. Pekne sme veru začali ..

Dostali sme sa do prvej dedinky od Duklianskeho priesmyku zvanej Medvedie. Cestička sem viedla cez mierny lesík a poliami s vysokou trávou zhruba hodinu a pol. Obzerali sme sa po nejakej studni alebo potoku, kde by sme si mohli dočerpať vodu, ale nikde nič. Dedinka je úplne mŕtva a nikde nikoho. V poslednom dome pred odchodom z dediny som zaklopal na dvere s očakávaním, že mi niekto otvorí aby som si mohol vypýtať vodu. Po pár sekundách sa dvere pootvorili a vykukol spoza nich starý pán. Normálne sa potešil, že ho vôbec niekto navštívil. Bol to Ján Vančišin, jeden zo žijúcich partizánov, mal 95 rokov a posledných 37 rokov žije sám. Ukázal nám rôzne medaile, ktoré dostal počas svojho života. Na jednej z nich stojí: "Ústredný výbor Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov udeľuje medailu M. R. Štefánika I. stupňa za významnú činnosť v domácom a zahraničnom odboji, za dlhoročnú mimoriadne záslužnú prácu v orgánoch a organizáciach zväzu, za presadzovanie pokrokových, demokratických, humanitných tradícii odkazu boja za slobodu a proti fašizmu. 30.11.2004, číslo matriky: 1630." Ako sám povedal, nemá z toho nič a ani penziu mu nezvýšili. Navštevovať ho chodí len jeden pravnuk raz do týždňa a nosí mu jedlo a pitie. V Medveďom totiž nie je žiadny obchod, ani krčma, len pár domov a starý kostol ..
Nasledoval príjemný lesík, kde sme sa konečne dočkali chládku. Po 45 minutách sme prišli do Vyšnej Pisanej, kde sme sa s Dušanom umývali v potoku Kapišovka. V dedine bolo len pár domov a tak sme pokračovali pol hodinu do Nižnej Pisanej s očakávaním, že sa občerstvíme v nejakej miestnej krčme. Prechádzali sme popri ďalších delách a inej vojenskej technike.

O štvrť na dve sme prišli do Nižnej Pisanej, kde nás čakala zvyšná časť partie. Pagiho stihla kusnúť zmija, pretože čo urobíte, keď vidíte hada? No chytíte ho do ruky .. Odpočívali sme pred pohostinstvom, bohužial nie vnútri, pretože bolo zatvorené. Nadežda Pichaničová, vedúca predajne Nižná Pisaná, má otvorené väčšinou len ráno 2-3 hodiny ráno a aj to okrem stredy. Nuž, nezostávalo nám nič iné, ako pokračovať cez Údolie smrti ďalšiu trištvrte hodinu až do obce Kapišová, kde sme dúfali, že bude nejaká krčma alebo potraviny. Údolie smrti bolo peklo, slnko nám pálilo na hlavy v jeho najsilnejšej fáze a my sme len bezducho šlapali. Ide o dolinu v Ondavskej vrchovine, ktorá bola vytvorená potokom Kapišovka, kde od 25. do 27. októbra 1944 prebiehali najťažšie tankové boje sovietskych jednotiek po prekročení česko-slovenských hraníc.

