Z Divína cez Polichno a Zaježovú do Krupiny
Ako si tak pokojne spím, zrazu sa zobudím okolo siedmej na strašný rámus. Chvíľu mi trvalo kým uši vyslali rozospatému mozgu informáciu, že to sa rakušáci zobudili skôr a turovali motorky jak o život. Vykukol som z balkónu na ihrisko a na oblohu, na ktorej nebolo jediného mráčika. Slnko studenými paprskami jemne olizovalo divínske okolie a mňa to ťahalo von. Výhodou týchto a podobných akcií je, že jak večer jebnem do postele, tak sa ráno zobudím a nemusím sa baliť a som rovno pripravený vyštartovať. Hodil som ruksak na chrbát, schmatol bicykel a išiel sa pozrieť do 'centra' Divína. Dominantou obce je renesančný kaštieľ na úpätí hradného vrchu z roku 1670, ktorý práve rekonštruovali.
Všimol som si otvorené potraviny pred ktorými postávalo pár cigáňov. Jeden z nich príde ku mne a vraví: "Chýba mi 30 centov na jógurt, nemáte pánko požičať?" Dám mu a idem si kúpiť nejaké raňajky, čiže klasika tresku s rohlíkom a jednu horalku. Pri pokladni platí tento cigáň tesne predo mnou a v košíku má akurát fľašu čuča. "A čože to, jogurt nemali?" pýtam sa ho. "Jóój nevyšlo už .." pohotovo odpovedá a smeje sa na mňa deravými zubami. Vitaj Manik v Divíne ..
V Divíne som sa dodivil a vybral do obce Tuhár, ktorú poznajú vo svete možno viacerí ako blaváci. Tuhár sa vo svete preslávil najmä mramorovou guľou vo fontáne počas olympijských hier v austrálskom Sydney v roku 2000, ale aj mramorovým šachom darovaným Stalinovi. To ste určite nevedeli, že? Nič to, tiež by som to nevedel, keby mi to pri malých potravinách nepovedal miestny sváko hneď z rána popíjajúci fľaškové pivečko.
Čo ma avšak v Tuhári prekvapilo bolo futbalové ihrisko. To, že bolo na krivom teréne keď je vždy jedna strana vo výhode, by ma až tak neprekvapilo, ale že aj do týchto končín dorazila holohlavá kultúra ma teda skutočne prekvapilo. Symboly ako hákové kríže a číslovka 88 posprejované spolu s nápisom White Power na rozpadávajúcej sa striedačke zrejme odzrkadľujú miestnych 'športovcov'. Darmo, kokoti sa nájdu všade ..
Z Tuhára nasledoval vlnitý stupák podobný vlnitému plechu až do Polichna, kde sa mi do cesty priplietla líška. Polichno (610m) je rodiskom Boženy Slančíkovej Timravy, predstaviteľky kritického realizmu v slovenskej literatúre, ktorá mala 2. októbra 2013 146. výročie jej narodenia.
V Polichne fotím dom Boženy Slančíkovej Timravy. Cigáň z vedľajšieho domu ma chvíľu sleduje a keď sa na neho otočím, tak mi vraví: "Tam býva Timráva." Súhlasne pokývem hlavou. "Hej? a aj sa stretávate?" pýtam sa ho nenápadne. "Nó .. občas v obchóde .." Teda, to sú mi veci toto!! Rozmýšľam, že do toho obchodu pôjdem nakuknúť, čo keď budem mať náhodou šťastie, ale fakt, že zomrela v roku 1951 mi predsa len jemne napovedá, že ju tam s najväčšou pravdepodobnosťou hraničiacou so stopercentnosťou zrejme nestretnem.
Pozrel som ešte Timravský vrch, ktorý je na Timravinom náučnom chodníku a nachádza sa neďaleko studničky, podľa ktorej si Boženka zvolila pseudonym. Rozlúčil som sa s miestnymi a pokračoval do Ábelovej.
V Ábelovej som prišiel k malej trojposchodovej bytovke, ktorá ma zaujala najmä externým komínom z prvého poschodia až povyše strechy. Keďže som tento superkomín neodfotil v septembri, vrátil som sa do Ábelovej v januári, aby som tento architektonický skvost zachytil. Autorom tohto diela určite nie sú architekti bytovky, ale miestni obyvatelia. Pred domom sa ponevierala malá cigánečka, ktorá zvierala plyšového medvedíka. Podišiel som k nej, usmial sa na ňu a podal jej horalku, ktorú som si kúpil ráno v Divíne. Dievčatko si bez slov horalku vzalo a pritúlila si ju k sebe podobne ako medvedíka v druhej ruke. V jej očiach som videl väčšie poďakovanie ako keby čokoľvek povedala. Znovu som sa na ňu usmial, zakýval jej a pokračoval ďalej na lazy.
