Z Muráňa cez Chorepu a Turíčky do Divína
6:10 ráno a pod oknami penziónu Lykovec je počuť buchot. Vykuknem zo strešného okna a zbadám jedného cigáňa ako lomcuje s káričkou uzamknutou na parkovisku a druhého s rukami vo vreckách, čo kontroluje vzduch. "Hej! Vidím ťa!!" kričím na neho. "Dyk, nó tak nekúkáj .." odvŕkol a pokojne lomcoval ďalej. Vykašlal som sa teda naňho, zavrel okno a tušil správne, že už nezaspím. Vytiahol som mapu a začal plánovať trasu na dnešný deň. Slnečné paprsky začali dopadať do mojej izby, čo bolo signálom, že je čas ísť. Príjemná majiteľka penziónu mi počas raňajok porozprávala rôzne príhody, ako im cigáni pokradli kosačky a náradie, ale aj zopár sliepok priamo z areálu horárne pod lesom. Dokonca aj vedela ktorí, ale že polícia to aj tak nerieši .. Poďakoval som za ubytko a pobral sa smerom na Tisovec. Ešte som sa bol pozrieť, či tam zostala kárička, no nezostala po nej ani len reťaz, ktorou bola priviazaná. Dobré ráno Muráň ..
Z Muráňa som pokračoval po hlavnom ťahu cez sedlo Dielik (578m) do Tisovca. Cesta išla popri lese, chvalabohu tadiaľto ráno nechodili skoro žiadne autá. Zo sedla Dielik to bol výborný zjazd až do Tisovca, počas ktorého ma tak prefúklo, že sa mi rozdrkotali zuby, že by som v tom momente rozkúsal rezne zo školskej jedálne za pár sekúnd bez väčšej námahy. Veru chladné tieto Muránske rána ..
V Tisovci som si bol pozrieť iba dom JUDr. Vladimíra Clementisa, ktorý patril medzi najvýznamnejších československých komunistických publicistov a politikov, bol advokátom chudobných, spoluzakladateľom a vedúcim predstaviteľom avantgardnej skupiny a časopisu DAV, poslancom, bojovníkom za sociálne a národné práva Slovákov, odbojovým pracovníkom v emigrácii, diplomatom, uznávaným právnikom a vzdelancom so širokým svetovým rozhľadom aj autoritou, štátnym tajomníkom a ministrom zahraničných vecí ČSR. Prisahám, že mal viac funkcií jak vedecká kalkulačka, čo mu bolo možno aj osudné, lebo bol nakoniec protizákonne odsúdený a popravený ..
Z Tisovca som prešiel Rimavskou Pílou do Hačavy, kde som si obzrel ručne ovládané závory, ktorých je už na Slovensku skutočne málo. Od poslednej návštevy niekedy minulý rok sa tu nič nezmenilo. Dokonca ešte aj jedna stará vyblednutá potulkárska nálepka zostala na zástavke, nenašlo sa toho človeka, ktorý by ju strhol. V Hačave sa okrem tejto vyblednutej nálepky nachádza aj pomník nevidiaceho národného buditeľa a kolportéra Mateja Hrebendu, ktorého na sté výročie smrti v roku 1980 výhlásili za jubilanta UNESCO. Matej Hrebenda bol rozširovateľ slovenských a českých kníh, ktoré zachraňoval pred pálením, roztrhaním alebo vyhodením. Knihy, ktoré nahromadil mu avšak zhoreli v krokavskom ohni, no on začal zas a znova. Často hovorieval "Nemám nič, nežiadam nič." a pri svojej slepote videl oveľa viac ako mnohí cez veľké okuliare. O Hrebendovi sa viac dočítate na Wikipedii ..
Pobral som sa ďalej popri Mútniku do Hnúšte, kde som na ceste zbadal cigáňa, ktorý niesol na ramene pomerne veľký strom. Rafinovane som sa ho spýtal či ide domov. "Domov, domov .." odpovedal s úsmevom a mieril k zarastenej autobusovej zastávke v ktorej zrejme býva odhadujúc podľa oblečenia rozťahaného kade tade po zemi ..
Do Hnúšte som prišiel zo severu a rovno sa pobral na autobusovú stanicu, aby som navštívil krčmu, kde sme s Ivom onoho času stretli prichniapnutého lokálneho štamgasta s vytetovanou banánovou šupkou na predlaktí. V krčme MATO, ktorej šéfuje Tomáš Hlôška som sa dozvedel, že chlapík so šupkou sa volá Dušan a toto náchniapné zariadenie navštevuje priemerne 6 krát do týždňa. Dušan sa nám minule posťažoval, že síce pracoval v Írsku, ale všetky zarobené peniaze už stihol prepiť tutok v Hnúšti. Jeho obľúbené menu je "krátke s čečinou", čo v civilizovanej reči znamená malé pivo s borovičkou. Krčmárovi blyslo mysľou a spomenul si na mňa v momente, keď som mu začal rozprávať historku s autobusárom. Totižto z tejto krčmy nás prišiel vyzdvihnúť vodič medzimestského spoja s tým, že už naozaj odchádza a ak sa s nim chceme odviezť je najvyšší čas ísť. Dal som si ešte pivko, vonku obzrel starú, ale zato nablýskanú Škodovečku a vybral sa západne na Klenovec ..