Vyšťavení sme prišli do Kapišovej, kde bola našťastie otvorená krčma. Ihneď sme sa ovlažili zvnútra kofolami a pivami. Po chvíli dorazil Peťo s Tomášom, ktorých sme stretli už včera na Dukle a išli rovnakým smerom. V očiach im zažiarilo v momente, keď uvideli otvorenú hospodu. Pokecali sme a pokračovali do Nižnej Jedľovej, cez rozvodnené potoky a smradľavé prepadajúce sa blato. Ja som zapadol až po koleno, Lukáš pomaly až po gule, lebo hľadal 'lepšiu' cestu. Skoro utopil aj kameru. Znova som zapadol až po kolená, to mi už Pagi pomáhal z blata von, ale vytiahol som len zadrbané bosé nohy. Moje nové Merrell sandále zostali dakde v smradlavom blate. Rukou som šmátral v týchto sračkách až kým som nevytiahol 2 blatové guče, v ktorých boli moje sandálky. Narýchlo som ich opláchol v potoku a pokračovali sme ďalej. Cesta nebola o nič lepšia, blato vystriedala pŕhľava. Z Nižnej Jedľovej sme po krátkych asfaltkách dorazili konečne do Svidníka, priamo ku pamätníku Sovietskej armády z roku 1954. Pomník je vysoký 37 m a hviezda na jeho vrchole meria 3,5m. Na pravej strane pamätníka je reliéf Partizánska hliadka v SNP, na ľavej Útok Sovietskej armády. Pred pamätníkom stojí štvormetrová bronzová socha Sovietsky seržant vzdáva hold nad mohylou padlých. Hneď vedľa pri bytovkách boli ďalšie tanky, lietadlá, delá a pod. Núdza o vojenský arzenál tu veru nie je. Zbehli sme nakúpiť do potravín, kde som nechal svoj trojradový pyramídový opasok v rámci odľahčenia svojej váhy a vybrali sa po červenej značke ďalej. Lukáš sa odpojil aj so svojim Playstation PSP a mieri naspäť do Bratislavy. My sme našli celkom dobrý flek nad Svidníkom na hore Hora (457m), kde sa Yeti vybral hľadať prameň. Našiel ho a nasledovalo kúpanie v ľadovej vode. Vrieskal tak, že ho muselo byť počuť až na Duklu. Koťka sa išla vysrať a vrátila sa aj so smradom, totižto omylom stúpila do svojho hovna. (Sorry Jani, poznámky nepustia :-)) Rozložili sme stany a išli spať. Prvý deň za nami ..


Deň 2.

   Hneď ráno sme si nabrali vodu z prameňa a pokračovali na Ostrý vrch (600m), odkiaľ bol pekný výhľad na dedinku Rovné. Po 40 minútach sme dorazili na Čiernu horu (667m), kde nás veľmi milo prekvapila parádna nová útulňa. Krásny krb, o ktorom v našej záhradnej búde v Lamači môžeme len snívať, bil do očí ako Porsche medzi Škodovkami. Nechýbala ani vrcholová pečiatka. Na stenách boli fotky z výstavby rozhľadne, z ktorej bol prvý 360 stupňový výhľad na Ondavskú vrchovinu a Nízke Beskydy. Pod ňou sme si spravili spoločnú fotku v zostave: Dušan, Pagi, Koťka, Natália, Andykam, Yeti a Manik. Keby sme o tejto útulni vedeli, tak by sme sem potiahli už včera a mohli tu v pohodičke prenocovať. Ale aspoň vieme do budúcna, snáď sa do nej nenasťahujú cigáni alebo ju nerozoberú vandali.