Po pár kilometroch som narazil na skromný príbytok nejakých bačov, ktorí boli zrejme v teréne, lebo hýril prázdnotou. Zaujala ma útulná sprcha olemovaná hrdzavými vlnitými plechmi rovnako ako voľne pobehujúce prasa tesne pod lesom. Čerstvo dojedený obed napovedal, že asi nebudú ďaleko i napriek tomu, že na moje "haló, je tu dachtó?" neodpovedal nik. Pošpacíroval som sa hore dole, nakukol do hrnca na úplne hrdzavej peci, ktorý ukrýval fazuľovú polievku s veľkými kúskami mrkvy. Odparkovaná Lada taktiež nejavila známky života a okrem roztrhnutej gumy na pravom prednom kolese mala aj zdemolovaný blatník a kapotu. Jediného tvora, ktorého som tu stretol bol všivavý pes, ktorý sa viac škrabal ako tešil z mojej návštevy ..
Pokračoval som ďalej cez maličké osady Hlinka a Polômka pod Fekiačovým vrchom (773m) kde som objavil pár krásnych domov. Tento úsek okolo Suchej Strehovej odporúčam na bicykel ľuďom, ktorí radi nestretávajú nikde nikoho. Po vedľajších cestách, na ktorých som nestretol jediné auto, som pokračoval smerom na Bukovinku a na hlavnú cestu smerom na Starú Hutu. V týchto končinách som križoval Rudnú magistrálu, náročnú turistickú trasu, ktorej časť máme na bicykloch s Maťom prejdenú, no vďaka príšernému počasiu a povodniam sme ju museli predčasne ukončiť. Pred Starou Hutou sa nachádza križovatka, ktorá mi pripomínala hákový kríž hlavne teda z pohľadu od Árendy. Ktohovie, kto to takto vymyslel ..
Prišiel som do Starej Huty, rozťahanej obci vo výške vyše 720m nad morom s niečo vyše 300 obyvateľmi. Nikde som nikoho nevidel, tak som sa ani nepristavil a prefrčal som ďalej kľukatou cestičkou cez horu k malej rafinovanej lesnej odbočke do obce Blýskavica.
Osada Blýskavica je rázovitá osada nachádzajúca sa vo výške 780 metrov nad morom v pohorí Javorie. Historicky je spätá s Vígľašskou Hutou - Kalinkou (3 km), Horným Tisovníkom (5 km) a so Starou Hutou (5 km), ku ktorej aj administratívne prináleží. Začiatkom storočia mala Blýskavica ešte 150 obyvateľov, ale po 2. svetovej vojne tu ostalo len 10 rodín. V súčasnosti sa Blýskavica čiastočne transformuje na chalupársku osadu, ktorá počas mojej návštevy hýrila prázdnotou. Obzrel som si malý cintorín a pokračoval na Zaježovú.
Vzdelávacie centrum Zaježová na laze Polomy je miestom, kde pripravuje OZ Živica väčšinu akcií pre verejnosť. Pôvodné tradičné gazdovstvo slúži na tieto účely už od začiatku 90tych rokov. Navštívil som Vlada, ktorý má na Polomoch veľmi príjemnú čajovňu, podebatili sme o novinkách keď mi zrazu volá Maťo, že sa blížia mojim smerom a že kde sa nachádzam. Vravím, že nad Sásou na Polomoch a viem byť za pol hodinku dolu. Dohodli sme sa teda v krčme a ja som si ešte chvíľu pobehal Polomy a spravil pár výcvakov.
V Sáse som sa stretol s Maťom a Janom, ktorí sa ma hneď pýtali na zážitky ešte z Rimavskej Soboty, na ktoré som pomaly aj zabudol. Dali sme po pive, alebo tuším aj dvoch a pobrali sa cez jednu z najmenších obcí v okrese Zvolen - Bzovskú Lehôtku - skratkami cez Bukovinku, kopce a kopanice smerom na Krupinu, kde sme sa dohodli, že by sme mohli niekde prenocovať. Prechádzali sme popri studni Na Dráhach, ktorú vďaka financiám od nadácii SPP obnovila mládež, dobrovoľní hasiči, miestni poľovníci a pomohli aj pracovníci aktivačných prác.
Slnko začalo zapadať a pred nami sa zrazu zjavila úplne nová asfaltka s klesajúcou tendenciou. Nelenili sme a vybrali sa po nej dúfajúc, že končí niekde v Krupine. Niekoľko kilometrový zjazd bol fantastický, prefúklo ma jak prádlo u cigáňov v Políchne. Prišli sme do Krupiny tesne pred zotmením a popýtali sa na nejaké turistické ubytovanie. Zhodou okolností sa v Krupine nachádzala turistická ubytovňa s názvom Turistická Ubytovňa oproti pumpe a kovošrotu na južnom konci mesta. Zavolal som na získané číslo kde prevádzkar síce na ubytovni nebol, ale povedal, že tam vie byť tak za pol hodinu. Vravíme si, že by sme sa mohli isť niekam navečerať. V centre sa nachádzalo strašne veľa ľudí, práve sme vymákli dni mesta Krupina a jesenný jarmok. Opité hulákajúce hlavy sa ponevierali kade-tade, tak sme to zapikovali do najbližšej pizzérie aj s bicyklami dovnútra. Najedení sme našli turistickú ubytovňu Turistickú Ubytovňu a spokojne sa vyvalili na posteliach s tým, že plánovanie ďalšieho dňa necháme na ďalší deň .. (pokračovanie)