Klenovec bol pomerne plný cigáňov. Pri jednom, čo tlačil vo fúriku starý televízor som sa pristavil a spýtal, či funguje. "Za 20 centóv poviem" vyblafol na mňa pohotovo. Pošmátral som vo vačku, zaštrngotal mincami a vysypal mu pár drobákov. "Ja neviém .." odpovedal a začal sa strašne smiať, ako výhodne ma ojebal :-) Vitaj Manik v Klenovci ..
Chvíľu som sa porozprával a vypočul si, ako sa tu cigáňom žije ťažko, pretože robiť sa im príliš nechce a keby aj chcelo, tak nie je čo a keby aj bolo čo, tak za málo peňazí a to sa zas neoplatí, takže sa im vlastne ani nechce. Keď som sa rozlúčil, ešte sa ma spýtal, či ešte nemám 20 centov. Vravím mu, že veď som ti dal pred chvíľou, ale že to bolo za televízor, teraz by chcel pre zmenu na víno. Aký úprimný zrazu, nuž dal som mu ešte 20 a pobral sa ďalej vyšľapať do sedla Chorepa, kde sme s Ivom naposledy stopli traktor, ktorý nás vyviezol hore na hrebeň. Spomenul som si na serpentínový výšľap do sedla, tak som udrel do pedálov a bez prestávky to vyšľapal až hore, nech to mám čím skôr za sebou ..
Zo sedla Chorepa nasledoval parádny zjazd do Kokavy nad Rimavicou. Povedal som si, že sem sa niekedy v budúcnosti vrátim a po okolí sa potúlam dlhšie takže som pre tentokrát pokračoval rovno ďalej smerom na Kokavu-Háj po hlavnej ceste, ktorá pokračuje na Látky a Detviansku Hutu.
Na Zahrabine som sa pobral do lesa vyšľapanou cestičkou pozrieť Žiarislava, či je vôbec doma. V lese ma privítala cedulka 'tábor', ktorá mi mierne napovedala, že doma asi bude a ešte aj v týchto dňoch pripravuje zrejme vedomecký tábor. Žiarislav, vlastným menom Miro Švický, je slovenský hudobník, spisovateľ, šíriteľ vedomectva a pôvodnej duchovnej kultúry. Na tejto usadlosti založil malý salaš s voľným chovom kôz, oviec, koňov a slovenských čuvačov a zároveň pracuje na budovaní vedomeckého strediska, ktoré je známe svojimi vzdelávacími i oddychovými tábormi a sústredeniami, zameranými na prírodnú kultúru, prírodný spôsob života, vedomstvo prírodné liečiteľstvo. Raz do roka zvoláva na Cisárskej holi slávnosti Letného slnovratu, ktoré navštevujú stovky pútnikov. Ako to na takejto slávnosti vyzerá, si môžete pozrieť na tomto linku. Vytlačil som bicykel až na jeho statok, kde ma najprv privítal zverinec a neskôr aj ľudia. Spoznal som tu milú redaktorku Stanku Harkotovú z Aktuálne.sk a výpravcu z Levoče Ivana Hutláka, ktorý sa posledné roky venuje foteniu so železničnou tématikou. Podebatovali sme chvíľu aj so Žiarislavom, ktorý stále niečo pripravoval, zobral kontakty s tým, že sa Stanke ešte niekedy v budúcnosti ozvem a pobral sa nazad do Kokavy nad Rimavicou, kde som to strhol južne smerom na Poltár ..
Preletel som Kokavou nad Rimavicou a pokračoval cez časť Liešnica do obce Zlatno, ktorú si ani poriadne nepamätám, keďže z nej bol celkom príjemný zjazd popri potoku Polovno až do Českého Brezova, vzdialeného asi 5 km od Poltára. Malá príjemná krčmička s dvomi plastovými stoličkami na ulici kúsok od hlavnej cesty ma znenazdajky vcucla. Dal som si teda pivo a okukol kostol hneď vedľa. Pivo sa vo mne stratilo rýchlosťou blesku a vzápätí som pokračoval po dosť rozbitej ceste do Poltára. Prvý krát do okresného mesta Poltár!
Poltár, mesto, ktoré sa vďaka nášmu Analfabetovi stalo najmenším okresným s menej než 6000 obyvateľmi ma okrem rozbitej cesty privítalo nástenným nápisom Žltý svet s nahým anjelikom so svätožiarou medzi dvomi zamrežovanými oknami. Prvé čo mi napadlo bolo, či tam náhodou Číňania neschovávajú nejaké uväznené deti. Skúmať viac sa mi to nechcelo, keďže to nemalo vchod od cesty, tak som pokračoval ďalej. Čo ma však zaujalo bol starý, kamenný most s troma oblúkmi ponad rieku Ipeľ. Most pochádza z obdobia tureckej nadvlády nad týmto regiónom v rokoch 1554-1593. Neskôr som sa dozvedel, že nejde o pôvodnú verziu mosta, pretože ten bol neskôr pri oprave prestavaný. Na opravu boli použité pôvodné kamene a slúži dodnes, aspoň že teda tak ..