Pokračovali sme ďalej, do Makovického sedla (514m) a na Makovicu (653m), kde sa nachádzala socha Sv. Floriána, patróna požiarnikov z roku 1998, chatka Floriánka, drevené posedenie u Helenky a zaujímavá skrinka priklincovaná na strome. Po jej otvorení sme zostali v nemom úžase, v jej útrobách sa nachádzala 40%ná Kaiser vodka aj s dvomi pohárikmi. Čo iné môžeme na východe očakávať. Ak by ste tu chceli niekedy prenocovať, studnička sa nachádza asi 70 metrov pod Floriánkou, kúsok po červenej značke a potom strmo dolu svahom. Na Makovici bola pomerne veľká lúka a vyzeralo to tam, ako keby sa tam konávali rôzne akcie, hlavne podľa tých flekov na sedenie. Opúšťame Makovicu a zberáme sa do Kurimky, najbližšej dediny ..
Z Makovice do Kurimky viedla poľná cesta, ktorá ústila na asfaltke. Kúsok od autobusovej zastávky sa nachádzali potraviny, ktoré boli zatvorené, ale našťastie ich otvárali už o 20 minút od nášho príchodu. Rozložili sme sa pred nimi na stoloch a čakali. Po chvíli prišla milá pani a otvorila svoj krám, keďže sme boli siedmi, otvorila aj svoju krčmu 'Amerikano', ktorá s potravinami susedila. Naobedovali sme sa, doplnili zásoby a pokračovali na Spálený vrch (643m). Cestička nebola prešľapaná a my sme sa predierali cez pŕhľavu vyššiu ako Pagi. Pár krát sme stratili značku, v týchto končinách chodí toľko turistov asi jak bezdomovcov do Carltonu. Vždy, keď sme našli značku, bolo to pri najväčšej pŕhľave zmiešanou s divokými černicami. Radosť ..
Rozjazdené zvažnice a strmé zostupy nás vedú do Andrejovej, našej dnešnej destinácie. Z Kohútova (648m) nasledoval zostup do Andrejovej (327m) 320 výškových metrov na dĺžke cca jedného kilometra. Hneď ako sme prišli do Andrejovej, všimli sme si postrhávané mosty a príjazdové mostíky ku domom. Ešte nedávno tu bol vyhlásený 3. stupeň povodňovej aktivity (viac) a katastrofy boli stále badateľné. Našli sme najbližšiu krčmu, kde som sa krčmárky spýtal, ako to tu prebiehalo. Veru, žiadna príjemná udalosť, domácim obyvateľom voda zničila autá, podmyla brehy a strhla lávky i mosty. Spýtal som sa jej, či by sme sa mohli zložiť na noc na tráve za krčmou. Úplne v pohodičke súhlasila a ešte nám aj ponúkla WC a umývadlo. Pri výčape stojaci mladík sa ale ponúkol, že kľudne sa môžeme zložiť u neho na záhrade. Býva na hornom konci a vraj budeme mať pokoj od cigáňov, ktorý sa zvyknú po nociach motať za krčmou. Išli sme teda k nemu, rozložili si stany u neho na záhrade a uvarili si cestoviny s morca-dellou. Luboš nám natiahol hadicu aby sme sa mohli osprchovať, baby išli k nemu na dom (dodnes sa určite teší, že ich pozoroval cez kľúčovú dierku). Lokálne dievčatká sa na nás rehotali jak sme sa na záhrade sprchovali. Keď sme sa vrátili do krčmy, bola už tma a o malú chvíľu dorazil Peťo s Tomášom, ktorí išli už druhý deň bez mapy, pretože ich prvé mapy, ktoré mali so sebou boli až od Čergova. V krčme už bolo viac ľudí, ďalší mladík nám porozprával, že ten, u koho sme sa zložili na záhrade je Luboš, že je to feťák a schizofrenik, dealuje kradnuté veci, ale že inak je v pohode. Reku paráda, prvé čo mi napadlo bolo, že mal som dobrý foťák a kameru .. Luboš nachniapaval, my s nim a ukecal som ho, aby pustil aj Peťa s Tomášom ku nemu na záhradu. Neprotestoval, mal tam 9 ks ľudí, susedia len divne zazerali a jeho brat, ktorého sme do posledného momentu nevedeli identifikovať, či to bol chalan, baba, shemale alebo hermafrodit, troška nechápal, že čo je zrazu toľko ľudí u nich za domom .. Po vrátení z krčmy sme ihneď zaľahli a zaspali. Po pár hodinách mi svietila do ksichtu baterka a nachniapaný Luboš 'búcha' na stan a kričí: "Podz vonka, podz se rozpravac!", reku nejdem, spím .. "Načo spiš, zajtra budzeš spac!" a pod .. No nenechal človeka na pokoji, tak som sa robil, že som znova zaspal. A po chvíli som aj zaspal .. Chvala bohu ..

Deň 3.

   Ráno sme sa zobudili u Luboša, ktorý už nervózne pobehoval pred stanmi. Hovorím mu, že za každého z nás, dostane jedno pivo. To ho hodilo do absolútneho kľudu a hneď napochodoval do potravín, kam sme sa postupne premiestnili aj my. Nakúpili sme si jedlo, zadelili raňajky, rozlúčili sa s Lubošom, krčmárkou (ktorá cez deň predáva v potravinách a večer čapuje pivo), s miestnymi cigáňmi, ktorí nás prišli okukávať a vykročili za značkou do poľa. Hneď za Andrejovou sme ju ale stratili, pretože posledná bola pred poľom a ďalej už nič. Blúdili sme v lesoch a vďaka mape a kompasu Yeti našiel správny smer až sme sa dostali na cestičku, ktorá viedla ku zrúcanine gotického hradu Zborov z 13. storočia. Zbúraný bol cisárskym vojskom v roku 1684. Odtiaľto sa naskytol výhľad na Stebnícku Maguru (900m) a mesto Zborov, ktoré z drvivej väčšiny obývajú tmavší spoluobčania, čo konieckoncov vidno na nasledovných fotkách. Inak sú celkom slušne vychovaní, napríklad pri tomto hrade boli hneď štyria, v rukách sekeru a pílu, pekne pozdravili: "Dobrý deň páni turisti!" a pokračovali v ťahaní odpilovaného stromu zhruba meter nad zemou dolu do Zborova, rovnakým smerom, po rovnakom chodníčku, po našej turistickej značke ..

V sedle pod Magurou sme sa vydali do Bardejovských kúpeľov, kde sa nachádzal Zborovský náučný chodník, ktorý obsahoval až 2 náučné tabule. Pred kúpeľmi bola šmykľavá studnička, na ktorej sa polovica z nás zdrbala do vody. Ešte som na Koťku zakričal, "Pozor, šmýka sa to jak svi.." a už bola na riti. Nabrali sme čerstvej vody a pokračovali do kúpeľov s vidinou občerstvenia plus zakončenia tohto dňa priamo v kúpeľoch.

   Do Bardejovských kúpeľov sme dorazili okolo druhej, našli sme posedenie Denný Bar Espresso, kde sa pripravovala cigánska kapela, tak sme si povedali, že tu zostaneme až do večera a doprajeme si kultúrny zážitok. Dali sme si po pive a s Yetim a Dušanom sme sa vybrali pobehať a pofotiť okolie, Pagi, Koťka, Andykam a Natália zostali sedieť a popíjať červené vínko. Držali nám fleky rovno oproti improvizovanému pódiu. Keď sme sa vrátili bolo jasné, že ich odtiaľto tak skoro nedostaneme ..

Vrátili sme sa do baru, kde už vládla dobrá nálada. Natálii pribudlo asi 10 cucflekov okolo krku, nejaké to promile a tešila sa, že zbalila bubeníka z kapely. Tancovalo sa, spievalo, jedna ženská furt brala mikrofón a chcela, aby kapela hrala to čo ona chce spievať, ale vyfakovali sme ju odtiaľ a cigáni začali hrať ich klasické Ó Maňo (možno pre mňa, hehe) a iné hity. Yeti nám ukázal svoj otlak cez pol šlapy, z čoho sme vydedukovali, že by ho bolo dobré niekde odmočiť. Dozvedeli sme sa, že na konci kúpeľov je bazén. Vybrali sme sa teda troška si zaplávať, bolo niečo po šiestej. Espresso štvorka odmietla ísť a popíjala ďalej, tak sme išli traja. Foťák som mal na krku a chlapík na bráne pred bazénom sa ihneď prihovoril, že si chce podobný kúpiť, ale nevie ktorý model a pod, tak sme chvíľu pokecali, až nás pustil troch dokopy za 1 €. Super akciová cena, no neber to! Zaplávali sme si, zrelaxovali nohy, v bazéne sme boli asi šiesti dokopy, ta to bárs fajňe. Od plavčíka som si vypýtal pinzetu na vybranie prvého kliešťa, ale vybral mi ho vatou a mydlom. Šikovný chlap. Keď sme sa odchádzali, tak nás chlapík zavolal a ukázal rôzne fotky čo mal v notebooku. Väčšina bola z Floriánky (viď Deň 2.) kde si hasiči profesionáli ale aj dobrovoľníci robia rôzne akcie. Spoznávali sme tie miesta, ešte že sme ich včera navštívili, resp. dobre že boli po ceste. Spomenul som mu aj Kaiser vodku v skrinke, tak sa len usmial, ako sám povedal, je to skrinka poslednej záchrany. Rozlúčili sme sa a vrátili do Espressa ..

Náladička ako vystrihnutá z akcie 'Tu je ľacno, ta pijeme!' a baby sa pekne odviazali. Spomínaný bubeník prišiel ku mne a spýtal sa: "Nemaš cigu?", no nezaprel sa chalan. Nás ale prenasledoval hlad, tak sme skočili dolu do pizzerie. Po dobrej večeri sme s Yetim skončili na hoteli Minerál, kde sme uvítali normálnu sprchu a mäkkú posteľ. Pripitučkú štvorku bolo ešte počuť hulákať na celé kúpele neskoro v noci. Ešteže bol s nimi aj Dušan, určite ich korigoval. Zaľahli sme do postelí a Yeti začal chrápať. Keď prestal tak pre zmenu o 02:50 ráno nadrbané ženské začali spievať na plnú hubu pod hotelom slovenské ľudovky. Snažil som sa ich obliať studenou vodou, ale trafil som akurát balkón, kde sme sušili tričká, topánky, stan a pod .. Samozrejme to schytal stan. Pár ďalších ľudí na nich začalo kričať nech držia huby, niečo po tretej v noci prestali. Nasadli do taxíkov a zmizli v hustej tme. Konečne, teraz sa už len pokúsiť zaspať a ráno o ôsmej vstávať a pokračovať v šlapaní ..