Dosť bolo Poltáru, pobral som sa ďalej západne do Brezničky po hlavnej ceste. V Brezničke ma okrem zaujímavej stanice s ešte zaujímavejšími poistkami zaujali malé potraviny, ktoré boli otvorené tak som si doprial luxusný obed. Treska, žemľa a Radler, ideálne k bicyklu. Okrem toho, že som to zjedol priamo na vstupných schodoch do obchodu, rovno som si toto lahodné menu taktiež odfotil.
Nasledovala obec Mládzovo s cca 100 obyvateľmi a pekným dedinským zvonom. Zvonica sa nachádza pri evanjelickom kostole, v ktorom je vzácny oltárny obraz od P. Bohúňa. Po dlhej rovnej ceste popri Banskom potoku som prišiel až do Turíčiek. Žiadne veľké túry, len také malé túričky - vravím si a zostávam milo prekvapený z krásnej drevenej zvonice z roku 1371, ktorá patrí medzi najstaršie drevené sakrálne stavby. Evanjelický kostol v Turíčkach je z konca 14. storočia, ktorý bol pôvodne postavený v neskorománskom slohu. Tento prestavali v rkou 1622 a v rokoch 1820 – 1829. Z pôvodného kostola zostalo iba presbytérium, v ktorom sa zachovali vzácne fragmenty gotických fresiek z 15. storočia, ktoré boli 260 rokov zakryté vápennou premaľbou a objavili ich v roku 1886 pri obnove interiéru. Za Turíčkami odpočívali kravy, kedy som si povedal, že aj mne by sa hodil takýto oddych, ale slnko bolo ešte vysoko tak som pokračoval ďalej až k miestu, kde bola odbočka vpravo s oznamom o nejakých archeologických vykopávkach. Dojdem hore do kopca, hľadám nejaké parádne vykopávky, a tam len prehrabaná zemina, jak keď u nás na záhrade ryjú diviaky. A ževraj archeologické nálezisko hrobov kyjatickej kultúry, nuž mal som očakávania, ktoré sa nenaplnili, tak som sa vrátil nazad na križovatku príjemným zjazdom až mi brzdy dymili. V tom čase som ešte mával nejaké očakávania ..
Ďalej nebolo príliš čo vymýšľať, keďže som chcel skončiť v Divíne, neďaleko vodnej nádrže Ružiná. Z Turíčiek do Cinobane to bol kúsok, pokračoval som popod Lovinku na Lovinobaňu, za ňou cez autokemping až k priehrade a popri chatách k rekreačným zariadeniam a bufetom, ktoré boli na moje prekvapenie otvorené. Síce na jedenie dokopy nič nemali, ale aspoň boli otvorené ..
Mladý chalan v bufete sa ponúkol, že mi môže spraviť vyprážaný syr s hranolkami a načapovať pivo. Dlho ma nemusel prehovárať, lebo na tresku s Radlerom v Brezničke som aj zabudol. Slnko zapadalo a bolo cítiť chladný september. Od vody sa zozimievalo a ja som sa už videl nainštalovaný v posteli v hostinci Šlapka. Moje vidiny prerušil bufetár a doniesol mi syr, ktorý som si vychutnal snáď ako nikdy predtým. Hneď ako som dojedol, pobral som sa popri poli do Divína rovno do Šlapky. V bare robila rovnaká baba, ktorú som si pamätal ešte z minula, keď sme tu spali s Ivom počas dávnejšie spomínaného výletu. Zložil som si bicykel rovno na izbe, vydal sa dolu do baru na jedno pivo a keď som sa vracal hore, všimol si odparkovanú motorku priamo v budove. Zrejme ďalší hostia, akurát tá rakúska ŠPZtka ma milo prekvapila.
Asi 6 rakúskych motocyklistov sa vybralo spoznávať krásy Slovenska a vybrali si okolie Ružinej. Pri pive sme chvíľu pokecali, anglicky im to išlo rovnako zle ako mne nemecky tak som dopil večerné pivo a pobral sa do postele. Ono sa to ani nezdalo, ale cez 90 km tento deň to mohlo byť. A veru aj bolo. Skromná izba so 4 posteľami bola využitá iba mnou a bicyklom, ktorý som si preventívne vzal až do izby. Nasledovalo klasické vytiahnutie mapy a plánovanie ďalšieho dňa tak, aby som opäť skončil v nejakej peknej destinácii. V tom mi došlo, že zajtra bude sobota a to sa mám niekde stretnúť s Maťom a Jančim, ktorí sa ku mne chceli pridať na víkend. Mapu som zabalil a išiel spokojný spať .. (pokračovanie)