Deň 4.

   V Bardejovských kúpeľoch sa k nám pridal Ivo, deathmetalový turista, ktorý Duklu - Devín zdolal v roku 2006 (reportáž). S vyblednutým potrhaným tričkom Vader zapadol do partie jak riť na šerbel. Privítali sme ho borovičkou a kofolou v miestnom občerstvení, kde sme sa rovno naraňajkovali. V zostave osem kusov sme vyrazili cez lesík a cez polia do Bardejova. Pri obchode sa od nás odpojil Yeti, ktorý mal iné povinnosti, ale nezabudol dodať, že sa ešte určite pripojí niekde v Nízkych Tatrách. Nakúpili sme si obed a večeru v Lidli a vybrali sa do dlho ospevovaného historického centra Bardejova ..

O trištvrte na dvanásť sme dorazili do historického centra Bardejova. Kamenná dlažba nás doviedla až ku radnici, míňali sme kaderníctvo 'Strapačik' vymákli sme aj svadbu, kde sa mladomanželia milo usmievali do foťáku. Poprial som im veľa šťastia do spoločného života a zberal som sa do suvenír shopu, kde veľmi milá dievčinka s maličkým hafúšikom predávala rôzne drobnosti (neskôr si k nám prisadla a zisťovala bus do Hervartova). Už v 50-tych rokoch bolo historické centrum mesta vyhlásené za Mestskú pamiatkovú rezerváciu. Výraznejšie obnovy meštiackych domov na námestí začali v 70-tych rokoch. Odmenou za úspešnú rekonštrukciu historického jadra starého mesta bolo udelenie Európskej ceny - Zlatej medaily, udelenej Medzinárodným kuratóriom nadácie ICOMOS pri UNESCO v roku 1986. Po tomto ocenení ďalším cieľom bolo dostať sa do Zoznamu Svetového dedičstva. To sa podarilo 2.12.2000. V súčasnosti je Bardejov 33 tisícové mesto, ktoré tvorí administratívne centrum horného Šariša. Keďže som tu bol prvý krát, vybral som sa popozerať a pofotiť rôzne pamiatky ..

Bazilika svätého Egídia v Bardejove je gotická sakrálna stavba nachádzajúca sa v severnej časti Radničného námestia. Chrám sv. Egídia je trojloďová stavba bazilikálneho typu s loďami postavenými vo východo-západnom smere a hlavným vchodom z južnej strany. Okrem význačných architektonických hodnôt je bardejovský chrám pozoruhodný najmä vnútorným zariadením. Dominuje mu unikátny súbor jedenástich gotických krídlových oltárov z r. 1460 - 1520 tvoriacich jedinečnú kolekciu oltárov zachovaných na jednom mieste a takmer aj v pôvodnom rozmiestnení. K vzácnym stredovekým sochárskym prácam patrí súsošie Golgoty z konca 15. storočia na tráme pod Víťazným oblúkom. Súsošie tvorí osem metrov vysoký kríž s takmer päťmetrovým rozpätím s dokonale anatomicky vypracovaným telom ukrižovaného Krista a dvoma menšími krížmi s pribitými postavami dvoch lotrov. Pod Ježišovým krížom sú umiestnené postavy Panny Márie a sv. Jána. K ďalším vzácnym pamiatkam chrámového mobiliáru patrí plastika sv. Egídia biskupa z roku 1466 (dielo majstra Jakuba), korpus Krista z tzv. Malej kalvárie zo začiatku 16. storočia, pripisovaný Majstrovi Pavlovi z Levoče, neskorogotická bronzová krstiteľnica z r. 1485, gotické stallá z 15. stor., renesančné lavice zo 17. stor. s bohatou figurálnou rezbárskou výzdobou z dielne levočského rezbára K. Kolmitza, gotické dvere z r. 1448, gotický kovový luster z konca 15. stor., viacero neskorogotických, renesančných a barokových liturgických predmetov, náhrobné dosky zo 16. a 17. storočia a ďalšie pamiatky. Zvon Urban - pôvodný zvon vznikol zo staršieho materiálu v roku 1584 a zhotovil ho zvonolejár Ján z Tarnowa so svojím synom Jánom. V roku 1655 zvon pukol a neznámy zvonolejár ho prelial do pôvodnej podoby. Priemer zvona je 162 cm, výška 165 cm a hmotnosť 4000 kg. Zvon Ján - gotický zvon v roku 1486 zhotovil majster Ján Wagner zo Spišskej Novej Vsi. Zvon má priemer 140 cm, výšku 120 cm a hmotnosť 2200 kg. Pre potreby chrámu slúžil do roku 1990. Pred vchodom do chrámu sa nachádza socha sv. Floriána, patróna hasičov, na podstavci, postavená na pamiatku veľkého požiaru v roku 1774. Vpravo od nej sú umiestnené staré historické zvony Urban a Ján. V chráme sv. Egídia vznikla v 13. storočí stredoveká knižná zbierka. Bola umiestnená v neskorogotickej skrini (rozmery 2,4 x 4,2 m; dnes sa nachádza v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti). Knižnica sa rozrastala a v roku 1540 sa stala knižnicou mestskou. Po viacerých daroch kníh od mešťanov, najväčším prírastkom bolo 141 kníh, ktoré po svojej smrti v r. 1639 zanechal mestský rektor Gašpar Seifreid. Súčasťou baziliky je aj veža, z ktorej je krásny výhľad na Bardejov ..

Vybrali sme sa teda aj hore na zvonicu, aby sme si vychutnali pohľad na historické centrum Bardejova, ale aj na ostatné okolie. Z úzkych točitých schodov sa nám na chvíľu zamotala hlava, ale dobre že sme hore išli. Naozaj bol odtiaľ krásny výhľad .. Chvíľu sme tam pobudli a potom sa vrátili do krčmy, kde boli ostatní. Už tam sedela aj spomínaná holka zo suvenírov a usmievala sa. Medzitým sme natočili životne dôležité videá pre túto reportáž ako napríklad: slnečnice, cigánov, cyklistu, rekreanta, psíčkara, rybičky ale aj rozhovor s bývalým turistom. Vybrali sme sa najesť do podniku Hubert, ktorý vyzeral najlepšie, ale zdanie klamalo. Bol to najkatastrofálnejší podnik za posledných 10 rokov, kde dokonca ani nefungovali záchody. Hygienikov na nich! Aspoň som to tam zasmradil svojimi nohami. Neochotný priteplený diskočasník spravil objednávku. Jedlo nič moc, dokonca Koťka dostala vegetariánske rizoto s mäsom a pod .. Pomaly sme sa vybrali na autobusovú stanicu, v tom teple sa nám nechcelo ísť znova po asfaltkach do Hervartova, tak sme sa odviezli busom. V staničnom budefe sa Ivo nezabudol občerstviť, kým my sme sa bavili s malými milými cigánkami, ktoré sa nás stále niečo pýtali a odhadovali nám vek. Pagimu strelili 54 rokov, chudák Pagi, skoro ho tam na mieste vystrelo :)

Pokračovali sme teda do Hervartova, kde sme si v krčme doplnili vodu, kofolu a dáke pivá. Čakal nás výstup na Žobráka (910m). V Hervartove sa nachádza kostolík pochádzajúci ešte z predreformačného obdobia, postavený pod bezprostredným vplyvom gotiky pred alebo tesne po roku 1500 a predstavuje najstarší zachovaný typ dreveného kostola na Slovensku, pozostáva z polygonálnej svätyne (presbytéria), z lode, sakristie a z podvežia, úpravou ktorého niekedy koncom 19. storočia vznikol priestor pre ženy, tzv. babinec. Zachovala sa v ňom dlažba z nepravidelných kamenných platní, ktorá je v drevených kostoloch vo všeobecnosti pomerne zriedkavá. Kostol bol v roku 1968 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku ..

Nasledoval stupák na Žobráka (910m) až na rozhľadňu, na ktorej sme sa rozhodli prenocovať. Po ceste sme si rozprávali rôzne príhody a legendy. Cesta ubiehala a my sme sa dostávali konečne ku cieľu. Vysoká, pevný rozhľadňa, ktorá mala prvé poschodie prispôsobené tak, že sa tam dalo prespať, nás privítala pekným výhľadom. Ivo si zaspomínal, ako ho tu onoho času zobudila partička vožralých domácich. Pod rozhľadňou bola totálne rozrytá cesta od lesníkov, kedy Dušan povedal kultovú vetu: "Veď oni sa tu iba otáčali." (Odvtedy sme to používali stále na všetky rozryté zvažnice a turistické chodníky). Vyštverali sme sa na samý vrch, kde sme si dali romantickú večeru, krevety s borovičkou Juniperus pri západe slnka. Výhľady zo Žobráka na pohorie Čergov boli nádherné, počkali sme si až kým slnko úplne zalezie za hory. Natália pol dňa bojovala s chorobou, ktorá ju nakoniec skolila a ochorela nám. Vysoké teploty ju poslali do postele prvú, dúfali sme, že jej to do rána prejde .. Ivo zostal spať na najvyššom leveli rozhľadne, Dušan s Pagim dole pod rozhľadňou, a ja s babami na 1. poschodí. Miesta bolo dosť, vonku krásne, chladnejšie počasie sme vrelo uvítali. Jasná obloha naznačovala ďalší krásny slnečný deň ..


Deň 5.

   Vstávali sme skoro ráno, aby sme si vychutnali východ slnka. Vyštveral som sa za Ivom hore na rozhľadňu a ulial mu poldeci borovičky, aby sa mu príjemne začal deň. Bolo presne 06:12 a Ivo bol už hore. V spacáku sa metal jak had, žiaľ nepodarilo sa mu vyslobodiť ruky aby do seba kopol tento aromatický nápoj, tak sa len načahoval hlavou aby mohol privoňať ihličiu v jeho tekutej forme. Keď som videl, že to nemá riešenie, kopol som to do seba sám, Ivove telo sa prestalo metať a v jeho očiach zostal smutný pohľad. Ako sa len môžu veci zvrtnúť .. Natália sa zobudila stále s bolesťami hrdla a bolo na nej vidieť, že zdravá rozhodne nie je. Pobalili sme veci a vyrazili cez pohorie Čergov. Na Šoltýsovej poľane sa od nás definitívne odpojila a smerovala do Šiby, čím skôr sa dostať domov a doliečiť sa. My ostatní sme pokračovali na Bukový vrch (1019m) odkiaľ boli pekné výhľady na Kopanicu, Kudláč a Sordok. Ďalšou zastávkou bol vrch Chochuľka (1021m), kde začal Čergovský náučný chodník, ktorý sme ignorovali kvôli obrovským čučoriedkam. Bolo ich tu ako dôchodcov na mítingu HZDS, obrovské fialové sladučké bobule sme do seba hádzali jak Gagarin kinedryl pri jeho prvom lete do vesmíru. Toto občerstvenie nám padlo náramne vhod ..

Zhruba po hodine sme dorazili ku turistickej chate Čergov, pri ktorej je stále odparkovaný starý ratrak s trabantom. Táto strategicky umiestnená chata na rázcestí všetkých možných značiek práve prechádzala upgradom svojej prednej časti. Okrem znudeného bernardína tu bolo pár cyklistov, milá pani za pultom, ktorá keď nás videla, tak nám priniesla koláčiky. Sem sme dorazili len s Ivom a Dušanom, Pagi s Koťkou a Andrejom boli popredu. Po krátkom občerstvení vo forme kapustovej polievky a vychladenej desiny sme sa vybrali ďalej do Hradiska. Cesta viedla cez rôzne prejazdené polia a ústila v Hradisku na asfaltke. V tejto dedine nebolo nič, autobus sem chodil len v utorok a aj to len cez školský rok. Po krátkej pauze v autobusovej zastávke sme sa vybrali ďalej, nasledujúca dedina Terňa svojou veľkosťou na mape vyzerala o dačo väčšia ako pridrbané Hradisko. Asfaltky, teplo, roztopená smola na ceste, zrazu prišiel jeden mrak, padlo z neho asi sedemsto kvapiek a hneď sa vrátili horúčavy. Ak človek verí na náhody, tak práve tu sa jedna stala. Pristavilo pri nás auto a chlapík sa spýtal, kam ideme. Povedali sme mu, že dávame Cestu Hrdinov SNP, a mierime do Terne. Len sa usmial, on to dával dávno, ale prišiel len do Dobšinej. Bol to Marek Slanina alias Salo z Rimavskej Soboty. Keď som sa ho spýtal, či náhodou nepozná jedného jediného človeka, ktorého odtiaľ poznám ja (Rasťa Maňovského alias Maňanu), tak sa znova usmial, bol to jeho spolužiak. Svet je malý, Slovensko ešte menšie .. Ak si Salo čítaš tieto riadky, chceme ťa pozdraviť a poďakovať za support. Veď ty vieš čo! :-)

Cesta pokračovala do Veľkého Šariša, rovno k pivovaru. Parkovisko a lavičky pred ním obývali húfy mravcov, na oblohe sa začali vytvárať husté mraky. Sadli sme do najbližšej krčmy a dali, ako inak, čapovaného Šařiša a doplnili sme zásoby vody. Jeden z domov dokonca aj dnes oslavoval Vianoce a na dvore mal vyzdobený vianočný stromček. Nasledovala ďalšia hodinka po asfalte do Malého Šariša. Pri vstupe do dedinky nás privítali bociany a lokálne graffiti "Šmaki" od autora Sirs. Ako vidno, aj v týchto končinách nechýbajú sprayoví 'umelci'. V Magic Bare Pizzeria sme zadelili cestoviny a borovičky s lízankou. V týchto končinách som bol len s Ivom a Dušanom, Pagi s Koťkou a Andrejom zakempovali vo Veľkom Šariši. Rozmýšľali sme, kde sa zložíme túto noc, každopádne sme chceli mať čím skôr za sebou nepríjemný úsek pred Cemjatou, kde si cigáni postavili svoje príbytky z kobercov a plechov priamo v lese na červenej značke. Tento úsek mal byť obzvlášť nepríjemný, nielenže značka viedla cez cigánske ghetto ale išla aj popri obrovskej skládke, kde sa malé bosé cigánčatá hrali na črepinách z fliaš a ohadzovali sa hnijúcimi odpadkami. Ako sme opúšťali Malý Šariš a blížili sa k Cemjate, Ivo sa začal obzerať a hneď zistil, že trasa je preznačkovaná a nová červená vedie popod rozostavanú diaľnicu hneď za obcou Malý Šariš. Tu robotníci zabudli jeden betónový objekt, ktorý sa používa na kanalizáciu, tak som sa do neho rovno vysral. Síce bol v strede cesty, ale čo už, keď to na človeka príde .. Dušan našiel bowlingovú guľu, tak sme s ňou vyskúšali odtokový spád popri novej ceste. Značka ďalej viedla popri strelnici a paintballovom outdoorovom ihrisku do lesa, v ktorom bolo odparkované staršie auto a spoza zahmlených okien sa nedala nevšimnúť holá riť. O kúsok ďalej sa z neďalekých lesov ozývalo "Aráňa já ťá zabijém!" alebo "Zas té decká fetujú ty piča!". Potichu sme radšej prešli týmto územím až do Zabíjanej. Už podľa zaujímavého názvu zastávky sme vedeli, že tu by nebolo asi najlepšie zostať, tak sme pokračovali do Cemjaty. V miestnom pohostinstve boli traja dôchodcovia a výčapníčka, bolo tesne pred záverečnou, tak som objednal rundu pre všetkých. Fajnovo sme pokecali s dvomi dedkami a jednou babkou z blízkeho domovu dôchodcov, ktorí nám poradili, že okolie rybníka by mohlo byť vhodné na zakempovanie. Pri rybníku bol altánok, ktorý bol súčasťou náučného chodníka Cemjata v ktorom sme si rozložili celtu už za tmy a pri borovičke Juniperus rozprávali rôzne príhody. Ivo nám chcel rozprávať o karpatských strašidlách a duchoch, ale Dušan to rázne odmietol. Mne to bolo úplne jedno. Popri študovaní zajtrajšej mapy pomocou čelovky som si uchlipkával z Juniperusky a vydával slastné 'ách'. Po blízkej ceste prechádzalo len veľmi málo áut, vedeli sme, že toto je náš flek. Okolo polnoci sme zaliezli do spacákov a venovali sa snívaniu o karpatských strašidlách. Teda zrejme len ja a Ivo, Dušan zrejme sníval o dobrej rybačke. (Pokračovanie)